Volodimir2

Na jeseň v roku 1944 sa Hitler ocitol pred dvojitým tlakom. Spojenci sa približovali zo západu a Červená armáda z východu. V spojeneckom tábore začali oslavovať úspech a verili, že do Vianoc budú doma. Na oslobodeneckom belgickom území sa spojencom žilo veľmi dobre. Mali dostatok jedla, popíjali v kantínach a tešili sa pozornosti miestnych dievčat. O nepriateľovi ani chýru ani slychu. Až do 16.12.1944 5,30 hodín, kedy Wehrmacht a Luftwaffe rozpútali na trase k prístavu Antverpy hotové peklo. Začala sa operácia Herbstnebel (Jesenná hmla) alebo Bitka o Ardeny, Ardenská bitka, bitka v Ardenách alebo Bitka o výbežok je názov ofenzívy na západnom fronte, kedy Nemci chceli zvrátiť priebeh 2. svetovej vojny, respektíve si vytvoriť lepšie vyjednávacie podmienky so západnými spojencami. Dokument sa vo veľkej miere venuje oddielom podplukovníka Joachima Peippera, ktorý bol zodpovedný za Malmédsky masaker v decembri 1944. Po vojne bol súdený v Dachau a z väzenia sa dostal na slobodu v roku 1956. Druhým spomínaným bol Otto Skorzeny, ktorý viedol operáciu Greif. V rámci tejto operácie malo 3300 mužov v amerických uniformách nepozorovane prekročiť spojenecké línie a v americkom tylu viesť prieskum, prevádzať sabotážne akcie a tým uľahčiť postup nemeckým jednotkám. Aj Skorzeny bol súdený v Dachau ale na rozsudok si nepočkal a ušiel. Dokument nám okrem spomienok preživších vojakov a pamätníkov nepriniesol nič nové.

V poslednej dobe sa s filmovými dokumentmi z obdobia 2. svetovej vojny roztrhlo vrece. Napočítal som ich okolo 20 rozsiahlych niekoľko dielnych dokumentov. Vojna v Tichomorí sa začala 7.12.1941, kedy Japonsko bez vyhlásenia vojny prepadlo americkú námornú základňu v Pearl Harboru na Havaji. O deň neskôr USA a ďalšie spojenecké krajiny vyhlásili vojnu Japonsku. Táto nezmyselná vojna trvala až do ešte nezmyselnejšieho aktu a to zvrhnutia atómových bômb na mesta Hirošimu a Nagasaki. Nakoniec 15.8.1945 vyhlásil japonský cisár Hirohito bezpodmienečnú kapituláciu. Dokument obsahuje 8 dielov. 1. diel Rozdelení oceánom, 2. Vlna útokov, 3. Z ostrova na ostrov, 4. Nepriateľ v podzemí, 5. Na dostrel, 6. Oheň z nebies, 7. Žiadna kapitulácia a 8. posledný Povstanie z popola. V sérii dokumentárnych filmov sa objavilo len sporadicky nové zábery a musím opäť hodnotiť, že už nik z odborníkov si tieto dokumenty na záver nepozrie, ináč by sa nemohlo v nich objaviť také množstvo nepresnosti (viď zbrane pri boji o Tarawu, reč je o Hellcatu, ale zábery sú na iný typ, nepresné Nimitzove rozkazy atd.). Len veľmi málo odlišnosti som objavil od seriálov Vojnové ťaženie v Tichomorí z roku 2006 alebo Vojnová mašinéria Američanov z roku 2007 respektíve Vojna vo farbe: Japonský príbeh z roku 2005.

