Arkanoid

Film podľa skutočného prípadu Richarda Specka, natočený za 3 dni. Wakamatsu začína výstrelmi, aby divákovi bolo jasno, o čom film bude. Potom nasleduje slideshow fotiek ľudí z davu. Mladík sa opiera o grafit(?kresbu?) a sníva o žene, do toho strih nahých partií ženského tela a vysmiate ženy, prezeranie si časopisov s aktami. Na film o znásilnení a zavraždení budúcich sestričiek nevinný úvod. Mladík si cez deň skúša strieľať ponad more a v noci ide na vec. Wakamatsu tu nepotrebuje diváka s ním extra zoznamovať pred činom, lebo za chlapa, ako sa vraví, hovoria činy, aj tak ide o sériového vraha a pokiaľ mal režisér peniaze len na materiál na 3 dni, je to aj celkom pochopiteľné. Predohru brutality tvorí rýchla slideshow. Wakamatsu vyhodil z deja pokus o útek pri prvom výstrele, čo je škoda, lebo aspoň pri jednej žene sa to tam pýta. Našťastie sa ho dočkáme neskôr a trasúca sa kamera pri behu pripomína found footage. Pred polovicou dvadsiatej minúty režisér otáča kameru okolo svojej osi so spôsobom zobrazenia, ktorý pripomína rybie oko alebo vkusné rozlievanie sa obrazu, ktoré v jeho predošlom filme Joji no rirekisho také vkusné rozhodne nebolo. Vrahovu činnosť bohužiaľ uľahčuje zobrazená kolektívna hlúposť alebo kolektívny strach. Poteší ale kvalitné zobrazenie moci, ktoré tu vyjadruje rozloženie a postoje postáv v scéne. Z amatérskych hercov dostal režisér, čo potreboval. Skúma aj niektoré racionálne možnosti konania v danej situácii, možno niečo blížiace sa Štokholmskému syndrómu. Na napätie využíva aj dlhé bloky ticha, ktoré rušia len výstrely a znepokojivá hudba. Rezanie sestričkovského úboru s britvou je tu napínavé ako sťahovanie z kože. Shock tu umocňuje náhlym prechodom strihu z čiernobielej do farebnej. Slušné psycho na tie možnosti, ktoré v závere napriek všetkej tej krvi ponúka ešte poetické momenty. Úplný záver ma už neoslovil, lebo poľavil a režisér v ňom dal na môj vkus príliš voľný priechod svojej imaginácii a prejavu svojich hodnôt.

Fotky mŕtvoly v úvode filmu sú skutočne efektné. Wakamatsu sa snaží využívať zmatňovanie a rozostrenie na vytváranie gradácie napätia. Hrou svetla a tieňa v čiernobielej zasa pripomína noir. Režisér upriamuje pozornosť aj na protesty. Ten, koho hlavná hrdinka zachránila, hovorí, že je študent, no jeho hlas vyzerá byť o dosť starší. Herci sa postarali o precítené prejavy svojich úloh. Wakamatsu tu má asi najhoršie natočené drsné scény vo svojej kariére, tu úplne nevie, čo chce zobraziť a obraz sa navyše pri nich prelieva ako tekutina, ktorá ide do strán. Hudba je tu rutinnou záležitosťou, ktorá uspáva a vyvoláva melanchóliu. Napriek tomu, že v tomto filme má režisér asi najbližšie ku zobrazeniu tragédie znásilnenej ženy v plnej drsnosti, nevyužíva tému naplno, aj keď ide hlavne o žáner dráma. Čo ale viac využíva, je kombinácia rôznych nešťastných udalostí (šťastná je najviac v továrni, kde sa robotníci cítia dobre = Wakamatsuova inklinácia ku left movement) v živote hlavnej hrdinky, ktoré robia drámu v niektorých momentoch intenzívnou. Nie je ich však mnoho, lebo sa preskakuje z témy na témy so zmenou prostredia a vývojom osudu hlavnej postavy, tak si nijakú tému nevieme úplne intenzívne vychutnať a rovnako zamrzí aj nedostatočná formálna kvalita filmu. Až tesne pred záverom v rámci vyšetrovania vraždy nastáva inšpirácia Kurosawovým filmom Rashomon. Keby Kurosawu viac okopíroval a bolo by tu viac ako dvaja vypočúvaní, kvalite filmu by to len pomohlo. Nepomer dĺžok výpovedí je tu potom ako keď sa už ku hotovému koláču chce dať vrstva, ktorá sa s ním mala piecť už od začiatku. Pri takomto nepomere sa ťažšie dosahuje správna miera objektivity. Zamrzí aj rutinnosť postáv. Náhly prerod v závere vyznieva neprimerane, pripomenul mi Usual Suspects a Kevina Spaceyho. Film tak zlyháva vo všetkom, čo ponúka, dráma, exploitation, aj krimithriller. Výčitka voči Wakamatsuovi, že nemá silné ženské charaktery, ale po pozretí tohto filmu nie je namieste.

