Ten Druhy

Kľúčový svedok, ktorý mohol vniesť svetlo do zamotaného prípadu, mlčí - svojou výpoveďou by riskoval škandál súvisiaci s odhalením lásky k študentke. To, že je učiteľ Enrico ženatý, nahráva šialencovi, ktorý za sebou necháva nahé mŕvolky žiačok katolíckej školy. Osud je však nevyspytateľný a za obeť padne aj učiteľova tajná láska. O všetkom sa dozvie Enricova manželka, ale prekvapivo rýchlo mu odpustí. Toto giallo je veľmi dobre skombinované a nepredvídateľné. Ten, kto si myslí, že nepochopí šialeného vraha, ktorý necháva nôž vo vagíne zabitých študentiek ako podpis, je na omyle. Nakoniec ho ešte bude svojim spôsobom ľutovať...

Hooperovi sa podarilo vyvolať lunaparkovú náladu kolotočov, strelníc, strašidelných domov a obludária, v ktorom sú vystavované na obdiv hračky prírody, rôzne zvieracie a ľudské abnormality. Táto atmosféra, dotvorená hudbou z verklíka, už patrí minulosti, ale predsa má jedinečné kúzlo. Úvod filmu sa nesie v znamení odkazov na Psycho a potom príde predstavovanie zdegenerovaného jedinca, ktorý svoju znetvorenú tvár ukrýva pred svetom. Vraždy, ktoré napĺňajú podstatu slasheru sa zbehnú akosi rýchlo a divákom by rozhodne nezaškodila ich duplovaná porcia. Určite si prinajmenšom zaslúžili väčšiu pozornosť. Vo filme sa tiež riešia sexuálne problémy záporného hrdinu, ktoré vzbudzujú ľútosť a pôsobia až komicky. Záverečné vyvrcholenie, ktoré je ošľahané vetrom ventilátorov, však celé predchádzajúce tápanie bohate vynahradí.

Slasher o vrahovi, ktorý obzvlášť brutálnym spôsobom likviduje mladé študentky a jednoducho si dopraje to, čo mu bolo kedysi odopreté, je poznačený surovou popisnosťou Joe D´Amata - spoluautora scenára. Osobnosť krutého zabijáka je formovaná jeho traumatickým detstvom a matkovraždou. Film obsahuje veľa sexuálnych narážok, explicitného násilia a nechýba mu ani zmysel pre humoristický nadhľad a jemnú iróniu. Piquer Simon si uťahuje napríklad z rodových stereotypov. Tak ako šialený vrah Dean skladá puzzle z krvavých odrezkov úbohých obetí, aj režisér vytvára Pieces ako pestrú mozaiku z rôznych inšpiračných zdrojov. Zreteľné sú podnety talianskeho gialla, impulzy filmov ako Texas Chainsaw Massacre a Halloween, ale najvýraznejší je vplyv Fulciho hororu The House by the Cemetery (1981). Piquer Simon vzdal poctu známej scéne, kde vrah prerazí hlavu vydesenej ženy nožom, ktorého hrot vyjde otvorenými ústami. Filmový príbeh miestami (najmä ku koncu) stráca logickú niť rozprávania, ale šokujúcich momentov prekvapenia obsahuje našťastie viacero, takže dokáže udržať pozornosť aj zaujať.

Nedozvieme sa, kto bol muž s nabrúsenou britvou vyobrazený na plagáte, ani prečo vraždil. Po celý čas sa poriadne nepozrieme do tváre vraha. Jeho identita zostane utajená a záver ukáže, že nebola dôležitá. V okamihu keď Marie masturbuje, vrah vnikne do domu. Spojenie týchto dvoch obrazov je mimoriadne plodné a pre film kľúčové, pretože vzápätí začína vražedné besnenie. Vrah má montérky a šiltovku hlboko vrazenú do tváre. Jeho pracovný odev naznačuje, že len vykonáva cudziu predstavu o zabíjaní. To, čo Aja spočiatku prezentuje ako vraha je možno iba ilúzia. Vražedné "ja" je niekto iný. Haute tension sa pritom dá pozerať aj oddychovo: ako klasický slasher, plný brutality a napätia, bez toho, aby sme si nad ním lámali hlavu.

