Volodimir2

Tejto a podobným témam Hitler a Anglicko som sa venoval nedávno pri komentári filmu Hitler & Hess. Normanské ostrovy patria do Britského impéria a v roku 1941 ich obsadenie Hitlerom malo obrovskú propagandistickú hodnotu. 28.6.1940 nemecká Luftwaffe podnikla nálet šiestimi bombardérmi Heinkel He 111 na prístavy na ostrove Jersey. 50 ľudí pri tom zahynulo a mnoho ďalších bolo zranených. Na druhý deň ostrovy kapitulovali a aj Británia zaslala vyhlásenie o demilitarizácii Normanských ostrovov. Na obranu týchto ostrovov nemali Briti peniaze ani chuť a tak uznala súostrovie za otvorené miesta, ktoré nehodlá vojensky brániť. 1. júna pristali na ostrovoch nemecké dopravné lietadla, čím sa začala takmer päťročná okupácia ostrovov. Ostrovy však boli už evakuované britskou vládou a na ostrovoch ostali iba tí, ktorí odmietli evakuáciu. Na súostroví bola rozmiestnená celá 319. pešia divízia spolu s leteckým personálom, námorníkmi, tankistami, delostrelcami, protilietadlovými jednotkami ale aj s vojakmi Ruskej oslobodeneckej armády tu bolo až 35 tisíc vojakov. Veliteľom divízie a zároveň aj veliteľom okupačných síl Normanských ostrovov sa stal generál Rudolf Graf von Schmettow. Na ostrove Aldemey vznikli 4 koncentračné tábory od januára 1942 a pomenované boli podľa Frískych ostrovov (tábor Borkum, Helgoland, Norderney a Sylt). Ich hlavnou pracovnou činnosťou bolo budovanie opevnenia v rámci Atlantického valu. Celkovo tu bolo nasadených viac ako 6000 väzňov. Medzi väzňami prím tvorili Židia, sovietski a poľskí vojaci. Veliteľom koncentračného tábora bol SS Hauptsturmführer Maximilián List až do marca 1944 kedy ho vystriedal SS-Obersturmführer Georg Braun. Blížil sa koniec vojny a po bezpodmienečnej kapitulácii nemeckých vojsk bolo jasné, že nemecká posádka na Normanských ostrovoch musí tiež kapitulovať. A tak 8. mája 1945 nový veliteľ okupačných síl viceadmirál Hüffmeier (nastúpil po odvolaní generála Schmettowa pre mäkkosť vo velení, 26 február 1945) na torpédoborci HMS Bulldog podpísal bezpodmienečnú kapituláciu celej nemeckej posádky. Na ostrovoch po nich ostalo 700 hrobov, z toho 300 sovietskych vojakov. Dokument je vedený vo veľmi plytkej rovine, nič nerozvádza a venuje sa radšej jednotlivcom a ich zásluhám na riešení jednotlivých epizód. A aký bol postoj Británie pri odovzdaní ostrovov pod okupáciu Nemecku, bez jediného výstrelu, tak boli ostrovy aj oslobodené britskou armádou, opäť bez informovaní v britskej tlači. Keď na jeseň 1944 sa ostrovania obrátili na Churchilla s prosbou o pomoc v zásobovaní, že nemajú čo jesť, britský premiér im odkázal len nech hladujú a pomoc neprišla. Takže britský dokument sa niesol v umiernenom štýle a s nevyjasnenou pozíciou Veľkej Británie v tejto vojnovej epizóde týkajúcej sa Normanských ostrovov. V komentári som len slabučko načrtol o čom sa mohlo v tom dokumente hovoriť.