Film začína hudbou, ktorú si viete pustiť z kľukového automatu a záberom na figúrku s veľkou hlavou, asi Humphreyho Bogarta. Ako prvého z hercov vidíme zívajúceho Yuyu Uchidu, známeho napríklad z neskoršieho Wakamatsuovho filmu Mizu no nai puru, kde predviedol výborný výkon v hlavnej úlohe. Samovraždy bez dôvodu, ktoré sa týkajú slávnych ľudí, považuje tento súkromný detektív za troubling trend. Ešteže ho má jeho sekretárka čím potešiť. Prichádza klient, pri ktorom nastávajú komické situácie. Yen bol vtedy na tom asi tak zle, ako teraz, podobne ako vtedajšia talianska líra. Jednoducho vytiahnuť z vačku 300 000 yenov, čo je hodnote viac ako 2000 € sa dalo, nebolo ich treba nosiť v kufríku. Dáva sa tu väčší priestor sexuálnym scénam, ktoré film veľmi neobohatia. Koláž navzájom sa prekrývajúcich scén nepovažujem za dobré vizuálne riešenie, našťastie je to použité len v minime. Scénu znásilnenia tu vidíme, keď je garde opačné, ako býva stereotyp. Iný ako zdravý vzťah ku žene, tu však je, a to pobláznenie femme fatale. V 43. minúte ma prekvapila kombinácia ružového reflektoru v noci v kombinácii s farbami v izbe. Nie je jasné, o čom má film byť, lebo focus sa strieda. O prepadnutí femme fatale (najlepší je podľa mojej skúsenosti Body Heat s Williamom Hurtom a Kathleen Turner)? O strate mužských vzorov, keď hlavný hrdina zlyháva okrem sexu vo všetkom, čo od neho ženy chcú (má až na chlapa s rovnakým účesom a telesnými proporciami, ako má on)? Je to komédia? Je to krimi? Viac ako hodinu z vyše 90-minútového nepoznám odpovede. Záhada tam rozhodne je, ale veľmi to na mňa nefungovalo. Spoiler. Hlavný hrdina mi príde ako nekonečne hlúpy muž, lebo v závere si namiesto ženy, ktorá bola pri ňom roky, a nezradila ho, vyberie tú, ktorá ho skoro stála život, keď zosnovala plán na jeho vraždu. Záver sa mi preto rozhodne nepáčil a počínanie hlavného hrdinu vo filme ma prevažne iritovalo.

Prečo sa film oplatí pozrieť: raný Wakamatsu; dozviete sa, čo je keloid a že sa v 60. rokoch v Japonsku sprchovalo pomocou misiek vody. Vo Wakamatsuových začiatkoch je ešte čiernobiela. Pohľad na oko a potom na steny sídliska. Zoznamujeme sa s postavami najprv obrátenými chrbtom. Na sexe v tomto filme najviac desí Stalinov obraz v pozadí. Nuž, nejaká myšlienková obrana proti USA sa tam možno vyvinula. Teatrálnymi dialógmi v posteli snáď tvorca nechce upriamiť divákovu náladu na vážnosť. Podľa mojich skúseností sa po sexe nerieši geopolitická situácia a svetový mier, ale ako paródia by to fungovalo. Našťastie to zachraňuje viac prirodzený dialóg o pár minút neskôr. Rutina životov obyvateľov sídliska je nudná, bohužiaľ je tomu prispôsobený aj dej filmu. Humoru je málo. Hovorí sa aj o vtedajšej situácii vo Vietname, ale problém nie je dostatočne rozobratý. V podstate to chválim, lebo to nevyzerá byť ani účelom filmu, ale zaoberať sa len útržkami informácií a nie faktami vo svojej komplexnosti dobré nie je. Vo filme vidíme dôležité témy sebanaplnenia, naplnenia vo vzťahu a túžbe po deťoch, čím sa aj pri tomto dokazuje, že pokiaľ tieto jednotlivé veci človek chce, treba začať sebou, potom vzťahom a nakoniec deťmi a nemal by poradie prehadzovať a jedno zamieňať za druhé, čo vedie k nešťastiu možno aj pre ďalšie generácie. Keď už som si myslel, že Wakamatsu sem neprinesie násilie, opak sa stal pravdou a tesne pred koncom prvej hodiny som sa dočkal napadnutia, pri ktorom mal hrdina po čine najviac prekvapivý výraz z režisérových filmov, čo som videl. Našťastie to nie je koniec a v intenzívnych momentoch sa pokračuje. Škoda len, že sa ku nim režisér dostáva celý predošlý príbeh len veľmi ťažkopádne.

