SeanLSD

Príliš expresívna vizuálna stránka, navyše často totálne samoúčelná, zakrývala hlúpučký dej a fakt, že v tom filme nikto nevedel hrať. Jazda to síce bola, ale akosi nechytala na tých správnych miestach, prikované boli akurát oči, aby vôbec stihli vnímať čo sa to tam vlastne deje. Viem si predstaviť tento nápad spracovaný miliónom iných ( a trúfam si povedať lepších ) spôsobov ale budiš. Vo výsledku je z tej zbesilosti iba veľké prehnané nič, s radom pekných situácií a skutočne skvelou záverečnou scénou.

Ťažká statika v najklasickejších tradíciach francúzskeho filmu a jeho zobrazenia každodenného, všedného života. Nulová zábava, hoci hodnoty by sa možno dali nájsť, rozhodne to nie je únik, ktorý sa od kinematografie väčšinou očakáva práve od ľudí žijúcich ako hrdinovia tohto príbehu, je to ako pozerať sa celé hodiny z okna na úplne priemerných a totálne nečinných susedov. Možno povedať film nudný, možno povedať takmer o ničom . . - skoro ako naše životy.

Ďalšia paranoidná vízia Phlipa K. Dicka fičala ako namydlený blesk, to sa musí nechať. Ale okrem zopár typicky štylizovaných záberov a plachtiacej holubice nič nenasvedčovalo tomu, že režisérom je geniálny John Woo. Takto to mohol natočiť ktorýkoľvek z talentovanejších hollywoodskych rutinérov.

Nepoznám bohužiaľ Collodiho dielo, ale mám o ňom predstavu, že je to jedna z najkúzelnejších, najtemnejších a najsmutnejších detských kníh, aké kedy vznikli. V tomto filme sa teda atmosféra skrývala veľmi umne všade, len nie pred kamerou a tam kde by mala byť a to v akomkoľvek zmysle, a ja stále rozmýšľam, či sa to tak strašne nepodarilo, alebo to bolo tak strašné zamýšľané dopredu. Benigni je blázon, aj na Taliana, to je nepochybné, ale v tom pozitívnom slova zmysle. Jeho frenetické pohyby a reč pripomínajú skôr sfetovaného magora ako drevenú bábku, keďže však veľmi dobre viem, ako sa okolie zväčša pozerá na excentrika, čo potom ešte excentický maniak takýchto rozmerov, ak mu to urobilo radosť a splnil si práve TÝMTO svoj sen, som ochotný to akceptovať. A dojímavú, krásnu a okúzľujúcu verziu Pinocchia si pozriem možno inokedy . .

Záver Felliniho" trilógie o samote" sa ešte viac ako PODVODNÍK blíži svojim rozbíjaním syžetu SLADKÉMU ŽIVOTU. Príbeh síce ešte postupuje chronologicky a lineárne, ale predsa len sa už niektoré pasáže dajú voľne poprehadzovať. G. Masina exceluje v tomto legendárnom snímku o večnej nádeji na lásku a jej neúnavnom hľadaní. Ani trochu sa nečudujem, že Fellini svoju postavu nenechal na konci zomrieť, tak ako mal pôvodne v pláne, pretože tým by stvoril hádam jeden z najkrutejších záverov v histórií filmu. Jednoducho sa neodvážil zabiť niekoho tak dôverčivého ako Cabiria, ktorej vdýchol život spolu so svojou manželkou a ona začala žiť vlastným životom. Na krutosti sa tým však nič nemení, je snáď ešte horšie nechať ju nažive v takej situácií. Iba záverečný spev s tancom a Cabiriin nevyliečiteľný optimizmus ma zachránili pred depresiou a posilnili vo viere nielen stále dúfať v niečo lepšie, ale sa o to aj pričiniť po skončení tohto nádherného filmu, v ktorom veľký kúzelník Fellini virtuózne prelieva radosť a smútok a robí si z emócií diváka kolotoč.