Neskutočne tendenčný dokument. Neviem pri akej príležitosti bol natočený v jednom dokumente je pri príležitosti 100. výročia vzniku Československej republiky (28.10.1918) a v druhom pri príležitosti 20. výročia vstupu Českej republiky do NATO (12.3.2019). Ale viem, kto ho nechal natočiť a to na podnet Spolku židovských odbojárov a vojakov. A keďže požiadavka bola na 10 určených mien, tak sa úplne stratila hlavná myšlienka filmu. Poukázať na vojnových veteránov, ktorých je každým dňom menej a na ich postoje v rokoch pred a po začiatku 2. svetovej vojny. Nepochopil som záver a to veteránov v podaní Wintonových deti (Jiři Kafka a Margita Rytířová- Schneiderova) ani druhú časť východný front, čo chcel autor povedať na prípadoch 4 vojakov. O to zaujímavejší je príbeh 2 vojakov západného frontu pilot československej 310. stíhacej perute armádny generál Emil Bouček, palubný radiooperátor 311. československej bombardovacej perute brigádny generál Pavel Vranský. Dnes v hroboch sa musia otáčať hrdinovia s obrovskou zodpovednosťou všetko velitelia 1. československého armádneho zboru v rovnakých hodnostiach ako pilot a operátor - armádny generál Ludvík Svoboda, armádny generál Karel Klapálek, divízny generál Ján Kratochvíl a aj náčelník štábu armádneho zboru armádny generál Bohumil Bouček. Jeden z najslabších novodobých českých dokumentov. Nie je podstatné vierovyznanie, ani príslušnosť k západnému a východnému frontu, ani či bol komunista alebo demokrat skúsme sa venovať ľuďom a ich postojom v danej dobe. Nechcem nikoho moralizovať, ale pozrite sa na dokumenty Dušana Hudeca alebo Jakuba Taberu a Josefa Fišera, vždy je rozhodujúca jedna udalosť, ale historický úplne presne zdokumentovaná a vysvetlená divákovi. To je zdôvodnenie môjho nízkeho hodnotenia.

Československo bolo oslobodzované v 5. ťažkých operáciách. Prvou bola Východokarpatská operácia (8.9. až 27.10.1944), nasledovala Západokarpatská operácia (12.1.1945 až 28.2.1945) , nasledovala Ostravská operácia (10.3. až 5.5.1945), takmer súbežne prebiehala aj Bratislavsko – Brnianska operácia (25.3. až 5.5.1945) a poslednou v poradí bola Pražská operácia (6. až 9.5.1945). Trocha si priblížime 3. v poradí Ostravskú operáciu. Ostrava, ako Sudetská oblasť, pripadla k Nemeckej ríši a mala viac ako 1/3 priemyslového potenciálu tejto ríše, ktorého udržanie v rukách nacistov mohlo predĺžiť vojnu. Rozbitie nemeckých vojsk, určených na obranu severnej Moravy, malo zabrániť ich presunom na obranu Berlína. Na realizáciu cieľov určených 4. ukrajinskému frontu bola vyčlenená 38. armáda, 1. gardová armáda a 18. armáda do ktorej zostavy patril aj 1. československý armádny zbor (generál Svoboda a od 3.4.1945 generál Klapálek), ten dostal za úlohu viazať aktívnou bojovou činnosťou nepriateľa na Slovenskom území a prebiť sa v smere na Kroměříž. K 38. armáde bol pričlenená aj 1. československá samostatná brigáda. Tá bola sústredená v Kežmarku novo vyzbrojená (52 ks T-34/85, 12 ks T-34/76, 1 ks T-70 a 2x SU-85) a 16.3.1945 zahájila presun do Ostravy, už 24.3.1945 sa zapojila do bojov a 30.3. vošli jej tanky do Ostravy. Veliteľ brigády major Vladimír Janko bol povýšený na podplukovníka. V tomto boji zahynulo 140 príslušníkov brigády a 150 utrpelo zranenia. V Ostrave do bojov sa zapojila aj 1. československá zmiešaná letecká divízia so svojim 1. československým stíhacím plukom a 3. československým bojovým leteckým plukom. Veliteľom tejto divízie bol podplukovník Ludvík Budin. Ostravskú operáciu sme mohli vidieť aj vo filme Tanková brigáda v ktorom sme mohli obdobným spôsobom, ako aj v tomto dokumente, si pozrieť autentické zábery z bojov o Ostravu. Samotná operácia trvala 57 dní a bolo oslobodené územie o rozlohe 15000 km2, na tejto ploche bolo viac ako 600 dedín a miest. Boje v dobe operácie si vyžiadali životy asi 20 tisíc sovietskych a tisíc československých vojakov. Nemci mali taktiež asi 20 tisíc padlých, ranených alebo zajatých vojakov. Operácia sa pretiahla o 11 dní a aj preto Stalin vymenil veliteľa frontu armádneho generála Petrova dňa 26.3.1945 za armádneho generála Jerjomenka. Konečne po dlhej dobe som mohol dať nášmu dokumentu plný počet bodov a musím ho hodnotiť ako jeden z najlepších dokumentov.

