Dado

Nespomínam si, že by som niekedy v živote videl film tak odpudivý a zároveň podmaňujúci; film, ktorý by v mojom podvedomí vyvolával nutkanie odvrátiť zrak, no zároveň mi to svojím dianím ani na sekundu nedovolil. Také vyhrotené pocity vo mne snáď nevyvolával ani ponurý Taxikár, inšpiráciu ktorým Todd Phillips otvorene priznal a s ktorým je jeho najnovšia snímka zákonite porovnávaná (hoci mne sa pri sledovaní vynárali skôr spomienky na Klub bitkárov). Joker sa dá po obsahovej stránke opísať všelijako, no označenie komiksový predvoj zrodenia Batmana by bol u mňa asi až na poslednom mieste. Je predovšetkým drsným, priam extrémnym nastavením zrkadla spoločnosti, jej stavu, fungovaniu a tomu, kam až môže jej postoj dotlačiť jedincov, ktorí z rôznych dôvodov - v tomto prípade kvôli mentálnej chorobe - vytŕčajú. V rámci filmového umenia je toto vyobrazenie takmer bezchybné a tvorí stavebný kameň skvelej drámy, ktorá si, rovnako ako aj excelentný Joaquin Phoenix, všetky ovácie zo strany kritikov i divákov nepochybne zaslúži. Za hranicami umenia by som si však dovolil označiť film aj za potenciálne nebezpečný. Nielen kvôli tomu, že spontánny, radikálny čin jednotlivca je to posledné, čo by dokázalo viesť k pozitívnym sociálnym zmenám, ale najmä vzhľadom na to, že čoraz viac ľudí reálne vidí najideálnejšiu cestu z údajného spoločenského marazmu v podobne extrémnych riešeniach. To však pri výslednom hodnotení Jokera zohľadňovať nemôžem a ani nechcem. (85%)

Vynikajúca tragikomédia, ktorá v priebehu necelých dvoch hodín dokáže výstižnou satirou poukázať na absurdnosť nacistického režimu a zároveň (čo si na filme cením ešte viac) vierohodne preniesť na plátno strach, utrpenie, ale i nádej ľudí zasiahnutých vojnou v odlišnom svetle, než v akom sa o to doteraz s väčším či menším úspechom pokúšali iní filmári. K jednotlivým aspektom filmu nemám žiadne vážne výhrady; zachytenie rozkladajúcej sa Tretej ríše v českých kulisách bolo dôsledné, herecké výkony zo strany ostrieľaných hollywoodskych tvárí i mladých nováčikov presvedčivé. Osobitnú zmienku musím venovať hudobnému sprievodu - nemecká verzia Bowieho Heroes zapasovala do záverečnej scény absolútne dokonale. (90%)

Nesmierne zaujímavý a v súhrnnom výsledku i vydarený projekt. Súbor 18 krátkych príbehov ponúka divákovi obrovskú rozmanitosť, a to nielen z hľadiska žánru a obsahu, ale aj samotného vizuálneho spracovania. Predovšetkým prvá polovica série má ohromný náboj; do môjho vkusu sa dokázali trafiť vážne ladené i odľahčené epizódy. K jej koncu som síce nadobudol dojem, že scenáristom dochádza dych (predovšetkým predposledná časť s Hitlerom na mňa pôsobila ako infantilný kŕč s premrhaným potenciálom), no záverečná epizóda Secret War, ktorú spoločne s Beyond the Aquila Rift a Good Hunting radím na pomyselné medailové stupienky, ma uistila, že dva večery strávené pri Love, Death & Robots neboli stratou času. (80%)

V podstate ani nemám nič, čo by mi poslúžilo na obsiahlejšiu kritiku - Miracle Workers majú skvelé obsadenie, originálny nápad, vtip a spád. Ako celok to však pôsobí úplne jednoduchým dojmom, akoby šlo o prácu tímu, ktorý si poctivo, no bez výraznejšieho zápalu odmakal to, čo dostal príkazom zhora. Inými slovami, chýba tomu niečo navyše, akási nadstavba, ktorá dnes oddeľuje nadpriemerné až výnimočné seriály od zaujímavých, no ľahko zabudnuteľných jednohubiek. (65%)

Snaha ísť v šľapajach Psej duše je zrejmá, v porovnaní s ňou však Návrat domov viditeľne ťahá za kratší koniec, či už z pohľadu komerčného úspechu, alebo samotných filmových kvalít. V porovnaní s predvlaňajším psím dobrodružstvom mu totiž chýba originálnejší nápad, prípadne väčšia odvaha v momentoch, kde scenár radšej len kĺže po povrchu (homosexuálny pár, bezdomovec), alebo prinajmenšom o niečo vyšší rozpočet, vďaka ktorému by aspoň trikové scény boli hodné kinofilmu z roku 2019. Odhliadnuc od týchto výčitiek však stále ide o celkom zábavnú cestu štvornohého chlpáča s mimoriadne naivným pohľadom na svet, ideálne ale určenú skôr detskému divákovi, prípadne niekomu, kto obľubuje prvoplánovo dojímavé príbehy so šťastnými koncami ako vystrihnutými z príručky o filmovom klišé. (50%)

