Etrox49

Zbytočný, nasilu zbúchaný brak, ktorý nezaujme prakticky ničím. Na vojensko-historický pokus príliš fádne a nevýpravné, na psychologickú drámu príliš plytké. Úvodný letecký súboj kompletne odbitý audiostopou doprevádzanou dlhočizným detailom na zajaca polárneho?! Preboha, toto je nejaký zúfalý, študentský film? Skutočné dianie tým pádom započína až pri zrútenom, paradoxne nedotknutom Heinklovi, pekne decentne žeriavom spustenom do snehu. Postupné oboznámenie s hlavnými aktérmi je v celku nádejné, hoci len na nemeckej strane. Lukas (Nordwand) aj Kross (The Reader) sú už pomerne známe herecké persóny preto ďalší vývoj sľubuje kvalitný zážitok. Bohužiaľ, k tomu nedôjde. Udalosti po príchode do zrubu sú kŕčovité, klišovité, často trapné a v podstate neriešia nič zásadné. Grint môže akokoľvek hekticky prehrávať a ničiť nás svojim podaním otrlého, fakujúceho burana spoza palubného guľometu, furt to bude len zrzavý, poľutovaniahodný truhlík Ron Weasley. Jedna menšia či väčšia, nezáživná epizódka strieda druhú, kachle trovia jedno polienko za druhým, ovsená kaša sa míňa, pokojne si na 15 minút hoďte šlofíčka. Až neznesiteľný smrad gangrenóznej ruky Peppi Schwartza na moment pretína dejovú narkózu, ktorá sa už dobrú 3/4-hodinu vznáša nad zrubom. Ale pozor, žiadne dramatické vybočenie nenastáva. Ruka dospelého chlapa je bez vážnejších komplikácií amputovaná nad lakťom (sekerkou na triesky!) a nemecko-anglické osadenstvo chaty sa ďalej dobre baví. Popritom sú konzumované alkoholické nápoje a údeniny, náhodne objavené v bedni pod podlahou. Aktéri sa zbližujú, predošlé nepriateľstvo je hodené za hlavu, zrubom sa nesie žartovanie a všeljaké huncútstva. V tejto fáze sa zdrvený divák už len modlí, aby sa scenáristi potom všetkom nevybrali na sakramensky tenký, „homosexuálny ľad“, pod ktorým by sa celý tento zblúdilý dej už definitívne utopil. Záver pochopiteľne nepochopiteľný. Záchranná jednotka zachráni vysmiateho, neozbrojeného a na lyžiach šantiaceho seržanta Strunka tak, že ho sniper zo zálohy odstrelí ako škodnú. K tomu ešte milión textových zdelení, čo kto z preživších robil nasledujúcich 30 rokov a Ende. Ťažký film...

Seriálový septik TV JOJ naplno roztvoril svoju tlamu a výsledkom je zrejme najväčšia tuzemská zhovadilosť v dejinách! Tucet zbytočných, mentálne poznačených mimozemšťanov pred 30-tkou (podaktorí aj dávno po), miesiaci sa na hromade v nevkusnom doupěti, vedľa ktorého sú top chlievy na Horskom parku decentné apartmániky. Deň čo noc sú aktéri v produktívnom veku nemilosrdne konfrontovaní so životnými otázkami ala kde sa sundať do nemoty, koho razantne vyklátiť, komu poriadne uvaliť alebo len koho proste poslať do p*če. Fotra? Domáceho? Bývalku? Paleta je široká. V čom je tento „scripted reality“ počin naozaj verný je fakt, že každý jeden bezvýznamný paznecht, či už maká ako poskok v dielni, pingel alebo trebárs aj na skládke, tu má ego veľkosti paneláku. Bavilo ma, prečítať si charakteristiky hlavných postáv a ich životné motivácie: „zabávať sa...vyhýbať sa stereotypu...spievať po baroch...presadiť sa v tetovacom biznise...mať úspech u žien...“. Naopak nemá význam pátrať tu po idiotoch, ktorí by povedzme chceli vyštudovať, založiť si rodinu alebo robiť niekde v kancli. Nie v tomto byte! Tu podobným uncool nemoderným trotlom pšenica nepokvitne! Odkiaľ však berie osadenstvo prostriedky na každodenné mulatságy, značkové handry a donášky pizze, to už tvorivá dielňa ľudovej, televíznej zábavy Alberta Vlka veľmi nešpecifikuje. Mimochodom, celý zážitok zo sledovania privádza na hranicu únosnosti všadeprítomný, superdebilný, bratislavský dialekt, z ktorého si najprv usierala celá krajina a dnes je z neho norma. Po troch neúspešných pokusoch o zhliadnutie jedinej, ucelenej časti tohto koncentrovaného kreténizmu sa dokážem len pýtať: čo robí RVR?!