Už „šťukadlo“ (prepichovač) na lístky do metra v ruke nervózneho vydáva rytmické zvuky, ktoré určujú tempo filmu. Zábery len na tú ruku so štukadlom pri rozprávaní obete s hlasom vylepšeným o nejaký ten možno „snový“ efekt, ktorá rieši rôzne pocity zo znásilnenia pri ľútostivej dramatickej hudbe vytvárajú vtiahnutie do filmu. Hudobne sa prejde aj na osemdesiatkovú klasiku a hudobný podklad ku scénam je vždy výborný a vhodný. Verejné WC pripomína to zo Jûsan-nin renzoku bôkôma. Pokus o rape je natočený výborne, vidno pokrok v Wakamatsuovej kamere, ktorá ponúka podmanivé obrazy, čo len tak hrajú farbami. Červená v doplnkoch, modrá v noci, zelená na chladničke a sklených fľašiach, všetko vyvoláva výrazné dojmy pripomínajúce Argenta. Nočný vlak zobrazený s odrazom vody so svetlami mesta je nádhera. Ulica s blikajúcimi reklamami a z jednej strany po druhú ovešaná nejakými farebnými oslavnými ozdobami je čistý vizuálny cirkus, ale aj to mám na Ázii rád. Fontána po zranení je mágia. Ku koncu prvej 40-minútovky sa objaví v pri zobrazení jedného bytu snový fialový filter. Chladné dialógy vyvolávajú sociálny odstup ešte skôr, ako boli úplne vypovedané. Za hlavného hrdinu si režisér vybral chlapíka, ktorý vplyvom úvodnej udalosti filmu zažíva netradičnú krízu stredného veku. Tentoraz to nie je študent intelektuál či mladík z jednoduchých pomerov, ale chlap s rodinným zázemím, spokojnou ženou a dvoma malými deťmi. Po zážitku so ženou v žltom už pozerá doma na svoju spiacu rodinu inými očami, na čo využíva režisér creepy kameru, tak obľúbenú v osemdesiatych rokoch, pri ktorej sa hudba vypína a hučí súbežne s ňou desivé ticho. Fungujúce napätie je kapitolou samé o sebe. Okrem prvoplánovo napínavých scén sú tu ešte ďalšie. Celý čas, dokedy sa to nestane, čakáte, kedy hlavnému hrdinovi skutočne prepne. Vtipná scéna v obchode, kde ginger ale, čo celý čas pije hlavný hrdina, nemali, sa nezabúda. Wakamatsu prišiel do filmu so svojimi tradičnými znakmi a pridal aj iné kvality, na ktoré som doteraz uňho nebol zvyknutý (videl som jeho 5 filmov z roku 1969 a 1 z roku 1978). Formou potešil, dejom prekvapil a priniesol zaujímavý zážitok.

Tradične čiernobiela pri Gendai filmoch Kojiho Wakamatsu z roku 1969. S farebnou sa začína až tesne pred koncom v nezmyselnej koláži japonskej/americkej vlajky a erotických scén. Film začína výraznými pochmúrnymi zvukmi a fotkami protestov v Japonsku. Škrípavé husle a drmatický klavír sa snažia robiť atmosféru. Policajti sledujú podozrivého z bytu oproti, kde im domáca vraví, že nepozná ani ľudí, čo bývajú pri nej. Vykorenenosť zo spoločnosti býva častým motívom v Wakamatsuových filmoch (platí pri všetkých 5 jeho filmoch, čo som pred týmto filmom videl). Zdá sa, že aj podozrivý má existenčné problémy. Je nezamestnaný a okrem sexu a predohier s dvoma ženami, s ktorými žije, aj letargický. Wakamatsu tu možno vďaka svojmu trestu vo väzení účelne ponižuje policajtov, ktorí namiesto riešenia vlastného sexuálneho života musia počúvať radovánky podozrivého. Wakamatsu znova prináša niečo iné, ako pri iných svojich filmoch z roku 1969 (pred týmto filmom som ich videl 4), ale tentoraz sa v sexuálnych scénach utápa až príliš. Jednoducho, všetci sú viac ako 41 minút (väčšina deja) v úplnej pohode, až sa divák začína nudiť a hovorí si koniec „žili šťastne, dokiaľ nepomreli“. Divák si skoro myslí, že film nejde okolo znásilnenia ako ostatné Wakamatsuove filmy, no po polovici filmu sa to zmení. Na počet polôh možno najrozmanitejší Wakamatsuov film, bohužiaľ sa dá zaradiť medzi tie nudnejšie, aj keď sa môže dať interpretovať aj ako skúmanie harmonických sexuálnych vzťahov.

Michael Bisping v dobrej nálade, tradične s anglickým prízvukom, imitujúci aj ten Darrena Tilla v diskusii s komikom Louisom J. Gomezom rozoberajú fighterský svet aj hlúposti. Cením aj za šírenie dobrej nálady.

Pohodová relácia dvoch MMA fighterov, Patrika Kincla a Tomáša Kvapila, kde sa dá v diskusiách veľa dozvedieť od nich, ako aj od hostí, taktiež načerpať nové uhly pohľadu.

Prakticky to isté, čo neskoršia relácia Age of MMA, s rovnakým moderátorom, obohatená o box.

Slušne odmoderovaná relácia o zahraničnom aj domácom dianí v MMA. Ku plnému počtu mi chýba viac srdca.