Marius

Pošta pre yeba.

Jánošík nie je chic. Nielen Jurko to mal na háku, ale asi celý štáb na čele so scenáristkou. Veru Maxim E. Matkin sux. 1/10

Nech film ďakuje Bohu za 3D, veverice a Bucka. Inak by s ním bol amen. 6/10

Paco-Paco 4 intergalactic peace ! 9/10

Je mi absolútne jedno, ktorému gýču slúži, pokiaľ je to propaganda, nezaslúži nič než odpad.

Niekedy je dobré sa na hodnotenie filmu vyspať. Niektoré filmy si dokonca zaslúžia, aby ste po vyspaní sa z nich ešte o nich deň - dva premýšľali. Hlavne keď je o čom premýšľať. Tento rok bude u mňa asi veľkým favoritom na film roka jeden z dvoch tohtoročných príspevkov legendy anime Mamoru Oshiiho. Najprv remastroval svoju najväčšiu ukradni-si-ma-matrix pecku Ghost in the Shell a potom vyrukoval s veľmi zvláštnym intímnym sci-fi Sky Crawlers. Uvádza ním do sveta citovo vyprahnutých postáv – detských vojakov označovaných ako Kildren, bojujúcich v neutíchajúcej leteckej vojne medzi dvoma znepriatelenými blokmi štátov. V tomto svete už štáty ako také nemajú záujem na tom, aby vyčerpávali vojnou iný než finančný potenciál, preto vojnu outsorcujú na súkromné spoločnosti. Tie zabezpečujú vojnu ako nikdy nekončiaci sled leteckých útokov jednej či druhej strany. Oshii však takto okato politický aspekt príbehu - hoci práve dopad tohto politického aspektu na hrdinov je v konečnom dôsledku práve to „to“ o čom film vypovedá - nesleduje. Omnoho viac ho zaujíma komorná línia osudov pilotov denne nasadzujúcich život v brilantne natočených leteckých súbojoch. Príbeh rozvíja veľmi lenivo a zdanlivo až nudne. Vyžaduje od diváka veľkú dávku pozornosti, pretože zásadné otázky príbehu nekladie priamo prostredníctvom postáv. Je to divák, ktorý musí z náznakov a malých rozporov v logike filmu vyabstrahovať tie správne otázky, aby mohol na ne nájsť tie správne odpovede. Režisér podobne ako v Ghost in the shell nikoho nevedie za ručičku a len náznakmi usmerňuje recipienta, aby vyskladal vo svojom vedomí fikčný svet Sky Crawlers s celým jeho politickým, technologickým a v neposlednom rade vysoko nehumánnym a preto tragickým podtextom. Pokiaľ si na zásadné otázky príbehu odpoviete správne, pochopíte nielen to, prečo film zdanlivo redukuje svoje postavy na emócií pozbavené pološialené stroje oddané svojej práci („it´s my job“ v kontexte otázky o vojne a zabíjaní – nevdojak si spomeniete na bombardovanie Juhoslávie letcami NATO) ale i bezmocnosť týchto osôb voči systému sveta Sky Crawlers a ich samovražedné sklony resp. vražedné sklony. Animačne je SC podobne ako jeho tohtoročný brat GITS 2.0 kombináciou poctivej 2D a nablýskanej CGI animácie. CGI film využíva najmä v leteckých súbojoch. Prechody medzi 2D a 3D však pôsobia veľmi rušivo. 2D animácii sa zase vytýka veľká podobnosť a nenápaditosť dizajnu postáv, čo síce je pravda, avšak myšlienkovo to do „produktového“ charakteru postáv Kildren veľmi dobre zapadá. Ostatné postavy totiž vykazujú veľmi slušnú variabilitu („priateľky“ pilotov, či ľudia z krčmy) preto sa prikláňam skôr k prísnemu podriadeniu dizajnu pilotov potrebám príbehu, než k úvahám o neschopnosti dizajnérov. SC sa bude vo všeobecnosti vytýkať nuda, absencia dynamiky a príbehu. Všetko toto je však pravda len na prvý pohľad, pretože ak skutočne nahliadnete pod povrch tohto diela a dáte si dokopy ten toľkokrát spomínaný ľadovec pod jeho trčiacou špičkou, nemôžete byť sklamaní. Pretože tak ako SC sa vám za snahu vnímať odvďačí len málo filmov a najmä po poslednej – po titulkoch nasledujúcej - scéne pochopíte, že je to vlastne malá komorná ľudská tragédia, v ktorej nedopraje postavám vytúžený pokoj ani ich vlastná smrť. 10/10 BEST MOVIE of 2009

Cool....v plote. "Ikonické" ako prasa, Oidipa si uctíme v úvode a zvyšok filmu sa topíme v Kain-Ábelovskom archetype. Vďaka za slivkovú vodku. 2/10