Vôbec ma nebaví čítať komentáre, ktoré sú predpojaté ale ani zase prehnané v svojom hodnotení. Idem pozerať film a tešil som sa naň. A keď v celej prvej hodine som mal mierne chvenie na žalúdku vedel som, že som sa dobre rozhodol. Film bol natočený podľa románu anglického spisovateľa Cecil Louis Trounghton Smitha (píšuci pod pseudonymom Cecil Scott "C.S." Forester) pod názvom The Good Shepherd (Dobrý pastier). Približuje nám bitku o Atlantik, ktorá začala 3.10.1939 kedy nemecká ponorka U-100 potopila britský parník SS Athenia v deň kedy Veľká Británia a Francúzsko vstúpili do vojny a pokračovala až do kapitulácie Nemecka. Táto bitka vrcholila v polovici roku 1940 a pokračovala s rôznou intenzitou do konca roku 1943. Posledná loď potopená nemeckou ponorkou bola v Atlantiku dňa 8.5.1945 v blízkosti New Yorku. Bitka o Atlantik hrala v 2. svetovej vojne pre Spojencov veľmi dôležitú úlohu, zabezpečovala pre Britániu istotu potravín a materiálnej pomoci. Jadrom stretnutia bol súboj nemeckých ponoriek, ktoré sa snažili ochromiť spojenecké zásobovacie trasy so spojeneckými námornými a leteckými protiponorkovými silami v oblasti čiernej diery (oblasť takmer 2/3 z celej trasy, ktorá bola mimo dosahu spojeneckých lietadiel). Vedľa vlčích svoriek a konvojov ale zahrňovala i niekoľko stretnutí medzi hladinovými plavidlami. Nemcom sa nepodarilo zastaviť tok strategických zásob do Británie. Toto zlyhanie viedlo k nahromadeniu vojakov a dodávok potrebných pre deň D. Samozrejme, že to bolo za obrovských ľudských a materiálnych strát. Spojenci stratili v bitke o Atlantik 36 200 námorníkov, 36 000 obchodných námorníkov, 3500 obchodných plavidiel, 175 vojnových lodí. Na druhej strane straty nemeckých agresorov bolo padlých 30000 námorníkov a 783 ponoriek. A späť k filmu "Chrt" - Vojna v Atlantiku. Ide síce o fiktívny príbeh, ani torpédoborec USS Keeling s kódovým označením Greyhound neexistoval, ale film sa točil na torpédoborci USS Kidd (DD-661), ktorý aj skutočne v 2. svetovej vojne v Atlantiku bojoval. Ale aj strety s nemeckými ponorkami v taktickom zoskupení ako Vlčia svorka skutočne prebiehali a v omnoho horšej forme, ako to bolo v tomto filme. Kapitán Kraus mal na obranu konvoja 37 lodí k dispozícii ešte dva britské torpédoborce a kanadskú korvetu. A zameraný je práve na oblasť čiernej diery, kedy je konvoj odkázaný sám na seba a na svoju eskortu. A tu začína boj s limitovanou zásobou pohonných hmôt, munície a časom, lebo musia vydržať s čo najmenšími stratami dovtedy pokiaľ sa nedostanú do oblasti, kde už môžu dostať leteckú podporu z ostrovov. Pochopiteľne, že film má aj nedostatky preto aj jedno torpédo som odobral (delostrelecká streľba torpédoborca v rámci konvoja, útok na ponorku torpédoborcom aj strašenie konvoja cez rozhlasové vysielanie), ale to sú len detaily, ktoré mali zapôsobiť na diváka a zapôsobili. Zaujímavá je skutočnosť, že 1,5 hodiny bojujeme z Nemcami a vo filme sme nevideli ani jedného. Veľká vďaka za tento film, nakoľko v opačnom garde z Atlantiku sme videli mnoho filmov, myslím tým z ponorky smerom na hladinu a tento z hladiny na ponorky je mojim druhým v poradí.

