George Stobbart

Hodinový, amatérsky počin, natočený fanúšikmi Tomb Raidera a slúžiaci ako prequel k dvom filmom s Angelinou Jolie. V tomto prípade je v úlohe Lary Croft mladá neznáma angličanka Anna Tyrie. Jej Lara je miestami zvláštna, inokedy výborná, aj keď celkovo pôsobí neisto, no v rámci prequelu to podľa mňa úplne postačuje. Samozrejme sa film nevyhne občasnej nude a prázdnote, ten minimálny rozpočet je tu vidieť, ale celkovo mám z toho skôr pozitívny dojem a nájde sa tu pár dobrých momentov. Určite je to lepšie než napríklad taký fanúšikovský Hellraiser: Prophecy. Tí, čo majú Tomb Raidera radi (či už v hernej alebo filmovej podobe) by filmíku tú hodinu času zrejme mali venovať.

Skvelá, napínavá vec z konca 80. rokov, ktorá započala túto zaujímavú hororovú policajnú trilógiu. Znetvorený, polomŕtvy policajt začne robiť v New Yorku poriadky naozaj svojským spôsobom a neušetrí nikoho, kto ho naserie, či sa mu pripletie do cesty. Pátra po ňom vyšetrovateľ Frank McCrae (Tom Atkins, ktorý sa vyšvihol v neprávom zavrhovanom Halloweene 3) a v druhej polovici filmu to do svojich rúk berie falošne obvinený policajt Jack Forrest, ktorého si zahral hororový poloboh Bruce Campbell. Postava samotného Maniac Copa vzbudzuje rešpekt, má potrebnú charizmu, aby udržala záujem diváka až do konca a síce je to jasné béčko, ale veľmi zábavné, má pár nezabudnuteľných scén, mrazivú atmosféru a dokáže slušne zaujať aj v dnešnej dobe.

Jednoduchý béčkový hororík, pôsobiaci ako mix Jeepers Creepers, Wrong Turn a Predátora. Pracovníčku na lesnej strážnej veži začne ohrozovať neznáma bytosť, ktorá vyvolá sériu násilných udalostí a napínavých lesných naháňačiek, ktoré mám tak rád. Bohužiaľ je dej veľmi predvídateľný, miestami aj dosť tupý a vykrádanie niektorých scén Jeepers Creepers (dokonca oboch dielov) naozaj bije do očí. V hlavnej úlohe je moja obľúbená novodobá scream queen Cerina Vincent, ktorá filmík dvíha o stupeň vyššie a vďaka ktorej som ochotný prepáčiť to zbytočné zahadzovanie strašidelného potenciálu nočných scén, ktoré sa tu až moc rýchlo premieňajú do dňa (kedy je však atraktívnu hlavnú hrdinku aspoň lepšie vidieť:) A tiež mi tam nejak nepasovala tá zvláštna indiánska hudba. Ale inak ide o pozerateľný a občas aj vcelku strašidelný kúsok.

Kvalitný slasher, s názvom známej hororovej hernej série a zároveň aj novšieho akčne-hororového počinu, s ktorým však našťastie nič spoločné nemá. Donald Pleasence (Dr.Loomis z Halloweenu) sa predstavuje ako svojský riaditeľ psychiatrickej liečebne, kde má zatvorených aj 4 nebezpečných psychopatov, ktorým sa po výpadku prúdu podarí ujsť. Tí si to namieria do domu mladého psychiatra a pripravia jemu i jeho rodine nezabudnuteľnú noc. Práve títo štyria maniaci sú najväčším kladom filmu a poskytujú dostatočne rôznorodé násilnosti na to, aby dokázali privodiť strach z toho, čo sa stane ďalej. Špeciálne som si obľúbil postavu kazateľa Franka, do ktorého sa dokonale prevtelil Martin Landau a ktorý svojím psychopatickým pohľadom dokázal naozaj vydesiť. Samozrejme aj ostatné postavy sa úspešne posnažili a vytvorili naozaj špecifickú psycho partiu. Film má viacero skvelých, zapamätateľných scén a hoci je tu značná predvídateľnosť, pozitívom je, že takmer všetko je natočené v reálnych medziach, bez zbytočných efektov, preháňania, či nesmrteľných postáv. Fanúšikom slasherov by Alone in the Dark určite nemalo uniknúť.