Banálny, stokrát videný, príbeh o tragike osudu s jednoduchou kriminálnou zápletkou, ktorý funguje ako zaklínadlo. Nejde o žiadnu drámu na hollywoodsky spôsob, ale skôr o atmosferické predstavenie z prostredia malej vidieckej usadlosti v rumunsko-maďarskom pohraničí... Stricklandov film pripomína ľudovú baladu a má šarm francúzskeho noiru. Skrátka, nie je ľahké ho k niečomu prirovnať. A možno tá nejednoznačnosť a mágia len vyplýva z nízkeho rozpočtu a skromných amatérskych podmienok, v ktorých film vznikal. Každopádne však sugestívne vyžaruje obrovskú silu. Katalin Varga, ktorú výborne hrá divoko vyzerajúca Andrea Gavriliu, je znásilnená a kolektívom dediny vyhostená žena, ktorá sa po rokoch rozhodne pomstiť mužovi, ktorý jej ublížil. On však vôbec nepôsobí ako bezcharakterný sviniar, ktorý má chrapúnstvo vpísané do tváre. Naopak, Katalin stretne príjemného a citlivého človeka, milujúceho otca rodiny. Všetko je zrazu iné než sa zdalo, ani pomsta nezmyje vinu, ale otvorí cestu do zatratenia. Táto nepredvídateľnosť pridáva filmu na kvalite.

Meno majiteľa spoločnosti Auto Avio Motors Ing. Giovanni Nosferatu je zjavne motivované jeho bytostnou podstatou. Z hľadiska filmového príbehu je to mysteriózna postava, ktorej sídlo sa nachádza vysoko v horách, dôstojné a zároveň pochmúrne - ponorené do hmly ako brloh vampíra. Či je však Giovanni Nosferatu skutočne upír je od začiatku otázne. Režisér Corrado Farina sa vo svojom filme Hanno cambiato faccia (They Have Changed Their Face) pohráva s myšlienkou vymývania mozgov, teda masmediálnej manipulácie, ktorú predstavuje v žánrovej forme vampírskeho hororu, resp. gialla. V tomto zmysle je Ing. Nosferatu bezohľadným majiteľom firmy, ktorý si podrobuje svojich zamestnancov, oberá ich o súkromie a vysáva z nich životnú energiu. Konflikt sa vyhrotí v momente, keď budúci prezident spoločnosti Alberto, vybraný samotným Nosferatom, stratí ochotu vzdať sa osobného šťastia. Jeho nová láska hippisáčka Laurie mu otvorí oči a začína rebélia voči autoritám a hľadanie pravdy. To, či si hrdina zachová vlastnú tvár v hrôzostrašnej atmosfére reálneho hororu sa ešte len uvidí. Napokon, veď ide o film s tajomstvom, ktorý je ťažké žánrovo vymedziť. Ale nech už ide o horor alebo spoločensku satiru, o giallo alebo politický triler, je to každopádne zaujímavé dielo.

Od obdivu ku kostnej múčke. Až takto sa vyvinie vzťah mladej Simony k idolu (k spevákovi pop-music). Ak bolo zámerom tohto filmu šokovať, tak vyšiel dokonale. Asi po 50 minútach, vyplnených najmä úvahami fanynky, konečne príde očakávaná akcia, ktorá vyráža dych. Keby toto videl Joe D´Amato asi by musel zblednúť od závisti. Jeho Buio Omega (1979) je popri Der Fan predsa len trochu bez šťavy. Oba tieto filmy sa stretávajú v témach nekrofílie a kanibalizmu aj v okázalom zobrazení nahoty. V Der Fan ich môžeme nájsť v podstatne vyspelejšom spracovaní. Film bol naozaj dobre technicky zvládnutý (aj zahraný - najmä Désirée Nosbusch) a pri jeho sledovaní som takmer nemal pocit, že vznikol ešte pred 28 rokmi. Kamera často zaostrí na detail a potom sa vzdiali. Nevyžíva sa v opisnej mäsiarčine, to podstatné ukáže, ostatné zostane mimo záber a doznieva v mysli diváka, ktorý si neveriacky kladie dokola tú istú otázku: "Preboha, čo sa to tu deje?" Záver ma donútil k tomu, aby som film pozeral odznova a v úvahách dievčiny hľadal zdôvodnenia jej hrozného činu. No neviem, či sa mi to podarilo (každopádne vďaka ricci.s za titulky).

