Arkanoid

„We are yet but young in deed.“ Videl som 115 min. verziu, Wikipédia píše 107 min. Najprv tajuplná hudba celých 8 minút. Obraz začína až v deviatej a ideme do tajuplnej básničky, z ktorej sa stáva recept čarodejníc. Herci odviedli dobrú robotu, ešte ich nevidno a svojimi hlasmi už dodávajú filmu atmosféru. Po tomto čarodejnom prológu nasledujú open subtitles ale aj s tým, kto hral akú rolu, čím nastávajú menšie spoilery. Orson Welles v hlavnej úlohe bol sám sebou ako režisérom výborne herecky vedený. Herečka hrajúca Macbethovu ženu tiež odvádza celkom fajn výkon. Ostatní herci tu nemajú toľko priestoru, ako títo dvaja, aj keď u niektorých charizmu cítiť. Navyše, reakcia muža (napísaná scenárom) na zabitie svojej ženy a detí mi tu nepríde emočne vierohodná. Komediálna hudba mi ani ku pripitému Macbethovi nesedí. Vraj Shakespearov dialóg ostal, čo sa dá badať na zastaralom spôsobe používania niektorých dnes nepoužívaných slov, ktoré trochu komplikujú radosť z dialógov. Slová sú v nej také, až pripomína švédčinu. Kamera uhýba pred krvavými scénami, ktoré sú vo filme. Tieto negatíva vytvárajú nudnú atmosféru, a zabraňujú trochu prežívať niečo zaujímavé s postavami a ponoriť sa do nich. Film ma nudil, ale pripisujem to aj prispôsobeniu sa normám danej filmovej doby. Je tu akcia, násilie, výčitky svedomia aj surrealizmus, no nič z toho tu nepadlo na úrodnú pôdu. Najdesivejšie obrazy prichádzajú v posledných 12 minútach. Pomaly sa hompáľajúci obesenec zavesený vysoko na skale či rozkazy šialeného kráľa, v moci a duševnom stave osamoteného, na ktorého sa pozeráme zvrchu. Celkovému dojmu to ale veľmi nepomáha. Jazykové okienko: trumpet-tongued; be-all and end-all; hark; alack; ay; enow; lily-livered.