Hneď na začiatku ma napadlo, že takýto príbeh sa niekde musel stať, to sa nedá vymyslieť. A skutočne som sa dopátral, že takýto príbeh sa odohral v reálnej rodinnej histórii režisérky filmu. A keďže sa na film pozeráme predovšetkým očami vnučky Katky tak chápem, že sa v danej situácii ťažko orientovala, podobne ako väčšina tu komentujúcich divákov. Takže pekne poporiadku. V rokoch 1868 až 1880 na vyzvanie cárskeho Ruska odišlo z Rakúska Uhorska viac ako 16 tisíc Čechov (dôvod boli ťažké životné podmienky doma a výhody ktoré ponúkala cárska vláda) na Ukrajinu do Volyňskej gubernie. Tu postupne založili 200 osád (Rovno, Dubno, Luck, Žitomír, Ostroh, České noviny, Český Boratín, Český Straklov a množstvo ďalších). Českí prisťahovalci veľkou mierou prispeli k zvýšeniu hospodárskej aj kultúrnej úrovne v tejto oblasti. V roku 1929 tu vzniká Organizácia ukrajinských nacionalistov, ktorý viedli teroristické operácie proti Poliakom, Sovietom a Maďarom (cieľ bol vytvorenie samostatného štátu). Po vypuknutí druhej svetovej vojny z tejto organizácie sa odštiepila frakcia Stepana Banderu (prápor Nachtigall) 30.6.1941 vytvorili Ukrajinský samostatný štát. Ukrajina s nadšením vítala príchod Nemcov, ktorých vnímali ako nepriateľov našich nepriateľov. A keď nacistická okupácia tieto nádeje nenaplnila dostali sa s nimi do otvoreného konfliktu. Rozvinula sa činnosť Ukrajinskej povstaleckej armády, príležitosť to bola dobrá veď Volyň a celá Ukrajina bola pod tlakom množstva ozbrojených organizácii nemecká armáda, ukrajinské, poľské a sovietske partizánske organizácie, ukrajinské a poľské policajné zbory v nemeckých službách. Hodnota ľudského života nebola žiadna, do konca roku 1941 vyvraždili okolo 200 000 ľudí (nie len Židov). Tu niekde sa v rámci Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA, banderovci) pohybovala a vraždila aj hlavná postava filmu Hrihorij (Řehoř). Pri jednej z akcii keď kradol sliepky, prichytila ho Evženia (Žeňa) a chcel ju podrezať. Tak sa zoznámili a zamilovali sa do seba. Evženia ho prinútila, aby od Banderovcov utiekol. Zabezpečila mu doklady ako Volyňáka a tým mu zachránila život, stal sa z neho Řehoř a dostal aj jej meno Vik. Keď sa front dostal až na Volyň, takmer všetci bojaschopní Česi sa dobrovoľne hlásili do 1. československého samostatného práporu, prihlásilo sa ich okolo 12 tisíc (z toho 600 žien). Na základe toho počtu vzniká 1. československý armádny zbor. Aj Řehoř Vik sa dostáva do tejto jednotky (podľa knižky odbojára od 17.2.1944 do 5.5.1945). Po vojne došlo k repatriácii veľkej väčšiny volyňskych Čechov do pôvodnej vlasti. Aj hlavní hrdinovia Řehoř s Evženiou a synom Viktorom dostali dom v Sudetoch po odsunutých Nemcoch v Dolnom Žlebu u Děčína. S Řehořa sa stal vojnový veterán, hrdina a bol niekoľkokrát vyznamenaný aj po vojne. A tu pri preberaní v roku 2008 keď mu vyznamenanie preberala manželka a on ho odmieta slovami, že dostáva medaile za zabíjanie som spozornel a vedel som, že za tým bude niečo iné. A keďže tieto dejinné udalosti, ktoré som rozpísal ja ovládam, preto mám na tento výborný film trocha iný pohľad. Celý príbeh sa odvíja v dvoch rovinách, tá súčasná sa nerozvíja, dôležitá je ta minulosť. A tu sa dostávame k otázkam Volyňských Čechov (Nemci ich mali za boľševikov, Sovieti ich mali za fašistov a Česi za Rusov), ďalej Ukrajinská UPA, respektíve banderovci, násilie na Ukrajincoch – hladomor, Veľká vlastenecká vojna ale aj povojnové riešenie otázok Rusov, Ukrajincov v Československu, keď boli násilím deportovaní do gulagov. O hereckých kvalitách sa nezmieňujem, ja výhrady nemám žiadne, každý sme nejaký. Takže nakoniec sa režisérke podarilo film rozuzliť tak, že sme začali v podstate mu rozumieť. Netvrdím, že všetko bolo vysvetlené, ten zostatok si musíme rozuzliť každý sám.

