SeanLSD

Nielen americkí chlapci zomierali v dokonale zbytočnej vojne - navyše zdochýňajúceho režimu - a je dobré si to uvedomiť, skôr, než sa zase začne na niekoho nadávať. FULL METAL JACKET na ruský spôsob potešil vysoko nad očakávania. Fantastický casting, kvalitná technická stránka, nenáhlivé vyobrazovanie a v celku veľmi presvedčivý obraz modernej inváznej vojny, aj so všetkým tým dlhým a otupujúcim ničnerobením a potom náhlou, nečakanou smrťou či typicky vojenským šialenstvom, nezmyselným krviprelievaním pre pár metrov kamenistej zeme. Hlavne vďaka vykresleniu každodennosti, drobnokresbe prostredia a sympatickým vierohodným výkonom bola pre mňa 9. ROTA skrze vcítenie sa mimoriadne silným emocionálnym zážitkom.

No, nie že by som nebol rovnako nadchnutý ako väčšina ( nielen filmovo vzdelanej ) populácie, ale ... Uff ! - Rozanalyzovať tento blockbuster vyzerá na poriadny intelektuálsky oriešok... a s užívaním si toho filmu je rovnaký problém. Polovica ( nie prvá ani druhá, ale proste polovica všetkých záberov a scén ako celku ) je dokonalým odkazom a poctou, retro Bondom á la Connery ako vyšitým a tá druhá zase dokonalým popretím celého bondovského univerza, až pohanou či zborením. _Film si pritom z toho robí srandu (Q) i nad tým trúchli (M)._ Proces poľudšťovania agenta 007 je tu definitívne dotiahnutý, rovnako ako sa po polstoročí uzavrel kruh jeho filmovej legendy ( literárny Bond je ešte o desaťročie starší ). James Bond sa stal dokonale uveriteľným hrdinom... nemá už teraz tak ďaleko k niektorým výnimočným smrteľníkom – a tým pádom mi v neho už akosi nejde veriť. Áno, popravde - a mnohovýznamovom bonmote – Samovi Mendesovi a jeho tímu sa podarilo Jamesa Bonda tak trochu zabiť. Odchádzal som z kina so silným pocitom nostalgickej melanchólie._ Nepresvedčil ma totiž úplne o možnosti svojej existencie v reálnom svete našej súčasnosti. Bond na rozdiel odo mňa má v čo veriť, aj keď všetci okolo neho umierajú. Ako správny filmový kult žije však tým, ako druhí vo svete predstáv strieborného plátna, oddelene od skutočnej reality, veria v neho. Možno mal zostať radšej v tom svojom, bondovskom vesmíre, plnom rýchlych áut a krásnych žien ( či krásnych áut a rýchlych žien ), geniálnych, groteskných i nereálnych zloduchov, exotických ciest, elegantného vtipkovania, neotrasiteľnej chladnokrvnosti a neobmedzených účtov i schopností. _SKYFALL bol na jedného človeka až príliš, ako hrdinu, tak diváka. Hrdinská pocta a demýtizácia súčasne, a k tomu navrch ešte i modernizácia ? Všetky súčasti sú skvelé, ale nesedia mi dokopy. Neklapú úplne, nepresvedčili ma v hĺbke duše. Chýba im zázračná kompaktnosť CASINA ROYALE, ktoré bez nejakej snahy o porovnávanie zostáva neprekonané – súdržnosťou, revolučnosťou i drajvom, sviežou a pozitívnou hrou s trademarkami, a príbehom súčasne geniálne uzavretým i otvoreným pre pokračovanie. So psychologizáciou i tragédiou, ale pritom emočne pozitívnym diváckym efektom. Bola to nová cesta, nie ohliadanie späť. _SKYFALL je toho opak – pocta a uzavretie, z ktorých zostáva trúchlivý dojem. Dva rozličné svety sa tu prekrývajú na jednom mieste – aj pri všetkej (a vpravde geniálnej ) snahe o spojenie a pritom zachovanie odlišnosti neschopné skutočného porozumenia a spolupráce. A z toho je mi ťažko...- detský sen o nestarnúcom agentovi dospel a zostarol. Čo povedať na záver ? Bond je starý a súčasne nesmrteľný. James Bond ! __ ( PS v zátvorke - V neposlednom rade sa podarilo vytvoriť niečo neuveriteľné – obrovské očakávanie voči ďalšiemu dielu. Nadviazať na Mendesa bude neuveriteľne ťažké a ďalší reštart by bol ako kopanie do posvätnej mŕtvoly. Ak sa pokračovať bude, zrejme bude musieť nastúpiť úplne iná línia, ktorej charakter bude možno väčší šok než CASINO a SKYFALL dohromady. ( Najskôr v stopách QUANTA, sofistikovaného akčniaku, ktorý sa s legendou bez problémov rozišiel. ) Bond určite nezomrie, už len preto, že ho publikum i tvorcovia tak milujú. A zaujímavých adeptov by tu bolo. Natočiť si bondovku je vraj celoživotným prianím Nolana i Tarantina, scenár SKYFALLU im ale obom tak trochu zobral vietor z plachiet. Nolanovský je totiž až-až a tarantinovský vpravde tiež – ak tým myslíme rafinovanú hru s odkazmi. Zásadnú chybu však vidím v už zmienenej problematickej modernizácií. Vôbec nechápem, prečo vlastne Hollywood všetko tak obsedantne aktualizuje. James Bond ( ešte viac ako napr. Jason Bourne ) patrí do časov studenej vojny. Tam je mu dobre, vtedy bol mladý macher a superšpiónsky mág. Keď ho už nechcú nechať v pokoji zaslúžilých veteránov, prečo netočia jeho príbehy z tej doby ? )

