Paldiny

Film mi ubehol rýchlo práve z toho dôvodu, že mal materiálu na celú trilógiu. Príbeh čerpá z minulosti a vyrozpráva nám cestu chlapíka, ktorý sa minul povolaniu a miesto olympiády, kde na prvenstvách záleží, podvolil celý život prvenstvám v objavovaní. Stal sa tak prvým človekom, ktorý položil nohu na oba póly a zároveň človekom, za ktorého by sotva niekto položil život. On sa totiž moc netajil tým, že mu na kusu ľadu záleží viac ako na vzťahoch s rodinou, kolegami od fachu, alebo ľuďmi z iných expedícii. Svet ale nie je čiernobiely a rovnako ani postavy v ňom, preto rivalita či závisť mu bola opätovaná do posledného cencúľa. Film je netradične nakrútený, mohol by som povedať, že až Weirovsky a po prvých minútach a celkom efektne spracovanom páde lietadla, kedy od neho čakáte dobrodružnú jazdu, sa skôr rozvinie v komornú drámu z obývačky, kde v pohároch vyvoniava Whisky a tle oheň v kozube. A práve odtiaľto sú nám v medailónikoch podsúvané príbehy z ciest a konferencií tohto nórskeho bádateľa a tým, že sa musia všetky naskladať do jednej celovečernej minutáže, sú servírované bez detailnejších príprav expedícií a bez rozvinutia dramatickej roviny počas nich. Preto sa môže zdať, že slávne výpravy sú položené na náhode a Amundsen dobýva neprebádané územia ako po masle, zakiaľ čo ostatní sa z výprav nevracajú. O financovanie sa mu pritom stará brat a o slávu noviny. Nečudo tak, že najzaujímavejšie momenty sa nám dostávajú spred oného kozuba či konferencií, kde je jeho výsledkami zaobchádzane pomerne nevyberavo. Film ale nepôsobí televízne ako som sa v jednom komentári dočítal, výprava a kamera sú úžasné a triky nijak nezaostávajú. Herecky vyčnievajú nad ostatnými oba bratia a režisér záverom ponúkne zaujímavý twist, ktorým myslím zmrazí pôvodné očakávania väčšiny divákov na -80 stupňov fahrenheita. Nadpriemer.

(Pred)posledná scénka zlá ako zo Stratených duší. Dianie predtým však výrazne lepšie a to aj bez deja. Ono sa tam vážne toho moc neudialo, zvedavosť prebudí vo Warrenovic sídle snáď polovicu inventáru a zrazu zvončeky cengajú, mince sa kotúľajú, vlci zavíjajú. Žiadna iná zápletka ani zvrat z toho nekuká, sem-tam sa objaví iba humor, no väčšinou to istí husia koža z celej plejády nových prízrakov a tie dokážu nervy našponovať.

Priemerný filmík s dvoma vlajkovými loďami. Tou prvou je omladený Smith s tvárou z Fresh Princa a druhou do popuku natesnané snímky v jednej sekunde, aké si bežne nevšimnete, dokým nezačne akčná scéna. Vtedy ma ten neprirodzený (zrýchlený) pohyb až nepríjemne rušil. Takže filmová revolúcia, ku ktorej sa hlásia tiež Jackson a Cameron, tu pôsobila viac na obtiaž ako k prospechu veci.

V ruskom jazyku by to bolo ešte autentickejšie, ale to iba tak na okraj. Od druhého dielu som si už na anglické dialógy a ruský rozhlas v pozadí zvykol, rovnako na postavy, ktoré mi pilotnú časť akosi unikali a ja nevedel s kým vlastne seriál do ďalších epizód počíta. Ako však protagonisti stále usilovnejšie hasili jadro reaktora a vláda zasa svoju povesť, ja sa stále väčšmi tešil na ďalší diel. A musím uznať, že každý bol uchopený inak a každý vedel dodržať symbiózu vyšetrovacej, záchranárskej aj politickej stránky veci, pričom neustále dbal na jedovatú pochmúrnu, miestami až fyzicky extrémnu atmosféru, ktorá sa seriálom prelievala ako mrak nad Pripjaťom. Preto celé to haló okolo ambicióznemu projektu HBO je plne zaslúžené a neváhal by som povolaným okamžite ponúknuť iný námet o havárii tankeru Exxon Valdez, ktorý zasvinil Aljašku tak mocne, že sa z toho dodnes nespamätala. Vtedy sa miestne úrady vo veci zodpovednosti tiež pekne angažovali, tak možno raz. E01 - 70%, E02 - 80%, E03 - 100%, E04 - 60%, E05 - 80%

Rozmýšľam, aké by bolo fajn, keby ľudstvo už odpočívalo v pokoji a príšerky si to rozdávali bez jeho prítomnosti. A síce mi najskôr prišlo zaujímavé snažiť sa pochopiť zmýšľaniu Lorry Warrenovej, ktorá chcela obnoviť rovnováhu vyhubením vlastnej rasy. Ale každým ďalším jadrovým výbuchom mi bolo počínanie ľudstva čoraz viac na obtiaž. Mňa skrátka rušila všetka tá odolnosť voči radiácii, ktorá im pol filmu doslova vybuchovala pod zadkom, rovnako schopnosť na seba natrafiť v meste o veľkosti západného Slovenska, či v jeho ruinách tak náhodou nájsť stratený ovládač. Zvlášť vtedy, keď viem aké ťažké je nájsť kľúče od auta. Miesto dialógov a ľudí všeobecne mohli dať priestor obriemu pavúkovi, mamutovi či všetkým tým prerasteným jašteričkám, u ktorých si Godzilla potrebovala vydobyť rešpekt. A že by mal film len 90 minút? Why not, keby to bola pecka a ešte v originálnom balení.

