Madsbender

Začnem pozitívne. Téma s historickým rámcom je bez debát zaujímavá a stále (i keď to niekomu môže pripadať už takmer zbytočné) má svoj spoločenský význam. Herci sú zväčša veľmi slušní (predovšetkým samozrejme prvých päť mien v kolonke obsadenie, ale veľmi príjemne ma svojím výkonom prekvapil Jim "Sheldon" Parsons) a hlavne majú čo hrať. A tu by asi výčet skončil, hurá na negatíva. Scenár zrejme nie je zlý, ale z jeho prevedenia do televíznej podoby srší číry kalkul a vykonštruovanosť na úkor zobrazovanej tématiky, ale v prospech podliezaniu divákovi, snahe ho "vzdelávať" (didaktickosť Murphyho prenesenia Kramerovej divadelnej hry je jasne zreteľná) a prinútiť súcitiť s hlavnými aktérmi (problém číslo jedna - nechcená individualizácia problému, keď sa tvorcovia úporne vyhýbajú akémukoľvek globálnemu pohľadu na vec). Navyše si film sám v nejednej veci odporuje, keď, citujem, "nemusí robiť z homosexuálov obete, keď to nepotrebujú"; lenže čo by to bolo za gay drámu bez moderných kvázi mučedníkov? Ale aby sa nepovedalo, divák musí byť aj svedkom vnútorných rozkolov a rozbrojov v samotnej gay komunite, aby sa preukázalo, že v chúlostivej otázke nie je ani tak súdržné spoločenstvo jednotné, to je predsa jasné. A samozrejme, aby si divák nemyslel, že si za to nemôžu sčasti aj sami, musí byť film maximálne otvorený, pikantne ilustrujúci voľnosť vo vzťahoch a sexuálnu neviazanosť, jemne afektované správanie, ale zároveň aj drsnejší slovník, no a samotnú bezočivosť úradov pozerajúcich sa s rukami za chrbtom inam. Lacná šokantnosť (a občasný pátos) par excellence, ktorej sa podarilo skôr pozíciu homosexuálov v mojich očiach zhoršiť, než naopak. Navyše je plná klišé a obohraných situácií a archetypov (Ruffalo je stelesnením klasického rozhnevaného muža, ktorý vlastne brojí proti každému a všetkému), ale aj prehnane dlhá (tých 133 minút mi prišlo ako tri hodiny). Stereotypizácia do za (a neandrtálcov alebo za (b obetí systému sa po tak dlhú dobu nedá vydržať. Keď film o homosexuáloch, tak Brokeback Mountain s Ang Leeovou citlivou pomalou réžiou, prípadne o niečo slabšia Philadelphia, ktorá s témou pracuje zaujímavejšie. Alebo AIDS z iného uhlu rozoberajúci Dallas Buyers Club. Hlavne však nie toto. Oficiálne zrejme prvé sklamanie z produkcie HBO. Komentár č. 1500. 40%