Asi od 29 do 58 minúty film vyložene stagnoval. Objavné hry réžie aj prekvapivé zmeny perspektívy pohľadu skončili, kamera bola odrazu veľmi statická. Mal som pocit, že režisér s hlavným kameramanom odišli na obed, kameru zavesili na stojan a film zverili do rúk svojich netalentovaných pomocníkov. Omyl! Dobre vedeli, čo robia keď spomalili príbeh a pozornosť upriamili na tínedžerov, ktorí primitívne kecali a kecali a súložili. Keď sa príbeh opäť šialene rozbehol do strhujúceho finále a bolo už jasné kto je kto, pochopil som, že som si mal lepšie všímať postavy. Aj hluché miesta spätne dostali zmysel a boli súčasťou premyslenej režijnej stratégie. Je to slasher ako má byť so všetkým, čo k nemu patrí. Osviežením je, že v ňom nevyčíňa psychopat s maskou alebo zohyzdenou tvárou, ale pekná ženská. V Blood Night... som videl niekoľko odkazov: na Fulciho horory, Halloween, The Burning, Re-Animátora, dokonca aj na Carrie. Nemôžem povedať, že ma nepotešili...

Paul Naschy, ktorý stvárňoval rôzne fantastické monštrá - vlkolakov a upírov, si vo filme El Huerto del francés, zahral reálneho netvora, ktorý má korene v histórií. Postava jedného z najväčších sériových vrahov španielských dejín Juana Andésa Adijeho - prezývaného "francúz" (el francés) mu sadla veľmi dobre. Vo filme, ktorý Naschy sám režíroval aj napísal k nemu scenár, príbeh "francúza", ktorý spolu so svojim priblblým spoločníkom (José Calvo) okrádal, zabíjal a na záhrade (el huerto) neďaleko hostinca zakopával obete, skladá ako mozaiku. Hlavným hrdinom však nie je vrah, ktorý vyčínal na sklonku 19. storočia, ale mladá žena zo súčasnosti, ktorá sa prostredníctvom časovej slučky dostane do "francúzových" čias, je svedkom brutálneho zabitia krompáčom, unikne a snaží sa zistiť, čo vlastne videla. Samozrejme, že predtým nemala ani šajnu o francúzovi a jeho záhrade. Navštevuje archív, číta staré písomností a postupne si dáva veci do strašných súvislostí. A spolu s ňou aj divák odhaľuje príbeh vraha. Celkom zaujímavo kompozične poriešil Naschy tento film, ktorý udržiava v napätí hádankami a zobrazuje aj akcie zabijáka, ktorý skončil na garote. Čudujem sa, že je El huerto del francés taký zabúdaný film, ale asi naň dopadá tieň, ktorý vrhá "El hombre-lobo"!

"Ten kto má inteligenciu dokáže spočítať číslo šelmy" opakuje dokola toto apokalyptické proroctvo démonické dievčatko, ktoré reprezentuje nešťastný rod alebo zlú krv. Je jednou z postáv španielskeho hororu La Luna negra (1989), ktorý vznikol v rámci projektu Sabbath - šiestich dlhometrážnych filmov na tému čarodejníctva. Imanol Uribe je známy ako režisér sociálnych drám a aj do tohto hororu dostal problematické vzťahy partnerstva, matky a dcéry, ktoré podčiarkol hebrejským mýtom o Lilith a dotiahol do hrôzostrašnej polohy. Film La Luna negra je zmesou démonického a duchárskeho hororu, ktorý poteší aj štipkou gore efektov a zamrazí hudbou, ktorá mu dodáva temný výraz. Námet filmu nie je až taký nový a originálny, pripomína horory ako Vymetač diabla (1973) a Omen (1976). Atmosfericky sa podobá na Ossoriov "templársky" cyklus. Hoci príbeh filmu môžeme - aj vzhľadom na typické schémy démonických hororov - do istej miery predvídať, obsahuje niekoľko neočakávaných okamihov, ktoré dokážu riadne vydesiť. La luna negra má schopnosť vtiahnuť diváka do deja a aj preto je pre mňa príjemným prekvapením.