Volodimir2

Posledný vojak obrannej vojny Poľska v septembri 1939 a prvý poľský partizán, tak je známy vo svojej rodnej krajine major Henryk Dobrzański (a jeho pseudonym Hubal). Pred začiatkom 2. svetovej vojny bol zástupcom veliteľa 110. záložného hulánskeho pluku. Jednotka bola určená pre druhý sled, ale v dôsledku rýchleho postupu nemeckých vojsk, bola táto jednotka nasadená do boja už 11.9.1939 v oblasti Wołkowyska a Augustowských lesov. Následne po vpáde Červenej armády bola nasadená proti ním na obranu mesta Grodno. 20. septembra po 2 ťažkých bojových dňoch, mesto kapituluje a jednotky dostali rozkaz ustúpiť na územie Litvy. Major Dobrzański rozkaz nesplnil a s približne 180 vojakmi pokračoval na pomoc Varšave, keďže Varšava 28. septembra kapitulovala, rozhodol sa prebiť do Maďarska. Nakoniec aj toto rozhodnutie zmenil a sa rozhodol biť s nepriateľom na Poľskom území. Vytvára prvý partizánsky oddiel a prijíma pseudonym Hubal. V pozícii veliteľa oddielu sa dostáva do tvrdého kontaktu s vedením poľského podzemného odboja (ZWZ), ktorý on odmietol rešpektovať. Jeho oddiel vybojoval aj radu víťazstiev s jednotkami Wehrmachtu, ale odboj mu neodpustil ako protiodplatu vyvraždenie všetkých mužov v dedinkách Skloby a Hucisko. Koncom marca 1940 nemecké velenie začalo z rozsiahlymi protiopatreniami, až nakoniec ho 30. apríla 1940 chytili a zabili. Zostávajúci príslušníci oddielu pokračovali v boji do 25.6.1940, kedy bol oddiel definitívne rozpustený. Podľa poľských historikov v osobe majora Hubalu išlo o kontroverzného veliteľa, ktorý absolútne nerešpektoval rozkazy (využívajúc úplnú anarchiu v Poľskej armáde). Vo svojej naivite stále veril, že na jar Francúzi prídu Poľsku na pomoc. V histórii je vykresľovaný ako rebel, vzdorujúci dôstojník ale aj ako vrah, napríklad pri popravách vojnových zajatcov. Ale to už nie je našou úlohou s tým sa musia popasovať samotní Poliaci, ale archívne zábery zo začiatku vojny sú fantastické..

Dokumentárny film o hrdinke francúzskeho odboja Nancy Grace Augusta Wake, alias Biela myš, alias Madane Andre, čerpal s autobiografickej knihy samotnej Wake pod názvom The White Mouse (Biela myš) z roku 1986. O dva roky neskôr bol natočený životopisný film Nancy Wake , ktorý bol aj inšpiráciou pre anglického spisovateľa Sebastiána Faulksa pre jeho román Charlotte Gray. Ten bol v roku 2001 aj sfilmovaný. Film vzdáva hold ľuďom zapojených do francúzskeho odporu proti nemeckým okupantom ale aj proti Pétainovej zvôle na francúzskom národe. Niektoré príbehy ponúknuté v dokumente sú viac menej útržkovité, mám pocit, že samá autorka nechcela veľmi hlboko analyzovať svoju minulosť. Austrálčania aj Novozélanďania uctievajú Nancy Wake, ako svoju národnú hrdinku a pre Francúzov sa stala jedným zo symbolov boja za oslobodenie Francúzska od nacistickej okupácie.

