Ten Druhy

Niečo medzi Rosemary's Baby a The Changeling (1980), ale kvalitou sa to ani jednému z týchto filmov nepribližuje. Erica Prior možno vyzerá ako Mila Jovovich, no nehrá tak. Chyba nie je v námete, literárna predloha Ramseya Campbella Pact of the Fathers je zaujímavá a nápaditá, ale v spracovaní. Film ma pomalý a nudný vývoj, mizernú pseudogotickú atmoféru na úrovni televíznej inscenácie a takmer nulové napätie. Tajomstvo je odkryté priskoro a bez emócií, priemerne intelegentnému doklapne, čo je vo veci, ale P. Plaza ďalej ťahá divákov za nos, mysliac si, že ešte nepochopili. Na môj vkus príliš verbalizované a mdlé, vhodné azda na projekciu po nedeľnom obede...

Nerozumiem niekoľkým veciam. Napríklad prečo sa film nazvaný Shark Night 3D odohráva prakticky celý za bieleho dňa, alebo prečo krvilačný žralok napadáva svoje ľudské obete v riečnych kanáloch a na jazere. Netuším odkedy žije žralok v sladkých vodách! Skrátka bol som z toho úplne zmagorený aj vydesený, takže niektoré informácie ohľadne tohto "sladkovodného" živočícha som si musel overiť v príslušných encyklopédiách. Noc žraloka 3D je pre divákov, ktori nevideli Čeluste, vlastne sa nedá porovnať ani s Piraňou 3D, svojou kvalitou sa blíži skôr žraločím hororom ako Megelodon.

Vojnový thriller s prvkami nazi exploitation. Lekárka Natália sa pokúša zachrániť postrelených nemeckých vojakov, ale nabehnú partizáni a dorazia ich. Udalosti sa vyvinú tak, že Natália putuje do koncentráku. Prostredie koncentráku navyzerá tragicky, aj keď je špinavé a ošarpané. Na začiatku filmu sa veľa strieľa, ale po výstreloch skoro nezostávajú krvavé rany. Vlastne ani neskôr, bičovanie nespôsobuje devastáciu tela. Film je pridlhý, lebo obsahuje pomerne dosť hlušiny. Zaujať môže zopár erotických scén a zaujímavá je aj atmosféra, ktorú vytvára vojenská pochodová hudba a kvílenie vetra.

Príliš psychedelické a nepríjemne vtieravé. Štyria humanoidi mali tváre ako maškary. Seriál obsahoval niečo temné a podprahové. Neviem ako deti so svojim zvláštnym vedomím a špecifickým vnímaním skutočnosti, ale mne sa raz snívalo, že mi Tinky vykrúca ruku, bolesť som cítil ešte aj po prebudení. Nevkus môže mať ničivé následky. Dávam bod, pretože to vyvolalo aspoň strach.

Prechod zónou infikovanou mimozemskými bytosťami, teda severom Mexika späť do USA sľuboval, že to bude riskantná cesta plná nástrah, akcie a nebezpečenstva. Nebola. Zopár pazvukov z lesa, záberov na fosfekujúce chápadlá e. t. chobotnice, či pohľadov na zrúcaniny nevytvorilo ani atmosféru ani napätie. Chabý náznak akcie a prezentácia monštier v plnej kráse, ktoré prišli na záver, Monsters už z priemernosti nevytrhli. Hneď som vedel, že ten senzáciechtivý fotograf (S. McNairy), ktorý mal dostať dcéru milionára (W. Able) do bezpečia, nebude žiadny akčný hrdina - osloboditeľ. Napokon typovo sa na to veľmi nehodil.

Ďalšia prízemná, miestami trápna a najmä narýchlo zbúchaná tv-reality show 4 svadby, ktorá pôsobí ako zbabraná rozprávka o krásnej Nastenke z východu a falošnej Marfe z bravčovej konzervy. Ťažko povedať aká ľudová múdrosť vyplýva práve z tejto skazky, možno iba potvrdzuje staré známe: ak ide o peniaze, tak ľudská hlúposť nepozná hranice. Hlbší zmysel to samozrejme nemá žiadny. Veď ako povedal klasik: človek sa žení, resp. vydáva dvakrát - trikrát za život, takže svadba s prítomnosťou dvoch - troch cudzích osôb, ktoré všetko principiálne skritizujú, je len a len čistý masochizmus.

