SeanLSD

Kráľ všetkých blockbusterov, katastrofických sci-fi veľkofilmov a výstavná skriňa amerického patriotizmu.

Po desaťročí skúšania iných žánrov sa Emmerich vrátil k tomu, čo vie (alebo vedel) robiť najlepšie. Lenže 2-krát do tej istej rieky nevstúpiš... a 6-krát už vôbec nie! ID2 je totálny prúser... ktorý obsahuje len sympatický návrat všetkých postáv ID (naozaj všetkých (okrem mŕtveho Willa) - teda aj tých, ktoré si nepamätáte) a zopár tých pekných veľkolepých efektov, ktoré Roland tak dobre ovláda, ale celá tá omáčka okolo je príšerne nudná a ulepená, násilná a debilná, neúspešná snaha nadviazať priamo na legendárny blockbuster nášho detstva. Jediné, čo ma vytrhlo z totálnej letargie bol záverečný pretek Votrelčia kráľovná vs. Školský autobus.

Hm. Žeby pieta zabránila tvorcom v osobitom prístupe ? Alebo si len nevedeli predstaviť, ako inak to stvárniť - čo by neprekvapilo u 90-ročnej scenáristky, ale celkom hej u  jedného z najzaujímavejších českých režisérov. Bol som na to zvedavý nielen ako na niečo, čomu sa Hulík s Hollandovou elegantne vyhli, ale ako na jeden z najkontroverznejších činov v našej histórií. Ani po rokoch si na demonštratívne samovraždy z politických dôvodov nedokážem vyjasniť názor. A asi nielen ja... - aj preto asi film nejde cestou analytickou a psychologickou, ale deskriptívnou a štandardnou. Lenže ten príbeh je taký silný, že by mu to možno aj bolo na obtiaž. Možno nič viac nepotrebuje ako iba prosté vyrozprávanie.

Toni Erdmann ? Jasné, že poznám! Z Bukurešti. To je v Rumunsku. Svojský chlapík. Ozajstný majster nemiestnych vtipov. Parádny mystifikátor. Infiltrátor. Korporátny kouč. Nemecký veľvyslanec. Amatérsky etnológ. A k tomu všetkému vlastne iba starostlivý rodič so zabijácky suchým humorom v misií, ktorej cieľom je nastaviť zrkadlo svojej odcudzenej dcére. Spôsob, akým to robí, vytvára potom neuveriteľnú tragikomédiu, ktorá mohutne rúbe do našej dnešnej odľudštenej korporátnej a superserióznej spoločnosti a nesmierne účinne navodzuje pocity trápnosti. Hoci to v princípe vôbec nie je veselé, postup a prístup hlavného hrdinu nielen láme bránice, ale súčasne dojíma ako máloktorý "vážny" film. Stručne povedané: veľmi originálne dielo o živote a vôbec, ktoré treba vidieť, donúti vás prežiť si to a dotlačí k úvahe o tom, ako si tu dnes vlastne žijeme...

Jeden by čakal, že je to len ďalšia z tých polorežimných a poloanarchistických rafinovane ideologických komédií dodýchávajúcej totality koketujúcich so vzormi z kapitalistického Západu, kvôli čomu som po nej toľké roky nijako zvlášť neprahol, ale ono zrazu z ničoho nič príde perfektná zábava a možno najakčnejší československý film 80. rokov... - Teda jeho prvá polovica, to je proste parádne nastrihaná akčná jazda a pre mňa veľké prekvapenie - len škoda, že v tom zmysle neurobili celý film, lebo druhá polovica po takom rozjazde je už iba nudná 80-ková konvencia. Samozrejme nikto neuverí tomu, že komunistická vojna bola taká zábava, ale ako to nepripraveného diváka vtiahne, takmer som zaľutoval, že som k takejto skúsenosti nebol donútený...

