Hamaradža

Zaujímavé informácie z histórie zaberajú asi desatinu stopáže, zvyšok je samoúčelná kameramanská exhibícia so starými autami, ktorých by som musel byť veľký fanúšik, aby som hodnotil vyššie.

Tretiu hviezdu dávam za presah do súčasnosti s kráľom incelov ktorým určite nie je plačúci Jordan Peterson.

Pôsobivý experimentálny film, s čudesným naratívom s rôznymi možnosťami interpretácie. Nedokázal po celú stopáž udržať moju pozornosť, no keďže mám poruchu pozornosti, nemôžem mu to vyčítať. 3,5*

Jeden z protagonistov sa v akomsi tranze, dojatý a s rukami krvavými od jeleních vnútorností pýta, kdeže sa to nachádza ten Boh, ktorý toto všetko stvoril. S trochu iným citovým zafarbením, pýtam sa aj ja: Kde je? Ak sú ľudia skutočne stvorerní na jeho obraz, nie som si istý, či ho chcem spoznať. Osobne však, podobne ako napríklad Mark Twain, verím, že zvieratá má radšej. Jonathan Littell písal, že najlepšie je do takéhoto sveta sa nenarodiť, pretože je založený na utrpení a utrpenie požieraného zvieraťa bude vždy mnohonásobne väčšie, než pôžitok zvieraťa, ktoré ho požiera. Polomŕtveho Boha si však ľudia vešajú na steny a oprašujú ho rovnako, ako tie mŕtve zvieratá. Umelecký dokument s toľkými vrstvami, až nie je problém nazvať ho filozofickým. V posledných minútach mu trochu začína dochádzať dych a spomaľuje sa tempo (je to kvôli naplneniu stopáže?) no keďže ide o študentský film, veľmi rád zaokrúhlim tie 4,5* smerom nahor. Zaráža ma, koľko ľudí tu nedokáže prečítať jeho jednoznačne kritické vyznenie.

Miestami mi to príjemne pripomínalo Postavu k podpírání. Je to chytré, má to neotrelý "novovlnový" naratív, neberie sa to príliš vážne, nebojí sa to experimentovať a je to pocta parádnej undegroundovej kapele z Kysúc. Dokonalé to možno úplne nie je, ale dokonalo sa mi to trafilo do vkusu. Za mňa jeden z naj VŠMU filmov posledných rokov, bravo!

Predchodca Nightcrawlera? Zhliadnuté so živou a najmä novo zloženou hudbou Wilfrieda Kaetsa, nádherné.

Videl som už dosť true crime dokumentárnych filmov a seriálov od Netflixu na to, aby som bol aj k tomuto spočiatku skeptický. Väčšinou nemajú ďaleko od bulváru a oproti základným faktom (ktoré nájdeme dvomi klikmi aj na wikipédii) k prípadom pridávajú iba lacné emócie, lacnú drámu, ich výpoveď sa začína a končí pri moralitke "vraždy sú zlé a tí čo ich vyšetrujú sú dobrí". Bol som preto takmer šokovaný touto majstrovskou filmárčinou z ich produkcie, s fantastickými hercami a reálne hutným obsahom, pokladajúcim množstvo otázok ako "Ako sme to mohli dopustiť? Do akej miery to bola vina jeho okolia? Čo sme mohli urobiť lepšie aby sme ho zastavili?", analyzujúcou systematický rasizmus, homofóbiu a iné spoločenské neduhy dobovej i súčasnej Ameriky (a to s minimom pátosu!). Herecký koncert tu nemá len Evan Peters (ktorého Jeffovi rozumieme, napriek tomu že si prajeme jeho dolapenie) ale aj fantastický Richard Jenkins ako Lionel Dahmer, ktorý má svojích vnútorných démonov taktiež viac než dosť. Fascinuje ma, koľkým kritikom vadí, že bol Dahmer vykreslený ako komplexná postava/človek a nie ako karikatúra masového vraha, ktorú poznáme z popkultúry. Napísané je to skvelo a vôbec nie ideologický pomýlene, ako občas zaznieva - a za režijnou stoličkou tu zas sedia okrem iného napríklad aj Jennifer Lynch a Gregg Araki. Skvelý projekt ktorý ma po väčšinu času absolútne pohltil, akurát záverečné dve epizódy boli na môj vkus trochu antiklimatické, resp. oproti zvyšku seriálu málo výpovedné - že "obetiam dodnes nebol postavený pomník" mi naozaj nestačí.

Ráž pôsobí ako milý, samotársky chlapík, nie však príliš schopný introspekcie, či sebareflexie. Jeho hudba je tak výprázdnená, ako on, čo Gogola veľmi pekne vyjadruje v záverečnej metafore s Cageovým 4'33 a prázdnym Jamesonom, ktoré mi v pamäti ostali najsilnejšie. Na to koľko rokov sa mu však venoval, sa Rážovi prekvapivo nedostáva príliš hlboko pod kožu. Pravdaže, ak pod ňou ešte vôbec niečo je - Arendtová písala, že zlo (ak nie je príliš kruté tak Joža nazvať) býva až prekvapivo banálne a blbé.

V prvých minútach filmu sa hlavný hrdina ako cca 10ročný pred kamerou "jaší", že je týranou ženou v domácnosti. Myslím, že podobne infantilným aktom psychohygieny je aj tento ultra-lowbudgetový film, miestami pôsobiaci ako skúška efektov v movie makeri. Silná téma do toho samozrejme prenikne, pretože je súčasťou autorovho života a ten jej svojou nekonečnou úprimnosťou a otvorenosťou dovoľuje vstúpiť, no radšej by som to videl v o čosi konvenčnejšej forme. Úplne rozumiem, prečo by chcel niekto natočiť takýto film, o trochu menej rozumiem prečo by som ho mal ja 90 minút pozerať. Je skvelé, že má Caouette kameru, no hodil by sa k nej aj psychológ. Super soundtrack od Low, parádne sem sadli.

Ako "nečechovi" mi pravdepodobne uniká plný, stopercentný kultúrny význam tohto kultu, ako verný meliškológ si však podobnú "poéziu ulice" navždy zachytenú na skorom internete, nemôžem nevážiť celým svojím srdcom. S Meliškom ho pritom spája nie len sociálna vrstva a famózna bezprostrednosť, ale najmä invenčnosť v tvorbe nových nadávok a ich spojení. Svatba Jiřího Káry je fenomén a oplýva takým množstvom fantastických detailov, až sa mi nechce veriť že nie je inscenovaná. Karneval lowlifu. Fascinujúca je aj vo svojim vytrhnutí z kontextu, pozadie jej vzniku je rovnako zaujímavé, ako samotný záznam.