Martyho najslabšia gangsterka. Prvá polovica ešte ako-tak ušla i keď žiadna technika neomladí pohyby starších pánov. Keď De Niro šľapal pekárovi po prstoch, som sa chcel postaviť z gauča a ísť mu pomôcť. A druhá polovica, tá už iba tápala. Dialógy v nej pripomínali improvizáciu, chýbala iskra a genialita veľkého režiséra, ktorý vo finále ako keby umieral s hlavnou postavou. Hereckému prejavu zúčastnených som tiež neveril, alebo inak povedané som mu nerozumel. Napríklad taký vzťah Sheeran-Hoffa mi prišiel skôr milenecký než priateľský. Neviem ako by vyzeral film pred 20 rokmi, možno by šlo o monštruozitu najťažšieho kalibru, dnes je z neho cítiť zhon, len aby sa to rýchlo stihlo, lebo za rok už môže byť neskoro.

John Wick je excommunicado a telefóny každého, kto má doma aspoň nôž, sú v pohotovostnom režime. Stahelski pokračuje v tvarovaní sveta, kde stačí tomu druhému položiť na stôl mincu a okamžite je jasné čo je v hre. Je to akési kasíno bez hraníc, v ktorom sú pravidlá nad zákon. Lenže John minule také jedno porušil. Preto niet divu, že v celých US už nie je za mak bezpečného miesta, a teda zmena kontinentu je viac ako žiadúca. Svoje si užijú aj postavičky, ktoré naposledy Johnovu návštevu prežili, čím sa stávajú v očiach najvyššej rady nežiadúcimi. A čo potom John? Ten nech to skúša po dobrom alebo po zlom, zakaždým to skončí nadčasmi pre funebrákov. A že sa toho za dve hodiny udeje, v permanencii sú po novom kone, psy, 50 ročná sexica Halle Berry a napokon príde na štýlovú dezinfekciu hotela, v ktorom hlavná postava preletí sklenenou vitrínou viackrát ako Arnie za svoju kariéru. Znovu sme tak svedkami množstva nápaditej akcie, až človek rozmýšľa, koľko toho môžu mať ešte tvorcovia v rukáve. Uvidíme, kým Jonathan dýcha a stále je na mape kontinent, kde ešte nebol, neprestane aj keby chcel.

S Rivalmi som sedel v kokpite a cítil to závodenie na vlastnej koži. Tiež rozumel dvom toľko odlišným jazdcom, ktorí to hnali za jedným a tým istým cieľom. A dotýkala sa ma dramatizácia deja. V Le Mans som bol "iba" divák, čo však neznamená, že som si jazdu neužil. Mangold si kvalitu postrážil, emócie a drámu, akými by ma odzbrojil, už menej. Najviac som tento nedostatok pociťoval na samom konci, kedy ma vyústenie s príchuťou tragédie nechalo až prekvapivo chladným.

Robert Eggers asi docielil, čo chcel, lebo rozmýšľam nad tým filmom. Rozmýšľam nad tým, čo chcel zdeliť, či mal nejakú pointu, alebo som ju len nechcene predriemal. Nespal som pritom dlho, možno 2-3 minútky alebo okamih, kedy má psychadelická hudba v spojení s bičujúcim a neutíchajúcim dažďom zhypnotizovali viac ako bolo vhodné a ja sa prebral pohľadom na čiusi hlavu v košíku. Bola to skutočnosť, bol to prelud? Malo prehrávanie Pattinsona niečo naznačiť? Alebo je odpoveď prostá a Eggers iba precenil svoje schopnosti? Po spánku budem snáď múdrejší.

Uležalo sa mi to v hlave a tri hviezdičky sú málo. Priznám sa, že som sem-tam kontroloval čas, rovnako som neuveril záverečnému odpusteniu, ale dojem z filmu vo mne pretrváva aj po dvoch týždňoch, a preto ho nemôžem hodnotiť ako priemerný. Viaceré kapitoly, ktoré malého chlapca konfrontujú s tými najspodnejšími ľudskými pudmi, mám stále pred očami. Zároveň si pamätám, že každý nasnímaný záber si pýtal pozvánku do galérie. Pred pustením sa do filmu som čakal srdcervúci kalkul a dostal naturalizmus s umeleckým presahom v plnej poľnej. Chýba tomu snáď len celistvejšie zovretie a nekompromisná bodka.