Ten Druhy

Jeden zo skvostov Moskvafilmu, ktorý sa hravo vyrovná známejším kúskom (Mrazik, Sadko, Vyi)... Keby som tento film videl v detstve a nie včera, určite by ma natrvalo poznačil. Žánrové zaradenie rozprávka vnímam len ako orientačné, pretože obsahuje prvky viacerých žánrov. Je to taká rozprávka pre deti bez rozdielu veku. Ale pre tých najmenších nie je práve najvhodnejšia, pretože obsahuje scény prekvapivo mrazivej hrôzy, za ktoré by sa dnes nemusel hanbiť ani renomovaný režisér hororov.

Z radu priemerných a podpriemerných epizód jednoznačne vyčnieva 26. díl Studna (1969), ktorý patrí k špičke pomyselného československého hororu v časoch komunistickej totality. Démonický plešatý starec - pan Bruna, ktorý sa nepríčetne knísal v rukách držiac sekeru sa medzičasom stal skutočnou hororovou ikonou a sčasti sa mu vyrovná hádam len Karel Kopfrkingl zo Spalovača mrtvol (1968)... Ktovie či sa týmto dielom neinšpiroval aj Aristide Massaccesi - nechvalne slávny Joe D´Amato, ktorý do svojich pochybných filmov obsadzoval aj hercov z našich zemepisných končín (Zora Kerova, Anna Maria Petrova...)? Myslím vtedy, keď režíroval kanibalský horor Antropophagus (1980). Najmä záver filmu, ktorý sa odohráva pri studni, tento Sequensov diel nápadne pripomína. Podobnosť však bude najskôr čisto náhodná.

Film No moriré sola (Neumri sama) je novým príspevkom k dlhodobo stagnujúcemu subžánru exploitation - rape and revange. Odohráva sa kdesi v argentínskej pampe a má veľa spoločného so známym meisterstückom, Zarchiho I Spit on Your Grave (1978). Bogliano vôbec nezakrýva, že cituje a preberá inšpiračné podnety práve z tohto filmu. Podobnosť No moriré sola a I Spit on Your Grave je očividná, nájdeme medzi nimi hneď niekoľko analógii. Napríklad: chata v lese, kde sa stane zopár brutalít, je v oboch filmoch takmer na vlas podobná, scéna znásilňovania je zase podobne účelovo predlžovaná a absenciu hudby zo Zarchiho filmu tu nahrádza rovnako efektívna redukcia hovoreného slova na minimum. Odhiadnúc od hispánskych osobitostí (neschopnosť polície, prostredie, ľudia), a toho, že No moriré sola sa snaží pritlačiť na pílu vyrovnaným počtom zabitých obetí a agresorov (3:3), zostáva tento film verný svojmu vzoru. Ponúka však o niečo väčšiu dezilúziu a rozpitvávanie detailov.

Otázky života a smrti sú vážnou témou na filmové spracovanie. Spája ich bolesť a slasť, často v obrátenom poradí. Vážne presvedčivý je aj Sergej Trifunović v úlohe mafiánskeho bossa Vukmira. Jeho slová, ktorými sa snažil získať starnúceho pornoherca Miloša do pripravovaného filmu - "To nie je pornografia, ale umenie" - tiež treba brať vážne. Keď už sa zdá, že sa režisér začne hlbšie brblať v ľudskej duši, nastane zlom a príde deštrukcia tela, autenticky vyzerajúci snuff a vôbec neúcta západných židokresťanských hodnôt, aká nemá obdobu. Barbarstvo Srbského filmu spočíva v "áčkovosti" toho bohapustého masakru, ktorý predvádza celkom bez nároku na happyend. Tento kontroverzný film predpokladá rovnako kontroverzné hodnotenia, pričom dôvody na označenie odpad alebo päť hviezd môžu byť veľmi podobné...

Pokiaľ ide o gore D´Amatov Absurd rozhodne môže konkurovať slávnejším vyvražďovačkám svojej doby. A to aj napriek počtu zabití, ktorý je vcelku nízky. Brutalita vrážd je však zarážajúca a z hľadiska žánru pozoruhodná. Najmä tých z úvodu filmu, ktoré súvisia s deštrukciou hlavy obetí (lekárskou vŕtačkou či cirkulárom na drevo). Hoci sa Absurd tvári ako pokračovanie D´Amatovho hororu Antropophagus (1980), nadväzuje naň naozaj iba veľmi voľne. Vlastne tieto filmy spája iba šialený výraz neprehliadnuteľného Georga Eastmana v úlohe zabijáka. Kanibal Karamanlis z Antropophaga sa v Absurde takisto mení na gréckeho psychopata Tanopulosa, tentoraz bez kanibalských ambícii, ktorý však dostane viac priestoru. Dôvod jeho vražednej fúrie zostáva nejasný (jeho meno je zrejme nešikovnou narážkou na Tanatosa, gréckeho boha smrti) a celkovo vyznieva ako nedomyslený. Po bezradnom a trochu trápnom uvažovaní o ňom a jeho dopadnutí, ktoré vypĺňa jadro filmu sa divák predsa len dočká strhujúceho finále, ktoré umocňujú pocity strachu z uzavretého priestoru domu a zaujímavé grafické zobrazenie násilia. Absurd určite patrí k vrcholom D´Amatovej tvorby a môže zaujať aj dnešných priaznivcov hororu.