Film je spracovaný podľa rovnomenného románu holandského spisovateľa Harryho Kurta Viktora Mulischa (nominant na Nobelovu cenu za literatúru). On osobne prežil druhú svetovú vojnu v období dospievania, keď v roku 1939 mu bolo 12 rokov. Jeho otec bol po vojne stíhaný ako kolaborant, nacistický spolupracovník a vďaka nemu sa jeho mama s bratom dostali von z transportu židov do koncentračného tábora. Opisovaný príbeh sa v Haarlemu skutočne stal dňa 25.10.1944 kedy holandský odpor popravil holandského policajného dôstojníka, člena nemeckého Sicherheitsdienst (odbočka gestapa) Fake Krista a aj odvetné opatrenia jednotiek SS boli obdobné ako vo filme. Takže historická pravdivosť takmer 100%. Neutrálne Holandsko neodolalo tlaku Nemeckého wehrmachtu a 15. mája kapitulovalo, dostalo sa pod nemeckú okupáciu, ktorú riadil Reichskommissariat pod vedením rakúskeho nacistu Arthura Seyss-Inguarta. Pod jeho velením bolo z Holandska deportovaných 107 tisíc židov, ktorých predávali za jednu osobu v hodnote 7 Holandských zlatých (domov sa nevrátilo 102 tisíc) a v ich bytoch sa usadili informátori, ktorí ich dostali ako odmenu za udanie. V každom holandskom meste bola nemecká veliteľská kancelária, ktorá mala okruh platených informátorov. Holandsko malo na počet obyvateľov najviac informátorov v západnej Európe. Každý druhý Holanďan bol spolupracovníkom alebo zradcom. Niekoľko sto tisíc Holanďanov pracovalo na nútených prácach v Tretej ríši. Zákonite, že aj v tejto okupovanej krajine bol veľmi aktívny vnútorný odpor. A o tom je aj tento film. Príslušníci odporu sa rozhodli pre atentát na jedného z najvplyvnejších a najsurovejšieho policajta, konfidenta s nemeckým komisariátom Fake Ploegom. Zastrelili ho v Haarlemu pred domom rodiny Kortewegových, tí pred obavou o svoj život pretiahli mŕtvolu pred dom Steenvijkovcov. Jediným preživším po krvavom masakri bol najmladší syn Anton, ktorý celý svoj život pátra po pravde. Film "Atentát" nie je o druhej svetovej vojne, ale celý dej sa odohráva síce po vojne, ale úzko súvisí s 2. svetovou vojnou. Odohráva sa v jej závere, kedy už časť Holandska bola oslobodená a tá druhá na svoje oslobodenie kanadskými vojakmi ešte len čaká. Vo filme ide hlavnej postave o hľadanie pravdy z minulosti a prístup k nej je veľmi zdĺhavý a ťažký. Holanďania filmy z osudových udalosti 2. svetovej vedia točiť. Tento film patrí medzi tie výborné a pokojne by som k nemu priradil aj Čiernu knihu, 2006 prípadne Soony Boy, 2011.