Rozpačité 4 hviezdy... Stratosphere Girl je veľmi špecifický pohľad do sveta luxusných európskych spoločníčok v Japonsku. Miestami naivný, miestami rozvláčny, miestami nie úplne zrozumiteľný v tom, čo chce vyjadriť, ale predsa zaujímavý a vťahujúci pútavou atmosférou a harmonickým spojením obrazu a hudby. To všetko dáva dohromady jemné citové tónovanie v zásade jednoduchého príbehu krehkého dievčaťa v neznámom prostredí, do ktorého sa pomerne rýchlo začleňuje a postupne odhaľuje na pozadí čosi viac. Zaujímavá je predovšetkým hlavná hrdinka a jej zakomponovanie do deja, ktorý sama utvára; početné voiceoveri sú hybným činiteľom a vytvárajú podivný svet s jasnými pravidlami a rolou pre každú postavu. Svet, ktorý vychádza z jej hlavy, kde sa ona stáva hrdinkou s cieľom odhaliť skrytý zámer svojej náhlej cesty a zmeny životného rytmu, účel a poslanie. Tým sa stáva snaha rozlúštiť záhadu okolo zmiznutého dievčaťa a muža, ktorý sa stáva, podľa zákonitostí jej sveta, antagonistom a zosobnením zla. Táto dejová konštrukcia nie je úplne objavná, ale ani tuctová a dokáže si udržať divácku pozornosť keď už ničím iným, tak skvelou (a krásnou, nutno podotknúť) Chloé, uhrančivou atmosférou (miestami mierne sa blížiacou až k poetizácii, inokedy vo svojom kombinovaní mystéria, romance, odhaľovania odvetvia biznisu a ďalších prvkov až takmer nezreteľné, ale predsa priblíženie sa lynchovskému ťažko uchopiteľnému štýlu), nádychom exotiky a perfektnou technickou stránkou i výkonmi protagonistov. Severská odosobnenosť je tu trochu na škodu, rovnako banálny záver - možno by bol lepší otáznik. Napriek všetkému sa mi však podarilo do toho dostať a nechal som sa uniesť. 75%

??? Ako dostatočne vypovedajúci komentár sa javia tri otázniky. Sled nesúvisiacich záberov zväčša z rozličných filmov, s ktorými sa občas Arnold mierne pohrá (pretáčanie dozadu, zacyklenie), do toho stále rovnaká melódia a smiech na pozadí. Divné homevideo, nevzbudzujúce akýkoľvek záujem. 30%

Unylý, plíživý thriller s vražedným tempom, ktorý je synonymom nevyužitého potenciálu. Vskutku, tentoraz som si výnimočne zvolil len a len kvôli obsadeniu - a sklamal som sa. Chun vsádza na pomalú atmosférickosť, ale toporné dialógy a plytké, miestami pomerne hlúpe postavy by na akú-takú spásu potrebovali presný opak a razantne zostrihanú verziu (aj o 20 minút). Najväčšia škoda je, že i keď prakticky nemá čo hrať, Bryan Cranston na mňa pôsobí dojmom, že si dal skutočne záležať a handicap jeho postavy som mu veril. Nebudem to zbytočne naťahovať. Nečakal som nič a aj tak som sklamaný na celej čiare. 20%

Rozpravu a otázky&odpovede s Hélénou Klotz radšej ponechám bokom, pretože, úprimne, s filmom nemajú veľa spoločného a jej pokusy o zadanie významu a logického dejového pojítka (resp. interpretačného vodítka) divákovi končia katastrofálnym neúspechom a mali by radšej zostať nepovšimnuté. Atomic Age je zaujímavejší taký, aký je, bez nejakého dodatku. Film-báseň (vskutku v mnohom pripomínajúca poéziu Arthura Rimbauda), svojim spôsobom hodinu trvajúci videoklip (kvalitná kamera a veľmi zvláštne zakomponovanie vybranej hudby), nesyntetizuje, len odvíja civilný bezvýchodiskový a bezvýznamný dej (politicky, spoločensky i výpovedne), zívajúci prázdnotou a poskytujúci tak dostatočnú styčnú plochu s pretrvávajúcimi neduhmi novej generácie á la prekliati básnici, túlaví psi bez stáleho príbytku, podliehajúci pozemským slastiam a nerestiam. Hľadanie lásky, vlastnej identity a miesta v spoločnosti (ale aj režijného štýlu Hélény Klotz) prebieha za neustále prítomného genia loci potemnelých nočných uličiek francúzskeho veľkomesta a striedajúcich sa nálad, podnetov a nepodstatných fráz, ktoré zvýrazňujú nevýraznosť hlavných postáv v dave, ktoré idú odnikiaľ nikam. Naproti tomu ich kamera takmer bez výnimky ani na chvíľu neopustí a po väčšinu stopáže sledujeme neustále detaily zámerne nesympatických "hrdinov" a ďalších nepodstatných postavičiek, ktoré zostávajú v centre pozornosti a vďaka centralizácii na nich vystupujú z anonymnej masy a stávajú sa pre diváka individuálnymi jedincami (väčšie celky a zábery sa vo filme skutočne, vyjma úvodu a záveru, takmer nevyskytujú). Film, ktorý vypovedá o ničotnosti tak dôsledne a chladne, až sa sám stáva zbytočným a vo svojej lákavej všednosti zaujímavým zároveň. Atómový vek a francúzska postmoderna v strete s generačným filmom, ktorý nemá čo povedať a práve tým najlepšie odráža podstatu tých, na ktorých za zameriava. Pre niekoho možno nuda, pre mňa najzaujímavejšie minuté euro v mojom živote. Slovami Larsa von Triera: "Ak sa vám zdá text plytký, možno len stačí zmeniť uhol pohľadu." Ale ten Reaganov prejav, ktorý nám mal zrejme otvoriť oči a upriamiť pozornosť na to, čo generáciu formovalo a zároveň so sebou priniesť premostenie k "hlbokej myšlienke", ktorá tu nie je prítomná, je nehorázny bullshit. 75%

