Arkanoid

„Not many men know what thier life’s worth. I do. Seventy grand. That’s what they took from me.“ Rozprávač Gibson, ktorý je zároveň hlavnou postavou, si diváka na začiatku získa hláškou. Brutalita je nám predstavená hneď od prvých scén. Jeho hrdina nie je svätý, a dáva vyžrať svoju pomstu aj nezainteresovaným drobnými krádežami. Ale asi sa tak živil aj predtým, to sa nedá posúdiť. Jeho drzosť a plán sú však obdivuhodné. Porter asi pozeral Dirty Harryho, tak si potrpí na Magnum. Modrosivý filter kamery dokonale pasuje ku jeho zádumčivej nálade a žánru neo-noir. Femme fatale tu hrá Deborah Kara Unger, ukáže sa aj Kris Kristofferson, stále vo forme, tu s menom Bronson a rovno ako boss bossov mafie. Akcia je smelá a zábavná. Prekombinovanosť Porterových plánov a využívania situácií je dych vyrážajúca a zaslúžťi si aspoň Oscara za scenár. Humor o jeho pohnútkach a situácii je nekonečný a divákovi neostáva nič iné, ako sa dobre baviť. „Shut up. I cured you.“ –„Hi Val. Where’s my money?“ –„I’ve got a few minutes.“ „So go boil an egg.“ –„Yeah, that‘s Porter. He has shit for brains.“ –„Nobody’d go through all this for 70 grand.“ –„If I’d been juest a little dumber, I could’ve joined the force myself.“ –„I forgot my cigarettes.“ –„Seventy? What do you mean, it’s only 70?“ Jazykové okienko: call it a day; moxie.

Najkratšia epizóda minimálne série, asi aj seriálu. Slabých 18 minút. Eren vysvetľuje najlepším priateľom determináciu ich činov. Konečne ale vidíme nejaký väčší konflikt medzi Erenom a Arminom. Animáciu už je zbytočné chváliť, ale les, mesto a ten Titan v stene sú výborné. Levi má vlastné plány, ktoré zamotávajú situáciu, no Zeke má ešte nejaké esá v rukáve. Dočkáme sa aj kvalitnej akcie a dojmu dynamickej kamery. Tvorcovia pri hudobnom podklade idú prvý raz odvážne do rapu. Kvalitná epizóda a som zvedavý, ako bude vysielaný zvyšok, ktorý sa kvôli zemetraseniu posunul. 2 drsné scény po prerušení potešili.

„Some joker cut me up yesterday.“ Japonský chlapík v obleku bez kravaty a s okuliarmi neveští nič dobrého. Drsný vzhľad chladnej tváre podporuje Takeshi Kitano aj skutkami svojho hrdinu. Krivý pohľad kamery naňho možno znázorňuje jeho povolanie, ale v obklopení obyčajných ľudí sa jej poloha vyrovnáva. Taxikárovi neodpovedá. Pri flashbacku vidíme jeho vnímanie cudzej reči ako ticho. Krv nie je voda a preto je názov filmu, Brother, napísaný červenou a zaujímavým, asi japonským fontom, ktorý sa viac hodí do hororov. Ale toto krimi nie je bez krvi. Hlavný hrdina rozdáva štedré sprepitné, či už taxikárovi alebo boyovi v hoteli. Slovami neplytvá a cudzím jazykom sa hovoriť nepokúša, až divák rozmýšľa, kedy vôbec prehovorí. Stretnutie s hrdinom stvárneným Omarom Eppsom je epické. V prvom flashbacku vidíme zobrazený vtip: „To fajčenie ťa raz zabije.“ Postupne odkrývame minulosť bratov v Japonsku. Výkon Takeshiho Kitana je precízny v mlčaní, akčných scénach aj dramatických hulákaniach. Kamera je výborná, nikdy neviete, čo bude nasledovať. Scéna stretnutia, kde predtým spojenci sa okolnosťami stali nepriateľmi, najprv zaberá podriadených bez divákovej vedomosti, žeby tam boli aj bossovia, ktorých po prestrihu zobrazia neskôr. Pri scénach zabíjania sa využíva dynamická kamera, ide v aute a tak sa jej pohyb uľahčil. Hudobne sa veľa songov neprehrá, je ale trafia do čierneho. Je tu vážna klavírna hudba a raz zaznie aj nejaká dynamická vec vhodná na pohladenie ega pred bojom. Aniki (elder brother) mení svet svojho mladšieho brata neplánovane, ale prirodzene. Ale aj taký Kato je fajn postava, čo sa nezabúda. Spoľahlivý, brutálny a verný, ale predsa len žiarlivý na ženu svojho šéfa, ktorá mu podľa neho počarovala hlavu. Scény basketbalu sú už len chuťovečka, rovnako ako stávky. Z týchto rôznych pováh a nevšedného humoru by sa pokojne dal spraviť aj seriál. Logický lapsus) áno, do filmu sa výbuch auta hodí, ale predsa s tým treba počítať a najať si aspoň štartérov. Taký Boris Kollár musí krútiť hlavou nad hlúposťou postáv. Škoda len, že mafiánske popravy sú tu zobrazené s čo najmenšou akciou. Pre milovníkov mafiánskych filmov a hlavne yakuzy je to výnimočný film, ktorý ide podľa žánrových očakávaní a pridáva aj niečo navyše. Bloky ticha, príliš temperamentné analyzovanie situácie, kultúra, akú nepoznáme, či akcia a krvavé scény s kvalitnými dramatickými postavami dokážu vždy uchvátiť. „I’m Michael Jordan.“ –„he can’t swim straight anymore.“ Jazykové okienko: gank; be on the take.