Ďalší teenagerský rádoby vampire horror, ktorý si nárokuje na autenticitu kúzelnou formulkou hneď v úvodných titulkách: "nakrútené podľa skutočnej udalosti", ktorá mu však skoro vôbec neprospeje, pretože o skutočnosti len klame telom. Možno je sčasti uveriteľné, že partia mládežníkov si z dlhej chvíle a fetu začne namýšľať, že sú vampíri, ale trápnym dialógom, jednotlivým scénam a vlastne ani celému príbehu už ani štipka irónie nepomôže. Vodca klanu sediaci pri výsluchu s nohami na stole a fajčiaci jednu cigaretu za druhou, ktoré mu vyšetrovatelia ochotne pripalujú je len jedným z výrazov bezmocnosti tohto podpriemerného filmu.

Keď prejde čierna mačka po ceste, tak to, čo je v živote iba tušením sa vo filme stane. Z kompozičného hľadiska ide o signál dramatizácie príbehu, preto sa hrdina, ktorému skrížila mačka cestu očakávane ocitne na zlej adrese (5150, Rue des Ormes). Ako to už v exploitation býva, tá patrí šialenej famílii, skrátka smola. Despotický otec, matka náboženská fanatička a na poschodí plná izba umučených neočakávaných náštevníkov. Hoci sa v tomto Tessierovom frankokanadskom horore, natočenom na motívy románu Patricka Senecala, postavy násilníkov nezlejú do sivej psychopatickej masy, ale skôr pekne psychologicky vyfarbia, dej sa miestami pomaly vlečie a volá po kratšej minutáži.

Dynamické akčné scény s plným priehrštím brutality hneď od začiatku vtiahnu diváka do deja. Potom sa akcia náhle spomalí a režisér prekresľuje horor na psychologickú drámu. Zamilovaná žena postupne prehráva boj s časom a nedokáže zabrániť premene svojho priateľa na ohavného zombi- mutanta. A opäť zmena: príbeh sa zdynamizuje a premení na neľútostné gore – jatky, navyše v pôsobivých zimných exteriéroch a vo vnútri opustenej budovy. V závere vypätá dráma, ktorá znovu, ale teraz proti sebe postaví bývalých milencov. Nasleduje plno ťažkých otázok, podčiarknutých teatrálnym rozhodnutím o bytí a nebytí „toho druhého“. A krvavé scény v zimnej scenérií sú zvýraznené uhrančivým hudobným sprievodom. Moje očakávania od Mutantov neboli vysoké a teda moment sklamaného očakávania sa nedostavil. Skôr naopak. Vcelku pôsobivé francúzske hororové dielko, s myšlienkou aj priestorom na zamyslenie...

Zabudnutý winter slasher Jeffa Kwitného z konca 80. rokov uplatňuje mrazivú atmosféru zasneženej zimnej krajiny, z ktorej niet úniku. Iced obsahuje zopár odkazov na známejšie žánrové pecky Friday the 13th (1980) a Silent Night, Deadly Night (1984) a je vcelku pozerateľný. Režisér pracuje s metódou časového posunu: príbeh o odmietnutom nápadníkovi sa plne rozvinie až o 4 roky neskôr. Pre slasher neodmysliteľná nahota je v Iced využitá veľmi odvážne, erotické scény hraničia so soft pornom. V úvode inkriminované scény vytvárajú paralelu s domnelou smrťou odmietnutého nápadníka. Pomerne zaujímavá je aj postava pomstychtivého lyžiara -zabijáka, ktorý využíva lyžiarské náradie a všetko čo mu ponúka zima: snežný pluh, cencúle, atď. Napätie sa stupňuje perspektívou pohľadu spoza lyžiarskych okuliarov. Škoda pomalšieho rozbehu, inak by bol dojem z filmu lepší...

Slasher z buranského prostredia, situovaný do opustenej horskej usadlosti uprostred ničoho. Navnadí hororových divákov od začiatku morbídnou uspávankou a historkou o mŕtvom režiserovi a jeho brutálnom slasheri z 80. rokov, z ktorého sa zachoval iba trailer. Zaujímavé, že práve ten trailer poslúži ako kompas. Áno, ostatné je o hľadaní strateného filmu vo filme, ktorý sa odvíja podľa klasického vzorca vyvražďovačiek s množstvom klišé, štedrou porciou erotiky a hrozivo vyzerajúcim tlstým vraždiacim dementom s maskou, resp. zohyzdenou tvárou, akých už bolo v hororoch plno. Takže, v podstate je všetko tak ako má byť. Napokon ide o film určený pre špeciálneho hororového diváka, ktorého najmä vďaka atmosfére, napätiu, gore scénam a vyššie menovaným atribútom istotne nesklame...