SeanLSD

Raimiovský Herkules tu kradne úlohu Theseovi, tak ako predtým Orfeovi a Prometheovi. Bez toho chlapa by skrátka Európa na gréckych základoch nikdy nevznikla! Je tu zopár zaujímavých teoretických momentov, ako starnutie hrdinu, šírenie legendárnych príbehov a božské rodinné záležitosti, ale celé odfláknuté ako obvykle a celý film je navyše spolovice opakovaním scén z predchádzajúcich štyroch, čo je mimoriadne otravné, ak ste ich videli relatívne nedávno, alebo ak nie ste dieťa...

...v časoch, kedy si bohovia robili, čo chceli... Ono pravdou sčasti je, že samotní starí Gréci si so svojimi bohmi robili, čo chceli a svoje mýty zrejme ľubovoľne a donekonečna prepisovali, ale až scenáristi v službách Sama Raimiho im ukázali, ako to urobiť poriadne. Stačí zmieniť ten srandovný fakt, ako tu Héra, bohyňa matka, chce vyhubiť ľudstvo...

(„Kde to sme? Môj osud sa tu nenaplňuje.“) ___ Po výborných Amazonkách sa toto vezie už na úplne inej, čisto seriálovej vlne. A teda žiadne myšlienky či zložitosti! Nádherné exteriéry, sympatický predstaviteľ, zábavná výprava, uletený a anarchistický humor a vzťah ku gréckej mytológií = totálna neúcta a účelové využívanie... a dobrodružstvo, ktoré v detstve stačilo... Ku gréckej mytológií má tento Herkules asi taký vzťah ako 300 k ich histórií.

Vo väčšine scén to na mňa pôsobilo ako úvod k nejakému pornofilmu. Ale k nijakej trtkačke neprišlo. Asi to mala byť tak trochu parodia, a tak trochu propagácia kulturistiky (alebo jedného kulturistu), ale jediné, čo tu bolo zábavné, bola Arnoldova angličtina. Plus neprestajný úžas, kam to ten chlap s prihriatym výrazom dotiahol!

Síce od Asylum, ale porovnateľné s LEGEND BEGINS aj THRACIAN WARS s x-krát väčším rozpočtom. Príbeh všetkých troch je v podstate totožný a najšokujúcejšie pre mňa bolo, že vlastne aj prevedenie – až na nejaké tie pixely... Všetky 3 majú nejaké zložky, čo ma bavili – u Harlina akcia, u Ratnera herci a zvieratá, tu dosť nekompromisná brutalita a príjemná nekorektnosť - a za pár šupov zvládnutie takmer toho istého, čo u veľkoštúdiových Herkulov stálo 70 a 100 mil. doláčov. Na rozdiel od oboch kinofilmov je kladom, že príbeh zostáva čisto v ľudskej rovine a nemusíme sledovať všetky tie otravné digitálne hovädá, ktorými je možno do úmoru sa trápiť vo väčšine ich filmov...

Najviac o tomto filme vypovedá skutočnosť, že Renny Harlin je v propagačných materiáloch stále označovaný za režiséra CLIFFHANGERA, akoby ďalších 15 filmov jeho pravidelne navyšovanej filmografie ani neexistovalo! A pritom réžia je tu zďaleka to najlepšie, hlavne lahôdkových akčných scén, v aréne vo svojej prehľadnej efektnosti priam ukážkových. Ale scenár je príšerná demencia, množstvo scenáristov nenasvedčuje ani tak spolupráci, ako skôr tomu, že si fušovali do remesla - nepochybne k uspokojeniu producentov, ktorí chceli dať každému niečo a napokon neuspokojili nikoho. Že urobili z Herkula tradičného = tragického romantického hrdinu by som ešte skusol, ale nie s tak nemožným nemehlom v hlavnej úlohe! Niečo tak vážne myslené a súčasne absurdne komické ako bol tento voskovaný napumpovaný Romeo ani nepamätám. Veľmi podobné POMPEJE boli 1000-krát lepšie!

Tak tomuto sa hovorí kurevsky drsný vidiečan! Film stvorený pre one-man show, kde je všetko ostatné len krovie. Centrom pozornosti ani na chvíľu neprestane byť málovravný, patriarchálny, tvrdohlavý Gabin ako muž činu, hrdý na rodinu, ktorej nedá vydýchnuť. Tento despotický a chladnokrvný farmár vždy vie, čo je najlepšie, na pravdu má bezvýhradné právo a jeho sila sa presadzuje na úkor druhých - čo niekedy, vo výnimočných prípadoch, nemusí byť na škodu. A o tom je HEROIN. Vo všetkých ostatných prípadoch je to antihrdina ako vymaľovaný.

Vidieť tento film v Bosne, v jednom z tých dodnes ešte stále poznačených, rozbitých a poloopustených mestečiek, je niečo celkom iné ako len silný audiovizuálny zážitok, je to prežitok reality. ___ Spolu s ďalším Dragojevičovým filmom RANE tvorí LEPA SELA LEPO GORE úhrančivý diptych o psychologicky zruinovanej Juhoslávií 90. rokov videný zvnútra, priamo od zdroja. Divácka príťažlivosť vo forme postmoderného spracovania môže budiť dojem nadbytočnosti, štylistickej exhibície, ktorá vlastne až ruší účinok tej všadeprítomnej beznádeje - ale v skutočnosti ju možno práve naopak takáto dramaturgia scén, stavajúca do kontrastu aj prepájajúca rôzne časové roviny, podporuje a efekt dialekticky zosilňuje. Druhou námietkou v podobnom duchu je charakter hlavných hrdinov, bodrých a hláškujúcich aj zoči-voči smrti, aj napriek všetkým hrôzam, čo sa dejú okolo nich, ním samotným aj nimi páchaným. Tu treba brať do úvahy ani nie to, nakoľko takéto zobrazenie vystihuje akúsi hypotetickú národnú povahu Srbov, ale skôr v akých podmienkach sa tak dialo... - a že film bol točený v izolovanej krajine pre domáce publikum. Nevysvetľujú sa príčiny toho, čo sa deje, ukazujú sa devastačné následky toho, čo sme spustili/dovolili/nezabránili tomu a čo teraz požralo všetkých naokolo.

Príliš krátke na to, aby sa nejaká téma dala čosi viac ako iba zbežne a povrchne načrtnúť, zvlášť keď polovicu stopáže zaberú kecy moderátora, ktorý si potrebuje dokázať, že si niečo naštudoval a v niektorých prípadoch ešte skáče účinkujúcim do reči, keď sa odbieha od témy k totálne širokým, na tú vyhradenú chvíľku až nezmyselným súvislostiam a keď sa ešte stihnú zahrnúť aj nejaké publicistické, nepodstatné atrakcie. ( Typický príklad o zavraždení Václava III. - pozvú si Třeštíka a Žemličku, dve neskutočné kapacity, každého s tisíckami strán najfundovanejších textov a výskumov a desiatkami rokov práce s týmto obdobím ako aj prednášok, a z 25 minút je štvrťhodina venovaná ilustračných záberom Olomouca, mudrovaniu moderátora a dôchodcovi, ktorý si vyrába rodokmeň Přemyslovcov ! - to je trápne a neúctivé nielen voči tým odborníkom, ale aj vzdelanejšiemu divákovi )

Napravovanie pomýleného obrazu českých dejín u verejnosti je záslužná a nevďačná činnosť. Dokážem to oceniť, lebo ma mýty a generalizácie rozčuľujú do nepríčetnosti.