„They couldn’t squeeze the time of day of him.“ Víta nás pomalá hudba, ktorá je však dostatočne záhadná na to, aby zaujala divákovu pozornosť. Americká púšť, jastrab a zarastený chlap v zaprášenom obleku pochybných kvalít s červenou šiltovkou šiltom dopredu a dokonale nejasným pohľadom bez určitého zámeru. Pohľad zabudnutia je trademarkom hlavného hrdinu výborne hraného Harrym Deanom Stantonom možno v životnej úlohe, ktorý stratil pamäť. Wim Wenders aj tu ponúka rozsiahle komunikatívne ticho, aby si hlavný hrdina dokázal nájsť svoju cestu životom a hodnoty, ktorým sa chce venovať. Vďaka nedostatku jeho síl sa zoznamujeme aj s jeho bratom v podaní Deana Stockwella, pri ktorého nočnej scéne na pumpe vie režisér zatraktívniť toto miesto pomocou zeleného filtra kamery (najlepší záber sa objavuje ku koncu pri čakaní na východ slnka, stretnutie a odchod). Pri jazde autom zasa využíva svoje tradičné spätné zrkadlo (druhýkrát sa vrchné spätné zrkadlo objaví po Travisových otázkach na syna a jeho spomenutí si). Pár vedľajších úloh prischlo inak hovoriacim, čo na ich prízvuku počuť. Dôležité rozhovory sa robia aj cez telefón, ale vizuálne v prospech len Deana Stockwella, neskôr očaria obrazom tie medzi Travisom a Jane. Dialógy sú vždy úsporné a sústredené. Klobúk dole Samovi Shepardovi za scenár. Detský hrdina bol napísaný veľmi vnímavo a je tým pádom si dokáže aj uzurpovať miesto možno najlepšieho detského hrdinu. Pri ceste sú pre Wendersa dôležité aj tradičné americké reštaurácie s boxami či lacné hotelové izby s jednoduchým zariadením a pokrivenými žalúziami. Z hudby režisér využíva hlavne country, na podfarbenie cesty a pomalého prerodu hlavného hrdinu ku objaveniu jeho hodnôt. Veľmi poučný, nenásilný protest proti uponáhľanej dobe v ktorom vidno oslobodzujúci pocit voľnosti, ktorý potvrdzuje, že najskôr treba byť šťastný sám so sebou, potom sa dá byť šťastný s niekým a až potom zakladať rodinu, ak tieto jednotlivosti človek chce. V poslednej scéne už púta pozornosť len bilboard Together we make it happen. A Travis bilboardy rád. „You look like 40 miles of rough road.“

