Paldiny

Lepší reštart si opičky ani nemohli priať, na moste, a teda v akčnej časti, už síce strácali, no celý ten výskum, liečba otca či pozorovanie a vývoj Cézara, ktorý má charizmy na rozdávanie, boli skvostné.

Fajn konina, pri ktorej som si najskôr prial, aby to úvodné muzikálové číslo bolo posledným muzikálovým číslom, a aby na každých 5 minút vyšla scénka čo ma položí, alebo aspoň rozosmeje. Prvé želanie sa mi splnilo, druhé tak striedavo-oblačno, no vyslovene ma nebavili len tí mohykáni spoza regálov a trápne mi bolo iba pri záverečnom prezretí, že ide o animák. Inak pohoda, Sausage of Lover bol sympaťák, tá jeho buchta mala parádne pozadie, niekoľko trefných úletov či presných šťuchancov sa rovnako našlo, takže potraviny za pozretie určite stoja, no rodinné teplo z toho nesála.

Dislike

Dlhoprstí sa vydávajú na nový záťah a veruže nelenili ani tentokrát. Priznám sa, že neobľubujem pokračovania po 15 rokoch, ale tu sa nielenže podarilo zachytiť starých lúpežníkov v starej forme, ale dokonca k nim pripliesť maminku Billyho Thorntona, ktorá má rovnako podrezaný jazýček ako jej synáčik a narozdiel od neho žiadnu šancu polepšiť sa. Nával sarkazmu či sexuálnych narážok je snáď ešte zahustenejší než minule a ja sa rehotal ako už dlho nie. Vrátil sa aj malý tučný anjelik čo za tie roky fyzicky dospel, no mentálne zadrhol niekde na prelome 5 a 6 roku života, takže spieva v kostolnom zbore a v zime nosí kraťasy s tričkom a Tesco rukavice od rohlíkov. Tento druh kontaktu s bezbrannou nevinnosťou sa opakuje a ja sa obával, že film ako minule trochu skĺzne do pátosu, ale to ešte netušil, že pri koncerte vianočných kolied zmäknem ako čerstvá bábovka. Vtedy na mňa tak zapracovali tie mršinky, že bol ochotný pristúpiť aj na túto hru. Ale i keď lump očakávane neskončil v špinavých rukách, finále vyrukovalo s uspokojivým rozuzlením. A záverečná pomsta v nemocnici vydala za všetko a ja mal čo robiť, abych neprebral vedľa snívajúcu polovičku. Bžunda ako sa patrí!

Dnes už nenatočíte sci-fi, aby sa nepodobalo na to či ono. V Pasažieroch však nájdete tie správne ingrediencie, pre ktoré nebudete ľutovať stráveného času. Je tu pomyselný kusisko romantiky, dramatična aj vizuálnej nápaditosti aká sa krásne miesi a prepletá s prvými dvoma príchuťami. A celok chutí. Nie je samozrejme kulinárskou baštou, občas si všimnete tej či onej nedokonalosti, inkubátory pri stupňujúcich sa neduhoch lode zázračne odolávajú, alebo úvod, ktorý prezrádza zbytočne veľa, čoho dôsledkom je, že zakiaľ čo hlavní hrdinovia zisťujú príčinu, tak vy ste o krok pred nimi a rozmýšľate nad ďalšími dôsledkami a možnosťami úniku. Suma summarum mi to stále vychádza na pekné kvarteto hviezd.

Judgment je kvalitatívne presne medzi Deaderom a Infernom a od oboch si berie len to dobré. Na rozdiel od Ričiho ma nenudila ani vyšetrovacia časť, ktorá už síce ku koncu balansovala na hrane, no dokázala sa nezosypať. Konskú zásluhu má na tom samotný Pinhead, ktorého dôvtip to tentokrát vytmaví aj nebeským bránam čo prekvapivo vstupujú do diania. Pre nasledujúcu kapitolu mi stačí málo, zachovať rovnakú zostavičku pekelníkov, vrátane Auditora, ktorého výberový proces je odpornejší, než trhanie tiel na kúsky a prísť so zápletkou aspoň na úrovni tejto.

