Paldiny

Kus poctivej filmárčiny a v rámci žánru jeden z mála prípadov, kedy by sa scenár zaobišiel aj bez akcie. Matt Damon čoby Jason Bourne si nevybral zrovna najpriaznivejšie obdobie, ale i napriek tomu dokázal uspieť. Film má precízne vystavanú skladbu príbehu, aký obracia karty jednu po druhej, čím udrží pozornosť až do záverečných tituliek. Pri opakovanej projekcii sa navyše netreba obávať menšieho zážitku, práve naopak, vďaka sledovaniu indícií je k videniu viac, než sa na prvý pohľad môže zdať. Najmä skrytý odkaz tomu nášmu domovu je až k smrti pravdivý.

Spracovaním návrat k originálu. Červený drak nás ponorí do udalostí, aké predchádzali zatknutiu Hannibala a zvyšok už poznáme. Edward Norton čoby predobraz Judie Foster je kráľom detailu a okrem toho, že si niektoré pointy vycucá z ničoho, nevadí mi. Démonický Fiennes zvyšuje senzory vnímania, predsa len nepredstavuje typického zloducha a do poslednej chvíle neviete ako jeho postava skončí. Jeho nemotorný románik s nevidiacou slečnou patrí k tomu najlepšiemu čo Drak ponúka. Mnoho nového tu ale nie je.

Dr. Lecter si užíva slobodu a neobmedzené možnosti talianskej kuchyne. Pri chuti je aj Ridley Scott, ktorý po koloseu a zaprášenom Mogadishu neupúšťa od krvavej jazdy. Pokračovanie mi sadlo dokonale, ostré prestrelky, masochistická terapia, chladnokrvnosť, nadhľad. To všetko v spojení so skvostným obsadením a odvážnou réžiou tvorí jeden kompaktný celok, aký lahodí môjmu pohľadu viac než tomu bolo pri Jahniatkach i keď som si istý, že to tvrdím sám.

Vždy mám zvláštny pocit v žalúdku, keď vidím ten znepokojujúci plagát so smrtihlavom, alebo sa započúvam do tiahnucich sa tónov Shoreho hudby a vyslovene zle mi je z predstaviteľa Buffalo Billa. Ak šlo tvorcom o vyvolanie tohto stavu úzkosti, vyšlo im to. Zároveň sa ale nedokážem zbaviť dojmu, že mi tento pocit citeľne uberá na zážitku z dokonalo vyskladanej kriminálky, kde sa okrem hlavnej príbehovej linky zamýšľame nad metaforami z potlačovanej minulosti vyšetrovateľky a snažíme sa pochopiť najnepochopiteľnejšieho psychiatra celej jednej dekády.

Snaží sa to mať osobitú atmosféru v štýle Blade Runner, ale narozdiel od staršieho brášku pôsobí Hlad nudne a príliš klipovite. Tony Scott nie je v horore doma a aj napriek pohrávaniu sa s témou "život" do žánru neprináša nič nové, pri čom sa opakuje po úspešných hitoch (Poltergeistové finále). Oceňujem slušné masky, istú mieru nekorektnosti a Davida Bowieho, ktorý je pre mňa lepší herec než spevák. Ak náhodou dostanete chuť na artovú upírovku, siahnite radšej po extra náročnej Ferrarovej Závislosti.

Ghost Protocol má síce štyridsaťminútový úvod čo je 2x dlhšie než by bolo vhodné, ale s nasledujúcim Dubajským vyrovnaním prináša snáď najlepšie chvíle série. Scéna na mrakodrape a následná piesková búrka sú hotová báseň, až si človek povie, že lepšie to už snáď nemôže byť a asi má pravdu. A aj napriek tomu, že vtip ani hi-tech hračky neprestávajú baviť, Dubaj nezatieni už žiadna svetová lokalita. Zápletka tento krát na tému "záchrana sveta" nijak zvlášť nepotrápi závity, zato obsadenie drží laťku. Vracia sa Simon Pegg čoby špecialista a miestny komik plus najväčšia posila tímu Jeremy Renner ako možný nástupca po prípadnom odchode Cruisa zo série. Štvrtý MI kráča v stopách fantastickej trojky a potvrdzuje, že momentálne s Bourneom diktuje tempo špionážnym filmom.

Zatiaľ čo jednotka skromne naznačuje, dvojka bez myšlienky predlžuje, až trojka konečne nastoľuje značke MI ten správny smer. A že ide o veľkolepú jazdu v modernom duchu môžete vziať jed. Ethan Hunt si vedomý svojich schopností využíva všetky silné zbrane a navyše ochotne asistuje pri ich príprave (hlasový stimulátor, výroba masky). K tomu prechádza vývojom po profesnej i rodinnej stránke čím je divákovi bližší než kedykoľvek predtým. Moderný look s typickými zvratmi a neutíchajúcim dianím na plátne drží zadok prikovaný na pohovke a keď dôjde na početnú akciu, sú v siedmom nebi všetky zmysly. Z nadupaných kúskov vedie Berlínsky rozjazd, solídny stret na moste i mission impossible v Shanghaji a to všetko za prítomnosti fyzikálnych zákonov aké sa darilo ignorovať predošlej misii. Jednoducho MI III. dokáže zdvihnúť hladinu adrenalínu aj tej najunavenejšej kancelárskej kryse po ďalšom pracovnom týždni.

Veľké konverzačné vákuum, ktoré sa venuje všetkému len hlavnej téme nie. Jediná úprimná pasáž tak začína a končí na verejných toaletách, ostatné načrtnuté náznaky toho zaujímavého pôsobia len ako vedľajšie línie. Možno to bude tým, že sa dej venuje výhradne hlavnej postave žijúcej si vo vlastnom svete, miesto atraktívnejšieho globálneho uchopenia látky. Precízne chladná Fincherova réžia týmto komorným poňatím šliapla vedľa, čím má jeho Sociálna sieť spoločné so svojim predobrazom maximálne to, že je rovnako preceňovaná.

Všetci milujeme Amy, si nakoniec povie každý kto hlavnú hrdinku skutočne spozná. To považujem za najväčší tromf Gone Girl, keď divák prežije voči postavičke vo filme pestrú paletu všetkých možných emócií (cez obavy, odpor, ľútosť až po pochopenie a odpustenie). Ak toto nie je dôkaz, že film dokáže s človekom divy, potom už neviem.

Horda nasrdených pavúkov vs. doktor Smrťák a pomstiteľ Goodman. Skvelý animal horor čo prežil skúšku časom.