Film je príbehom rovnomenného románu maďarskej spisovateľky Magdy Sabóovej. Ktorý ma ráz autobiografie a odohráva sa v Budapešti v centre dramatických udalosti 60. tých rokov minulého storočia. Do okrajovej časti mesta sa prisťahuje slávna spisovateľka s manželom. Požiada o pomoc v domácnosti tajuplnú ženu zo susedstva Emerenc, ktorá sa bojí búrky, žije osamelým životom, skrýva svoju minulosť a odmieta otvoriť dvere svojho domu pre cudzieho človeka. Z útržkovitých vyznaní sa dozvedáme, že v tvrdom pogrome na Židov v Maďarsku v roku 1944 pomáhala židovskej rodine Grossmannových a zachránila ich dcérku Évike, ktorú odovzdala do výchovy na vidiek, sťaby svoje dieťa svojim rodičom. Po vojne ju odovzdala pokrvným rodičom. A práve tento zaujímavý príbeh je vo filme iba načrtnutý neukončený, v polovici príbehu ďalšia časť nevyslovená. V skutočnosti sa celý dej rozbalí až v závere filmu. Paradoxne režisér Ištván Szabó (nie je príbuzným spisovateľke) sa narodil v židovskej rodine, rodičia v roku 1942 konvertovali na katolicizmus, ale v roku 1944 ho ukryli do sirotinca. Vojnu prežil a otázke židovstva sa venoval aj vo filme Otec (Father, 1966) a Slnečný jas (Sunshine, 1999). Láska, zrada a odpustenie sú témami emocionálne silného tohto filmu a sú v ňom odhalené princípy dvoch diametrálne odlišných žien. Dvere v názve sa týkajú dverí, za ktorými ležia tajomstvá.

Tri hodiny na jeden film je veľa alebo niekedy aj málo? Pokúsim sa odpovedať na túto otázku aj keď moja odpoveď je jednoznačná, ak je film výborný tak skutočne niekedy aj málo. A to je príbeh tohto filmu. Film začína v Drážďanoch v roku 1937 v období silnejúceho nacizmu v Nemecku. Hrozné udalosti tejto doby neprešli bez stopy a veľmi silno ovplyvnili život a prácu hlavného hrdinu filmu nemeckého súčasného abstraktného umelca Gerharda Richtera (Kurta). Otec učiteľ, aby neprišiel o prácu vstúpil do nacistickej strany a syn musel vstúpiť v roku 1942 do mládežníckej Deutsches Jungvolk založenej na nacistických základoch. Detstvo mal v myslí spojené so svojou tetou Alžbetou. Je to ona, ktorá mu hovorí, že pri štúdiu umenia by sa nemal pozerať ďalej, pretože to je jediný spôsob, ako pochopiť úmysel autora a zistiť, čo mnohí ľudia nevidia. Hrozné udalosti tej doby neprešli bez stopy a veľmi silno ovplyvnili jeho prácu. Končí 2. svetová vojny a tým aj 1. etapa filmu, Kurt sa ocitá v Sovietskej zóne Nemecka a v roku 1949 sa stane obyvateľom Nemeckej demokratickej republiky. Tu síce žil a pracoval ale sníval o presťahovaní do západného Nemecka. Nakoniec uteká z východného bloku ale útek do emancipovanej demokracii sa nedal urobiť tak, aby ho to nepostihlo. Budúci svokrovci majú desivú nacistickú minulosť, umenie v tejto časti sveta sa vymyká bývalým trendom a Kurt sa tu pokúša nájsť. A tak ďalej prebieha tento romantický, neuveriteľný ale úprimný príbeh. Nakoniec sa Gerhard (Kurt) našiel v obrazových štýloch a technikách ako fotorealizme, abstraktnom umení a konceptualizme. Vo filme má každý svoj príbeh ale ich jednotlivé línie sú vzájomne prepletené a tým sa ja dotvára ich dôležitosť ale aj význam v danej dobe. Päť hviezdičiek dovytvára môj obraz k tomuto filmu.