Dexter Fletcher prišiel po roku s ďalšou biografiou hudobnej legendy a ukázal nám, ako mohla vyzerať Bohemian Rhapsody, keby jemu a jeho kolegom nedýchali po celý čas na krk May s Taylorom. Rocketman si servítky pred ústa neberie a bez akýchkoľvek príkras nám predostiera vnútorný svet Eltona Johna a vyrovnávanie sa s obrovskou slávou, pričom samotnú hudobnú kariéru a jej míľniky vytláča do úzadia. Muzikálová forma síce nie je divácky najprívetivejšia a bez najmenších výhrad si ju dokáže užiť asi málokto, no je to nepochybne zaujímavý spôsob, ako predstaviť spevákove známe hity, tentokrát ale v podaní skvelého Tarona Egertona. Jeho výkon v hlavnej role, mimochodom, v každom jednom ohľade suverénne zatieňuje minuloročnú ospevovanú imitáciu Freddieho Mercuryho v podaní Ramiho Maleka. (80%)

Už z letmého pohľadu je zjavné, že ako každý ďalší prírastok do rýchlej a zbesilej série od jej štvrtej časti, tak aj H&S posúva ešte ďalej hranice trendu nastoleného práve filmom z roku 2009. Vo výsledku to znamená ešte bláznivejšiu a absurdnejšiu akciu v čomkoľvek, čo si vyžaduje pohonné hmoty, ešte väčšiu snahu o všadeprítomné odľahčené hláškovanie a ešte menej prvkov odkazujúcich na prapočiatky tejto nekonečnej ságy, ktoré - aby sme boli presní - najnovšie absentujú praktický úplne. A tentoraz už toho bolo príliš asi aj na mňa. Celú tú chlapskú jazdu dokázala až do konca udržať pohromade paradoxne postava Shawovej sestry v podaní ohromne sympatickej Vanessy Kirby, keďže nekončiace, kvázi ostrovtipné doberanie sa medzi dvojicou mužských hrdinov ma prestalo baviť približne v prvej polovici ich úvodnej konfrontácie. O poznanie lepšie fungujú automobilové scény a pästné súboje; aj tu sa však nájde malý háčik. S príchodom na exotickú Samou totiž musí divák v závere pretrpieť vyslovene prihlúple „venčenie“ helikoptéry, respektíve úplne neprehľadný boj domorodcov s poskokmi záporného hrdinu. Dvojku, s ktorou sa dá počítať ešte pred jej oficiálnym ohlásením, si zrejme ujsť nenechám, viac sa však teším na plánované pokračovanie s kompletnou „rodinou“ okolo starého dobrého Dominica Toretta. P.S.: Je chvályhodné, že Ryan Reynolds dokázal v Deadpoolovi nájsť svoju životnú rolu, avšak stavať na nej celý svoj herecký prejav aj v iných filmoch by naozaj nemusel. (60%)

Kingovu predlohu som nemal možnosť čítať a zrejme je to tak aj lepšie. Možno by som totiž za takých okolností nebol pri hodnotení podobne zhovievavý, pretože Cyntoryn zvieratiek je s výnimkou skutočne skvelého námetu, vydareného kastingu a mrazivého finále len ďalším z dlhého radu tuctových hororov, ktorého potenciál sa tvorcom trestuhodne sype pomedzi prsty. (55%)

Samuel L. Jackson hrá po stý krát Samuela L. Jacksona a i tentoraz je to hrozná prča. Príbeh je síce klišé ako vyšité a aj akcie mohlo byť rozhodne viac, no i napriek tomu si Shaft dokáže pohodlne ustrážiť status síce nenáročnej, no v rámci možností vydarenej akčnej komédie, priam stvorenej pre nudný večer. (70%)

Síce ako vystrihnuté z návodu na natočenie Deadpoola pre decká (keby taký návod existoval), ale prečo nie? Shazam! má ohromné tempo, detských hercov, ktorí nie sú otravní a ani na počet naozaj zábavných scén nepripadá taký veľký počet "očiprevracajúcich" momentov, aké by som od podobného filmu očakával. Týmito kvalitami sa navyše tvorcom aspoň čiastočne darí ak už nie dobre maskovať, tak aspoň čiastočne kompenzovať viaceré neduhy na čele s totálne nezaujímavým zloduchom a jeho poskokmi, na ktorých vizuál si už právne nárokujú lacné fantasy filmy z minulého desaťročia. Môžem teda prehlásiť, že pri súčasnej nevyváženej produkcii DC u mňa tentoraz prevláda spokojnosť. (70%)