Po BIELEJ STUHE iba druhý Hanekeho film, a už toľká podobnosť, že privádza k pocitu, akoby som toho uznávaného režiséra hneď skraja prekukol, s dojmom, že už totálne viem, čo je zač. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa objavili spojivá s druhým filmom. Ale tak to už v hlbokom podvedomí chodí, že je všetko prepojené a stále sa vracajú tie isté motívy - a presne o tom sú Hanekeho filmy. Toho chlapa zaujíma súkromie ľudí, ale nie lacno voyeursky...ale do nesmiernej hĺbky, vlastne najvoyeurskejšie, ako sa len dá. Skoro ako vedec, nie ako filmár skúma tie najvnútornejšie, najskrytejšie, najzasunutejšie traumy ľudskej duše, zaprášené zabudnuté strašiaky u obyčajných, priemerných, malých a dobrých ľudkov, čo si ich už ani nepamätajú, ani ich nechápu, ani im neprisudzujú žiadny význam... ale ktoré ešte aj po rokoch, nevnímané a dávno zanesené pod koberec, prinášajú svoje trpké a bolestné plody. Cestičkou k ním je mysteriózny prvok, ktorý rozdráždi, vyprovokuje, naladí na až žánrovú rovinu, aby potom totálne zvrtol a neuspokojil, čím donúti k premýšľaniu. Postupuje pritom dôsledne a dôkladne, pomaly a premýšľavo, systematicky skúmajúc rôzne možnosti a vysvetlenia, a analyticky kráčajúc vo Freudových šľapajach. Téma je tá istá, a podobnosť UTAJENÉHO a BIELEJ STUHY je až zarážajúca, s tým jediným rozdielom, že čo je v jednom všeľudsky kolektívne, v druhom je výrazne osobnou, intímnou záležitosťou individuálnej histórie jednotlivca. Každopádne som zvedavý na ďalšie filmy, či sú tieto hlboko pod nánosmi zasunuté nevedomé hriechy a pocity viny jeho jedinou konštantnou témou, alebo ma ešte dokáže prekvapiť...