Gustav Bareš sa k osobám prvého ilegálneho ústredného výboru KSČ, ktorý začal pracovať v Protektorátu Čiech a Moravy hneď po rozpustení KSČ gestapom 27. decembra 1938, ani nemohol dostať. KSČ pôsobilo v ilegalite už od zákazu činnosti 20.10.1938 a jeho prvý ilegálny výbor začal svoju činnosť už v novembri 1938. Ale už vo februári 1939 bolo v rámci Akcie Mreže (Aktion Gitter) zatknutých 300 komunistických funkcionárov. Ale Gustav Bareš už bol mimo územia Protektorátu v teplúčku v Sovietskom zväze, odkiaľ sa vrátil až po vojne. Predlohu pre film a divadlo napísal Roman Hlaváč a tak vznikol dvojdielny film Zajatec šialenstva a divadelná hra Zvláštní řízení, ktorá bola uvádzaná v Národnom divadle 1986 až 1987 v hviezdnom zložení Brabec, Petrovická, Doležal, Somr, Navrátil, Velda, Štěpnička, Vala aj Petr Štěpánek. Prvý ilegálny ústredný výbor KSČ pracoval v zložení Emanuel Klima, Viktor Synek, Jan Zika, Eduard Urx a pokladník Emil Ševčík. Najväčší úder zasadilo gestapo KSČ 12.2.1941 kedy došlo k zatknutiu troch členov prvého ilegálneho ústrednému výboru s výnimkou Ziky (o ňom je film Klíč 1971) a 22.2.1941 zatkli aj pokladníka Emila Šefčíka. A o ňom je tento dvojdielny film. Nakoniec bol popravený v Malej pevnosti Terezin 10.10.1944. Večná česť všetkým, ktorí sa postavili na odpor nemeckým okupantom aj keď boli členmi "zločineckej organizácii" a všetci jej členovia "zločinci" myslím tým KSČ.

Tento komentár mi dal prácu na pol roka. Trojan, Pavel a komunisti nič z toho jednotlivo nefunguje. Už v apríli 1943 sa vo veľkouhereckých horách v blízkosti Baťovan začal vytvárať prvý partizánsky tábor. Zakladateľom bol Albín Grznár. Do skupiny pribúdali ďalší členovia (zbehovia zo slovenskej armády) Rudolf Jašík, Jozef Kmeť, Richard Bosák (utečenci zo zajateckých táborov a z nútených prác dôstojníci Sovietskej armády) Ivan Časnik, Nikolaj Putrenko a ďalší. V máji 1944 prevzal velenie partizánskeho oddielu major Červenej armády, utečenec z koncentračného tábora, Pavel Baranov. Podľa neho prijala skupina aj krycie meno „Pavel“. Po jeho zatknutí Nemcami, velenie prevzal ďalší dôstojník Červenej armády Ivan Časnik. Keď vypuklo povstanie partizáni opustili svoj tábor obsadili žandársku stanicu v Baťovanoch, závod aj celé mesto. Veliteľ povstaleckej armády plukovník Golian vydal rozkaz veliteľovi posádky do Zemianskych Kostoľan stotníkovi Adolfovi Weinholdovi na ozbrojený odpor proti nepriateľovi. Za veliteľa Hornonitrianskych partizánskych jednotiek určil kapitána Jozefa Trojana. Trojan bol zapojený do ilegálneho odbojového života a bol členom Revolučného národného výboru v Šimonovanoch. 30.8.1944 prichádzali robotníci do Baťových továrni, ktorá bola obsadená partizánmi, tí vyzývali robotníkov, aby sa chopili zbraní. Zorganizovala sa prvá bojová jednotka o 2000 vojakov. Okrem veliteľa brigády kapitána Josefa Trojana, bol za náčelníka štábu menovaný nadporučík Ing. Pavel Nemec a politickým komisárom sa stal Albín Grznár. Velenie brigády zriadilo improvizovaný výcvikový tábor vo Veľkých Uherciach. Brigáda mala 3 roty, 1. rote velil npor. Pavel Němec, 2. rote Albín Brnčal a 3. rota bola pridelená škpt. pechoty B. Chrastinovi - Hanesovi. Vyzbrojená bola z vojenských skladom v Zemianskych Kostoľanoch a Bošanoch, ako vojenská jednotka bola nasadená do obrany v údolí Nitry, 3. rote škpt. Chrastinu bola pridelená obrana Topoľčian. Najťažšie boje zviedli v dňoch 3. až 9.9. na území Baťovan. V bojoch padlo 147 povstalcov a pri jednom z nich aj Albín Grznár. Po rozbití obrany v priestore Hornej Nitry a strate Baťovan sa časť bojovníkov vrátila domov. Zvyšok v sile práporu pod velením kapitána Trojana sa stal armádnou zložkou a bol nasadený do frontovej línie III. taktickej skupiny. Od 18. októbra 1944 sa pričlenili do bojovej zostavy 2. československej paradesantnej brigády ako 3. samostatný prápor. Trojan 27. októbra 1944 vydal rozkaz na rozpustenie jednotky a návrat do lesov v okolí Baťovan. Teraz trocha k dokumentu. Ide o maximálne tendenčný dokument, 13 a niečo premrhaných minút. Ako tzv. veľkému partizánskemu veliteľovi je v dokumente venovaná celá jedna minúta a zbytok jeho pôsobeniu po vojne. Slovo dostali traja aktéri, ale ďalší 20, ktorí by chceli k tomu niečo povedať sa k slovu nedostali. V tej dobe ho volali milosťpán, náš pánko atd. a tak sa dostal aj k veleniu brigády po zatknutí Pavela Alexandra Baranova. Veľmi veľa náhod bolo okolo tohto partizánskeho veliteľa, okrem iného mu pripisovali aj smrť jeho politického komisára Albína Grzára (3.9.1944 bol zastrelený za záhadných okolnosti). A ešte jedna perlička, Český zväz vojnových veteránov 31.8.2019 zaslal návrh na vyznamenanie kapitána Josefa Trojana, prezidentke Čaputovej pri príležitosti výročia SWNP. Dňa 17.9.2019 bol náčelníkom Vojenskej kancelárie prezidentky generálmajorom Vladimírom Šimkom zamietnutý.

