Madsbender

Dokument? Ale kdeže. Do cestopisného hávu zaobalená priamočiara dobrodružná komédia o strastiach a slastiach medzinárodnej česko-poľsko-slovenskej výpravy na ceste až na samotný koniec sveta, to už skôr. Dan Přibáň a jeho kolegovia menej fakticky, ale o to zábavnejšie vykresľujú svoje divoké putovanie najkrajšími, najpustejšími a najnebezpečnejšími oblasťami latinskoamerického kontinentu plné čakaných i nečakaných príhod, nehôd a eskapád na ceste za vysneným cieľom. V hlave to zrejme (ako bolo jasné aj z rozhovoru s Přibáňem po projekcii) nemajú úplne v poriadku, ale vďaka tomu a multikultúrnej spolupráci s nemenej šialenými Poliakmi a až ikonickým Marekom Slobodníkom na Jawe sa stávame svedkami všemožných situácií, ktoré sme doteraz videli len vo filmoch - od strateného pasu, ktorý je miestnym úradníkom na smiech, cez zapadnutie do blata, červený cestný prašný mejkap zdarma či vratké drevené mosty, ktorých prechod už pár automobilov neprežilo a mnohých ďalších, čo pre potešenie môjho diváckeho ja absolútne postačuje. Silne subjektívne hodnotenie: 90% P.S.: Projekcie s účasťou tvorcov začínam mať stále radšej; buď sa s nimi môžete odfotiť, to ak sa vám film páčil, alebo po nich hodiť najbližšou použiteľnou zbraňou, to keď až tak nie.

Gareth Evans dospieva, ale o svoje fanúšikovské opojenie a vášeň pre žánrové filmy neprichádza. Pokračovanie The Raid: Redemption, tentoraz s podtitulom Berandal sa nesie v duchu megalomanských vízií hollywoodskych tvorcov o pokračovaniach spektáklov presne podľa hesla a zázračnej formulky "väčšie a lepšie". Vtip je v tom, že u Evansa, ktorého rozpočet sa ešte stále pohybuje na úrovni, keď môžeme spokojne povedať "za málo peňazí veľa muziky" (oficiálne informácie udávajú $4.5 milióna), je prevedenie týchto sľubov na plátno doslovné. Dvojka je neporovnateľne dlhšia, väčšia, komplexnejšia, špičkovo dramaticky vystavaná žánrová hojdačka, v ktorej "miernejšie" príbehové sekvencie (áno, má to príbeh, a na pomery žánru a oblasti, z ktorej pochádza, priam dokonalý až božský) pripomínajúce gangsterské ságy s ohromným rozmachom strieda neriedené akčné peklo, ktoré si vo svojej zbesilosti a koncentrovanej brutalite (verzia pre americké publikum bola, síce minimálne, ale o pár chuťoviek ochudobnená), a úrovni spracovania nachádzajú len minimálnu konkurenciu, a aj tú zväčša len z oblasti Ázie, avšak rozhodne nie v takomto formáte, ktorý miestami evokuje Mannov kriminálny opus The Heat (a ďalšie). Vytvoriť vo veku ani nie 30 rokov obdobné univerzum, do ktorého zasadí svoj indonézsky (!) akčný majstrštyk s prekvapivo funkčným a komplexným príbehom, ktorý ponúka mnohé aj na druhé pozretie, a so skutočnými hercami, ktorý perfektne ovládajú svoje role je jedna z najnepravdepodobnejších udalostí súčasnej kinematografie. Iko Uwais sa definitívne stáva pravdepodobne najlepším súčasným skutočným bojovníkom na filmovom plátne, a choreografia nenachádza dôstojného súpera. Dve najlepšie akčné scény filmu sú jasné - bitka na väzenskom dvore a automobilová naháňačka, ktorá svojou dynamikou a vývojom nápadne pripomína najlepšiu pasáž druhého Matrixu. Predchádzajúci výrok však platí len do chvíle, než dôjde na záver, a ani ostatné súboje sa nenechajú zahanbiť. Som zvedavý, čo nám prinesie trojka, len sa trochu bojím, že Evans už príliš nemá ako latku ešte viac nadstaviť. 95%

Truffautovská vzťahová rošáda, v ktorej je javisko a zákulisie malým svetom, a okupovaný Paríž veľkým divadlom. 80%