Sklamanie a ľadová sprcha. Adela show má všetky predpoklady skončiť v žumpe televíznej zábavy, teda presne na mieste, odkiaľ čerpá svoje námety. Banášová, ktorá sa zatiaľ prezentovala inteligentným humorom, nonšalanciou a šarmom, teraz prepiera stokrát prepraný bulvár, podľa možností ten najprízemnejší. Možno je trochu nútená, ale predsa nie je nesvoja, čo je akiste zarážajúce. Štruktúra show, ktorú moderuje neprináša nič, čo by sme už nevideli. Realizátori tohto programu sa neštítia zájsť až za hranicu ľudskej dôstojnosti. Teraz mám na mysli najmä diel s Bartošovou, o ktorej rozpoložení určite niečo vedieť museli a predsa ho využili ako studnicu škodoradostných poznámok. Dojem z vyslaného redaktora s ilustračnými fotkami v pozadí, ktorý sa zjavuje na veľkej obrazovke a má osviežovať a rozbiehať vtipnú diskusiu, je prinajmenšom rozpačitý. V podstate je to len ďalšia z bŕzd programu, ktorému chýba invencia, základná filozofia a najmä jasný cieľ. Ale také plytké témy zrejme nevylepší ani nápadité spracovanie.

Úplne najlepšie je použiť marketingový slogan "podľa skutočných udalostí", veď ľudí najviac zaujíma to, čo nie je vymyslené, ale naozaj. O pravdivosti inšpiračných zdrojov však nemôže byť ani reči. Film Hodinu nevíš... nie je natočený podľa skutočnosti, ale z druhej ruky na základe knihy psychiatra M. Skačániho Vraždy zo závisti (2008). Príbeh heparinového vraha je značne skreslený. Petr Zelenka je prezentovaný pomaly ako neuznaný génius, ktorý v mizernej nemocnici nie vlastnou vinou robí „blbého pošuka“ a vyzbrojený injekčnou striekačkou sa snaží pomstiť nenávideným doktorom, ktorí ho ustavične využívajú, tak, že postupne vyvražďuje ich pacientov. To, či vražedné besnenie Zelenku bolo motivované jeho závisťou a mindrákmi nie je až také jasné ako si to myslia tvorcovia filmu. Svátek sa príliš spolieha na jednostrannú psychiatrickú hypotézu a neberie veľmi do úvahy svedectvá. Mimochodom, Zelenka bol odsúdený na doživotie, ale v base sedí od roku 2008, takže je to aj čerstvý a konkrétny prípad. Pre pozostalých jeho siedmich obetí, môže byť preto nedôstojné pozerať sa na takýto povrchný film, ktorý navyše obsahuje niekoľko klišé. Napríklad kamera používa slizký zelený žabací filter a vnucuje predstavu pochmúrneho príbehu, ktorý sa odohráva v ošumelej nemocnici, teda v prvoplánovo traumatizujúcom prostredí. Temné chorály, V. O. Bauera – špecialistu na filmovú hudbu, sú použité tak naivne, že je hneď každému jasné, že Zelenka ide opäť niekoho zavraždiť. Herecké výkony nemá hlbší zmysel hodnotiť, veď ani nebolo čo hrať, pretože postavy sú schematické (jedna je ako druhá a obete ako vrah) a miestami pôsobia až neživotne.

Toto súkromné gore divadielko Ivana Haswella, ktoré organizuje v klube Sportkill pre znudených boháčov, je plné bezdôvodného násilia, odseknutých hláv, ale aj tak je akési bez krvi a nemá čím prekvapiť. Tento film mi prišiel ako slabý odvar Hostelu, evidentne poznačený nízkym rozpočtom. Je však jasné, že nízky rozpočet neospravedňuje nulovú predstavivosť, nevýraznú réžiu a hercov, nelogickosť a stupiditu. Napriek tomu Sportkill nie je celkom na zahodenie, zaujme niekoľkými brutálnymi scénami a dokáže navodiť pocit klaustrofóbie v podzemnom labyrinte z dreva, ale aj ten začne znervózňovať, pretože hrdinka (Dona Wood) v ňom blúdi akosi príliš dlho. To, čo malo vyvolávať strach, napr. vizáž úchylných hromotĺkov je často na smiech.

Ďalší teenagerský rádoby vampire horror, ktorý si nárokuje na autenticitu kúzelnou formulkou hneď v úvodných titulkách: "nakrútené podľa skutočnej udalosti", ktorá mu však skoro vôbec neprospeje, pretože o skutočnosti len klame telom. Možno je sčasti uveriteľné, že partia mládežníkov si z dlhej chvíle a fetu začne namýšľať, že sú vampíri, ale trápnym dialógom, jednotlivým scénam a vlastne ani celému príbehu už ani štipka irónie nepomôže. Vodca klanu sediaci pri výsluchu s nohami na stole a fajčiaci jednu cigaretu za druhou, ktoré mu vyšetrovatelia ochotne pripalujú je len jedným z výrazov bezmocnosti tohto podpriemerného filmu.