Ďalší z rady generačných snímkov sršiacich pozitívnou energiou a pokúšajúcich sa o preukázanie energickosti a nezaostávania aj v pokročilom veku. Optimistická rozprávka a dôchodcovská odysea, v ktorej cesta znamená viac, než samotný cieľ okorenená komornou drámou rozbitých rodín a odlúčených jednotlivcov. Najmä ku koncu sa bez škrupulí dostavuje citové vydieranie, ktoré ma (na moje veľké prekvapenie, keďže sa to prakticky nikdy nestáva a naopak to často beriem ako mínus) dojalo. Toto silne môžem, pokusy niečo vytknúť sú zazdené hereckým osadenstvom, príjemne odsýpajúcim univerzálnym príbehom a kvalitnou kamerou. 80%

Som rád, že je vidieť, že Woody Allen nezaháľa a kráča s dobou. Blue Jasmine (paradoxne vizuálne ladená do nažltlého odtieňa) je elegantne smutná, ironicky sklamaná, pesimisticky zvádzajúca svoj boj so životom a depresiou. Allenove filmy sú až na pár výnimiek v poslednej dobe skôr smutné než veselé, nemajú ten niekdajší nadhľad a bláznivosť, ale sú čo do humoru striedmejšie a viac "zo života". Blue Jasmine je najmä film o odmietaní pomoci, nepripúšťania si reality a z toho vyplývajúcej nemožnosti vymaniť sa z bludného kruhu rozpadávajúcich sa vzťahov a tvrdých nárazov na dno. Rozprávanie v dvoch líniách a kontrast dominancie Jasmine a Ginger v domácom prostredí, ktoré zadáva možnosť na divácke porovnanie spolu s výkonom Cate Blanchett sú hlavným esom v rukáve. Už je to tak, Woody Allen prepadol depresii. Snáď nie nadlho. 75%

Parádny 80.-tkový akčný komediálny kung-fu skoro-spaghetti western, ktorý prekvapí (ale istotne len hanebných neznalcov žánru ako som ja) vynikajúcou choreografiou, dokonale načasovanými údernými hláškami a humorom, ale aj viacerými dejovými líniami, v ktorých sa poľahky pri troche nepozornosti stratíte. Je tu vidieť, že je to hodne "fan" vec, plná odkazov, citácií (aspoň tú Peckinpahovu Divokú bandu som identifikoval) a paródií, ktoré, žiaľ, neviem, na čo odkazujú, ikon žánru (Sammo Hung, Bolo Yeung, Richard Norton, Cynthia Rothrock, Biao Yuen a mnoho ďalších), ktoré poznám len z počutia. Nuž, budem si zrejme musieť doplniť vedomosti. I tak však nápaditá a nesmierne zábavná jazda, aká sa dnes už nevidí. 90% P.S.: Adrianov postreh ohľadom The Good, The Bad and The Weird je správny a ja si myslím, že je tam ešte jedna postava, ktorá tvorila predobraz inej - nehovoriac o celej zápletke. Ale to už zachádzam do detailov...