Seriál je príbehom mladých ľudí, ktorí nie sú samozrejme zrelými osobnosťami, ale doba im neumožnila v tie osobnosti dozrieť. Áno mnohokrát ide o ľahkovážnosť v správaní, ale bez toho by zase nebolo ľudí statočných a hrdinov. Dej filmu je na začiatku Varšavského povstania a mladí Poliaci vidia svoje miesto v podzemnom hnutí nie len ako vlasteneckú povinnosť ale aj ako dobrodružstvo a príležitosť sa pochváliť pred svojimi vrstovníkmi. A vôbec netušia, čo im Varšavské povstanie môže priniesť. Sú svedkami a aktérmi vlastného obetovania sa a hrdinstva, ale i krutosti, zrady a neustále sú vystavovaný priamemu pohľadu na smrť svojich kamarátov. Dejiny im ale dajú krutú lekciu. Tento seriál ale Poliakom nevyšiel podľa predstáv. Poznáme z histórie priebeh Varšavského povstania a jeho neslávny koniec a tak mi tento film pripomínal skôr paródiu. Veď je toľko vynikajúcich filmov o Varšavskom povstaní z ktorých dejov musí každého mraziť na chrbte. Bitka o Varšavu, 2005; Varšavské povstanie, 2005; Vízia vojny: Bitka o Varšavu, 1969; Generál Nil, 2009; Kanály, 1957; Varšavské povstanie: Zabudnutí bojovníci 2. svetovej vojny, 2004 a mnoho ďalších historický úplne presných.

V lete roku 1943 sa jedna z posádok B17 slúžiaca v Európe po splnení predpísaných 25 misií vrátila späť do USA. Na palube je aj dobrovoľník v službách vojenských vzdušných síl Spojených štátov major William Wiler. Ide o režiséra, ktorý na základe získaných skúsenosti z bojov v 2. svetovej vojne natočil niekoľko vynikajúcich filmov. Úplne prvý film ktorý mu priniesol slávu bol film Pani Miniverová, 1942 (ukážka sily ducha Angličanov pri silnejúcom bombardovaní nemeckej Luftwafe). Následným už dokumentom bol film Príbeh lietajúcej pevnosti, 1944 a práve archívne zábery z prípravy tohto dokumentu mu robili podklad k tomuto následnému dokumentu The cold blue (Studená modrá) z roku 2018. Po návrate z vojny sa opäť vrátil k filmu aby natočil takmer najkrajší svoj film Najlepšie roky našich životov, 1946, film o návratu troch vojakov z druhej svetovej vojny a ich dramatický návrat pri prispôsobovaní sa späť do normálneho života. Ideme späť k filmu. Na dokumente je vidieť ubehnutých 75 rokov na myslení ľudí, na filmovom materiálu po jeho generálke takmer vôbec. V dokumente sú všetky letecké sily USA United States Army Air Corps (ukončil svoju činnosť 9. marca 1942), aj United States Army Air Forces (1941 až 1947) a Eighth Air Force (ktorá vznikla 22.2.1944), uvádzané pod jedinú zložku a tou je 8. letecká armáda v Európe. A tak aj nasadenie ľudí a aj straty na životoch sú skresľované. Ja osobne aj napriek kladnému hodnoteniu bojovníka Big Bear sa nemôžem stotožňovať s definíciou "hrdinovia" (robili si prácu za plat a plnili rozkazy), ani s definíciou, že bombardovanie bolo účelné a skrátilo vojnu minimálne o rok (to je už úplný nezmysel). Skôr si myslím, že snahou všetko zničiť si Amerika pripravovala biznis pre svoj nezničený priemysel. Ďalším nezmyslom je fakt, že z 8. leteckej armády padlo viac vojakov v druhej svetovej vojne, ako mariňákov (predpokladám, že to bolo myslené v Európe a nie celkovo vo vojne). Ďalšou nezodpovedanou otázkou je prečo Briti robili nálety v noci a Američania cez deň? Lietadla USA nikdy cielene nebombardovali civilné domy a obyvateľstvo ale továrne atd.... pri náletoch na Nemecko bolo zničených alebo vážne poškodených 3,6 milióna domov a pri tom zahynulo 300 tisíc civilistov a ďalších 780 tisíc bolo zranených. A mám ďalších 20 nevyjasnených otázok, ale ich zodpovedanie nie je potrebné. Aj napriek tomu, vykonali letecké sily USA v Európe záslužnú prácu, ale tú podstatnú predsa len urobili tankové a pechotné vojska. Predovšetkým na východnom frontu.

