Hamaradža

Jeden zo "zabudnutých" zástupcov skromnej slovenskej kinematografie 90. rokov, zameraných na témy (organizovaného) zločinu, morálnych dilem divokého raného kapitalizmu. Súčasnému diváckemu uchu nemôže nevadiť umelý, neprirodzený postsynchron. Na ten sa po nejakej dobe dá zvyknúť, no ani príbeh písaný Marekom Maďaričom, bývalým smeráckym ministrom kultúry, tu nie je ktovieako hutný, či pútavý. Nepomáha mu ani prestrelená stopáž, ktorá neudrží statický dej na dvoch-troch lokáciach. To čo na filme mohlo byť zaujímavé - zmätená postava zmietaná vírmi emócii, ktorá spácha najhorší zločin - sme už čítali (občas i videli) u Dostojevskeho, Dreisera, či Capoteho. Nič prevratné sa tu teda čakať nedá. Prečo teda film stojí za to vidieť? Kvalitné obsadenie (krásna a sympatická Kapráliková), staré obrazy Bratislavy, ako ju dnes už nepoznáme, pomerne zaujímavá hudba Báry Basikovej a Martina Nemca, politicky fascinujúca scéna v ktorej protagonistkin nevlastný otec spochybňuje dôsledky nežnej revolúcie (v 1995!) - a na záver najmä čudesná hláška v podaní D. Cinkotu: "Stoj, ty piča!". 2,5*

Hlavní partneri: TV Lux

K projekcii som pristupoval divácky lačný, no Strickland mi naservíroval zeleninový šalát, na ktorom síce nebolo nič zlé (a bol zdravý!), no nenasýtil ma. Pocitovo mi celé dve hodiny pripomínali jednu nerozbehnutú expozíciu, napriek tomu, že mi témy ako kulinárstvo, či audiálne experimenty, nie sú cudzie. Celkovo milá festivalovka, miestami som si spomenul na Greenawayov magnum opus, no ten bol žiaľ o niekoľko vesmírov inde.

Filmárska extraliga, vo forme niet čo vytknúť. Predkladám ale inú otázku, kvôli ktorej mi Matuszynskeho druhý film nepríde ako rovnaká rana do čierneho, akou pre mňa bola Posledná rodina (za mňa jeden z najsilnejších európskych filmov poslednej dekády). Nie je kopanie do zločinov komunistického režimu v roku 2022 príliš ľahkým terčom? Má nám takýto film dnes čo povedať? Neabsentuje tu presah do súčasnosti? Nie je to hra na istotu?

Mám rád zvieratá (vrátane potkanov) a sledovať ich utrpenie mi nie je príjemné - najmä krutá úvodná scéna s mnoho hodín trpiacim jedincom. Inak ide samozrejme o prvotriedny dobový dokument so silným politicky-metaforickým podtónom.

Lemova predloha ma dostala a bola jedným z mojich najmilších literárnych prekvapení minulého roka. György Pálfi je zas kreatívny, zaujímavý a skvelý filmár - a jeho Taxidermiu milujem. Trošku rozpačité pocity mám teda z jeho veľmi voľnej (čo samo osebe nevadí) adaptácie, ktorá je síce plná množstva vizuálnych nápadov a experimentov s formátom, či žánrom, jej ústredný príbeh (syn hľadajúci otca) však akoby nemal dostatočnú dramatickú silu, čo je niečo, čo nezachráni ani (vrámci rozpočtu) kvalitné CGI. Tam, kde ma Lemova kniha dostala svojím jemným existenciálnym dunením, Pálfiho film iba tak vyprchal. Je však škoda, že je v našich končinách natoľko neznámy. Má čo povedať a nevylučujem, že niekedy pri budúcom re-watchi môžem hodnotenie prehodnotiť. (PS: Keby to bolo na mne, ja by som dal Pánov hlas natočiť Carruthovi. Jeho filmová řeč oplýva podobnou kúzelnou nezrozumiteľnosťou a rovnako ako Lemove dielo aj jeho prístup je prísne vedecký)

Nabitý "Boratovský" road trip, ktorý po 24.2.2022 dostal nový (a desivý) kontext. 3,5*

Parádna práca. Vrstevnatý dokument o nedostatočnej vysporiadanosti Slovákov s nacistickým odkazom v histórii a ich fetišizácii vojny. Berák zjavne predbehol svoju dobu, keďže jeho film nepochopila ani profesorská rada (ktorá mu odmietla za film dať magisterský titul, pretože málo zdôrazňoval vojnové zločiny nacizmu), ani mnoho divákov (na čsfd napríklad "valachmar" ktorý nedokázal prečítať humorne-ironizujúci podtón filmu, či akýsi nácek pod prezývkou "Johnny.ARN". Silné 4* a chcem viac filmov od Beráka.

Neorientujem sa natoľko v Ruskej histórii a politike, aby som vedel objektívne ohodnotiť hodnotu Manského natočených materiálov z prvého roka Putinovho prezidentského obdobia (Z nejakého dôvodu zverejnených o 17 rokov neskôr.) Film som každopádne očakával komplexnejší a časozbernejší - s väčšou výpovednou hodnotou. Najzaujímavejšie momenty sú tu paradoxne s Jelcinom, ako i samotným tvorcom, ktorý dnes priznáva svoje spolupáchateľstvo. Putin je tu všetko, len nie demaskovaný - práve naopak, žiari z neho mesiášska aura (A samozrejme nemám pocit že o takýto pohľad Manskému išlo). Paradoxne ešte viac o Putinskom Rusku mi povedal Remundov film (ktorý som zhodou okolností videl tiež dnes) Epochální výlet pana Třísky do Ruska.

Shrek filmy sú ako prsia. Nemali by byť viac než dva.