Dlhé roky som nevidel žiadny Kim Ki-dukov film, naposledy LUK. Propaganda tvrdí, že vraj sa vracia k svojej skvelej starej forme. Neviem síce, ktorá to je, ale podľa mňa ju nikdy nestratil. A preto som ho aj prestal sledovať... Priznám sa, že v ázijských filmoch nie som veľmi schopný posudzovať, čo je okej, čo je hlboké a čo je iba maska kĺžúca sa po povrchu. Zopár momentov vyslovene smiešnych, pritiahnutých za vlasy či až prekvapivo doslovných a polopatistických by v prípade takéhoto festivalového tvorcu nasvedčovalo nezdaru, avšak poctivá hromádka hlbokých životných právd, meditácia o tom, kto je skutočný kripel, fyzický či psychický a dvojkoľajnosť celku, ktorý sa dá vnímať ako Oneskorená výchova náhradnej matky i ďalšia prefíkaná ázijská variácia na Dokonalú pomstu ma trochu držia v šachu. Po zhliadnutí zmeškaných Kimových filmov sa vyjadrím zasvätenejšie, pri hodnotení PIETY osamote smelo potvrdím, že svojho tvorcu reprezentuje veľmi slušne.

Silne manipulatívny film, ktorému to ale vôbec nevyčítam... Filmovou formou veľmi nápadito spracovaná záležitosť, určená vraj pre americké publikum, a preto nutne zjednodušená... Nemyslím si síce, že Američania sú blbci, aby sa im všetko muselo až takto zjednodušovať, ale pravda je, že akékoľvek publikum, rozhodne nie iba to americké, lepšie počuje na angažované útočné dokumenty v štýle M. Moorea alebo Klusáka a Remundy - a keď aj nie, minimálne je to väčšia zábava i možnosť prejaviť sa. Potom je to už ale do veľkej miery agitácie a nie dokumentovanie. Uznávam síce, že ak chce dokumentarista zobraziť komplexnú tému a svoj pohľad na celú nejakú oblasť spoločenského diania, bez zjednodušenia to nejde, je ale dôležité, akým spôsobom je toto zjednodušenie odprezentované. I AM FISHEAD vytvára v prvej časti dojem akejsi neriadenej konšpirácie a zbytočne nálepkuje ľudí ako "korporátnych psychopatov". Nálepkovanie je vždy škodlivé, vedie ľudí k zjednoudšovaniu a obviňovaniu namiesto snahy pochopiť, prijímať viac hľadísk či lepšej komunikácií. Hranice psychopatie aj jej jednotlivé črty sú navyše veľmi priechodné. Väčšina ľudí sa občas zachová tak, že by sa dala označiť za psychopata. Prvá časť filmu vytvára dojem akýchsi geniálnych zloduchov, vďaka tomu, že necítia emócie, tvoriacich 1 - 2 % populácie, ktorí môžu za všetky krivdy sveta a aj vo mne vzbudila túžbu ísť tých hajzlov, ktorých tým príroda ktovieprečo obdarila, právom väčšiny loviť. Pritom psychologické pojmy vôbec nie sú pevnými, železne danými a nemennými zákonmi a štatistické dáta, ktorými sa páni oháňajú, nie sú pri svojej malej vzorke vôbec presvedčivé. V druhej časti sme zase presviedčaní, že antidepresíva robia z ľudí psychopatov. Je správne - a tento film rozhodne nie je prvý, ktorý to hovorí - že sa poukazuje na nadužívanie až zneužívanie týchto liekov hlavne v USA, ale autori až trestuhodne zabúdajú pripomenúť, že SSRI sú iba jednou z mnohých skupín antidepresív s najrozličnejším pôsobením aj účinkami ! Záverečná časť potom po týchto dramatických a jednoznačných faktoch prichádza s vedeckým vysvetlením starých morálnych poučiek o tom, prečo sa vyplatí chovať sa k ľuďom pekne a robí to štýlom pravého happyendového hollywoodskeho zavŕšenia dramatického oblúku s takým umením, že som cítil, ako mi celé telo zalieva slastnými endorfínmi z takého elegantného riešenia celosvetovej nočnej mory s názvom Korporátni Psychopati. Nebyť následnej diskusie s odoborníkmi po projekcií v pražskej K4, zrejme by vo mne tento pocit aj zostal ruku v ruke s nekritickým nadšením... Napriek výtkam však I AM FISHEAD ukazuje veľmi zaujímavé súvislosti, pozoruhodné až prekvapivé informácie a dobrý prístup, ktorý môže celkom jednoducho, z vlastnej prirodzenosti a teraz už aj s vedeckým odôvodnením zaujať každý jednotlivec. Navyše nastoľuje otázku prepojenia psychologických a ekonomických problémov súčasného sveta, ktorá by si rozhodne zaslúžila dôkladné preskúmanie. A k tomu je to navyše naozaj výborný film.

