Paldiny

Pamätáte ešte časy, kedy režisér, kameraman a skladateľ ťahali za jeden povraz? To bola minulosť, dnešný film sa uberá novým smerom, každá z troch profesií hrá svoje husle, každá chce zanechať vlastnú stopu a je jej jedno, že celok bez kolektívnej spolupráce fungovať nebude. Vitajte v súčasnom filme. Dunkirk nemá scenár, čím vypadávajú postavy. Bez postáv nie je príbeh, čím vypadáva napätie. A bez príbehu nie je film čím je misia stratená. Vlastne tu chýbal už len Lubezki, ktorý by sa vyžíval v dlhých, neprerušovaných záberoch a bolo by to kompletné. Zimmer si ide svoje, Nolan svoje a výsledok je len zmeska dobre natočených, efektne ozvučených nudných záberov aké v kocke dávajú akože jeden celok s hrejivým posolstvom. To hovorí, že víťazstvo nie je dôležité, dôležité je prežiť a dúfať, že to niekto vyhrá za nás. Bodkou je Hardy čo lieta pol filmu s vypnutým motorom. Otáznikom, načo točiť 9/10 filmu v IMAX formáte a zvyšok v obyčajnom akoby tých pár scén za to nestálo. A ak sa chcete dozvedieť niečo o operácii Dunkirk, toto bude špatná adresa ľudia.

Niekde medzi 3 a 4. K tomu slabšiemu hodnoteniu sa prikláňam len kvôli vedľajším postavám aké som od seba nedokázal odlíšiť. Preto nefungovali ich malé príbehy a ak niektorý z nich aj neskončil šťastne to so mnou nezamávalo. Zato charizma a osobnosť Chrisa Kyla je tak výrazná, že zatienila všetko navôkol, vlastne aj cieľ misie. Druhá persóna ktorú cítiť stála za kamerou. Clint vynikajúco pracoval s napätím či v kľúčových okamihoch v Iraku, tak v spálni, kam si hlavná postava často nosila prácu až domov, najsilnejší sa dokonca odohral na detskom ihrisku. Technická stránka ako inak TOP.

Vidím to opačne, mne sa najviac pozdávala časť ešte pred narukovaním a obrovskú zásluhu na tom má Hugo Weaving, ktorého postava zlomeného muža je ako jediná dobre napísaná a zahraná súčasne. V momente, keď napochodoval pred sudcu v starej uniforme z Prvej svetovej som tam stál s ním a to bolo posledný krát, kedy niečo podobné s predstaviteľmi pociťoval. Ostatní si vybrali buď jednu stranu mince, alebo ju netrafili vôbec. S výcvikom ešte pobavila klasická buzerácia, ktorá stráca na uveriteľnosti práve menením nálad seržanta, čo výbuchy zlosti strieda so slušným dohováraním, nech to chlapec radšej vzdá a odkráča domov. Nepomohlo ani vypustenie lekárskeho kurzu, teda ak k nemu došlo, lebo na bojisku to vyzeralo, že Desmodovi stačí len škrtidlo a pár injekčných striekačiek. Ďalšie vzťahy a rodiace sa priateľstvá v rote umelé, samotný boj hlučný a špinavý, ale nie zďaleka tak intenzívny ako v Jastrabovi či Ryanovi. Navyše do filmu vnáša nový žáner – komédiu, a veruže niektoré momenty by sa ujali aj v Horúcich strelách. S vážnou tvárou však vyznievajú komicky, rovnako repliky čo majú ešte podčiarknuť ušľachtilú myšlienku o víťazstve bez zbraní. Celá tá vec s ratovaním padlých, plachtovým sklzom, modlením sa pred útokom, kde rota čaká a nepriateľ zrejme tiež, vracaním sa v zápale boja pre svätú knižku, či záverečnou olympiádou, všetko je tak moc odstrihnuté od reality, že tomu neverím, aj keď sa v epilógu ozajstní aktéri pod tie udalosti podpisujú a snažia nás presvedčiť, že sa to tak naozaj stalo. Vo veľa ohľadoch nezvládnutý vojnový film.

Spočiatku ma trochu hnevali dialógy, ktoré sa nevenovali ničomu inému než rasovej degradácii a bolo jedno či sa rozprávali černosi s černochmi, alebo belosi s černochmi, bolo jedno či sa viedli rozhovory doma pri kuchynskom stole, v aute cestou do práce aj v samotnej práci. Akoby sa nešlo rozprávať o ničom inom. No, ako náhle sa o slovo prihlásil výskum o dobytie vesmíru radary filmu vysielali už správnym smerom. Bavil ma charakter postavy, ktorú stvárnil rázny Costner a aj ostatní výskumníci boli vo svojich roliach presvedčiví. Z ústredného tria paničiek čo to vedeli s číslami najviac zaujala a ostatné dve vysoko zatienila predstaviteľka Katherine, keď sa odohrával jej príbeh všetko naokolo šlo stranou, ako náhle sme zabočili k jej kamarátkam som rozmýšľal stále nad hlavnou linkou. Tie vedľajšie mi prišli len do počtu, no neprekážali, iba ma trochu udivuje nominácia pre filmovú Dorothy, ktorú na druhý deň mám problém dejovo zaradiť.