Steampunk, ako sa patrí. Verneho od detstva slepo zbožňujem a prečítal som väčšinu jeho románov (ktoré nazerajú na svet z vysokej výstavnej police v mojej izbe), mnohé opakovane - a práve medzi ne sa radí aj Oceľové mesto, ktoré využíva klasické motívy Verneho tvorby ako strach zo zneužitia pokrokových technológií na vojenské účely či oslava človeka ako tvora vynaliezavého. Rážova adaptácia je stručná a relatívne skratkovitá, zároveň jej však chýba len minimum a vďaka primeranej dĺžke ani na chvíľu nepoľavuje z dynamického tempa a strháva diváka do víru pokusov, objavov, špionáže a spiknutí, ktorý nedáva vydýchnuť a rúti sa priamo do očakávaného finále. Technickej stránke by sa dalo vytknúť mnohé, ale na to, že sa jedná o české sci-fi z konca 70.-tych rokov, som spokojný. Obsadenie snáď neobsahuje žiaden slabší článok reťazca a premeny identít Jaromíra Hanzlíka sú perfektné a zatieňujú aj inak rovnako skvelého Martina Růžeka a Jozefa Vinkláře. Mohlo to byť lepšie, ale aj takto je to výborné. 80%

Nie je to ešte tak dávno, čo festivalové vody rozvírila hĺbavou reflexiou kultu strieborného plátna a diváckych chúťok premazaná vražedná pneumatika Robert v bizarnom a len ťažko stráviteľnom metafilme Rubber (2010), žánrovej štylistickej hračke postavenej na filmárskom koncepte "bez príčiny", zaváňajúcej surrealizmom a vykonávajúcej vivisekciu na klišé pred očami blaženého diváka v prednej rade. V poradí ôsmy celovečerný film Alexa van Warmerdama je obdobne bizarným a nepredvídateľným kúskom, ktorý žongluje s prvkami house invasion a bohato zastúpeným čiernym humorom v príbehu o bezdomovcovi, ktorý sa votrie do zámožnej rodiny a spustí kolotoč podivných udalostí. Viac v recenzii.

Najlepšia hraná adaptácia spomedzi všetkých hororových kingoviek, ktoré som mal možnosť prežiť ako čitateľ aj divák. Omnoho devastujúcejšie a sugestívnejšie, než De Palmova Carrie, režijne nataktované na plynulé gradovanie do závratných výšin, avšak predovšetkým stojace na perfektne prenesenej komornej atmosfére a dokonalej chémii medzi charizmatickým Jamesom Caanom a démonickou Kathy Bates v signifikantne rozdielnych hereckých polohách (Oscar oprávnený). Síce to samozrejme stále nie je to, čo kniha (resp. má to k nej ešte poriadny kus), ale množstvo scén a najmä Annie samotná je presne taká, ako som si ju počas hodín strávených pri knihe predstavoval. Svoj podieľ na výslednom dojme možno odvádza aj fakt, že Misery mi príde spomedzi tých lepších Kingových kníh mierne slabšia a nedostala ma tak ako Carrie, alebo nebodaj Podpaľačka (ktorá síce hororom nie je, no i tak ju považujem za doteraz to najlepšie, čo som od majstra pera a strachov čítal). Konštantná, ničím neprerušovaná vysoká úroveň. Krok do blaha, dva kroky do dokonalosti. 85%

Nemám rád Hackmana, moralizujúce filmy, agitky a počiatočný koncept buddy movie (resp. dobrý a zlý policajt) v chladnokrvnej rasovej kriminálke mi smrdí. Toto je však takmer dokonalé. 85%

