mrksik

Dospelý, úprimný, pravdivý, skutočný, kvapky potu, hmatateľný končekmi prstov.

Tento film nechcem už nikdy vidieť. Nikdy.

Esteticky prekrásne (kamera Doda Šimončiča je v našich podmienkach zjavením), informačne trochu - príliš - vyprázdnené, ale ako séria pohľadníc prakticky bezchybné.

[SPOILER:] Nepamätám si, kedy ma naposledy film tak dokonale vytočil svojim nedotiahnutým koncom. 80% stopáže film explikuje sofistikovanú hru na kto z koho, pričom pomaly stupňujúce sa (sexuálne) napätie medzi Cageom a skutočne nevinne pôsobiacou modrookou Claire Foy prináša zvrátené uspokojenie zo zvádzania temnou stranou sily (viď Cageov sen). Zlo si vo filme nesie atribút rozkoše, ktorá nie je vulgarizovaná ako napríklad v Exorcistovi, ale omnoho viac pripomína podľahnutie Draculovi v Coppolovej adaptácii. No a po 80% filmu, kedy divák očakáva Cageove podľahnutie a pokojne i jeho následné precitnutie a heroickú smrť/vykúpenie, film pretransformuje dovtedy krásnu--desivú Claire Foy na smiešnu CGI postavičku dvaapolmetrového démona, čím sa celé dovtedy budované napätie odhodí bokom a pokračuje v kontexte filmu absolútne nezmyselným spektákloidným spôsobom. Záverečné vysvetlenie, ktoré popiera elementárnu logiku celého filmu (ak ten démon dokáže taviť železo, lietať etc. a zároveň ho tá kniha, citujem, zožiera po celé storočia, tak by sa tam rozhodne už dostal skôr a nepotreboval by na to transport v klietke), je už len bombónikom na torte.

Pri súčasných trendoch by pravdepodobne Paul Newman po Bruceovi Willisovi strieľal z granátometu... ale pred dvoma dekádami sa staroba ešte nevnímala ako choroba, s ktorou je nutné bojovať, ale ako životné obdobie, ktoré treba akceptovať. Napriek dramaturgickej rozriedenosti -- ten film má taký zvláštny feel -- snáď je to pokora, pokoj, objavenie krásy v bežných veciach. Ani neviem. Krásny film.

(Nikdy som si nemyslel, že takto ohodnotím film s Richardom Gereom a... psom.)

Holanďania sa nedostali na svetový šampionát, tak sa rozhodli zorganizovať zápas medzi poslednými dvoma krajinami rebríčka FIFA. Bhután vs. Monserat. Schválne, koho tipujete za víťaza? Futbal tvorí v dokumente akýsi druh medzinárodného jazyka, nie je to o hre samotnej, ale o ľuďoch, ich vášni a radosti zo zápasu.

Vzrušujúcejší film ako človek v podväzkoch (to sa mi raz vráti). Dokonalá estetika beštiálnych línií lokomotív oproti rozbujnenej zelenej prírode, dlhé sklá a z toho vyplývajúca hĺbka ostrosti na zožratie, informácie rozdistribuované s hodinárskou presnosťou a tempo, ktoré vtláča do sedačky viac ako jazda na centrifúge.

Hoci sa to nespomína, je tento film autobiografickým zobrazením režisérovho detstva -- čo je zároveň jeho najväčší klad i slabina. Puto medzi chlapcom a jeho otcom je naozaj krásne, pri pofilmovej diskusii s režisérom sála slzila, Justin Kerrigan nám vysvetlil autoterapeutický účinok diela.. no nemohol som sa tak trochu zbaviť dojmu, že prílišná opravdivosť priniesla toho sentimentu až príliš.

Dojímavá hudba? Dojímavý voice-over? Dojímavé zábery väzňov z koncentračného tábora z druhej svetovej vojny? Odsúdenie bez akejkoľvek snahy o hlbšie pochopenie či kladenia si otázok. Presný opak Morrisovho Standard operating procedure.