Bay pred premiérou hodil do éteru, že trojka bude lepšia ako predchodca, na ktorého mal vraj málo času a veruže neklamal. Úvod s prezidentmi ešte rozpačitý, Kennedy sa nad svojou exhumovanou podobizňou musel obracať na Arlingtonskom cintoríne a ani rozpačité vypointovanie výpadku spojenia Zem-Mesiac na nálade nepridá. No čo minulý diel stratil, ten tretí získal späť. Vrátil sa nadhľad, zminimalizovali otravné infantilnosti, Shia mám pocit že hrá a ani ten scenárista nepísal dialógy pod nočnou lampou. Táto kapitola si vybrala hneď niekoľko pamätihodných scén, čo si jej predchodca povedať nemôže. Diaľničné preteky sú už Bayom patentované, ešte by som vyzdvihol skvostne natočenú sekvenciu v rúcajúcom sa mrakodrape a celkom mrazilo pri chorálovo podfarbenej apokalypse. A to, že sa pracovalo aj s charaktermi plecháčov počas plánovaného zotročovania zemegule je už progres obrích rozmerov. Za mňa spokojnosť.

Bolo to action, bolo to hot s vymaznanou hudbičkou a rozdeleným Berlínom aký vidíte len v dokumentoch. Pecka, pri ktorej ma ani moc netrápilo, že netuším kto s kým hral, o čo hral a s akým výsledkom. Crossover s Johnom Wickom by mohla byť udalosť desaťročia. Sem s ním Amíci!

Neuveriteľné ako tvorcovia tejto série dokážu so mnou zakaždým vycvičiť, lenže mám malý problém a to už od štvrtého dielu. Práve odvtedy sa neustále rotuje minulosť a dej vôbec neposúva vpred. Jigsaw nie je výnimkou, zas tu máme nové vsuvky, nových komplicov a nesmrteľného Kramera, ktorý s Chuckom Norrisom ako jediní prežili vlastnú pitvu. Ako celok je osmička taká nedopečená večera zoštopkaná z piatich nedojedených predkrmov, ktorá chutí, len ak nezačnete zisťovať čo má za sebou, a teda nezačnete rekapitulovať predošlé kapitoly. Rovnako sa netreba zamýšľať nad novo-načatými a nedopovedanými príbehmi. A možno sa im povenujú nabudúce, s ďalšími susedmi, bratrancami či Jigiho jednovaječným dvojčaťom.

Tak tento počin dokáže uspať aj za bieleho dňa a ospravedlnením mu nie je, že je len premysleným honom na "čarodejníka". Tá atmosféra v hororovej časti krute chýba a otázky po nej nepoznajú odpovede. Jediné čo tak prišlo zaujímavé (aj to iba v našich končinách), že bežný ľud hovorí po česky. Záverečný twist samozrejme nečakaný, no nič nemení na fakte, že film s ním, či bez neho je prakticky nepozerateľný.

Z počiatku mi vadila možno zbytočne vyhrotená samoúčelnosť, kde sa nám postupne predstavuje jeden nešťastník za druhým, rovnako neladili tragi – komické scénky (nápadníci dvojičiek čo si budú chodiť na návštevy?). No neprišlo mi to vtipné. Ale ako sa dostalo do reči dedičstvo a zazneli svadobné zvony rozbehol sa fajnový psychický teror. Toho malého Fica mi prišlo čím ďalej tým viac ľúto a tešil som sa na “revenge of freaks“. Našťastie sa jej aj dočkal, kruté vyvrcholenie za prietrži mračien malo správne grády a spravodlivosť voči vypočítavej Kleopatre nemohla byť spravodlivejšia. Možno aj preto mi neladí posledná scénka, kde liliput Hans ľutuje toho čo vyviedol a životná láska ho presviedča o opaku, ako keby ani nebežal s davom po lese a neprahol po pomste. Navyše pri nej, ako jedinej prekvapivo chýba remaster.

Tretia kapitola zaujala po príbehovej stránke najviac. Skutočne sa tu podarilo prepliesť nezvratnú evolúciu netvora, akej dopomohol človek zas len tou svojou ctižiadostivosťou. Moc dobre funguje hororová stránka, tá vrcholí s odchytom, experimentálna, kde sa o anatómii chlapíka od amazónskych riek dozvieme veľa zaujímavého, tak emocionálna čo na záver ukáže, kto že je to tu za zviera. Poslednú scénku navyše zdobí nejednoznačnosť, takže si ju každý vysvetlí po svojom. Záver trilógie vo veľkom štýle.