A opäť prvý komentár. Scenár tohto filmu napísal český herec a dramaturg Bohuš Pastorek. Niekde som čítal, že ide o silne propagandistický film a s touto verziou vôbec nesúhlasím. Film v skutočnosti je vsadený do obdobia prvej kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá prebiehala od roku 1947 do 1955 a vôbec som nemal pocit, žeby išlo o propagandu. Skôr sa prikláňam k názorom,, že bol až príliš cirkevný. Zárubova žena zomiera s vojnovým tajomstvom kedy jej manžel sedliak Záruba udal svojho suseda za odbojovú činnosť a tak nasledoval pre Libora koncentračný tábor. Podarilo sa mu prežiť a po vojne vrátiť do rodnej dediny a tu sa opäť dostávajú do sporov, ktorý ešte viac rozdúchava Zárubov syn Tomáš, ktorý sa zamiloval do Liborovej dcéry Jany. Aj napriek nesúhlasu otca sa žení, ale statkár má pre neho iný plán a pri vzájomnej potýčke dôjde k výstrelu, čo spôsobilo vážne Tomášove zranenie. V skutočnosti ide o priemerný tesne povojnový film.

Sú určité hranice, čo môže človek zniesť a keď sa dostane k tejto hranici, čo ďalej? Toto si myslím, že je ústrednou myšlienkou tohto výborného filmu. Česká spisovateľka Jaromíra Kolárová (Setníčková) nemala ľahký život a pri trocha nadsádke, by sme mohli objaviť aj autobiografické prvky vo filme z jej života. Aj jej manžel bol vojakom na západnom fronte a vo vykonštruovanom procese bol v odsúdený za velezradu a špionáž na 15 rokov. Neskôr bol rehabilitovaný. Hlavná hrdinka filmu po zatknutí jej manžela za odbojovú činnosť naviazala milenecký kontakt s Antonínom Myslivečkom (Jegerom), ktorý bol gestapákmi nasadený práve na manželku, v roku 1943 zatknutého Vojtěcha Beka, na Vlastu Bekovu. A tá sa stala jeho milenkou a nevedomky postupne udávala mena s okruhu svojho manžela. Na konci vojny sa dozvedela, že Mysliveček ako partizán padol v boji a tým pre ňu prestal existovať. V skutočnosti ona mu pomohla a zoznámila ho s bratom svojho manžela, ktorý bol partizánom. Nemci v akcii zabili všetkých dvanástich partizánov. Tento gestapácky agent ušiel do Nemecka a z NDR si ho vyžiadala naša bezpečnosť až po 20 rokoch. Keďže v závere vojny bolo jeho milenecké ego urazené rozhodol sa do celého prípadu zatiahnuť aj svoju milenku, dnes milujúcu manželku a matku deti. Keďže vo vyšetrovacej cele hlavný svedok zomrel, nemohla sa hlavná hrdinka Vlasta Beková očistiť a tak musí sa s týmto škralupom naučiť žiť. Ale ako sa k tomu postaví jej rodina?

Veľké prekvapenie pre mňa bolo, že tento film ihneď po natočení v roku 1971 uložili do archívu. Dôvodom boli nedoriešené autorské práva, ináč nič pozitívne na tomto filme som nevidel a spokojne mohol odpočívať v archíve ďalších 36 rokov. Film je údajne z obdobia SNP, čo je veľmi malo pravdepodobné, takéto tylové zásoby by v priebehu povstania boli dávno vydané nie len čo sa týkalo proviantu ale predovšetkým PHM. Dvaja vojaci Slovenskej armády jeden slobodník Rau a druhý vojak Gabriel majú za úlohu strážiť tylové sklady a keďže sú tam len dvaja a sklady obrovské (keď ich chce vyvážať 10 t automobilmi v nekonečnej dĺžke), aj táto skutočnosť je málo pravdepodobná, keď sa krotím a netvrdím, že vylúčená. Ponechať dvoch vojakov na strážnej službe po dobu jedného roka je úplný nezmysel. A ďalšie postrehy pacifizmu by som tam hľadal veľmi ťažko. Postreh zo životopisu Osvalda Zahradníka autora poviedky "v roku 1939 sme z Veľkého Bočkova odchádzali utečeneckým vlakom, oproti už išli vlaky na východný front". Len pre spresnenie východný front bol otvorený 22.6.1941. Takže táto dráma mi nič absolútne nedala je málo autentická a takmer historický absurdná a len z úcty k spisovateľovi dávam 2 hviezdičky.