Andrej Hlinka bol symbolom boja za národné práva Slovákov, pri vzniku Československej republiky svojim postojom sa pričinil o začlenenie Slovenska do tejto novej republiky. Od roku 1923 bol na čele Slovenskej ľudovej strany, ktorá presadzovala autonómiu Slovenska v rámci Československa. Meno tohto rímskokatolíckeho kňaza a politika patrí medzi najdiskutovanejšie v rámci celého Slovenska. 95 dní po jeho smrti bola vyhlásená autonómia Slovenska (zákon prijatý 19.11.1938). Po prijatí tohto zákona sa názov štátu zmenil na Česko-Slovenskú republiku. Realizácia Hlinkového kultu. Hlinka bol pochovaný 21.8.1938 v Ružomberku. 31.10.1938 boli telesné pozostatky uložené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. počas celého obdobia autonómie Slovenska a počas Slovenského štátu jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda na ktoré samotný Andrej Hlinka už nemal žiaden vplyv. Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu. Činnosť Hlinkovej gardy je už úplne iná kapitola.

Ján Kozielewski, po vypuknutí 2. svetovej vojny bol prítomný v časti Poľska, ktoré obsadila Červená armáda. Vydával sa za radového vojaka, čo ho zachránilo pred katynskym masakrom. V novembri 1939 sa mu podarilo utiecť do Varšavy a pripojil sa k hnutia odporu Zväz ozbrojeného boja (Zwiazek Walki Zbrojnej). Tu prijal pseudonym Jan Karski (počas vojny ešte používal krycie mená Piasecki, Znamierowski, Kucharski ale aj Witold). V roku 1940 robil kuriéra medzi hnutím odporu a poľskou exilovou vládou v Paríži, pri prechode cez Slovenský štát bol zatknutý a mučený gestapom. Opäť sa mu podarí utiecť, Cyryl Ratajský (zástupca poľskej exilovej vlády) ho poveril misiou získať informácie o zverstvách páchaných na Židoch v Poľsku. Nechal sa prepašovať do varšavského geta a tu na vlastné oči videl prístup nacistov k Židom. Aby zhromaždil ďalšie materiály prepašovali ho do tranzitného tábora Belzec (po vojne sa opravil, že išlo o tábor v Izbici), ako vojaka ukrajinskej gardy. Koncom decembra 1939 Karski a jeho brat napísali prvú správu s názvom „Židovský problém v Poľsku za okupácie“ ktorú odovzdali exilovej vláde. Druhá správa „Cesta autora správy“ (1940) bola odovzdaná spojencom a poľskej exilovej vláde. Nasledovali ďalšie správy Všeobecná situácia v krajine (1940), Vybrané politické a ideologické problémy v krajine (1940), Židovské problémy v krajine (1940), Misia Jana Karského v Londýne (1942), Udržiavanie nálady v spoločnosti (1942), Poznámka z rozhovoru s prezidentom F.D. Roosevelt (1943). Karski tieto informácie a správy odovzdal poľskej, britskej a americkej vláde, viedol rozhovory s britským ministrom zahraničných vecí Edenom, novinárovi Arthurovi Koestlerovi, Rooseveltovi, V roku 1944 vydal knihu „Posol z Poľska: Príbeh tajného štátu“ v ktorej popísal krutosti, ktoré videl na vlastné oči, ale svet mu neuveril. Zaujímavý je aj názor Felixa Frankfurtera, sudcu najvyššieho súdu Spojených štátov, ktorý je sám Žid: „Mladý muž, nehovorím vám, že ste klamár, ale neverím vám. “ (to povedal Janovi Karskiemu). V rokoch 1976 až 1981 Claude Lanzmann natočil 350 hodín rozhovorov, ktoré