Karamanlis

Mysteriózne, ponuré a tak typicky seversky iné než ostatná filmová produkcia, miestami ale aj trochu mdlé... Keby bolo Når dyrene drømmer poňaté viac údernejšie, prípadne keby bolo tempo zo záveru nastolené už o čosi skôr a vo väčšej miere, mohla z toho byť parádna multižánrová raritka.

U novodobých haunted house hororov je oproti iným subžánrom podľa mňa obzvlášť dôležitá nadupaná vizuálna stránka. Ak chcú byť úspešné, je nevyhnutné, aby disponovali kvalitnými trikmi a maskami, účinnými ľakačkami či nutnou porciou gore. Švédska Sensoria nemá nič z toho - duchov tu predstavujú bežné ľudské zjavy a strachu či krvi sa divák tiež nedočká. Duchársky horor, ktorý nie je desivý, nemôže byť úspešný.

Netušil som, že zrovna fínski filmári sú schopní natočiť takúto sodomistickú a rasovo nekorektnú splatterovú odviazanosť. Hoci prerastený králičí mutant bol miestami za hranicou zdravého humoru, počas pozerania som jednoducho vypol mozgový softvér a bavil sa na rozpačitom počínaní hlavných hrdinov, na čele so "šukačom" Jessem či duom Mr. Black & Mr. White.

Správne neomalená, vulgarizmov sa neštítiaca, no aj práve preto tak realisticky pôsobiaca slovenská dráma, naznačujúca, akým smerom by sa naša kinematografia mala uberať, ak chce byť úspešná. Dominika Morávková tu je podobne ako v Pirku herecky opäť herecky nesmierne zaujímavá a dokazuje, že postavy problematických dievčat sú pre ňu ako šité na mieru.

Tomáš Maštalír sa tu tvári drsne ako šmirgeľ papier a robí ramená ako sa len dá, čo je póza, ktorá mu občas svedčí a občas nie, Emília Vášáryová herecky valcuje nevýraznú Fialovú, dôvod priameho (na rozdiel od ostatných on a Vášáryová nemuseli absolvovať castingy) obsadenia funiaceho šunkohlava Hryca je pri pohľade do kolónky producenti asi každému zrejmý a myslím, že Eugen Libezniuk sa v rámci slovenskej kinematografie konečne typovo našiel. Inak tu však enormne zaujímavý námet o pohnutom dianí v slovensko-ukrajinskom pohraničí, pašeráckych gangoch a ich vzájomnom vybavovaní si účtov bohužiaľ zostal nevyužitý, rýchlo stratil iskru a zovšednel. Zručnejší filmár by z toho dokázal vytĺcť omnoho viac...

Smrť Sovietskym Deťom (pozoruhodný názov..) sa sprvoti javí ak ruská variácia na japonský Battle Royale, zakrátko však vyústi do whodunit slasheru so survival tematikou. Na to, že to natočili Rusáci, ktorých kinematografia ma inak moc neberie to nedopadlo najhoršie, niektoré vraždy neboli márne, nevyhnutne bola preliata nejaká tá krv a mihlo sa tu aj zopár pekných herečiek, pričom rajcovná Anfisa Čechova mi vzdialene pripomínala našu Slávku Halčákovú.

Nepríliš známy osemdesiatkový hixploitation, situovaný do zamrznutých švédskych hôr, v ktorých členovia filmového štábu, pracujúceho pre nesympatickú rádoby metalovú kapelu nechcene skrížia cestu rodinke znetvorených odľudov, netúžiacich po kontakte s civilizáciou. Scenár filmu stoji za starú belu a počínanie postáv je miestami až komické. Ktosi neustále vychádza von z chaty čosi riešiť a pochopiteľne sa už nevráti, jeho kolegovia ho odchádzajú hľadať, pričom dostanú báječný nápad rozdeliť sa. Keď už je nad slnko jasnejšie, že sa deje čosi hrozivé, situácia je kritická a pár ľudí zo štábu zjavne prišlo o život, štvorica namejkapovaných vlasáčov sa v teple zrubu bezstarostne oddáva sexuálnym radovánkam ako keby sa nechumelilo. Pri tomto type hororu to však akosi nevadí, nakoľko spomínané nedostatky sú kompenzované nevyhnutnými subžánrovými elementmi ako sú odpudivé masky horalov, dostatočný počet zabití, nejaká tá nahota a slušná porcia gore.

Dorothy Mills mi v mnohých ohľadoch pripomenula o 11 rokov starší, podobne ladený nórsky Island of Darkness. Hlavnou hrdinkou je tu taktiež emancipovaná žena (a obeťou bezbranné dievča), prichádzajúca na zlovestný ostrov, obývaný komunitou náboženských fanatikov, ukrývajúcich akési zlovestné tajomstvo. A hoci je Dorothy obohatená o duchárske prvky či postavu, trpiacu syndrómom mnohonásobne rozpoltenej osobnosti, spomínaný Island of Darkness bol predsa len pôsobivejším a mrazivejším počinom.

Inteligentná a vtipná komédia so sympaticky si počínajúcim hlavným hrdinom, s ktorého myšlienkovými pochodmi a každodennými náladami sa asi stotožnia milióny pracujúcich ľudí z celého sveta, vrátane mňa samozrejme. Menším problémom Office Space je snáď len to, že najlepšie veci sa tu udejú už v prvej polovici filmu, potom tomu celému tak nejak dôjde šťava a príbeh nevygraduje možno až tak veľkolepo, ako by asi väčšina divákov očakávala.

Vydarený škandinávsky mysteriózny thriller, plný prekvapivých zmien počínania či charakterov ústredných postáv, nepredvídateľných dejových zvratov a neuspokojivých vysvetlení, ponúkajúcich viacero variánt pozadia príbehu. Tvorca filmu Pål Sletaune na to svižne vhupol prakticky hneď od začiatku a aj vďaka kratšej minutáži Naboer ani na chvíľu nenudí.