Bergsteinn Björgúlfsson je skvelý kameraman. Natoľko pohlcujúce a do deja vťahujúce zábery, ktoré stavajú diváka do priameho stretu so všetkým, čo Guli prežíva, bez jediného ústupku surovej realistickosti, keď do nás necháva búšiť vlny, hľadieť na mŕtvoly klesajúce ku dnu, prežívať mučivé bolesti, cítiť tlak vody na hrudník, triasť sa od podchladenia, liezť po drsných kameňoch a zabodávať stvrdnuté horniny do nôh nenavyknutým divákom istotne otrasú. Chladná surovosť a precízna nádhera scenérií a námorných záberov sú postavené do priameho kontrastu, snaha zachrániť sa na otvorenom mori zdôrazňujúca miniatúrnosť človeka v súboji s prírodou však nemá tú silu, ako napríklad All Is Lost. 20-minútový úvod, ktorý má za úlohu nás zoznámiť s postavami (ale vzhľadom na to, ako rýchlo sú vyradené z hry je tak vykonané len letmo a veľmi zjednodušene) a polhodinu zmietania sa v mukách strieda záverečná tretina, v ktorej sú nám predkladané pokusy o objasnenie, ako to mohol prežiť (zbytočne a otravne prekladané fragmentami z minulosti). V tejto časti, zdá sa, Kormákur vyjadruje svoj osobný názor, keď až absurdne zosmiešňuje a banalizuje pokusy vedcov o zistenie pravdy, ktoré síce ako také v podobe, v akej nám ich servíruje rozhodne smiešne sú, ale tento dehonestujúci prístup a podkopávanie vážnosti témy mi nie je po chuti. Kormákur nepozná mieru, ani čo sa týka zlatej strednej cesty medzi chladnou severskou faktickosťou a tlačením na city. Inak však nie úplne všedný postup vykreslenia skutočnej udalosti, vynikajúca kamera a Ólafur Darri Ólafsson to trochu vytrhávajú z vôd priemeru. 65%

UPOZORNENIE: Komentár obsahuje spoilery. Vertigo, to je filmová vášeň. Vertigo, to je tok rieky času a priestoru. Vertigo, to je jeden veľký klam, sprevádzaný množstvom malých - od optických ilúzií po veľké machinácie vo vnútri nie tak celkom uzavretého univerza príbehu. Vertigo, to je majstrovská hra s žánrami, motívmi, zvratmi, líniami a v neposlednej rade divákom. Čo je ale v skutočnosti Vertigo, na to musí prísť každý sám. Vyzývavá Kim Novak, zmätený a vydesený James Stewart a jeho drobný "problém", prostredie nezastaviteľne sa rozrastajúceho San Francisca, mrazivá Hermannova hudba a bohatá, ostentatívna vizuálna stránka (tentoraz Technicolor zabodoval, vo farbe vyniknú o to viac všetky kompozície, šibalské hrátky s kamerou, hypnotické scény, prepady, ilúzia závrate, pohľady z auta a zadná projekcia, farebné filtre a práca so svetlom ako nijako inak), napätie a mystérium, to všetko sú len veľké výstavné billboardy, ktoré majú za úlohu odviesť pozornosť diváka. Rovnako tak fakt, že film obsahuje v druhej polovici presne 4 scény, ktoré by mohli byť úplným a absolútnym záverom - lenže nie sú a príbeh pokračuje. Zostáva len na nás, na čo dám dôraz a ako si celé dianie na plátne vysvetlíme. Je to tak, ako sme to videli na plátne? Je celá dohra len výplodom Fergusona, uväzneného medzi stenami blázinca? Existovala "druhá žena"? A existovala vôbec prvá žena, alebo to bolo celé len následkom znovu prebudeného strachu z výšok v úvode filmu? A potom si začnete uvedomovať drobné detaily: ako to, že Ferguson videl Madeleine v okne starého domu, a keď vošiel dnu, už tam nebola? Ako to, že si nikto v španielskej dedine nevšimol "druhej Madeleine" a manžela? Jedno možné vysvetlenie sú peniaze - lenže tie nevyriešia všetko, a otázok je stále viac. Zoznámte sa - Alfred Hitchcock, Lynch pred Lynchom. A záhada, ktorá sa možno nikdy nestala. 100%

Pre mňa jeden z jasne najlepších dielov "mooreovskej" etapy - už za famóznu McCartyho pieseň a vítanú ozvláštňujúcu prímes príbehu v podobe woo-doo nádychu. Tvrdosť a elegancia poňatia v jednom, kostýmy sú tu skvelé, protipól v podobe stúpajúcej hviezdy Yaphet Kotta - mľask. Tento diel si, narozdiel od väčšej časti bondoviek, ktoré sú len občasným chlapským letným osviežením, rád kedykoľvek zopakujem.