Vždy znovu, keď FACE OFF vidím, som z toho vo vytŕžení. Jeden z mojich najobľúbenejších filmov vôbec, poklad nielen v akčnom žánri, ale predovšetkým v ňom. Jasný dôkaz toho, že obsadzovať dobrých hercov do akčných filmov (čo v 90. rokoch ešte len pozvoľna začínalo) má svoj zmysel, teda v prípade, že majú čo hrať. John Woo je na akciu macher, o tom netreba diskutovať, ale o čo sú tie pôsobivejšie, keď sa opierajú o poriadny príbeh, keď sa na ne nedívame len ako na záležitosť techniky, ale prežívame ich s postavami ? Werb a Colleary už pred tým zámeny masiek a tvárí využili v MASKE a DARKMANOVI III, a vidieť, že im to pomohlo, pretože tu svoj talent, nápady a skúsenosti nahodili na plné obrátky, vyšťavili tému do poslednej kvapky bez toho, aby bol dej preplácaný a stvorili scenáristické veľdielo. Cage a Travolta sú zas presne tými typmi "akčných" hrdinov, ktorí aj niečo zahrajú a ktorí sa dokážu dokonale vteliť do postavy svojho protivníka. Cagea žeriem a dosť rozmýšľam nad tým, či to nebol jeho najlepší výkon. Travoltu rád nemám, a preto mi len vyhovovalo, že väčšinu filmu som ho mohol s radosťou nenávidieť, pokiaľ mal totiž Castor Cageovu tvár, akosi som to nedokázal. Každopádne ale - dalo sa z tohto diela ešte vyťažiť viac ? Postavy, vzťahy, pocity, situácie . . a k tomu hudba Johna Powella, ktorý na scénu filmového komponovania vstúpil ako malý boh - ten jeho hlavný husľový motív s ozvenami zvončekov zo mňa vytiahne slzu kedykoľvek. Sledovať, ako sa postupne stierajú hranice medzi postavami, ako sa pod cudzou tvárou mení charakter - a to možno nielen vplyvom iných ľudí a okolnosťami, ale aj vlastným strachom z novej identity a vzápätí pocitom slobody z nej - je niečo fascinujúce, navyše zobrazené tak pozorne a citlivo, že sa kdektorý psychologický film môže zakopať pod čiernu zem. Najmä na Archerovi je to evidentné, keď pri úteku obetuje desiatky nevinných. No a potom krásne scény so zrkadlami, nielen keď na seba mieria a skutočne sa vidia, ale aj keď sa Archer pozerá na synovu fotku či sa sfetuje. Rozpor medzi fyzickým vzhľadom a tým, ako veľmi prijímame novú identitu, keď hráme niekoho iného, je nádherne vyjadrený jedinou vetou - Neviem či viac nenávidím tvoj ksicht alebo tvoje telo ! Akčné záležitosti sú popri tom všetkom už iba čerešničkou, ale čerešničkou akou ! John Woo presne vie, ako urobiť z prestrelky nádherný balet, v ktorom je v pohybe všetko, ľudia, predmety i priestor, keď lieta a víri nielen kamera. Zároveň s neomylnou bravúrou majstra dokonale ovláda rytmus, zrýchľuje a spomaľuje, v spomalených záberoch naťahuje scénu, aby sme si ju mohli naplno vychutnať - a vzápätí exploduje v novom záchvate vizuálneho šialenstva, či dokonca úplne zastaví, kakofóniu zvukov a streľby presekne ticho a zdanlivý pokoj, v ktorom si uvedomíme tlkot srdca, chvenie nervov, mihnutie oka či nádeje – alebo len pád holubieho pierka do krvavej kaluže . .