Stojí predo mnou ťažká úloha vyargumentovať si svoju skrz naskrz kladnú pozíciu a postoj k Rinschovmu uchopeniu japonskej legendy, ovenčenému prípustnými hollywoodskymi postupmi a zároveň obsahujúcemu prvky, ktoré by mohli navodiť dojem negatívnej kolízie vízie tvorcov a pozorovateľnej reality na plátne. Pre začiatok je nutné vyjadriť moje prekvapenie nad tým, ako sa Rinsch drží prvkov nastolených v traileroch, ale zároveň maže moje značné obavy vychádzajúce práve z trailerov, keď sa sa prekvapivo lyrický príbeh nezameriava len na prvoplánovú zúrivo efektnú animálnosť pri počte trikových sekvencií a hyper-akčného tempa na políčko filmu, ale naopak dodržuje posvätnú úctu a veľmi obozretne narába so začlenením tradície a fantasy (to už dnes píšem po druhý raz) prv(o)kov, pričom dbá na súdržnosť celku. Lamentácia nad pomalosťou rozprávania tkvie v neznalosti japonskej filmovej poetiky pomalého záberu, citlivého rozvíjania príbehu a dialógu (i keď tu konvenčne s dôrazom na súboje a devalvujúc vplyv mentality na vzťahy postáv a štruktúru deja pre potreby dramatickejšieho spádu a obsiahnutia väčšej témy, postranných - i keď banálnych - motívov a zvratov na menšom priestore). Dejovosť sa tu stretáva v priamom súboji s postupným gradovaním z nedramatickej polohy na úroveň fantazijného veľkofilmu, čo je nevšedným a vítaným korením v žánri. Máme tu možnosť tak sledovať ako komorné dvorné a salónne scény, ako aj vizuálne bohaté (sakra, to to musia prísť Američania, aby sa natočil moderný japonský veľkofilm s poriadnou výpravou a bez brutálne gýčovej animácie, ktorá ani na chvíľu nezlezie z plátna?) panorámy a bojové scény, ktoré rozhodne majú čo ponúknuť a nechávajú ešte viac vyniknúť kríženie klasického štýlu so západnými postupmi - už pri scéne honu na démona v úvode filmu som mal chvíľu pocit, že sledujem vysnenú hranú verziu Mononoke hime, pasáž z holandského prístavu naproti tomu mierne pripomína Pirátov z Karibiku. Milostné pletky a hĺbka postáv žiaľ zodpovedá väčšinovo Hollywoodu, na druhú stranu exotická elegancia jej dodáva zvláštnu príchuť a šmrnc. Pre film je zásadné, akou optikou nazerá na japonskú mytológiu a ja musím povedať, že som veľmi spokojný - Rinsch využil možnosti, ktoré mu ponúklo zasadenie do éry Tokugawovho šogunátu (resp. edo, opäť dnes spomínam už po druhý raz) a čerpá z dobových strašidelných legiend a príbehov, ktoré sa šírili medzi ľudom, pričom je badateľná aj influencia kurosawovsko-shakespearovských motívov (prítomných predovšetkým, ale nielen v postave čarodejnice Mizuki a lorda Kiru ňou ovládaného a manipulovaného). U Kurosawu by som sa zastavil - nákladná výprava spolu s uhrančivými panorámami mi nevdojak opakovane pripomenula Ran, nečitateľný hrdina s otáznikom Kai je zasa akoby prevtelením nejednoznačných postáv Toširá Mifuneho v Akirových samurajských filmoch, kde sa neraz núka paralela s démonom a nie je jasný jeho pôvod, motivácia ani cieľ (ktorý tu s ohľadom na euramerického diváka prítomný je a zároveň s ním aj istý atraktívny origin, po ktorého odhalení po celý čas baží). Toto žonglovanie s žánrovými klišé a ich dosadzovanie k síce nie príliš prepracovaným, no i tak zaujímavým postavám a úspešná snaha o zloženie pocty na viacerých frontách súčasne z neho robí niečo viac, než len priemerný blockbuster. Dokonca aj kvalita animácie a pomer vzhľadom k hraným pasážam sa približuje ideálu, aký si pre moderný kinotrhák predstavujem. Obsadenie Keanu Reevesa je opäť hollywoodskym ťahom, ale tentokrát príjemným. Celkovo som teda s týmto miešancom v relácii, ktorú dokonale vyjadruje výraz: spokojnosť. Obavy z trailerov zostali nenaplnené a ja môžem nerušene snívať a brázdiť Rinschov fikčný svet aj naďalej. 80%