Veľmi silná dráma, spracovaná na základe novely fínskej spisovateľky Helvi Heleena Hämäläinen pod názvom „Karkuri“. V skutočnosti ide o silne protivojnový film, kedy fínsky národ necítil hrdosť k vojne po boku wehrmachtu. Niečo úplne iného bola tzv. „Zimná vojna“, kedy národná hrdosť Fínov dopomohla k psychický takmer úspešnej obrannej vojne vedenej proti sovietskej agresii. V tej následnej vojne vedenej po boku nacistického Nemecka už taká hrdosť nebola, dochádzalo aj k zbehnutiu z vojska a ku kolektívnej ochrane týchto zbehov. Nemal ich kto udať. A tak zbytočne zomierali mladí Fíni v tzv. Pokračovacej vojne (1941 až 1944). Potom došlo k podpísaniu mieru so ZSSR a Veľkou Britániou a počas roku 1944 až 1945 v tzv. Laponskej vojne vytláčali Nemcov zo svojho územia, ktorí za sebou zanechávali spálenú krajinu. Celým filmom sa nesie vojnová doba ako celoživotná traumatizujúca skúsenosť, obavy z prežitia vo vojne, strach a blízkosť smrti robia zážitky mimoriadne intenzívnymi a zmyselnými. O to horšie boli prežívanie ich blízkych pri bežných denných starostiach bez chlapov.

Seriál rozpráva príbeh na pozadí začínajúceho sa vzťahu horolezca Adama a lekárky Evy. Do Tatier sa vracajú nacisti, ktorí pod tlakom práve prebiehajúceho Norimberského procesu s divíziou Rainbow Arch (Dúhový luk), prišli zničiť dôkazy ale aj svedkov. Vo filme sa odvíja príbeh veliteľa práporu Gebirgsjäger (horských strelcov) majora SS Lediga, ktorý prišiel do Tatier z Nemecka aby si odniesol ukryté archívy SS, falošné peniaze a zlikvidoval všetkých žijúcich svedkov z obdobia kedy sa zdržiavali nacisti v Tatrách. Príbeh je čiastočne fiktívny, ale na historickom základe. Ako to bolo s nemeckými posádkami v priestore Vysokých Tatier v dobe 2. svetovej vojny. Podľa mojich vedomosti bola v Tatrách jediná stála nemecká posádka a to na observatóriu Lomnický štít. Z našich jednotiek bola vojenská jednotka v Tatranských Zruboch (Vojenské Sruby), išlo o vojenskú základňu pre výcvik vojakov v horách. V jej zruboch boli vytvorené pred a cez SNP podmienky na ubytovanie partizánov oddielu Vysoké Tatry a nakoniec aj celý tento útvar sa pridal k Slovenskému národnému povstaniu. A v Tatrách bol aj tatranský oddiel žandárstva a finančnej stráže. Predstavitelia slovenského vojnového štátu ponúkli Tatry Nemcom. Väčšinu tatranských zariadení obsadil wehrmacht a jednotky SS, viacero penziónov bolo vyčlenených pre mládežnícku organizáciu Hitlerjugend, kde sa pripravovali mládenci na front. Po potlačení povstania, ktoré aj vo Vysokých Tatrách bolo pod taktovkou generála SS Höffleho, Vysoké Tatry obsadili 8.9.1944 nemecké vojenské jednotky. V Starom Smokovci zriadili vojenské veliteľstvo a usídlila sa tu aj Waffenschule PzAOK 1. Panzerarmee (vojenská škola tankovej armády), v Tatranskej Lomnici sa usadilo Gestapo a od októbra 1944 Štrbské pleso obsadila divízia Rainbow Arch. Väčšina vojenských jednotiek zo Starého Smokovca odišla 25. a 26.1.1945 a posledné jednotky odišli 27.1.1945. Išlo o príslušníkov štábu "Armeegruppe Heinrici" (armádna skupina Heinrici, pomenovaná po generálplukovníkovi Gotthard Heinricim) a jednotka poľných žandárov.