Z malého opusteného Owena vyrastie gangster, len rozprávaniu chýba, čo je jeho biznisom. V jeho detstve úplne a neskôr v dospelosti trochu sa zameriava rozprávanie na odvrátenú stránku alkoholizmu (pri troche kreativity vieme nájsť na alkoholizme aj niečo pozitívne), no film sa nedokáže vyrovnať neskoršiemu švédskemu Korkarlen. Owen sa v dospelosti stáva vodcom gangu a nový district attorney mu vyhlasuje vojnu. Owen však voči nemu necíti extra animozitu, skôr mu padne do oka jeho priateľka. Ona sa rozhodne robiť charitu pre deti a rodiny z okrsku, v ktorom sa pohybuje Owen a vládne tam chudoba. Owen postupne preberá miesto jej nápadníka, či to je v krčme, záchrane detí z horiacej lode alebo venovania sa im, lebo sa nachádza v týchto situáciách, kde district attorney buď nie je alebo sa v nich nevie pohybovať. Ako gangsterka je film tiež slabší. Oceniť sa dá sympatický herec v hlavnej úlohe (jeho pohľad na mlieko príjemne rozosmeje), či humanistický pohľad na chudobu alebo odsúdenie alkoholizmu. Akcia je slabšia a zameriava sa skôr na grotesku. Z bojových športov vidíme box či pasovanie. Taký Douglas Fairbanks Sr. však pridal aj zápasenie a techniky na zemi. Ku koncu sa film snaží pridať okrem humanistického renomé aj to gangsterské, ale zlyháva v ňom kvôli predvídateľnosti deja a slabším postavám.

Early 1700s. Spočiatku sa dozvieme pár poučení o tom, že nie každý nobleman musí mať aj kladné vlastnosti. Rozprávačka nás pozýva do školy kaligrafie, kde sa učia samuraji, na oslavu narodenín senseia. Vládne tu radosť a opojné tóny ich hudobných nástrojov. Začína sa nespravodlivý boj v škole medzi aristokratom a chudobným v ktorom rozprávači (ak jeden, vie parádne meniť hlas) výborne plnia svoju funkciu a tiež udávajú časť tempa príbehu. Hanba väčšia ako schopnosti hlavného hrdinu ho gniavi k zemi, až ho nazývajú hadom. Vývoj príbehu je tragický a je škoda spoilerovať. Práve príbeh je najväčšou kvalitou filmu, či už vo svojich jednotlivostiach alebo komlexnosti. Ani herecké výkony a hlavne schopnosť rozprávačsky rozprávačov) sa nedajú zahanbiť a spolu s príbehom tvoria výnimočný film o tradičných hodnotách samuraja v pomýlenom svete, ktorí dokážu oceniť fanúšikovia aj kritici. Trochu nevýhodou je postava Heizabura, ktorá vyzerá v istých ohľadoch trochu nereálne. Jeho neustále dostávanie sa do problémov pramení z nulovej empatie ohľadom toho, ako ho vnímajú iní ľudia. Žije v ideáli o sebe samom a myslí si, že ostatní alebo aspoň niekto, o jeho pozitívnych kvalitách vie tiež. Tým pádom on nedokáže rozpoznať, kedy na situáciu tlačí a kedy nie a už je v problémoch až po uši. Okrem toho sa z nich nevie poučiť a robí ich znova (druhá bitka v reštaurácii už je mimo). Takému človeku by som nenechal ani polievať záhradu, lebo tento typ nemyslí na dôsledky svojich činov v budúcnosti. Ale vzhľadom na otaku a suicide rates v Japonsku asi hrdina reálne vyzerá. Vzhľadom na jeho závislosť na ženách mu neviem naplno fandiť. Pomaly postupujúce obkľúčenie niekoľkých desiatok policajtov okolo jedného neozbrojeného plačúceho muža je trápne. Táto scéna si zaslúži paródiu, ak ju ešte nedostala. Film dlho čaká na poriadnu akčnú scénu a keď ju dostane, s dnešnými veľmi neobstojí a dosť pripomína grotesku. Film mal naviac, ale nie vždy vsadil na správne kone. Prvá polovica filmu nastaví slušnú latku kvality, ktorú tá druhá nevie dobehnúť a dramaticky sa stráca.