„Skvěle vygradované kriminální drama“, my ass! Takto sprasiť brilantne rozohratý kus, to sa hneď tak nevidí. Derek Cainfrance by sa mal omluviť všetkým, ktorých 100 minút ťahal za fusaklu, aby ich potom parádne nasral. Pritom sa len stačilo vyfláknuť na násilné fabulovanie po 15. rokoch, ktoré: za A) zatiahlo pomerne slušnému spádu ručnú brzdu; za B) svojou absurditou odplavilo veškerý, mysliteľný potenciál pre dôstojný záver; za C) dalo neadekvátny priestor dvom neznesiteľným šulínkom (DeHaan, Cohen) a ich neumeniu. Film mi od svojho úvodu až k zabásnutiu Liottu a jeho prehnitej suity splnil všetky očakávania. Svižná, neotrelá, dramatická kriminálka jak remeň a to najmä vďaka fantastickému Goslingovi (najsilnejší článok) ako aj napínavému sledu udalostí po štarte jeho lúpežníckej kariéry. Veľmi solídne a hlavne nevtieravé je aj vykreslenie 90.-tych rokov (autá, odevy, počítače, etc.), proste viete, že ste zhruba 20 rokov v minulosti bez toho, aby vám to niekto pracne vtĺkal do palice. Dianie po likvidácií zúfalého Goslinga absolutne nič nestráca na kvalitnej zápletke a dynamike, skôr naopak, akurát to po Goslingovi preberá Cooper a jeho bezútešné rozpoloženie v prostredí Liottovej sebranky a prepnutého náčelníka Wierzbowskeho. To, čo nasleduje potom sa už nedá nazvať inak ako scenáristickým infarktom, ktorý prišiel nečakane a Bohužiaľ aj s obrovskou razanciou, čím sa celé, dovtedy vynikajúce dielo zrazu mení na šlápnutie do čerstvej konskej koblihy. Od momentu „15 yrs. later“ tento film nestojí za nič, je to umelé, zúfalé, ochotnícke divadlo, točiace sa okolo krajne nepravdepodobného vzťahu dvoch zbytočných postáv. Dej v týchto fázach k smrti nudí a napovedá, že tu pred našimi očami dochádza k strašnému prúseru. Po skončení nebudete zadumaní ani rozčarovaní, bude len číre sklamanie, nasratosť! 3 hviezdy za Goslinga + prvé 2 tretiny filmu a Cainfranceovi 1 otcovskú petardu do brady. Trápny fušer!

O životnom príbehu Frédérica Bourdina som v živote nečul a režisér Bart Layton je pre mňa neznáma persóna. Napriek tomu, strhujúcejší a pútavejší dokument som nikdy predtým nevidel! Samozrejme, nádejný a žičlivý námet tu ponúka už sám život, keď rozohral tak neuveriteľnú zhodu a sled okolností, otázkou zostáva, je toto dosť na tak skvelý film? Môj osobný názor je, že nie a že k dokonalosti to celé priviedla až dramatizácia tvorcov. Línia príbehu je od začiatku jasná, necíti potrebu zamotať vám hlavu hneď od úvodu, o to viac si divák vychutnáva postupne servírované zvraty, nové zistenia a ku koncu aj (takmer) hrozivé priznanie. Oceňujem, že scenáristi sa napriek priamočiaremu deju, nezdráhajú do dokumentu osadiť flashbacky, aby ešte viac vygradovali napätie. Aktéri nepotrebujú žiaden komentár, vďaka reálnym postavám tu ani na moment neprestanete pochybovať o autenticite celého príbehu ako sa to často stáva pri hraných dokumentoch. Dovolím si tvrdiť, že podstatne väčší divácky záujem, možno až také tiché znepokojenie a strach, na seba strháva vystupujúca rodina a paradoxne nie hlavný charakter, u ktorého je po pár replikách jasná duševná porucha. Z Beverly Dollarhide ide čistá hrúza, maminka jak lusk a sestra Carey má od začiatku napísané na čele, že rodinné dianie nebolo vždy úplne košér. Verdikt: pútavý kúsok, ktorý zaujme od úvodu až k záverečným titulkom, bez váhania za 5 frčiek. Dôležitá rada: za žiadnych okolností film nepozerajte predabovaný!