Keď som narazil na obsah tohto filmu, veľmi som sa potešil a začal som naivne očakávať niečo v štýle úžasného El Habitante Incierto. Predsalen, nápad nezvaného hosťa, ktorý sa u niekoho nenápadne zabýva je podľa mňa skvelým a zároveň realisticky strašidelným motívom na hororové spracovanie. Open House sa toho však po chvíli neočakávane vzdá a nasmeruje si to do úplne iného žánru, ktorý je krížencom exploitationu a slasheru. A tak namiesto tichého strachu z neznáma sledujeme zvrátenú dvojicu; atraktívnu psychopatku a jej zaostalého druha Adolfa, ktorí zrejme nemajú na vlastné bývanie a tak chodia kurviť životy iným ľuďom. Adolfovi však chýba domáce zvieratko a preto nechá žiť aj pôvodnú obyvateľku domu, ktorú začne tajne kŕmiť a prikrývať dekou. Takto si v kľude nažívajú až kým si neuvedomia, že každý jeden z tohto trojuholníka chce niečo iné, čo vedie až k záverečnej katastrofe (alebo happy-endu?).

Minimalistický psycho horor z opusteného prostredia Sahary, v ktorom prevažnú časť zohrávajú len 2 osoby - strážnik Thomas ("Highlander" Adrian Paul) a sexi doktorka Jennie (Kate Nauta). Príbeh o hlbokých vrtoch do zemskej kôry, ktoré niečo narušili je dostatočne zaujímavý a film ponúkne viacero atmosférických momentov i strašidelných scénok. Popri tom diváka celý čas drží v neistote, či sa tam niečo zlé v skutočnosti vôbec nachádza a či sa iba niektorá z postáv nezbláznila, alebo prípadne nebola niekým iným už od začiatku... Na konci to je však už trochu prestrelené a tlačí sa na pílu až do záverečného rozuzlenia, no celkovo sa jedná o podarenú vec.

Dom hrôzy, alebo House on Haunted Hill je pojem, ktorý sa vo filmovom hororovom svete úspešne nachádza už cez 50 rokov. Zatiaľ čo pôvodný Dom hrôzy z roku 1959 s hororovým veteránom Vincentom Priceom bol výborný nízkorozpočtový počin, jeho remake z r.1999 je síce vcelku zábavný, no iba mierne nadpriemerný kúsok. O niečo neskôr sa zrejme rozhodlo, že téma Haunted Hillu ešte nebola dostatočne vyčerpaná a tak sme sa v roku 2007 dočkali aj tohto pokračovania s názvom Return to House on Haunted Hill. Jeho príbeh je síce neoriginálny a nemá čím prekvapiť, no snaží sa aspoň o aké také spojenie so svojim predchodcom. Sara Wolfe, jedna z tých šťastnejších, ktorí prežili udalosti v Dome hrôzy zomiera. Jej sestra Ariel sa rozhodne zistiť čo Saru celé roky trápilo a pri prehliadke jej bytu narazí na partičku gangsterov hľadajúcich starý artefakt, o ktorom sa dozvedáme že ho vlastnil Dr. Vannacutt; diabolský vládca liečebne v Haunted Hille. Následne je Ariel odvlečená do obávaného Domu hrôzy, aby s využitím informácií od svojej sestry pomohla artefakt nájsť. O ten má však záujem aj profesor Hammer, ktorý sa tu so svojimi pomocníkmi vydáva v rovnakom čase. V dome sa tak všetci stretnú a skôr než stihnú na artefakt vôbec natrafiť, uzatvárajú sa za nimi všetky východy a začína neustávajúci teror. Na filme je dobré, že má spád a šlape si pekne dopredu, divák sa nestíha ani chvíľu nudiť a postáv je dosť na to, aby každú chvíľu niekto zaujímavo zomrel. Hlavným kladom filmu je brutalita a skony postáv; takmer každá smrť má niečo do seba a poteší hororové oko, film sa na nič nehrá a ponúka gore aj násilie bez okolkov, akoby tvorcovia vedeli že viac toho v zálohe nemajú. Čo je však odbité je predovšetkým dej; jeho predvídateľnosť, jednoduchá línia a takmer žiadny vývin. Páčilo sa mi to však o kus viac než jeho predchodca z 1999 a myslím si, že pre hororových fanúšikov sa jedná o zábavný, aj keď ničím výrazne nevynikajúci kúsok.