Videl som 63 min. verziu. 5 minút trvá, kým uvidíme stojaceho zajaca v ľudskej veľkosti so žmurkajúcim okom. Alicin duch vystupujúci z jej tela najprv vyzerá ako nepodarený vizuál, ale všetci si môžem domyslieť, čo blikanie jej obrazu znamená. Blikanie trvá našťastie len pár sekúnd a potom sa jej obraz ustáli. Inak ale zvieracie masky nie sú veľmi podarené, veľmi sa poľudšťujú, ale veľa sa s tým v tej dobe asi robiť nedalo, možno dodať nejaký efekt natočených zvierat by bolo lepšie, ale možno vtedy toľko materiálu so zvieratami nebolo. Zväčšeniny a zmenšeniny fungujú. Motivácie postáv sú fantastické. Alica sa nejakým zázrakom sa v hlave stará o to, či dá vojvodkyňa zajaca popraviť alebo nie, pritom dostala do zajaca len strohú informáciu, že vojvodkyňa ho popraví. Zaujme aj rozhovor s húsenicou na hríbe. Film pre mňa okrem slabého dobrodružstva a slabších postáv zaostával aj v zobrazení fantasy prvkov, na čom sa podpísal jeho vek.

Zelená dedina je veľmi pekne zanimovaná. Obrazom sa dlho nekocháme, ale strieda ho iná vizuálna slasť, a to plyn ženúci sa cez túto dedinu. Dočkáme sa ležérneho Zekeho vysvetľovania minulosti, ako stvoril Titanov. Les sekvojí tomu robí majestátnu kulisu. Niccola pre Jeanom prepadne šialenosť, no netušíme prečo, aj keď je dobre stvárnená. Gabbi tu znova ukazuje fanatizmus, čo je šialené pri pomyslení, ako sa tejto postave podarilo prežiť. Jednoducho, fanatizmus v tomto momente je už dosť mimo. Jej postava výborne prežila napriek fanatizmu kvôli Falcovi, ktorý ju ľúbi, ale môžete ľúbiť fanatika a mať pri tom zdravý úsudok ohľadom ostatných? Z toho mi vyplýva, že najmenej jedna z postáv Gabbi a Falco je nereálna, možno obidve. Dočkali sme sa s nimi však krásne vyhrotených dramatických scén, pri ktorých sa mimochodom odhalila časť Zekeho plánu, ktorý má teraz nejasný cieľ. Levi ľutuje predošlú pomoc Erenovi a tvorcovia umne zobrazili smrť všetkých ľudí, ktorí pri Erenových záchranách zomreli cez 4 rýchle kompilácie obrazov za zdrveným Levim. Epizóda opäť končí napínvo, aj keď trochu neuspokojivo. Ako sa toto rozmotá za 3 epizódy, je mi zatiaľ veľkou záhadou.

Golema hrá sám režisér Paul Wegener. Je chybou pozerať americkú verziu. V americkej verzii je obraz len čierny. Síce sa z nej viac zachovalo, ale 85 minút nemeckej verzie je oveľa atmosférickejších. Už od prvých minút deja v 3. minúte sa divákovi prihovára temná hudba škrípajúcich, zle ťahaných huslí a krásny obraz hviezdnej oblohy cez modrý filter s nazeleno žiariacimi hviezdami. Špicaté klobúky; pokrivené priestory expresionizmu, motlidba a židovská kultúradávajú pri správnych uhloch kamery vynikajúci vizuálny zážitok za vzrušujúceho hudobného sprievodu napríklad bubnov. Lepšie ako v americkej verzii tu vynikne aj v nej oceniteľný klobúk/koruna nemeckého cisára, ktorý tu má viac detailov, lepší filter a dramatickú strunovú hudbu exotického nástroja. Veľká brána židovského mesta tu tiež budí rešpekt, ale filter je tu tiež oveľa lepší ako v americkej verzii. Stará zvonica s trsami trávy vedľa schodov vyzerá fantasticky aj tu. Maska Astarotha vyzerá trochu staro (nedokonale), ale atmosféru to veľmi nekazí, vyvolávací kruh má temnú atmosféru. Zápletka sa celkom dá, aj keď medzery má v nedokončenej práci či slabej akcii zbytočného opakovania rovnakej neúspešnej techniky s filmovým držaním dýky. Ťahanie ženy za vrkoče po zemi ale napĺňa sadistické chúťky a musela to byť vtedy dosť diskutované scéna, aj keď ide len o maketu. Výborný zástupca nemeckého expresionizmu. https://www.youtube.com/watch?v=oB4h_cyB0ds&ab_channel=ClassicMoviesLibrary

Mladý intelektuál si kúpi obraz starého muža, ktorý sa z povedzme expresionistického štýlu maľby zmení priam na reálnu podobizeň, akú by poskytla fotka. Herecky a kostýmovo fajn, nápad tiež poteší, hlavné negatívum je to, že sa z filmu zachoval len fragment.