Tvorcov treba doceniť už len za to, že sa nepokúsili o bezduchý remake, ale trúfli sa rovno na prequel a ten sa im v konečnom dôsledku podaril. Lepšie povedané, nedopadlo to totálnou pohromou ako často býva zvykom pri týchto pokusoch, priživiť sa na starej sláve. V porovnaní s predošlým, dnes už vyše 30-ročným titulom je hlavnou slabinou Heijningenovej Veci herecké obsadenie. Edgerton a tá pani robia, čo je v ich silách, no pri tak veľkom počte vedľajších postáv to predsa len chcelo niekoho renomovanejšieho. Divák sa v tom ansámbli začne postupne topiť, čo tvorcovia nepochopiteľne podcenili a tým pádom úplne odignorovali význam a prínos obsadenia ľudí ako Russel, David či Brimley pre úspech Veci z roku 82. Mimochodom, Carpenter má na rozdiel od svojho mladšieho kolegu bod aj za to, že si vo svojom filme vôbec nekomplikoval život nezmyselným zaradením ženských postáv do prostredia výskumnej stanice na Antarktíde, čím jeho film okamžite získal na vierohodnosti. Na druhej strane, pozitívom novej Veci je určite technická stránka. Mutanti a ich besnenie majú slušnú úroveň, je to hodne krvavé a o poznanie brutálnejšie, resp. nechutnejšie. Oceňujem aj primeranú mieru novátorstva, Heijningen vie, čo a koľko „svojho“ si môže dovoliť do príbehu priniesť, aby nenarobil viac škody ako úžitku, veď predsa len, stále ide o prequel. Aj záverečná „prelínačka“ s honom na infikovaného psa, po ktorej si automaticky a s chuťou pustíte starú Vec, je spracovaná tým správnym spôsobom. Sumárne to hodnotím za 3 pecky, plný počet nepripadá do úvahy s ohľadom na zmienenú nevýraznosť postáv a tiež pomerne slabú autentickosť doby. Nezabúdajme, že sme stále na začiatku 80-tych rokov a teda technika, vybavenie, výstroj a podobne by tomu mali zodpovedať. Popravde, miestami som čakal, že sa Dr. Halvorsonovi rozozvučí mobil, prípadne iPad...

Jeden z príbehov, behom ktorého sa bude konvenčný divák nasilu utešovať formulkou: toto by sa v skutočnosti nemohlo prihodiť. Bohužiaľ, práve v dnešnom svete je vývoj udalostí, tak ako bol podaný, realistický až to bolí. Aj tí najobyčajnejší ľudkovia v sebe nosia prirodzený naturel preto, aby sa vedome chovali ako divé prasatá a v tomto rozpoložení si pohodlne libovali, bez akejkoľvek potreby pripustiť alebo zamýšľať sa nad druhou stránkou mince. A nič na tom nemení ani relatívna neznalosť severskej mentality či nepochybne svojrázne pomery v tamojších malomestách, skutočne sa nieť čím utešiť pri záverečných titulkoch. Mimoriadne ťažký film. Dej ako taký diváka viackrát stavia na vážky pokiaľ ide o postoj k hlavnej postave a zároveň obeti jej vymysleného exibovania. V konečnom dôsledku sa komplikovaným spôsobom dopracujeme k záveru, že rozmlátiť držku by si v prvom rade zaslúžili tzv. “rodičia” Klary. Eventuelne 2-3 pecky by prospeli aj hysterickej vedúcej škôlky, ktorá slepo odkýve každý blábol obtlstnutého výchovného poradcu, patrne bývalého milenca, čo si výpoveď, resp. rekonštrukciu údajného zneužitia užíval akoby bol zároveň jeho aktérom. Tri najsilnejšie momenty: šarvátka v koloniále, štedrovečerná bohoslužba a záverečná sekvencia, dajú poriadne zabrať pričom samotný záver diváka opäť uvedie v neistotu. Chvíľku mi trvalo, rozhodnúť sa, či je práve takéto ukončenie totálny prúser, po ktorom vychádza 2-hodinová drina navnivoč alebo ten najdrsnejší a zároveň najpravdepodobnejší a zároveň najlepší možný záver, aký filmu mohol pripadnúť. Ak mám byť úprimný, práve konečné (ne)vyústenie robí tento film dokonalý, hodný plného počtu!