Fajn nápad, ale bez čohosi zastrešujúceho alebo vymedzujúceho odsúdený na neúspech. A zdá sa mi, že pri nápade zostalo... Kompilácia viacnásobných dejín každodennosti vo výsledku určite nemusí byť triviálna a idea akejsi "krajinnej symfónie" po vzore voľakedajších mestských je rozhodne zaujímavá. Nemôžem povedať, že nezaujalo, už aj preto, že aj tá najbanálnejšia každodennosť, ak sa dostane do filmu, odrezaná od svojej pokračujúcej banálnej reality, stáva sa z nej v zlomku niečím iným, rozdielnou kvalitou skutočnosti. ZEMĚ ČESKÁ, DOMOV TVUJ je toho dôkazom - s kusom voyeuristického uspokojenia, kusom sociálnej sondy i poézie, no všetkého je akosi primálo a v jednotlivých príspevkoch hrozne cítiť zázemie hlavného tvorcu vo výbere duchom veľmi charakteristických fotografických žánrov súčasnosti. Aký je však okrem zaujímavého ( a neveľmi dôsledného ) experimentu význam tohoto diela ? Poskytuje summa útržkov nejaký celistvý obraz o ČR, niečo s nadčasovou výpovednou hodnotou ? Film bol točený pre obyvateľov ČR, no paradoxne práve pre nich môže mať význam iba čisto náhodný, charakter zaujímavosti. Naopak omnoho zaujímavejší a niečím podnetný môže byť hlavne pre cudzincov. Ako Slovák, ktorý tam prežil kus života a Čechy sú mu blízke ako domov, no predsa môže nahliadať z istého odstupu, musím uznať, že ako neriadený portrét národa do istej miery vyšiel - hoci iba mimochodom. Ani nie tak preto, že tu boli zastúpené krása Prahy aj nesmierna láska k vidieku, knedlíky aj chatárstvo, typický euroskepticizmus i sebemrskačstvo, ale skôr charakteristickou pohodou, ktorú na tejto krajine mám tak rád, ktorej zobrazenie vo filme bez jointov a pivečka by bolo absolútne neakceptovateľné. ( Ostatne, veľmi by ma zaujímal podobný obraz Slovenska, mám predstavu, že by bol plný prírodných krás, no strohý, nastajlovaný a falošný, alebo / a súčasne ufrfľaný a pesimistický. ) Vo výsledku však film iba ťažko kĺže po povrchu a ťaží z výberu dňa – chcel by som vidieť kompiláciu zloženú z príspevkov nejakého sivého novembrového pondelka - a je omnoho viac filmom o tom, ako ( podaktorí ) Česi ( a Moraváci ) vidia sami seba, než akí skutočne sú. Ak sa ale na filme podieľalo 500 účastníkov, výsledný zostrih ( a výber ) je dosť nepodarený.

Neprekvapuje ma, že Eli Roth dokáže to najlepšie zo seba ( rozumej najmorbídnejšie a naj-krvavo-zábavnejšie ) dostať na takej krátkej ploche - ale prekvapuje ma, že sa mi to tak páčilo.

Zvrhlá túžba perverznej temnej stránky mnohého chlapského mozgu je uvidieť tento film celý... - a ako to má Zombie vo zvyku, pekne bez servítok ! V skutočnosti ma vlastne prekvapuje, že v tej nekončiacej súčasnej vlne vykrádania a návratov ešte nikto tento podžáner ( reprezentovaný v 70. rokoch nie úplne malým množstvom talianskych filmov či americkou sériou o Ilse ) nevyhrabal...okrem tejto pripomienky zjavne dobre informovaného šialenca Roba Zombieho...

V pohode. Nápad OK, ale minúta je predsa len trochu príliš málo na to, aby bolo čo hodnotiť...

Rodrigueza žeriem ! Ako jeho baví sa baviť ! Aj deti aj dospelých, a ešte pritom skoro všetko robiť sám... - a dobre. Som rád, že z tohoto fiktívneho traileru napokon aj skutočne vznikol film o Tom-Nesprávnom-Nasratom-Mexikáncovi.