Macejko

Thor ma bavil, Hulk ma bavil, bavili ma aj obaja Iron Manovia a Kapitán ma na prvé pozretie bavil tiež. Avengers, film, v ktorom si všetci spomenutí dali ultimátnu slezinu, ma ale takmer konštantne nudil. Prišlo mi to, akoby bol Whedon tak neskonale presvedčený o tom, že stretko marveláckych superhrdinov jednoducho BUDE iskrivé a ikonické... až akosi zabudol/prestal sa snažiť tam tú iskrivosť a ikonickosť vôbec dostať. Je síce pravda, že tieto vlastnosti snímok v skutočnosti má. Tie sa ale nachádzajú vždy iba v MOMENTOCH, nikdy nie v celých scénach. Z letargie ma nevytrhli dokonca ani záverečné deštrukčné jatky, preto musím tento film bohužiaľ označiť za obrovské sklamanie. Nie je to tým, že by bol natočený zle alebo napísaný debilne. Je ale tak prehypeovaný a tak veľmi nevyužívajúci svoj potenciál, až mi z neho ostalo smutno.

Ženy na režisérskej stoličke neprestávajú prekvapovať. Hravý, ľahkonohý a zábavný snímok (o Robertovi podomácky na päť, haha, neodpustil som si), ktorému sa iba ťažko niečo vytýka. Skvelý Dancy a ešte lepšia Maggie. Pohľad na kráľovnú Viktóriu preberajúcu vibrátor bol na nezaplatenie.

Hmm, tak teraz neviem. Som si plne vedomý toho, že ten film nemá žiadnu viditeľnú vadu - réžia je na úrovni, herci presní, scenár premyslený, aj ten adrenalínik sa objaví... A mňa to aj napriek tomu bohvieako nebavilo. Zápletka asi nebola môj šialok kávy.

"Videl som už všeličo. Koňa plakať, hada šťať, aeroplán na oblohe cúvať." Ale niečo ako Sleeping Beauty som naozaj ešte nevidel. Áno, je to odťažitý a neosobný art, nad ktorým by bolo treba opäť siahodlho hĺbať (a divácky zážitok by mi to, myslím, nezlepšilo) a hoci má vcelku pôsobivú, chladnú atmosféru a skutočne zaujímavú hlavnú hrdinku, nie o tom som chcel. Chcel som totiž napísať o dôvode, prečo sa na mojej tvári počas celého sledovania zračil nechápavý "dafuq?" výraz. Tým dôvodom je Emily Browning. Vážení, vysvetlite mi, ako režisérka presvedčila túto talentovanú a krásnu mladú herečku, aby účinkovala v tomto - a teraz v žiadnom prípade nezveličujem - soft porne, kde sa takmer každých päť minút objavuje KOMPLETNE nahá a kde si o ňu otierajú chlpaté vajcia a animálne ju olizujú šesťdesiat až sedemdesiatroční dedovia? Čo jej za to sľúbila? Čím jej opantala hlavu? Tučným šekom? Prísľubom návalu festivalových ocenení? Je to iba môj odhad, ale myslím, že keď už bolo po všetkom, musela Emily naozaj, ale naozaj hrubo mindžovať.

Pred troma rokmi sa látky chopil režisér epickej fantasy - vznikla z toho sračka kolosálnych rozmerov. O rok nato to skúsil režisér krvavého upírskeho hororu - dopadlo to ešte horšie. A potom prišiel režisér muzikálu... a ja rozmýšľam, či mi s konečnou platnosťou nezačalo hrabať. Is this real world? Is this just fantasy? To, čo teraz poviem, myslím smrteľne vážne, aj keď už zo svojej podstaty a z nenávisti k Twilightu naozaj nechcem: "Breaking Dawn" je výborný film. Po stránke scenára je to síce stále ideovo zvrátený sranec plný zbytočnej hlušiny a po stránke hereckej rutina (okrem Lautnera, ktorý je stále horúci kandidát na sekeru do čela, chvalabohu, aspoň niečo funguje po starom...), ale čo sa týka réžie, musím povedať len obdivné "wow". Bill Condon (s podporou výbornej Burwellovej hudby) si to neskutočne dáva. V tom filme sú scény, pri ktorých som mal bez preháňania zimomriavky (pasáž, v ktorej dvaja vlci demonštrujú, kto je väčší šéf, je super aj napriek tomu, že jeden z tých vlkov je Lautner) a tiež také, pri ktorých som bol regulérne napätý (pôrod Belly - Skeletora). Ja proste nechápem. Žeby toto bol jasný dôkaz, že nech je scenár akokoľvek nahovno, tak pod skúseným režijným vedením z toho stále môže vzniknúť dobrý film? Mám neodbytný dojem, že áno. A tiež, že svet sa zbláznil. Alebo ja.

Krásne mladé Japonky a škaredí mladí Japonci sa navzájom vyvražďujú a pomedzi to sa rozprávajú. Úmrtia sú ale bohužiaľ neoriginálne a oveľa menej úchylné, než je pre Japoncov dobrým zvykom, a dialógy sú potom klišoidné a naozaj pomerne debilne napísané. Zhrnuté a podtrhnuté - sklamanie. Čakal som ťažký hardcore, dostal som nešokujúci čajíček.

Milý, malý, úžasne zahraný (čudujem sa, že o Annu Kendrick sa štúdia nebijú na život a na smrť) film o o rakovine. Ale emocionálna bomba? To ani nie.

Fake and gay midget is funny!

Vynikajúca hlavná hrdinka (v podaní skvelej Jennifer), ktorej som naozaj fandil, s ktorou som súcitil a o ktorú som sa bál. Miestami úžasná Howardova hudba. Profesionálna Rossova réžia. Za iných okolností by som viac kladov snáď ani nevyžadoval... ale je tu jeden problém, a to naozaj závažný. A to sú otázky. "Ako je možné, že počítačové modely dokážu ohroziť nedigitalizovaných hrdinov z mäsa a kostí?" "Prečo spoločnosť funguje tak, ako funguje?" "Prečo je svet rozdelený na distrikty?" "Čo bola zač tá tajomná "vzbura", ktorá to všetko spôsobila?" A tak ďalej, a tak ďalej. Nečítal som knihu, takže nemôžem porovnávať, ale svet Panem prezentovaný vo filme jednoducho NEFUNGUJE na žiadnej úrovni. Akonáhle som začal rozmýšľať o akomkoľvek jeho aspekte, celý film sa rozsypal ako domček z karát. A niečo takto trestuhodné nedokážem prehryznúť aj napriek pozitívam.

Hviezdne cameá sú perfektné a film je sám o sebe naozaj veľmi milý. Prišlo mi však, že zostal viac-menej na polceste. Piesní mohlo byť viac a mohli byť trochu premyslenejšie, rovnako ako gagy a hry s klišé. Ale ako vravím, je to príjemné. A navyše - Mahna Mahna!