Ani neviem čo povedať. Slabé, nepresvedčivé, odfláknuté. V tom filme nebolo dotiahnuté absolútne nič. Netrúfol by som si tvrdiť, že je Gordon dobrý scenárista, ale tento príbeh by vyplodilo aj malé dieťa v polospánku a nie trojica dospelých chlapov, navyše v prípade, že ide o remakovaný remake. Avšak predchádzajúce filmy sú o poznanie kvalitnejšie, ba dokonca o hodne poznaní. Ferrara na režisérskej stoličke akoby tiež pospával. Nie že by mi až tak vadilo, že neviem, kto sú votrelci a prečo a ako robia to čo robia, ani mi toľko neprekáža ten neurčitý záver, ktorý sa nedá nazvať ani len otvoreným, ale keď absolútne zlyháva všetka logika, napätie a desivosť, tak čo s takým filmom ? Zopár pekne nasvetlených scén a slušne vťahujúca hudba to proste nezachránia. LUPIČI TIEL sa snažili byť chvíľami apokalyptickí, filozofickí či desiví, ale celí boli ako zlepenec z kúskov dialógov v iných filmoch. Možno práve o to šlo a nikto sa ani o nič viac nesnažil, inak si totiž neviem vysvetliť opätovné sfilmovanie diela Jacka Finneyho ani nie po desiatich rokoch . .

Napriek tomu, že Felliniho milujem asi viac než ktokoľvek iný na tejto stránke, tento film ma príliš neoslovil. Bol som síce šokovaný nádherou farebných širokouhlých obrazov a dekoráciami, uchvátili ma Giuliettine vízie, ale s prekvapením som zistil, že ma neupútal príbeh, hoci práve od tohto námetu som to mimoriadne očakával. Nechcem tým však povedať, že by sa Federicovi nepodaril ponor do ženskej psychiky tak, ako mal v úmysle, práve naopak by som skôr tvrdil, že mu to vyšlo opäť brilantne, nasať do seba všetko čo sa dá, vedomosti, pocity, sny a fantáziu, vedu i racionalitu, skúsenosti a pozorovania, všetko to potom vo svojom geniálnom mozgu pretaviť do celkom jedinečnej zmesi a vyliať to divákom ako cesto na pekáč, nech si s tým robia čo chcú a vedia . . Nuž čo, asi nie som žena, pretože ponor do psychiky muža v 8 A 1/2 mi sadol omnoho viac, hlavne ideovo a námetovo ( nevravím o estetike ) hoci aj bez tých duchov . .

Pekný portrét človeka, neváhajúceho zahodiť všetko, ktorý sa cez posadnutosť svojim koníčkom prepracuje až k nekompromisnému idealistovi idúcemu neúprosne za svojim chimerickým cieľom, aj so všetkými zakopnutiami a pochybnosťami, ktoré ku genialite nesporne patria. Ja sám síce umeniu nerozumiem, takže ani nedokážem posúdiť prečo že to bol Paul Gauguin takým skvelým umelcom, ale mám slabosť pre takéto buričské charaktery, o to viac ak majú ešte pevné morálne zásady, ktoré, priznajme si, s výnimkou rečových obratov až také bežné nie sú ani dnes. Uznám ale aj, že pre iného človeka, možno drvivú väčšinu, to musí jednoducho vyzerať, že sa iba totálne zbláznil. Uznám to, možno aj pochopím, ale nie som ochotný akceptovať . .

Úplná paráda, takú prehliadku akrobacie som už dávno nezažil, rovnako ako ústrednú dvojicu postáv, ktorá je tak nebezpečne štýlová už od ksichtu, že keď k tomu ešte začnú predvádzať tie svoje triky, takmer mi zabiehalo. Nielen vďaka názvu sa mi zdal scenár až príliš carpenterovský s takou malou prímesou SKALY, ale prečo nie, je chytrý, nenáročný, vážnejšie odtiene si na ňom ani trochu nemusíme všímať a režisér z toho urobil skutočný vizuálny orgazmus, nadupané, ale s prehľadom natočené akčné peklo. Takto má vyzerať perfektná oddychovka vo veku videoklipovo strihaných filmov bez prílišného napodobňovania. Bravo !