Začnime zľahka ... Päť “P” manželstva 1. Prvotnou príčinou všetkých rozvodov je …manželstvo. 2. Pohádate sa. 3. Podvediete ženu. 4. Podvedie vás žena. INTERMEZZO: body 3. a 4. nemusia byť nutne v tomto poradí 5. Pobijete sa a nasleduje návrat k bodu 1. Sam Mendes po štvrtý raz vyučuje Hollywood ako má vyzerať poriadna komorná dráma. Opäť je v centre len niekoľko postáv ich najužšie vzťahy a vnútorný svet hrdinov, čo Mendesovi sedí vďaka jeho divadelnej minulosti. Dekonštrukcia amerického mýtu šťastného rodinného života v domčeku na predmestí kde reklamná rodinka v príjemnom susedskom prostredí prežíva svoj sen bola síce už témou Americkej krásy, ku ktorej bude nevyhnutne RR prirovnávaná, okrem útoku na manželstvo však tentokrát Mendes bojuje proti zažitým sociálnym vzorom ako takým. RR kladie otázku prečo žiť tak ako všetci ostatní uvedomujúc si prázdnotu toho čo žijeme a uniformitu všedného dňa i seba samého v rámci spoločnosti (geniálna scéna Leo ide do roboty vlakom s desiatkami rovnakých „klobúkov“). Problém protagonistov je však priznať si to, že citujúc sv. Tylera Durdena ;-) „We've all been raised on television to believe that one day we'd all be millionaires, and movie gods, and rock stars. But we won't. And we're slowly learning that fact. And we're very, very pissed off. “ a na to aby im to dokleplo má príbeh v rukáve najväčší tromf. Len blázni, filozofi a deti hovoria pravdu, RR si však vystačí len s tým bláznom, ktorý je de fakto jedinou normálnou a so svojím ja vyrovnanou postavou celého filmu. Postava pomätenca Johna funguje ako výborný katalyzátor pre oddelenie jednotlivých fáz drámy a zároveň umožňuje vykresľovať vnútorné pocity hrdinov – z preostrenia na Kate (hoci práve John je v rámci scény prvoplánovo “aktívny”) pri jeho poslednom monológu som šiel do kolien, je to výborný formálny nápad. O hereckých výkonoch je zbytočné hovoriť, ospievali ich tu iní, avšak podľa mňa má na nich hlavný podiel scenárista a skvostné dialógy. Skratka je “čo” hrať a “čo” hovoriť. Tiež by som vyzdvihol nenápadnú a minimalistickú, avšak napriek tomu výbornú hudobnú stránku. Hudba akoby hrala v RR druhé husle, film je veľmi “tichý”, preto sporadické využitie OST umocňuje efekt scén s použitou hudbou. Celkovo mi RR vyznením pripomína pasáž z Kunderovej Nesmrtelnosti, kde má Ágnes odpovedať mimozemšťanovi za prítomnosti manžela, či by ďalší život chcela prežiť znova so svojou polovičkou. Skutočná odpoveď je samozrejme jasná, ale neteší. Skôr núti rozmýšľať či naplnením nášho života má byť snaha dať mu “zmysel”, ktorý mu tak zanovito vnucuje spoločnosť. 10/10 P.S. Zmrzlinová teória zjavne funguje. P.P.S. Hanba Akadémii…opäť raz.

Valkýra je pre mňa obrovským prekvapením, pretože po Superman Returns som od Singera vlastne nič nečakal. Lenže on sa vrátil a za výdatnej pomoci elity britských hercov a Toma Cruisa sa veľkolepým spôsobom rehabilitoval. Film šlape ako nemecké auto za ideálnych podmienok, nikde to nedrhne, každá súčiastka vykonáva svoju prácu spoľahlivo a nadmieru presne. Nik z hviezdneho ansámblu nevyčnieva a dokonca ani veľký Tom nie je ničím viac než princeps inter pares, takže nemá potrebu rozhadzovať rukami ani ukazovať iné rušivé trademarky. Valkýra funguje ako politický thriller a rekonštrukcia najslávnejšieho atentátu na vodcu absolútne bezchybne, Singer si užíva také bonbóniky ako odpálená strecha kostola pri verbovacom stretnutí Tresckowa so silne veriacim katolíkom Stauffenbergom ako štart pre Stauffenbergovu motiváciu zapojiť sa do plánu, či odťažitý pohľad na popravu sprisahancov s titulkami o tom, kto z katov bol ďalšou obeťou Hitlerovej paranoje. Krok po kroku buduje režisér napätie dostatočne spoľahlivo na to, aby divák nachvíľu zabudol i na fakt, že o výsledku tohto komplotu už dávno rozhodli dejiny a drží Stauffenbergovi a spol. palce, aby to vyšlo. Veľmi názorne je ukázaná dôležitosť komunikačných sietí v modernej vojne (predstavte si nachvíľu , že by si radisti zvolil „nesprávnu stranu“ ...) a tiež sila propagandy. Na rozdiel od ostatných si nemyslím, že toto je chladný film; to že tu nemáme blitkové slzopudné rodinné scény považujem za veľké plus a skutočne dôveryhodné vlastenecké emócie sme vo filme už dávno nemali. Po tej všetkej chvále však musím filmu vytknúť jednu zásadnú vec. Stauffenberg and co. neboli žiadni humanisti a filantropi. Boli to len dostatočne pragmaticky mysliaci ľudia na to, aby vedeli, že to, čo sa o rok neskôr skutočne stalo je nevyhnutné odvrátiť, a že to pôjde jedine bez veľkého Adolfa. A tak ich prosím neoslavujme ani tak veľmi ako hrdinských bojovníkov proti nacistickým bludom o nadradenej rase ale skôr ako vlastencov, ktorí sa už nemohli pozerať na to, ako ich krajinu decimuje neschopný vizionár a mizerný stratég Hitler. Pretože ani to nie je málo a preto ich Nemci môžu právom považovať za hrdinov. Pokúsiť sa zachrániť svoj štát a národ pred totálnou skazou je totiž jedna z najušľachtilejších misií vôbec. 9/10 P.S. Tak také ticho ako bolo po Valkýre som ešte asi v kine nezažil.