Tá nitka čo sa tvári byť dejom je tenká ako pavučinka, nič v nej nemôže prekvapiť, nič z nej sa neodchýli ani o krok. Aj preto oba finálne zvraty vyznejú len aby sa nepovedalo a prečo? Zrejme pre scenár aký sa nevenuje nikomu, čím aj komplicovia i motivácie zloduchov vyznejú do stratena. Erotické scény z rovnakého súdka, sú len prvoplánovo zasadené do diania a ak si z jednotky pamätáte naplácanie bičíkom, z dvojky guľôčky, tak z trojky si neodnesiete zhola nič. Po tejto stránke suchoty, po stránke z kuchyne novomanželov tiež. Dosť tomu pridáva nemožné chovanie oboch zúčastnených, kde sa jeden nedokáže zmieriť s darom, čo si má za pár mesiacov popestovať, tak druhý nepochopiteľne mlčí, keď má nahlas konať. 50 odtieňov prázdnoty touto kapitolou dovŕšilo svoje dielo a mám pocit, že najväčšiu radosť z toho majú herci.

Pokračovania kultových vecí to majú ťažké a vo väčšine prípadov nemuseli vzniknúť. ID nie je výnimkou a to si tvorcovia ešte brúsili zuby na tretí diel. Vyčítať Rolandovi, že sa neposunul a len recykluje staré postupy, postavy, príhovory je síce na mieste, no čo mi prekážalo viac, že je vyprahnutý ako Saharská pustatina. A je to tak, nedisponuje jediným poriadnym nápadom a zakiaľ čo prvý ID bol po trikovej stránke revolučný film a jeho monumentálnosť prevyšovala doposiaľ videné, tak Resurgence neponúka zhola nič. Chýba deštrukcia čo by zdvihla zo stoličky, postava aká by rozosmiala a charizma vďaka ktorej by ste hodili rukou nad pátosom a naivitou. Tento paškvil je len blbý, ruší so zbytočnými odbočkami (Čierny panter s mačetou, kravaťák s dušou bojovníka, decká v aute, neskôr v autobuse) a rutinne ponúka jednu vyšťavenú scénu za druhou, vlastne ani tá nostalgia nefunguje. O percento lepší Geostorm je o dve triedy vyššia liga.

Prikláňam sa na stranu tých, čo celé tie posolstvá o jednote a hranie sa s matičkou prírodou, neberú až tak vážne. Geostorm je skutočne len oddychovka a pri nej je podstatné, že spĺňa všetky dôležité atribúty jej podobných oddychoviek. Ku krátkemu porovnaniu sa ponúka príbuzná 2012tka, kde som ocenil viac deštrukcií, tu zas vyhovovalo minimum vaty a pár zvratov, aby som nezaspal. Oba filmy mali sympatického hrdinu a v oboch sa to hemžilo za vlasy pritiahnutými scénami, ktoré som však ochotný v katastrofických filmoch tolerovať. Aj preto nevidím jediný dôvod prečo znižovať už i tak nízke hodnotenie.

Po tom blábole čo Aranofsky vykúzlil naposledy som radšej nečakal nič a v podstate som spokojný. Najskôr to vyzerá na domáce psycho, z ktorého by mal radosť Polanski, lenže film graduje do fanatických rozmerov, aby explodoval rovno dvakrát. A keď už pomaly hraničí s paródiou a je psychicky na nevydržanie, prichádza pointa, aká tomu nasadí korunu. Šialeností však nikdy nie je dosť a aj táto si pýta viac pozretí, nakoľko pod kontroverznou pozlátkou by rada čosi zdelila aj vážnejším tónom a to sa oplatí počúvať.