margita figuli

prijemny, da sa povedat, ze vcelku civilny americky indie filmik. myslim, ze sa dobre dokazem stotoznit s problemami outsiderov a mila lovestory dvoch nepochopenych ludi sa mi velmi pacila. pocitovo mi to trochu pripominalo film Dummy, a nielen kvoli skvelej Illeane Douglas.

prva seria.

neviem si predstavit ako by som vnimala tento film keby som nepoznala literarnu predlohu, ale pravdepodobne o dost negativnejsie. luhrmannova zaluba v gyci tentokrat na mna celkom dobre zafungovala, lebo ktovie, mozno party takehoto stylu a rozmerov mal fitzgerald na mysli, ked opisoval gatsbyho spolocenske megalomanstvo. velky gatsby je pribeh o jazz age a o rozsafnosti a ennui vyssej triedy a prohibicnych zbohatlikov, co bolo vo filme zobrazene celkom dobre. ale je to v neposlednom rade aj pribeh o vasni a laske, a tuto stranku sa tvorcom, napriek skvelym vykonom dicapria a carey mulligan (aj ostatnych, okrem otravneho tobeyho maguira, ktory podla mna uz svoju opakujucu sa rolu pribrzdene vyzerajuceho mladeho muza uplne vycerpal), nepodarilo az tak presvedcivo zobrazit a film mal na mna nulovy emocionalny dopad.

naozaj stoji za to sfilmovat svetovu literarnu klasiku stylom "z vlaku" (no pun intended) a vynechat zasadnu psychologiu postav a miesto toho sa zamerat na pekne obrazky a silnu farebnu saturaciu? nie, nestoji a do archivov pribudol dalsi uplne zbytocny film. ale herci to zvladli, to sa musi nechat. jude law zahral viac ako skvostne suchoparneho karenina, matthew madfadyen v pre neho netypickej roli zovialneho oblonskeho - vyborny, keira bola taka ako keira byva. ale tomuto filmu som hlavne vdacna za jednu vyznamnu vec - vdaka vronskemu som si vsimla, ze aaron taylor-johnson je novy 'looker' hollywoodu, co mi v kick ass a nowhere boy zostalo nejako skryte.

nemusi sa vzdy vsetko podarit. scenar nebol zly a bolo tam vidno par peknych reziserskych napadov, ale myslim, ze v tomto filme hral reziser refn vo vyssej lige nez na aku stacil. teda mieril vysoko, ale nezvladol to. u ryana goslinga sa ukazalo ake je pre neho dolezite mat nad sebou pevnu rezisersku ruku a ako mu to bez nej nejde. vdaka muzam za kristin scott thomas (kvoli ktorej som tych par korun za kino listok az tak nelutovala). aj hudba dobra.

vsetky filmy podobneho zanru za poslednych par rokov su uplne rovnake. sablony, rovnake hlasky, predvidatelne konanie postav, vlazny humor, nedovarena kasa. vzdy sa vsak necham zlomit, ked chcem pasivnu zabavu, ale takmer vzdy olutujem. keby som si vsimla skor, ze je to od tvorcov vsetkych tych hangoverov, tak si radsej pozriem nejaky serial.

pekny poviedkovy film z casov ked sa este snaha spravit z filmu umenie a nie len zmykacku na peniaze neznevazovala.

filmy o nakazach su vsetky uplne rovnake, od saramangovej slepoty cez komercnu ebolu az po soderbeghovu contagion je to vsetko o tom istom. zacne sa od jedneho az vsetci padaju/prejavuju symptomy ako hnile hrusky, plus nejake tie ludske pribehy na pozadi. perfect sense nebol ziadnou vynimkou, ale ewan mcgregor s evou green fungovali tak dobre a hrali tak pekne, ze sa mi to javi ako mierny nadpriemer v zanri.

New York new wave. Lena Dunham si zasluzi potlesk (a zasluzila si zlaty globus). Tesime sa na jej dalsie pociny.

kolko ironie sa da vobec zniest? zda sa, ze dost vela, hlavne ked je podnetna, sucasna a originalna. pecka.