Denzel už zúfalo potreboval nabrať nový dych a práve Let ho vyniesol späť do výšin! Čakal som stokrát obohratú, dvojhodinovú drámu v oblakoch s grcajúcimi pasažiermi a vojnovým veteránom za kniplom, no nestalo sa. Chvalabohu! Ak tu za posledné roky chýbal podobný námet, je to práve príbeh Whipa Whitakera, alkáča, narkomana a linkového pilota v jednej osobe, ktorý (a to je dôležité zdôrazniť) chlastá pretože chlastať chce. Mimoriadne oceňujem Zemeckisov zdravý prístup k úvodnému dejstvu na palube letu 227. Má tempo, primeranú dĺžku, nenudí zbytočným obkecávaním leteckej techniky a komplikácií s ňou. Tento film nie je a nikdy ani nemal byť reportážou z tragického letu, proste sa niečo posere, lietadlo padá a bum. Nech to znie akokoľvek pateticky, Whitakerov skutočný boj začína až po dopade na zem. A práve tu sa naplno rozbieha vydarená zápletka a zároveň aj mimoriadny Denzelov výkon. Bravúrne nás vťahuje do temného sveta alkoholizmu, kde je nejaké potácanie sa či bezvedomie na podlahe pred telkou najmenší problém. Scény s neúspešnými pokusmi o skoncovanie s alkoholom, ich následky alebo návšteva ex manželky a syna až mrazia a mali by byť súčasťou výukuových materiálov na Prednej Hore. Tvorcovia toto vnútorné rozpoloženie hlavnej postavy skvele konfrontujú s nemilosrdným prístupom okolia - ochlasta čo zachránil 100 ľudí je stále len ochlasta, ktorý porušil predpisy. Krásne sa tu narába s priemernou mentalitou dnešného človeka, najmä keď sa samotní preživší z osudného letu len veľmi neochotne stavajú na stranu svojho záchrancu. Záverečnému procesu a samotnému priznaniu niet čo vytknúť, je to podané mimoriadne silne a emotívne, no zároveň bez prehnaného pátosu a veľkohubých drístov. Film ma nadchol a to aj napriek jedinej „kaňke“ logiky (ako môže ťažký alkoholik, na jednej strane strážený ostrahou pri dverách, dostať na izbu minibar narvaný chlastom?!).

Steven Spielberg pozbieral všetky sily, z hlboka sa nadýchol a nakrútil 2 a pol hodinový, vysoko kvalitný a pravdepodobne najnákladnejší študijný materiál v dejinách. Nemyslím tým nič zlé, keď tvrdím, že tento je film je primárne určený pre hodiny histórie na amerických základných a stredných školách, eventuálne pre poslucháčov anglistiky a amerikanistiky na univerzitách. Som presvedčený, že nejeden historik radosťou zaplesá a vychutná si detailne a nepochybne aj verne servírovanú problematiku ratifikácie dodatkov americkej ústavy. Štandardný divák, bez zjavnejšieho záujmu o udalosti z januára 1865, začne po pol hodinke chtiac či nechtiac zívať. Dej v podstate neponúka žiadnu gradáciu, neprebúdza žiadne záverečné očakávania, o dramatizácií nemôže byť ani reči. Je to fádny prierez zákulisím kongresu, u ktorého vám bude srdečne jedno, či bude 13. dodatok prijatý, nakoľko sa vďaka komatickému dianiu nestotožníte ani s jednou ani druhou stranou. Občianska vojna tu je vyslovene okrajové téma, čo je u filmu, ktorý je osadený do doby občianskej vojny dosť podstatná závada. Jediné plus celého kúsku, hodné rovno dvoch hviezd, je fantastický a neopakovateľný D.D.Lewis, pán herec, ktorý je ako Lincoln zrejme "lincolnovitejší" než bol Lincoln sám. Popravde, jeho herecký koncert je to jediné, čo ma držalo pri filme až do konca. Záver - nečakajte žiadne veľké pojednanie o problematike otroctva, o konci vojny a jej súvislostiach s otroctvom či kľúčových osobnostiach. Kde-tu sa okrem skvele zahraného Abea mihne Ulysses Grant, tam nejaká Bitka u Petersburgu a tým končíme. Americký film určený americkému divákovi.