boli potom použité vo filme Shoah. Jan Karski o holokauste nehovoril viac ako 20 rokov a tak najskôr rozhovor odmietal. Nakoniec sa Lanzmannovi podarilo ho zlomiť v roku 1978, tento rozhovor prebiehal 2 dni a získal sa 8 hodinový filmový dokument. Z toho v dokumente Shoah je použitých 40 minút a v tomto dokumente je zostrih 59 minút. Karski mal zásadné pripomienky aj k filmu Shoah, vadilo mu, že priestor dostali len obete holokaustu a v minimálnej miere sa spomínajú ľudia, ktorí aj napriek vlastnému ohrozeniu pomohli zachrániť tisíce Židov.

Vo filme sa veľmi vkusne prelínajú dokumentárne sekvencie s hranými pasážami a práve kvôli tomu bol vo filme použitý čierny materiál, ktorý korešponduje s čiernobielymi archívnymi zábermi. Nakoniec farebný je iba záver filmu, ktorý prezentuje súčasnosť. Ak chcete vidieť maršala Žukova na bielom koni pri vojenskej prehliadke dňa 24.6.1945 tak si musíte pozrieť tento výborný film. O čom je? O prepadnutí Sovietskeho zväzu vojskami Osi dňa 22.6.1941. Na jednej strane vytvorenie vnútorného frontu, ktorý zahŕňal všetky tylové (dnes logistické) zložky, zastupovala ich Ľubov Alexandrovna Borisovova a na druhej strane silná vojnová osobnosť, ktorou bol vo filme aj v reálnom živote plukovník Vasilij Fjodorovič Orlov. A keďže film je takmer presným sprievodcom jeho bojovej kariéry tak aspoň v stručnosti niečo o ňom. Vojna ho zastihla v plne produktívnom veku mal 25 rokov a slúžil v armáde ako veliteľ samostatného tankového práporu. Z histórie vieme, že v tom úvode tých víťazných bitiek bolo poskromne, ale aj schopných veliteľov po Stalinových čistkách v armáde bolo málo a tak už v októbri 1941 bol zástupcom veliteľa tankového pluku a od decembra 1941 velil 107. tankovému pluku 8. armády Leningradského frontu. Bojoval o Leningrad a v bitke o Dubrovku bol vážne ranený. Liečil sa v leningradskej nemocnici až do mája 1942. Po prepustení prevzal 119. tankovú brigádu a vyznamenal sa aj v neslávnych bojoch o Ržev. Neskôr velil 31. tankovej brigáde a viedol brigádu v úspešnom boji o Kalinin. Do apríla 1943 bola jeho brigáda v tyle v Moskovskom vojenskom obvode. A 16.7.1943 už velil 8. gardovej tankovej brigáde s ktorou sa zúčastnil v bojoch o Orlov, Donbas, v Melitopoľskej bitke a v operácii Korsun-Ševčenkovskej. 6. decembra 1944 plukovník Orlov prevzal velenie nad 6. gardovým mechanizovaným zborom 4. tankovej armády 1. ukrajinského frontu a stal sa najmladším veliteľom zboru v Červenej armáde. Počas operácie Visliansko-Oderskej (12.1.1945 až 3.2.1945) klamlivou operáciou sa zmocnil predmostia, čím vytvoril podmienky pre prekročenie vodného toku 13. armády. Počas Dolnosliezskej operácii v bitke o meste Opole na rieke Odra bol 17. marca 1945 ranený, ale neopustil bojové pole a aj naďalej velil svojej jednotke. Dňa 19.3.1945 zraneniam podľahol. Na rozkaz maršala Koneva bola rakva s telom veliteľa zboru plukovníka Orlova letecký dopravená do Moskvy. 