Karamanlis

Paco Plaza definitívne vystúpil z tieňa Jaumeho Balagueróa, ktorý sa v rámci ich niekdajšieho filmárskeho tandemu javil ako silnejší článok a potvrdil, že je zdatným hororovým režisérom. Postupy, ktoré Plaza uplatnil už v RECu zafungovali aj tu a zdanlivo otrepaný námet s vyvolávaním duchov za pomoci tabuľky ouija a nežiadaným nadviazaním kontaktu s druhou stranou získava v prostredí madridského mestského paneláku razom príťažlivejšiu fazónu.

Sympatická hororová rezba s vianočnou tematikou, v ktorej sa nešetrí krvou a násilnosťami. Epizóda s trolom, kradnúcim deti je oproti ostatným o čosi slabšia, no jednotlivé príbehy sú skombinované vhodne a dohromady tvoria pútavý celok, ktorý má za istých priaznivých okolností potenciál stať sa vianočným televíznym evergreenom pozdného vysielacieho času.

Ranný whodunit slasher, ktorému po technickej stránke možno sotva niečo vytknúť. Totožnosť a pohnútky vraha, zaodetého do kostýmu Santa Clausa sú odhalené až na konci, vyskytuje sa tu dostatočná nádielka gore či nahoty a vianočné obdobie, do ktorého je táto vyvražďovačka situovaná pridáva príbehu na atraktivite. Napriek faktu, že subžánrové pravidlá a atribúty tu boli dodržané takmer ukážkovo sa To All a Good Night bohužiaľ nevyhla hluchým miestam, občas takpovediac stráca iskru a ako celok nefunguje až tak efektívne, ako by pri trochu inom prístupe mohla.

Pozoruhodná CAT III, v ktorej režisér Herman Yau znovu (a nie naposledy) vsadil všetko na svojho dvorného herca Anthonyho Wonga. A urobil dobre, nakoľko práve Wongov herecký výkon je nosným pilierom filmu. Jediné čo mi tu trochu prekážalo, boli občasné nevhodné snahy o odľahčenie príbehu a výkyvy v charaktere ústrednej postavy Kaia, ktorý niekedy pôsobil ako slabomyseľný kretén a inokedy naopak vykazoval známky inteligencie a rafinovanosti.

Zložito a sofistikovane sa tváriaca ukecaná španielska kriminálka s rádoby bombastickým finálnym dejovým zvratom, ktorý je však úplne zrejmý zhruba od polovice filmu a sotva môže prekvapiť diváka, netrpiaceho šedým zákalom alebo inou poruchou zraku.

Síce chválim splatterové poňatie, inak ma ale Mangue Negro moc nebral. Scenár a dialógy nestoja za nič, herci sú hrozní a celé to má príšerne amatérsky look. Človek má pocit, akoby sa díval na zábery z dedinskej veselice, nakrútené nejakým pripitým svákom. Keď už nič iné, tak Rodriga Aragãa, ktorý má tento zombie horor od A po Z na svedomí možno pochváliť aspoň za dynamické brazílske rytmy, ktoré tu odzneli a slušnú maskérsku prácu, ostáva však pre mňa menšou záhadou, prečo na stvárnenie postáv starých ľudí použil divne zamaskovaných mladých hercov... Najmä v prípade babizní dony Benedity a dony Alby pôsobí tento svojrázny pokus o recesiu nanajvýš bizarne.

Skôr umiernenejšia CAT III od režiséra The Untold Story či Ebola Syndrome Hermana Yau, v ktorej sa prelínajú dva navzájom súvisiace príbehy. Prvý je zo súčasnosti a druhý sa odohráva v čase 2. svetovej vojny. Časom sa k slovu dostanú i nejakí tí duchovia a vo finále príde rad aj na typicky krvavú rezbu á la Hong Kong. V sumáre ide o plynule odsýpajúcu multižánrovku, ktorá však človeku sotva výraznejšie utkvie v pamäti.

Ako pocte osemdesiatkovým vyvražďovačkám sa dá All Through the House po technickej stránke sotva niečo zásadné vytknúť. Film je náležite krvavý a občas aj morbídne vtipný, má mlčanlivého maskovaného zabijaka s dostatočným bodycountom a v castingu boli očividne uprednostnené herečky, nemajúce problém zo seba zhodiť oblečenie. Hoci povinné slasherové atribúty boli naplnené uspokojivo, ako celok A Nightmare Christmas postráda potrebnú iskru a nie je ničím iným, než iba priemernou subžánrovkou, na ktorej je napokon asi najviac zaujímavé to, že je situovaná do vianočného obdobia.

Panenská zasnežená krajina, sugestívna hudobná zložka a čaro laponského folklóru sú silnými stránkami Bieleho soba. Mal to však byť príbeh o mladých ľuďoch a Mirjami Kuosmanen, ktorá stvárňuje hlavnú postavu mala v tom čase už 37 rokov, Kalervo Nissilä, predstavujúci jej milého dokonca 39 rokov... Vyšší vek ústredných protagonistov je v niektorých fázach filmu citeľný a ich vizáž akosi nekorešpondovala s mojimi diváckymi predstavami o tom, ako by mali Pirita a Aslak vyzerať.

De Lift je príkladom nevyužítého potenciálu. Nápad s nevyspytateľným výťahom ako slasherovým zabijakom je fajn a ním spáchané vraždy sú nápadité. Problémom však je, že ich tu je ako šafránu, nakoľko väčšinu minutáže vypĺňa nezáživné pátranie jedného opravára výťahov a rádoby technicky zamerané kecy o možných príčinách zblbnutia mechanizmu.