Po otváracej, výsoko gýčovej, hromadnej samovražde adolescentiek som mal obavy, že je zarobené na pekelný prúser. Na šťastie, film sa rýchlo oklepe a do svojho konca si už udrží slušnú úroveň. Hlavné plus tohto pomerne komorného hororu je prostredie. Dobová temnota diváka okamžite pohltí a je umne spracovaná do najmenších detailov: kostýmy, interiéry, inventár, stavby, na tom všetkom si tvorcovia dali záležáť a je to aj poznať. Pocitvý kumšt, žiadna odfláknutá scénická sračka. Kvalitne nasnímané exteriéry vzdialene pripomínajú Sleepy Hollow (čo je myslím slušná poklona), bažinatá cesta do „zatrateného“ domu je však absolútna, vizuálna pastva pre oči! Ľakačky konečne zahŕňajú aj čo-to novátorstva a hlavne, nie sú servírované len tupým vytočením volume do maxima. Chvalabohu, Watkins dokonale pochopil, že dobrý horor nestojí len na infarktových strihoch, hoci dobre spracovaných. Slušne sa tu narába kamerou aj pri dlhších záberoch - pár pohľadov na paninku v čiernom, blúdiacu záhradami a veru nejeden otrlejší by začal predýchavať. Herecky niet čo vytknúť, skôr naopak. Tandem v podaní Harryho Pottera podporovaného tajomným Hindsom funguje a funguje skvele! Vyzdvihujem aj McTeerovú, ktorá svoju vedľajšiu rolu duševne zdevastovanej lady zvládla na jednotku, jej šialené výstupy výborne dotvárajú pocit celkovej hrôzy. Verdikt – po dlhej dobe horor za 5 frčiek, poctivo odmakaný všetkými zúčastnenými.

Spletité osudy dvoch nezmieriteľných vinárskych rodov na Slovensku?! To je asi rovnako „hodnotný“ námet ako príbeh homosexuálnej lásky na kaukazskej farme, ktorú decimuje bubonický mor. Darmo, slovenský seriálový kreténizmus prežíva svoju najsilnejšiu epochu. Tentokrát zavítame do prostredia malebných viníc, kde vášeň, city, staré krivdy a temperamentné osadenstvo nikdy nespí! 99% exteriérov aj interiérov je vykradnutých pravdepodobne zo všetkých juhoamerických telenoviel, ktoré uzreli svetlo sveta, čo len umocňuje celkový dojem, že ste všade len nie na Slovensku. Skutočne, už po pár dieloch nemám obavy o náš vinársky priemysel, všetko je čisté, obhospodárené a decentné. Kam sa podeli chátrajúce búdy, plesnivé miestnosti, rozpadnutá vlečka, hrdzavý preš, eventuálne zapáchajúci, na slnku hnijúci rmut? Aspoň, že sa kde tu sporadicky mihne nejaký ten ožratý zamestnanec lebo inak už neviem... V personálne bohato živenom projekte sa vyskytujú len 3 stráviteľné postavy, ktoré sú kvalitne zahraté a ničím neurazia (E. Horváth ml., Ľ. Kostelný a V. Černý ako Doktor Zvrhlík), zbytok predstavuje štandardne debilné, seriálové charaktery alebo komické figúrky. Jednou z nich je Marián Slovák aka Stanislav Rozner aka agent „vinár“. Obstarožný, soláriom opečený bonviván, ktorý, pokiaľ si práve nedáva podstrojovať všakovaké chuťovky svojou príšernou manželkou, prežíva predporážkové stavy pri citovaní svojej dokumentácie z Cibulkových zoznamov. Nanešťastie, podobne zábavných postáv je minimum. Absolútna katastrofa je ústredná persóna - Nina Dolinská, ktorú si ako svoju životnú rolu strihla herecky beznádejná Nela Pocisková. Miestna výstupná kontrola (zatím) s odporným, mužatkovským barytónom a preafektovaným prejavom (pozn.: skúste si jej výstupy niekedy pustiť bez zvuku), plní z hľadiska príbehu 3 rozhodujúce úlohy: čuchanie k vínu, zarážanie sa vinicami, rezistencia voči alfasamcom v danom sektore. Väčšie či menšie epizódky, spracované smrteľne nudnou formou, servírujú asi všetko, čo sa dá: zakázaná láska, transgeneračná nenávisť, intrigy, machinácie, domáce násilie, násilie na pracovisku, ŠTB, syndróm vyhorenia, gerontofília, rasizmus, alkoholizmus, voyeurizmus, striedavá starostlivosť a tak podobne... Záver: ďalší slovenský, raz už strávený seriálový guláš vyvrhnutý späť na svetlo sveta. Hviezda za trojicu zmienených hercov.