Sociálne začleňovanie v novom prostredí a osobná tragédia ako pôdorys pre rýdzo detský citlivý slo príbeh s prvkami šintoizmu a fantasy vychádzajúcich z klasických hororových legiend éry edo (resp. Tukugawovho šogunátu, od ktorého sa odvíja aj ich označenie ako "klasické samurajské hororové legendy"). Už z toho je jasné, že takýto film si bude u nás len ťažko hľadať diváka a ujme sa skôr v krajine vychádzajúceho slnka, než v mimoázijských krajinách, do ktorých je exportovaný a ktoré nemajú k tradíciám a tomuto druhu príbehov taký vzťah ani pochopenie. Možno to brať aj ako dlhodobý efekt výsostného postavenia štúdia Ghibli na našom trhu a kultu, zacieleného na jeho popredné vedúce osobnosti, akou je Hajao Mijazaki, bola by však chyba prisudzovať väčšinový podiel na rozpačitejšom prijatí len vedľajšiemu faktoru, ktorý s ním prakticky nesúvisí. Dopis pro Momo je pre mnohých rozporuplný v prístupe k téme a cieľovému publiku, ktoré paradoxne kĺbi veľmi harmonicky a s ohľadom na úctu k smrti a jej vážnosť, vychádzajúcu z historickej tradície, ale zároveň jemne vybalansovaného, neagresívneho sentimentu s viac menej klasickou rozprávkovosťou, ktorá ho robí nenásilným a v súlade so spoločenskou nezávadnosťou prenáša svoje posolstvo na mierne odrastenejšieho detského diváka (u nás vysielaný s ratingom od 8 rokov, čo sa mi javí ako vek ideálny vzhľadom na to, koľko deti v tomto období chápu a s čím všetkým sa akou formou potýkajú - overené). Podľa dostupných informácií pracoval Hirojuki Okiura na produkcii filmu dlhých 7 rokov, čo sa na výsledku odrazilo v podobe kryštalicky čistého melancholického tónu v spojení s príjemným humorom, fantaskným nádychom a prekvapivo neotravnou impulzívnosťou a infantilitou hlavnej dievčenskej hrdinky, a dôslednom tempe, pri ktorom sa oplatí sledovať a vychutnať si každý jeden záber, a počkať si na všetko dobré; práve vďaka tomu je Dopis pro Momo tak všedný a zaujímavý zároveň. Nie je to však kúsok pre každého, ale napriek tomu je malým klenotom, ktorý prekvapí kvalitou scenára i príjemnou animáciou (zrejmý odkaz na Totora potešil). Svojou pomalou vycibrenosťou a autorským rukopisom, ktorý sa nikam neponáhľa a nesnaží sa diváka k ničomu bezprostredne dotlačiť (čomu zodpovedá zámeru podriadená stopáž), však môže mnohých odradiť. Rozhodne si to však nezaslúži. Ak by som mal vyjadriť svoje dojmy z filmu, stačili by tri slová: rovnaký, ale iný. 85%