Cemetery Man alias Dellamorte Dellamore je talianske, romanticko-hororové zombie dielko založené na novele Tiziana Sclaviho. Na paškál si ho zobral režisér a príležitostný herec Michele Soavi, ktorý predtým spolupracoval a inšpiráciu čerpal pri kultových talianskych hororových tvorcoch Dariovi Argentovi či Joe D'Amatovi. Dej sa venuje Francescovi Dellamortemu, ktorý je správcom cintorína v malom talianskom meste a zároveň osamelým smoliarom. Veď kto by sa už len chcel starať o cintorín, na ktorom sa po týždni mŕtvi opäť prebúdzajú k životu? On však svojmu údelu rozumie, nepozastavuje sa nad ním a dbá na to, aby sa prebudení dostali naspäť do svojho zaslúženého stavu, väčšinou tradičným spôsobom aký na zombíkov platí a to zneškodnením hlavy. Má prihlúpleho, no vtipného pomocníka Gnaghiho a celý cintorín (takmer) pre seba. Jedného dňa však jeho stereotyp naruší stretnutie s atraktívnou vdovou, ktorá tu pochováva svojho zosnulého manžela. Začne sa ich pochmúrny románik a zdá sa, že Francesco má šancu dostať do svojho šedého života aspoň niečo pekné. Ona je však počas súlože pohryzená svojim novoprebudeným manželom a zomiera. Hoci si Dellamorte jej zmŕtvychvstanie neželá, aj ona opäť ožíva. S ťažkým svedomím sa ju rozhodne zastreliť a pochovať, čo však samozrejme neznamená koniec... Film samotný je žánrovým mixom a sám so sebou sa často pohráva; strieda romantické momenty s killer zombies scénami, zábavnými vsuvkami s Gnaghim, erotické scénky Dellamortovej lásky či depresívne momenty v ktorých sa náš hrdina snaží vyrovnať sám so sebou. Na rozdiel od svojich strašidelnejších zombie príbuzných však ponúka väčšiu originalitu a nezvyčajnosť, vďaka čomu ho radím k najzaujímavejším filmom aké som mal tú česť vidieť. Tento groteskný, smutný a hlboký príbeh s príjemnými hereckými výkonmi nepatrí k tým na ktoré krátko po zhliadnutí zabudnete a aj známy režisér Martin Scorsese označil tento počin za jeden z najlepších talianskych filmov 90.rokov.

Akčný Chuck Norris zasadený do thrillerovo-detektívneho príbehu s prekvapivo dobrou atmosférou a výborným hororovým záporákom. Aj takto by sa dal v skratke charakterizovať tento na prvý pohľad tradičný buddy-cop akčák 90.rokov. Réžie sa ujal Chuckov brat Aaron Norris, ktorý namiesto toho aby nechal Chucka bezhlavo kopať všetkých okolo, výrazne obmedzil akčné scény a do popredia postavil mysteriózny príbeh s mrazivým hororovým nádychom, čo sa ukázalo ako veľmi dobrá voľba. Dvojica amerických policajtov vyšetrujúca záhadnú náboženskú vraždu sa počas svojho pátrania dostane až do Izraela, kde narazia na niečo, čo prekoná všetky ich predstavy a obavy... Hoci film obsahuje tradične lacné b-čkové pasáže či trápnejšie scény, celkovo som sa dobre bavil a z nostalgie pridávam hviezdičku navyše.

Skvelá, no takmer neznáma gangsterka v štýle filmov Guya Ritchieho, alebo ako to dopadne keď sa viacero ľudí rozhodne vykradnúť rovnaké miesto v rovnaký čas... Režisérsky nováčik Ari Ryan do tejto situácie postavil množstvo viac či menej známych tvárí a okrem ústrednej dvojky Henryho Thomasa a Davida Boreanaza stojí za pozornosť v prvom rade výborná Vera Farmiga a psychopatický "Robocop" Peter Weller. Príbeh je správne zamotaný, premyslený a dostatočne zaujímavý na to, aby udržal pozornosť až do konca. Film sa pohráva s viacerými žánrami; od akčnej gangsterky, cez čiernu komédiu až k dráme, čo našťastie vôbec neprekáža a všetko vlastne funguje ako má.