O dosť kvalitnejšia záležitosť ako TANKOVÝ PRAPOR, aj keď nie z úplne zrejmých dôvodov.. Z časového odstupu tomu pomáha hlavne to, že BARONI sú jemnejší, nezosmiešňujú až tak nasilu za každú cenu a nepretláčajú agresívne všetko, čo sa dovtedy nemohlo, len preto, že už sa môže... je tu akosi stále prítomné aj to zamyslenie nad absurditou doby a časom, ktorý uplynul, určitá melanchólia, pre ktorú v tom druhom, rýdzo zábavnom, až ľudovo vulgárnom filme nie je priestor. Moja srdcovka to nikdy nebola, a ani z filmárskej stránky to nie je žiadny zázrak, ale už len ten prehľad (budúcej) českej hereckej elity je impozantný a každá rolička lahôdková, v prípade Pavla Landovského priam legendárna. Celkove je na ČERNÝCH BARONECH hrozne vidieť, ako si všetci tí výborní herci užívali, že robia práve takýto film, ktorým sa môžu schuti, ale pritom aj tak akosi s porozumením, vysmiať bývalému režimu. A práve táto atmosféra robí film jedinečným, pretože skutočnosť dobovej situácie je neopakovateľná.

Aby som sám pre seba raz navždy rozlíšil, čo je TP a čo sú podobní ČERNÍ BARONI, poznamenávam si, že toto je ten, kde sú tanky a sex. Prvý čs. súkromný film a zvestovateľ kapitalizmu tak už hneď predvádza budúce neduhy komerčnej 90-kovej kinematografie - prehnané hulvátstvo a vulgaritu, primitívny humor, samoúčelnú nahotu kdekoľvek to len trochu ide (vrátane penisov!), príklon k exploatácií nielen žánrových pravidiel a ingrediencií a scenár zbúchaný za pár dní. Olmer ale okrem využitia prvoplánových atrakcií predviedol nielen podnikateľskú pohotovosť, ale aj nejakú tú súdnosť a remeslo....- teda atribúty, ktoré potom v novej dobe z jeho filmov veľmi rýchlo unikali.

Sám som bol prekvapený, ako ma to detailistické skúmanie ikon zaujalo. Hoci aj som historik s ozajstnou úctou k výtvorom predkov, myslel som, že to bude celkom nuda. A odrazu pravý opak - už to neboli len vyblednuté jednotvárne obrázky svätých v zapadnutých gemerských kostolíkoch, ale skoro kunsthistorická detektívka! Výborne, tlieskam! Takto sa to má robiť, aby nenápadné a nespektakulárne pamiatky mimo záujmu verejnosti teoreticky zaujali aj niekoho iného než len okrajové viac-či-menej-odborné publikum.

Silná téma, dobrý príbeh, slabá forma, zlé spracovanie. Tešil som sa na to, a potom som sa ledva dočkal konca. Pritom hlavný hrdina je sympaťák, ktorého baví sledovať. Lenže napriek krátkej stopáži sa tam veľa času proste nič nedeje. Potom príde osada a odrazu je to o niečom inom, ako chrstnutie ľadovej vody do ksichtu. Aj sám Pongo však zisťuje, že toto je iný svet alebo svet iných Rómov a že iba lifrovať tam dodávky s pomocou nič zásadne nezmení. Ako ukážka občianskeho aktivizmu sú jeho snaha a príbeh úžasné, ale film dokáže uspokojivo odprezentovať iba jeho, o všetkých tých veciach, ktoré ho trápili a ktoré sa odhodlal riešiť, ich podstate a realite, sa nedozvieme nič. To ma sklamalo, neočakával som, že PONGO CALLING, ako už tretí Tomášov film z rómskeho prostredia, nebude mať žiadnu poriadnu stavbu a nepôjde do hĺbky. Po GADŽOVI  so zaujímavým prístupom a poctivo dokumentaristicky spracovaných ČECHOCH PROTI ČECHOM sa mi nedá vyčítať, že som očakával viac.

