ShossGrey

Olvenstedt, NDR, 80. roky, betónové sídlisko a začiatok výnimočného príbehu o výnimočnom talente Denisovi Paraceckovi, vzdorovitému chlapcovi, ktorý spolu s kamarátmi objavil vášeň pre kus dreva na kolieskach. Dokument ponúka prierez posledným desaťročím zúrivého komunizmu a náhľad vtedajšej spoločnosti na skateboarding. Sprvu som si myslela, že to bude celé postavené na kontraste Západ vs. Východ a o večnej túžbe vykročiť z tieňa palmami zaliatej Kalifornie, avšak chalani vykročili vlastnou cestou a hlavou za individualizmom. This ain't California nemá jediný kaz, skvelo spracovaná téma a dokument, ktorý mi v pamäti ešte nejakú tu chvíľu bude rezonovať.

"Oh, my God. Didn't they tell you? Punk rock is over. Want to fuck up the system? Go to business school."

Keby sa v názve neoperovalo co slovíčkom "Woodstock", aj očakávania by boli iné. Ale vďaka názvu som čakala nárez nehynúceho rocku s troškou marihuanového oparu. A namiesto toho dostanem voľačo suché a ťažkopádne, kde sa vlastne dokopy nič neudeje Nuž možno sa nabudúce nebudem tak spoliehať na názov a psychadelický plagát v pestrých farbách.

Traja muži a dve ženy spútaní v okovách vášne, ktorá niektorých vyniesla až k výšinám a druhých zhodila ku dnu. Večná škoda, že ten Španiel niektorým postavám nedal možnosť viacej dýchať a väčšinu času si pre seba uchmatol, mne maximálne nesympatický Victor. Keby hýbateľkou deja bola Elena, možno by z toho vzišiel ešte zaujímavejší počin.

Pánovi Šulíkovi sa podarilo čosi, čo v slovenských končinách iným po 89 nie. Natočiť krásny slovenský film, ku ktorému mu postačila jedna záhrada. Namiesto zbytočných slov radšej činy, zakliata panna s divným Jakubom a odhodlanie nájsť svoju stratenú dušu v ovocnom sade. Tri nosné piliere celého deja splývajúce do jednej symfónie, podfarbené husľami Vladimíra Godára. Nič menej, nič viac. A Zuzka Šulajová je najkrajšia slovenská herečka.

Vanda s tajomným úsmevom, ktorá sa odmieta podriaďovať mužským autoritám a túži po vlastnej nezávislosti, čo sa priečilo vtedajším spoločenským konvenciám, Andrej, ktorý sa ju snaží za každú cenu uväzniť vo svojom náručí a krásne pochmúrna bigbítová Bratislava. A keď v pozadí zaznie Let's Make A Summer od The Beatmen celé to dostáva nový rozmer a mne sa nechce veriť, že stále ešte pozerám čosi, čo vyšlo zo slovenskej produkcie 60. rokov. Nylonový mesiac pohladil moju dušu a očaril moje zmysly.

Zdĺhavý príbeh (pri ktorom som skôr celý čas trpela a pomaly čakala na vytúžený koniec) v tomto prípade prebil pôvab tiesnivých benátskych uličiek a všadeprítomného elementu vody, a to na celej čiare. Miestami mi to pripomínalo takého Lyncha na európsky spôsob, avšak dosť slabého, bez schopnosti vystupňovať napätie a privodiť zimomriavky. Nechápem, ako sa to v toľkých rebríčkoch môže držať na predných pozíciach a patriť k najväčším pokladom britskej kinematografie.

Príšerné efekty. Mimozemšťania, ktorí sa od ľudského plemena líšili trebárs len farbou pokožky. Členovia posádky, ktorí sa v každej situácii chovali podľa presne stanoveného vzorca, až sa z toho vytvorila poriadna zbierka klišé. Ultimátna úchyláreň a ukážka, ako by budúcnosť vyzerala, keby ju mierne rezli zlaté roky šesťdesiate...že ma toto všetko neodradilo od vysokého hodnotenia? Nie, pretože toto je pre mňa najvesmírnejší kult všetkých čias, ktorý som si zamilovala i v dobe poznačenej Avatarom a inými dielami čírej vizuálnej perfekcie. Obľúbila som si celú, mierne trafenú posádku statočnej lodi Enterprise, kde každý je niečím výnimočným i keď predsa na piedestáli to u mňa vždy bude mať isté prísne logický Mr. Spock a ruský akcent Čechova. Ja viem, že možno je to tak žalostne šablónovité ale celé to srší vtipom, kvantom skvelých hlášok a zaujímavými zápletkami. Už lepší odrazový mostík pre celý žáner sci-fi si naozaj predstaviť nedokážem. A kiežby som vedela spacifikovať nepriateľa takým skvelým chmatom ako ten špicatý Vulkánec, damn it!

Hoci Gary Oldman dal Sidovi charizmu boha, zošuverená Chloe Webb, ktorá vo filme vyzerá minimálne na 50 a všetko ostatné je číra hrôza.

Veľmi ľutujem, že som Meno Ruže zhliadla až po prečítaní Ecovej predlohy. Kde v knihe je každá veta sama o sebe malým umeleckým dielkom,s precízne volenými slovami, na plátne je to záležitosť viacmenej strohá a nezaujímavá. Chápem, že tvorcovia sa s tým snažili popasovať ako im sily a talent ráčili dovoliť, ale to podstatné zostalo na stránkach knihy. Snáď len si v budúcnosti nikto neumanie na filmovom spracovaní znova vylámať zuby.