Barma (dnes Myanmar) na začiatku 2. svetovej vojny bola britskou kolóniou a mala ju brániť britská armáda. Ale iba mala, keď sa Japonci rozhodli obsadiť Barmu v roku 1942 s pomocou Barmskej armády, Britov z ich územia vyhnali do Indie. Japonci pomohli postaviť bábkovú vládu, ale tá sa otočila proti Japoncom a táto Antifašistická liga za slobodu (AFPFL) tento krát za pomoci Britov vyhnali Japoncov z krajiny. Keď Japonsko kapitulovalo, vojna sa skončila 2.9.1945 aj pre Barmu a tu začína tento výborný film. V zostave takmer identickej ako bojovali, Afričan, Angličan, Američan, Austrálčan a Novozélanďan sa snažia spolu prežiť a čakajú na odsun do domova v mobilnej chirurgickej nemocnici niekde v Barmskej džungli. Tu ale šéf lekár rozhodol k nim pričleniť aj nevyliečiteľného Škóta. A tu sa začína film o tragédii vojny ale aj tragédii života bez priateľov. Všetci sa snažia odovzdávať, za daných okolnosti, priateľstvo, ale každý svojim spôsobom. Je to úžasný film o význame priateľstva medzi skutočnými ľuďmi, so skutočnými pocitmi a pomaličky sa roztápa nezmyselná hrdosť. Takže skutočným predmetom filmu je viera v ľudskosť, ktorá síce bola naštrbená vojnou ale sa pretavuje v láskavosť, ktorá sa môže dávať ale aj prijímať.

Druhá svetová vojna sa v Európe už skončila, nikto už nebojuje o holé prežitie, ale spustu vojakov sa pomaly vracia zo zajatia. Krajina je zmrzačená aj hlavné mesto Maďarska je v troskách a vládne tu chaos a neistota. Archívne zábery nám predstavujú zbombardovanú Budapešť, čím sa dostávame do základnej atmosféry filmu. Drobné príbehy sa rozbiehajú keď hlavný hrdina Balázs Hankó vyhľadáva v inzerciách životné príbehy, kto koho hľadá, kto zmizol na fronte a kto sa nevrátil z nasadenia. A on bezohľadne zneužíva týchto ľudí, ktorí, aj keď od neho dostanú vymyslené správy o milovanom človeku, sú ochotní za tieto táraniny mu dať hocičo, nádej ich tak aj bude ďalej sprevádzať. Aj tu sa objavuje všemocná sovietska posádka, ktorá všetko rieši gulagmi alebo úplatkami. Tu musím poukázať na činnosť Sovietskej NKVD v Maďarsku v povojnovom období, veľmi pekne vykreslenej v úžasnom maďarskom filme „Večná Zima“ ( Eternal Winter), 2018. Nakoniec v poslednom príbehu sa vykresľujú povahy všetkých hlavných aktérov filmu, záver naberá na napínavosti a postupne sa vypĺňa zmysel skorších jednotlivých motívov a tém. Predstavujem vám ďalší vynikajúci maďarský film, tento krát z obdobia tesne po vojne a pevne verím v silný filmový zážitok.