Karamanlis

Vydarený škandinávsky mysteriózny thriller, plný prekvapivých zmien počínania či charakterov ústredných postáv, nepredvídateľných dejových zvratov a neuspokojivých vysvetlení, ponúkajúcich viacero variánt pozadia príbehu. Tvorca filmu Pål Sletaune na to svižne vhupol prakticky hneď od začiatku a aj vďaka kratšej minutáži Naboer ani na chvíľu nenudí.

Vcelku zaujímavý satanský horor, pojednávajúci o tradičnom boji dobra so zlom, možno trochu inšpirovaný známym Omenom, ale to zase až tak nevadí... Triky a masky sú na počiatok osemdesiatych rokov uspokojivé, vizuálne efekty boli občas trochu prešvihnuté, ale taký bol dobový trend a k slovu sa na chvíľu dostali aj moji obľúbení zombíci, takže z môjho pohľadu spokojnosť...

Vydarený taliansky slasher, ktorého finálne rozuzlenie síce v hororovom žánri zorientovaný divák vytuší už v úvode, takéto vyústenie príbehu však nikdy nie je márne. Snáď okrem štandardne pomalšieho rozjazdu, sa dá Tete Marte inak sotva niečo vytknúť. Nechýbajú krvavé vraždy, nenútená nahota či dramatický hudobný doprovod a producent, ktorým nebol nikto iný, než slávny Lucio Fulci si do filmu zakomponoval aj svoj typický trademark v podobe rozkladajúcej sa červivej mŕtvoly...

Osemdesiatkový démonský horor s rape and revenge pozadím. Fázu odplaty tu nevykonáva priamo obeť, ale podobne ako v Pumpkinheadovi z rovnakého roku za pomoci čiernej mágie privolaný démon pomsty. A práve onen démon, ktorého je vidieť iba v závere a aj to iba na krátku chvíľu (dovtedy sa divák musí uspokojiť so svietiacimi zelenými očami či zopár zábermi na jeho škaredú labu) je kameňom úrazu Necromancera, trpiaceho všetkými neduhmi dobových béčkových filmov, v ktorých sa dobré momenty striedali s tými slabšími.

Poviedkový film, ktorý má na svedomí ortodoxne hororový režisér Brian Yuzna, spracúva tri bizarné príbehy, napísané Yuznovým obľúbencom H. P. Lovecraftom. Yuznovi sa podarilo zostaviť dosť nevšednú režisérsku squadru, v ktorej sú jeho "spoluhráčmi" Francúz Christophe Gans, v súčasnosti známy najmä vďaka Silent Hillu a Japonec Shusuke Kaneko, ktorý má mimo iného na konte aj zopár kaiju filmov. Gans svoj príbeh zvládol celkom dobre, po jeho pozretí sa nemôžem zbaviť pocitu, že tvorcovia Pirátov z Karibiku sa pri profilovaní postavy chobotničiarskeho kapitána Davyho Jonesa trochu inšpirovali práve Necronomiconom. Kaneko svojou adaptáciou dosiahol kvalít vydarenejšej epizódy seriálu Verte - neverte a posledná, splatterovo ladená poviedka, režírovaná Yuznom je najlepšia zo všetkých troch. Celkovo možno Necronomicon považovať za nadpriemernú poviedkovú hororovú snímku.

Skvelý španielsko-taliansky zombie horor z prvej polovice 70. rokov, teda z obdobia, keď bol subžáner living dead ešte v plienkach (o to viac ma ohromila kvalita tohto filmu). Oživlých mŕtvol sa tu objaví síce iba zopár, ale sú dostatočne efektívne a takmer každá z nich dokáže narobiť slušnú paseku... Sú síce namaskované len minimálne, to však neuberá nič na ich hrozivosti, práve naopak, svojím prejavom mi tak trochu pripomenuli D'Amatovho Antropophaga, ktorý vďaka svojej brutalite bez problémov sám utiahol celý film a podobne je to aj s týmito zombíkmi, ktorých surové počínanie je navyše umocnené výbornými gore efektami.

Sprvoti som si myslel, že ide o neambiciózny recesistický hororový pokus partie filmárčenia chtivých študentov, ktorým sa za fľašku chľastu podarilo ukecať miestneho bezdomovca a 200-kilového vedúceho mäsiarstva vizážou pripomínajúceho obézneho Toxíkovho pomocníka Lardassa k tomu, aby si strihli role šialeného vraha a šéfa polície vo vidlákove, keď som však na imdb zistil, že Don't Go In the Woods je regulérnym filmom, režírovaným chlapíkom, ktorý už v tej dobe mal na konte zopár pochybných snímiek a že dokonca existuje človek, ktorý sa podpísal pod scenár tejto šialenosti, zostal som rozčarovaný... dovtedy ma totiž ani len nenapadlo, že táto nechcená paródia na slasher vôbec bola natáčaná na základe nejakého oficiálneho scenára... Celé to je vlastne o tom, že rôznorodé skupinky ľudí či jedinci (turisti, kempári, rybár, ormitológ, vozíčkár...) neustále prichádzajú do lesa, kde ich ktosi, koho prvú polhodinu vôbec nie je vidieť za sprievodu teatrálneho povykovania, jačania a grotesknej hudby zakilluje... Keď je onen tajomný zabiják konečne divákovi ukázaný v plnej kráse, tak človeka až zamrzí, že sa tak vôbec stalo a ľutuje, že sa tvorcovia radšej ďalej nedržali varianty s neviditeľným nebezpečenstvom... Don't Go In the Woods je skrátka zlý, amatérsky, strojený a trápny rádobyhoror, po pozretí ktorého si v duchu vravím, že Attack of the Beast Creatures či The Forest nakoniec neboli až tak zlými filmami...

Zombie tematiku konečne svojsky načali aj Francúzi, ktorých tvorba si už tradične drží vysoký štandard. Nezvolili však komediálnu formu, ako bývalo minulý rok väčšinou zvykom a zostali verní pre nich typickému drastickému prejavu.

Obstojný nemecký zombie horor, žiaľbohu s neskutočne nudným, úmorným a zbytočne ukecaným rozjazdom, v rámci ktorého sa prvý nemŕtvy objaví až po vyše trištvrtehodine a za zmienku stojace akčné sekvencie prichádzajú ešte neskôr. Ono, keď sa to už konečne rozbehne, tak to celkom stojí za to - zombíci sú typovo zlatá stredná cesta - ani príliš pomalí ani prirýchli, ale dostatočne bojaschopní a hlavní hrdinovia si s nimi vzájomne dajú poriadne do držky, masky sú OK a pretečie aj trochu tej krvi. Negatívom sú dotieravé digitálne zombie vrany, tie by sa však ešte dali prežgrieť, no ten nezáživný začiatok, ten to dosť zabíja...

Rôznorodý guláš, ktorý je divnou kombináciou všetkého možného, čo sme kedy v horore mali možnosť vidieť. Pár ľakačiek však celkom ušlo.