Odmietam Scottovho NAPOLEONA hodnotiť, kým neuvidím CELÝ film. Lebo to, čo ide v kinách, je evidentne len veľmi nahrubo osekané torzo, čo musí byť jasné každému divákovi, ktorý nie je slepý alebo sprostý. Stačí sa pozrieť na stopáž kinoverzie a údajného „director´s cutu“, Stále síce nie je veľmi jasné, v akej dĺžke a kedy bude prístupná, ale ďalšia hodina či dokonca dve navyše musia vytvoriť celkom iný – a trúfam si povedať KOMPLETNÝ - zážitok. ___  Scenár Davida Scarpu síce ide dosť neoriginálnou metódou napoly po rovine práce a napoly vzťahu a k tomu ešte otrocky chronologicky, ale je spracovaný extrémne poctivo a vyberá zaujímavo kontrastné epizódy, dáva nám s Bonapartom precítiť veľký triumf hneď vedľa sklamania či neúspechu a legendárneho vojvodcu stavia proti mužovi z mäsa a kostí. ___ Prvá polovica, povedzme až do toho rozvodu, je nádherná - strieda veľké dejinné udalosti s osobnými okamihmi, vystihuje charakter doby aj náladu spoločnosti a ukazuje ľudsky intímny aj dejinne politický rozmer svojho hrdinu... - a čo je najdôležitejšie!, každá scéna je dotiahnutá, vypointovaná, zasadená do celku... všetko tu dáva zmysel, má svoj rytmus, osobitú atmosféru, napriek veľkolepému záberu a rozmáchlosti nechýba cit pre detail a emocionálne dramaturgické doznenie, ako napríklad keď po dobytí Toulonu vytiahne z hrude svojho mŕtveho koňa delovú guľu, hodí ju pobočníkovi a odkráča. Napoleon ako vojvodca, štátnik, človek, muž… všetkým týmto jeho podobám sa scenár venuje.___ Ale postupom času akoby začal tlačiť čas... a scény sú stále kratšie a stále necitlivejšie ukončené. Vykreslenie doby a reflexia spoločnosti úplne miznú, Napoleonovi spoluhráči a protihráči (ale aj jeho vlastné dieťa, okolo ktorého sa predtým točila polovica všetkých jeho starostí) sa zjavujú a miznú podľa akejsi záhadnej logiky, ktorá by scenáristovi prvej polovice bola dobrá len na poklepanie si po čele... Čím viac sa preklápame do druhej polovice, tým viac to vyzerá, akoby opraty preberal nejaký netrpezlivý strihač, na doznenie a atmosféru nezostáva čas, scéna či rozhovor sa strihne hneď ako je zdelená podstata či fakt, len aby sa ušetrilo ďalších pár sekúnd...  a trpia tým dokonca stále viac aj veľkolepé bitky, ktoré Scott miluje (a ktorých absenciu či komornosť by mu jeho diváci neodpustili). Kým Slavkov je ešte nádherne natočený a emotívny, ďalšie „povinné“ súčasti ako výprava do Ruska atď. sú už podozrivo krátke a Waterloo vyslovene únavné a nezábavné... nie preto, že by som bol už vtedy unavený z dĺžky filmu, skôr z toho uvedomovania si, ako sa ponáhľajú do cieľa. Nielenže nemajú pozadie a strácajú tak účinok, ale svojou rozmáchlosťou začínajú byť vyslovene nudné… ___ Existencia (o hodne) dlhšej, takpovediac plnohodnotnej verzie sa tak zdá neodškriepiteľná. Aj keď v nejakých rozhovoroch Ridley tvrdil niečo iné… Už od začiatku som veľmi neveril tomu, ako chcú do jediného (veľko)filmu so všetkým, čo k tomu v súčasnosti patrí, napratať celý Napoleonov život. Hodila by sa aspoň trilógia. Ale také Ridley neľúbi. Zatiaľ sa zdá najzmysluplnejšie vysvetlenie, že v prípade NAPOLEONA akoby sa obrátilo zaužívané pravidlo, pri ktorom rozšírená verzia poskytuje o pár minút dlhší zážitok pre fanúšikov filmu alebo dokreslenie niektorých postáv či línií, ktoré sa kvôli dĺžke nedostali do kina, tie odvážnejšie dokonca alternatívny záver. V tomto prípade ale enormná dĺžka kdekade udávanej „režisérskej verzie“ a evidentná osekanosť kinoverzie naznačujú skôr opak – že ona bola celkovým filmom, z ktorého sa pre kiná urobil akýsi polouspokojivý výcuc. ___  Do pozornosti kladiem ešte záverečné titulkové info, ktoré nás poučí, že Napoleon Bonaparte vybojoval 61 bitiek – ale v súlade s celým filmom z neho nerobí legendu, ktorú by podporilo tým, koľko z nich bolo víťazných (pretože na túto zdanlivo jednoduchú otázku nie je už vždy tak jednoduchá odpoveď...) ale uvádza koľko pri nich zomrelo vojakov. Pri tých číslach už tie víťazstvá tak úžasne nevyzerajú...