leila22

Magnólia obsahuje zopár skutočne vyšperkovaných scén s absolútne perfektnou hudbou, ktorá sa štýlovo často mení a dokonale podčiarkuje celú atmosféru. Prvú hodinu som bola totálne mimo a postupne som začínala mať obavy, že súvislosti medzi jednotlivými postavami hľadám úplne zbytočne. Napriek tomu, že to neskôr už do seba začalo zapadať, nedostalo ma to až tak úplne ako som očakávala. Možno preto, že som si vytvorila určité predstavy o vývoji filmu (moja chyba) a možno som čakala až príliš veľkú vzájomnú súvislosť (alebo mi niečo uniklo). Každopádne sa na reprízu chystám znova a hodnotenie možno zvýšim. Tom Cruise bol neskutočnýý, ale v podstate nemám výhrady ani k ostatným hercom. Najsympatickejšia postava = policajt, najdokonalejší okamih = rozhovor moderátorky s Frankom a jeho: "Tiše vás soudím".

Film ako celok ma síce úplne nepoložil na kolená, ale jednu (takmer záverečnú scénu s telefonátom) by som označila doslova za dokonalú. Milujem, keď vo filme nastane úplné ticho v tom správnom okamihu, pretože to vyvolá dokonalé ticho v kine, ktoré je veľmi vzácne. Zažiť podobnú situáciu by som rozhodne nechcela. Skĺbiť dve srdcia do jedného dáva často krát poriadne zabrať, nie to ešte tri :) Výkony oboch sestier a skvelej Catherine Deneuve, ktorá ako správna matka vytušila, že je niečo vo vzduchu, boli perfektné. Celkom som však nepochopila, a asi nie som jediná, čím obe sestry Marco tak strašne priťahoval. Škoda, dotiahnuť tento detail a bolo by to ešte lepšie.

V psychologickej dráme Mommy sledujeme život troch ľudí, ktorí sa vplyvom určitých okolností ocitli v poriadnych sra.kách. Za svoje šťastie a šťastie svojich najbližších bojujú zo všetkých síl a dokonca aj vtedy, keď im už žiadna neostáva. Prchavé momenty, v ktorých si dovolia snívať a cítia sa slobodní, oslavujú drzo a na plné obrátky, tak ako to dokáže len málokto z nás. Po každej nádejnej scéne prichádza "štvorcová" v pomere jedna ku jednej, ktorá diváka rýchlo zmrazí a vráti nohami späť do surovej reality. Celkový výsledok podčiarkuje dokonale zvolený soundtrack, výnimočná kamera a neskutočné výkony troch hlavných predstaviteľov. Mommy bola pre mňa tak silným kino zážitkom, že aj na druhý deň po jej vzhliadnutí som reálny svet vnímala iba okrajovo. A taktiež to bolo snáď po prvý krát, čo som v kine zažila hromadne plakať mužov. A bolo to krásne dojímavé. Tak ako celá Mommy. Dolan je mladý filmový Boh.

Dve hviezdy. Za Jennifer a za Adrianu Barrazu. Ostatok je, bohužiaľ, sklamanie.

No áno, chvíľočku trvalo, kým ma Whiplash chytil za srdce. Pretože pokiaľ nie ste hudobník alebo v istom smere umelecky založený človek, tak sa tomu pravdepodobne nepoddáte od prvej sekundy. Ale! Jazzový bubeník to tak dlho nenechá a vy sa odrazu potíte s ním. Moje prvé stretnutie s Milesom Tellerom bolo podobné ako prvý kontakt jeho postavy Andrewa s dirigentom Terencom - rozpačité, neisté a s nejasnou budúcnosťou. Tento chlap(ec) si ma však získal, po Whiplash-i je to už definitívne a čo najviac mu tlieskam. Vzhľadom k jeho veku je jeho výkon precízny, presvedčivý a natrieskaný energiou. Výborná hudba, kamera a samozrejme herci.

Keď má film svoju špecifickú čarovnú atmosféru, dokážem mu odpustiť obsahovú nedokonalosť. A súhra 20.rokov, krásneho Francúzska a rozkošných kostýmov zahalených do žltých farieb mala práve to správne kúzlo. Ak by som mala kritizovať, tiež som medzi dvoma hlavnými postavami nevidela a už vôbec necítila nejaké výrazné iskrenie. Obdiv zo strany iluzionistu, jeho nadšenie z objavenia niečoho nového a záujem o osobu podvodníčky, ktorý k nej postupne začal prechovávať sa mi zdal skôr ako čisto profesionálny a na úrovni túžby oslobodiť sa a poznať nový svet a nie spoznať Sophie ako konkrétnu osobu.

Čakala som niečo iné, dostala som niečo iné. A zatiaľ celkom neviem ako s tým, čo som dostala zaobchádzať. A mrzí ma jedna vec. Don Jon mi ukázal, že aj také herečky ako Scarlett a Julianne (ktoré mám obe veľmi rada). ma dokážu v určitých polohách iritovať. A to nevytýkam ich postavám, ale ich herectvu. Hodnotenie zatiaľ takto.

Všetko okolo Julianne, teda Alice, bolo bezchybné. Jediná škoda je, že sa nenechalo viac priestoru aj vedľajším postavám. Alicina choroba sa netýka totiž len jej samotnej, z veľkej miery ovplyvnila aj ich životy. Ich pocity, vysporiadanie sa so situáciou, hnev-súcit-pochopenie, to všetko tam bolo len veľmi okrajovo. Veď ak matka/manželka pred vašimi očami postupne začne zabúdať vaše mená, tak to s vami predsa riadne zahýbe. No aj napriek tomu, vďaka výkonu Julianne Moore stále veľmi dobré. Z fleku by som jej za tento výkon dala Oscara.

Keď som si prečítala obsah filmu, nečakala som, že ma to nejak zvlášť zaujme. Skôr som sa obávala lacného a urážlivého humoru. Kvôli Goslingovi som to riskla a som rada. Nečakala som, že by som film, v ktorom hlavný herec udržuje vzťah s nafukovacou Ančou označila za krásny, citlivý, dojemný a takto by som mohla pokračovať ďalej. Biancu si obľúbilo nie len celé mestečko, obľúbite si ju aj vy a hlavne budete držať prsty Larsovi, ktorého Gossling stvárnil na jedničku. Ku koncu mi prišli niektoré časti už trošku prehnané, no napriek tomu ako celok hodnotím veľmi kladne.

Pocity sa niekedy vykresľujú veľmi ťažko, ale v tomto snímku sú zachytené extrémne trefne, citlivo a uveriteľne. Všetci štyria to hrajú tak presvedčivo, až uvažujete, či to fakt hrajú. Tenká hranica medzi láskou a vášňou, pokušením a dlho nevypovedanými slovami. Konanie postáv neodsudzujete, pretože to ľahko dokážete pochopiť. Na záver vás poteší koniec filmu, ktorý je presne taký, ako má byť.