V tomto komentári sa tak trochu zamyslím nad potrebou existencie rozprávok pre dospelých. Nie, nemyslím adult filmy. Myslím na filmy, o ktorých skrátka viete, že sú nereálne ale napriek tomu sa v nich až po uši vyžívate. A i keď Slumdog zo začiatku na takúto rozprávku vôbec nevyzerá, v poslednej tretine sa do nej nechutne zvrhne, ba dokonca neuveriteľne dynamickú prvú polovicu odstrelí do škatuľky „nič len forma“. Pretože práve prvé dve tretiny sú na filme to najlepšie. Boyle ukazuje neuveriteľné formálne čary, ktoré v spojení s drsným prostredím predmestského slumu niekde na periférii Bombaja tak trochu evokujú Meirellesove Cidade de Deus, avšak bez jeho bezútešnosti a sociálnej kritiky. Slumdog veľmi klame, keď nám v prvom dejstve predkladá akúsi sociálnu sondu v kontraste s obľúbenou televíznou súťažou. Súťaž má vlastne vo filme len funkciu naračnej kostry, ktorá funguje spôsobom čo otázka to príbeh o tom ako Džamal získal odpoveď . Formálne na nej je zaujímavé napríklad to, ako Boyle často používa detaily tvárí rovnako pri výsluchu v base, ako aj pri „výsluchu“ v kresle Milionára. Zobrazovanie odpovedí potom vyzerá ako sonda do každodennej reality slumu a formovania postavy Džamala. Boyle tu predvádza úžasné montáže obrazu a zvuku, strieda emócie trpkosti, smútku v kontraste s detskou radosťou (vôbec zobrazovanie detských lapajstiev Džamala a Salima je na filme to najlepšie), nechá hrdinov zostarnúť pri páde z vlaku (palce totálne hore !) a jednoducho sa s filmom hrá. Akonáhle však príde k tomu, že Boyle vyjde s pravdou von, film je zrazu ako príslovečný kráľ nahý, pretože Slumdog Millionaire sa zvrhne v totálne nereálnu sladkú zamilovanú rozprávku čo je v kontraste so všetkým, čo až do vyslobodenia Latíky vystaval a túto pracne vystavanú hravú horkosladkú atmosféru života detí v slumoch vystrieda naprosto tupučký ohratý romantický príbeh. Nemám nič proti romantike, ak je podávaná originálne a hlavne nenápadne a dôveryhodne (prípadne i surreálne ako napr skvelý thajský Mah Nakorn), avšak ak sa jedna z postáv zmení zo „so what ?!“ na roztúženého zaľúbenca v priebehu desiatich minút tak to jednoducho nepoberiem. A keď si príbeh začne na pomoc volať „osud“ tak to už škrípem zubami. Jednoducho povedané, Slumdog je formálne geniálnym spôsobom vyrozprávaná rozprávková lovestory, ktorá v konečnom dôsledku presne spĺňa šablónku Oscarovského filmu, hoci je jeho forma navonok „indie“ a kvôli tomu si budete cca 80 minút hovoriť že akademikov niekto nafetoval, keď dali osem sošiek niečomu takto geniálnemu. Lenže, ako všetci vieme, je pekné raz za čas vidieť rozprávku o tom ako nie-zas-tak-chytrý chlapec s dobrým srdiečkom získal nielen obrovské bohatstvo, ale i vytúženú lásku krásnej slečny tým, že jej povedal, že budú žiť z lásky. V živote to síce chodí úplne inak ale občas chceme tomuto všetci veriť. Ale povedané slovami Tylera Durdena, jedného dňa sa zobudíme a zistíme že to tak nefunguje a začne nás to pekne srať. Lenže potom si spomenieme na formálne dokonalú prvú polovicu a zabudneme na lovestory, okoreníme silným dojmom z excelentného OST a naparíme 9/10. P.S. Ak chcete život v slumoch, siahnite radšej po fenomenálnom Meste bohov, to sa aspoň na nič nehralo.