Film je natočený podľa rovnomennej poviedky Eduarda Petiška, ktorá vyšla v zbierke poviedok pod názvom Príbehy o živote, smrti a nádeji. Tento český básnik a spisovateľ opísoval svoje skúsenosti z doby vojny, kedy v roku 1943 bol totálne nasadený ako robotník v Volmanovej továrni v Čelákoviciach. Poviedka „Malá podmienka šťastie" je z 2. svetovej vojny z Protektorátu. Film začína v protilietadlovom kryte v Prahe (Praha bola v priebehu vojny bombardovaná spojencami iba jediný krát, 14.5.1945). Takže aj tá symbolika náletov bola prehnaná. Petiška sa v poviedke snaží poukázať akým spôsobom vojna ale aj okupačný útlak narúšali vzťahy medzi ľuďmi akým spôsobom spôsobili zrútenie samozrejmých ľudských hodnôt a ako sa začali z tohto utrpenia začali rodiť úplne iné nové hodnoty. Ale film za veľa nestál.

Ženy Tretej ríše sa prejavovali aj v odboji proti Hitlerovi a nacizmu. Nebolo ich veľa a po vojne zapadli do zabudnutia. Nikto nemal záujem o ich publicitu a zvlášť tie, ktoré pomáhali Židom. A tak sa len okrajovo spomína na Sophiu Schollovu a skupinu odboja „Biela ruža“ (Margaretha Rothe, Magarete Mrosek, Hannelore Wilbrandt, Trade Lafrenz, Maria Leipelt, Katharina Leipelt a Ilse Ledi). Príbeh Hedviky Porschützovej keď pomáhala židom odišiel do zabudnutia z ideologických dôvodov. Irena Harand, rakúska aktivistka za ľudské práva a bojovník proti antisemitizmu, život si zachránila útekom do USA, Lina Haag, komunistka, celú vojnu strávila v koncentračných táboroch a ďalšie nemecké ženy, ktoré sa postavili nacizmu na odpor. Ale na druhej strane bolo zo 40 miliónov žien až 12 miliónov zapojených do rôznych spolkov v NSDAP. A takmer 2 milióny bolo zapojených priamo do služieb Wehrmachtu alebo jednotiek SS. Podľa Adolfa Hitlera úlohou nemeckej ženy bolo byť krásnou a rodiť deti. Tento pohľad na svet sa na konci nacistickej éry jednoducho nestratil. Za vojnové zločiny bolo potrestaných len pár žien a všetky ostatné sa vyhli konečnému zúčtovaniu, stiahnutím sa do ústrania a zmenou mena, napríklad výdajom, a tak sa definitívne stratili v nemeckej spoločnosti.

Už v 19. storočí nemeckí zberatelia rozprávok bratia Grimmovci zozbierali a vydali knihu Kinder und Hausmärchen a už tu bola rozprávka Vlk a sedem kozliatok, ktorá je aj v dielach, českej zberateľky ľudovej slovesnosti spisovateľky, Boženy Nemcovej. A práve túto rozprávku sa snaží vyrozprávať hlavná hrdinka filmu svojej vnučke a ani na tretíkrát sa jej to nepodarí, tentokrát preto, lebo zabudla jej záver. Film je o nevybavených účtoch medzi jej manželom a bývalým vojakom Wehrmachtu a spolupracovníkom gestapa . Jej manžel cez vojnu prevádzal ľudí cez hranice, keď im tu hrozilo nebezpečie práve zo strany gestapa. Udal ho práve tento konfident a nasledoval koncentračný tábor. Po vojne navštívil svoju dcéru v pohraničí a práve tu narazí na neho. Náhle zomiera pádom na kameň, ale babička sa pusti do hľadania a vypátrania vraha. Zisťuje množstvo záhadných okolnosti ale dokázať vinu vrahovi je nad jej sily, vzdáva sa a odchádza späť domov na Moravu..