6. apríla 1945 dekrétom prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR o hrdinskom velení zboru, príkladnom plnení bojových misií a preukázanom hrdinstve bol plukovníkovi Orlovovi udelený posmrtne titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Začal som komentovať jednotlivé diely, ale to by rozsahom zahltilo celú stranu komentárov. Takže si počkám, až to niekto rozvedie na jednotlivé diely a tam tie komentáre pripojím. Názvy jednotlivých dielov už rozpísal ďalší fanatik na druhú svetovú vojnu Jirko (ceskyhonza) a tak sa vyjadrím len k podstate jeho vzniku. Autorom a sprevádzačom všetkých dielov je Stanislav Motl, český spisovateľ a novinár. Venuje sa predovšetkým obdobiu 2. svetovej vojny a má v televízii aj svoj program „Stopy, fakta, tajemství“ a v rámci tohto programu sme sa mohli stretnúť aj s väčšinou z týchto dokumentov. Je taktiež autorom scenárov k filmovým dokumentom Živý mrtvý, Ozveny lidickej noci, Sláva a preklatie Lídy Baarovej, Mraky nad Barrandovom a Nacisti pod ochranou. Je autorom 18 kníh z obdobia 2. svetovej vojny , najzaujímavejšie z nich „Muži generála Pattona, A trinásty bol kat, Kde zmizol zlatý poklad republiky, Obete a ich vrahovia, Svedok z cely smrti“ a mnoho ďalších. V súčasnej dobe je najlepší českých dokumentarista a mohol by som ho prirovnať k slovenskému Dušanovi Hudecovi. Obdobný kvalitný seriál je aj na Slovensku a uvádza sa pod názvom „História jedného dokumentu“. Pre ilustráciu tu nechávam komentár k poslednému 12. dielu. 12. diel "Krvavý Walter". Leskovice nenápadná dedina na Vysočine nebola ničím nápadná, keby tu nebola hlavná cesta na Tábor a Pelhřimov a železničná trať s Tábora do Jihlavy. A po týchto dopravných tepnách utekali v máji 1945 Nemci pred Červenou armádou smerom na západ. Keď vypuklo v Prahe povstanie, zvýšilo to revolučnosť v celom Protektoráte a začali v obciach a mestách vznikať revolučné výbory a moc do svojich rúk zobrali ozbrojené oddiely. Podobne to bolo aj v tejto obci, kedy 5.5.1945, vznikol revolučný výbor a ozbrojený oddiel odzbrojil miestnu nemeckú posádku, ktorú tvorili slovenskí karpatskí Nemci. Demoralizovaná jednotka ochotne odovzdala zbrane za jedlo. Uzavreli ich v miestnom hostinci a postavili stráž. Dramatické vyústenie revolučného dňa a pod vznikajúcou eufóriou malo na svedomí niekoľko miestnych mladíkov, ktorí postavili guľomety v blízkosti cesty a ostreľovali ustupujúce nemecké jednotky. Odpoveď na seba nenechala čakať. Už podvečer prišiel do obce trestný oddiel z Pelhřimova a zjednal nápravu. Keďže mali mŕtvych aj ranených odtiahli späť do posádky. Aby ráno 6.5.1945 spoločne so svojim veliteľom SS hauptsturmführerom Walterom Hauckom dokonali dielo skazy. Za obeť im padlo 31 domov úplne spálených a 7 čiastočne (z celkového počtu 43 domov) a zabili 25 ľudí (z celkového počtu 220 osôb - zostatok sa ukrýval v lesoch). Kpt. Huck stihol z Pelhřimova utiecť, zadržali ho vo Francúzsku, kde ho postavili pred súd ako vojnového zločinca za masaker v meste Ascq (zabili 86 ľudí). Odsúdený bol na trest smrti, ale miestny kňaz vyvinul tlak na vdovy po zavraždených, podpísali žiadosť o milosť a v roku 1956 bol francúzskym prezidentom omilostený a spokojne odišiel do Nemecka. Za masaker v Leskoviciach nebol stíhaný ani potrestaný. Zomrel v roku 2006.