„Me to, baby. Me too.“ Začína sa citátom Thomasa Jeffersona a černošským obradom asi v Afrike. Černošský šaman označil chlapca, hlavného hrdinu, za proroka. Font písma názvu filmu korešponduje s predstavou vtedajšieho písma. Southempton County, Virginia, 1809. Plantážnický dom, ako býva zobrazený v dnešných filmoch na pozemku s plno otrokmi. Syn majiteľov sa hrá s rovesníkom, malým chlapcom, ktorý je ten vyvolený hlavný hrdina. Tomu nedá a zoberie si knihu. Jeho pokrok v čítaní je zobrazený rýchlo, odkedy si ho zoberie jeho majiteľka do domácnosti, aby sa vzdelával, vo filme uplynie len veľmi málo okamihov a už zrazu číta z biblie v kostole pre bielych. Pastorom je zhodou náhod tu prvýkrát zobrazený jeho majiteľ, ktorý krátko na to umiera a hlavného hrdinu, Nata, odkáže na prácu na bavlníkovej plantáži. Rýchly strih a preskočením nudnej rutiny rokov sme v jeho mladosti-dospelosti, kedy po práci stíha v stodole kázať ja svojim čiernym veriacim ovečkám. Nat je filmový hrdina (vytvorený podľa skutočného Nata), ktorý bol stvorený na to, aby mu ľudia fandili. Len je to príliš silené a režisér v rámci idealizmu ničím originálnym neprispieva na jeho zaujímavé vykreslenie. Ľudia si jednoducho radšej pamätajú badassov (zdravím Djanga). Charizmu čiernych hercov napr. z The Wire či Boardwalk Empire by sme márne hľadali. Bieli herci hrajúci redneckov, však presvedčia tak, že im ozaj veríte, že nimi sú. Vedie z nich ten žujúci tabak pod hornou perou v 48. minúte. Mark Boone Junior tu zase oddychuje pri úlohe reverenda. Spôsob natočenia neurazí, ale ani nenadchne. Režisér dosiahol len určitý štandard, na aký sme už na rok 2016 zvyknutí. David Wark Griffith natočil v roku 1915 film rovnakého názvu. Tento našťastie napätie ponúka už v prvej desaťminútovke, ale má podobný ideologický problém. Tu sú namiesto bielych dobrí, milujúci svoje rodiny všetci čierni, bieli sú tu aj kladní aj záporní hrdinovia. Dialógy sú tu predvídateľné a veľa sa nimi zaujať nedá. Tvorcovia pri nich vybrali všetko klišé a prispeli tak ku očakávanému vývoju deja, našťastie prispeli aj pár idiomami. Peter 2:18 skutočne vraví o poddaní sa otrokov akémukoľvek pánovi, čím robí Bibliu ešte hlúpejšou knihou, akou je doteraz. Vzťahy sú tu spravené narýchlo a odťažito od diváka. Filmy by sa nemali točiť len preto, že ich treba, ale mali by sa točiť prevažne len režisérmi, ktorí vedia svoj film posadiť do mysle diváka vďaka svojim výnimočným darom pútavého rozprávania a ďalších zručností. Uznávam ale vystrašenie šikanovanou černoškou v 24. minúte. Poteší aj krvavé mučenie, čím film vytvára reálnejší obraz ako ten Griffithov. Čo sa týka odpornosti rape scény, ostáva kráľom Gaspar Noé, film ju síce pridal do svojho obsahu, ale úplne sa jej vyhol a zobrazil len jej následky. Surreálna krvavá kukurica veľmi neohromí. Viac ako povstaním sa film zaoberá Natovým životom pred ním. Spoiler. Hlavná postava je vzhľadom na dej vykreslená veľmi hlúpo. Nebúri sa vtedy, keď mu znásilnia a dobijú ženu, ani vtedy, keď mu znásilnia matku. Ale až vtedy, keď pokrstí bieleho muža, ktorý sa za ním prišiel dať pokrstiť, pričom o tom nevedel jeho pán a tak u svojho pána Nat stráca akúkoľvek úctu a je zbičovaný. Tvorcovia vytvorili dojem urazenej attention whore. Pre lepšie pochopenie uvádzam podobnosť s Igorom Matovičom. Obetovať Krajčiho je ok, veď stále vládnem (znásilnenie ženy a dcéry), ďalej vravím, že som najlepší a za všetko môže niekto iný (kázanie a krst), odstúpenie z postu premiéra už nie, lebo ja som predsa najlepší a ak áno, mám tieto podmienky (zmena myslenia hlavného hrdinu a počiatok revolúcie). Revolúciu však neospravedlňuje z vlastného presvedčenia, ale z náboženského fanatizmu (porovnanie s Krajčim, ktorý sa cíti byť vyvolený). Spoiler. Nakoniec reči, ktorými si vodca povstania získal otrokov, mu bránia zaujať strategické výhody v boji. Jednoducho, kecá, dokedy má nepriateľ viac výhod na bojisku. Ale robí to tak aj ich nepriateľ, tak sa asi niet čomu čudovať. Neviem, či to je tak aj v iných filmoch, ale dojem všemocnosti a pravej spravodlivosti je tu formálne umocnený zaostrením na tvár a telo a zmatnením okolia revolucionára. Revolúcia síce prináša násilie, v ktorom sa tvorcovia zbytočne neutápajú, ale vzhľadom len na jeho rutinné opakovanie za pomoci čiernej africkej hudby bubnov bez poriadnej akcie vyznieva do stratena a robí len príbehovú vatu. Príbeh by lepšie vynikol v seriáli, kedy by sa divák s postavami mal čas bližšie sa zoznámiť. Fandiť postavám len preto, žeby sa to malo, nie je dobrý prístup. Vo filme sú zobrazené len tie vlastnosti dôležité priamo pre príbeh, čo nie je dobré, takto sú charaktery vykreslené len jednorozmerne. A takých bolo aj bude. Takto si film budú pamätať len znepriatelené strany čiernych a bielych, tí, ktorí fanaticky nadŕžajú jednej či druhej strane a samozrejme, tí s dobrou pamäťou. Edit: Inak, hrdina sa sám nevzdal, tak film je ešte propagandistickejším, ako sa na prvý pohľad zdal. Čo hovorí wikipédia: "Turner eluded capture for six weeks but remained in Southampton County. On October 30, a white farmer named Benjamin Phipps discovered him hidden among the local Nottoway people, in a depression in the earth, created by a large, fallen tree that was covered with fence rails." Jazykové okienko: bat an eye; get feet under the table.

Griffithovi sa dá uznať pokus zachytenia doby otroctva, kostýmy, zelený filter, pekná americká architektúra či zachytenie nádherného lesa vysokých stromov a strmých skál a nájazdy, nad ktorými musel uznanlivo kývať hlavou aj Kurosawa. Dá sa súhlasiť aj s výrokom, že zavlečenie Afričanov do USA bolo počiatkom sváru Spojených štátov. Ako inak, keď aj o práva otrokov šlo vo vojne Severu proti Juhu? Z negatívnych stránok filmu sa dá odsudzovať použitie nafarbenej belošky v úlohe černošky. Neskôr sa to isté stane aj pri mužských postavách, ale niektorí herci vyzerajú byť černochmi naozaj. Nuda a zdĺhavosť sa tomuto filmu nevyhli a hlavne tieto negatíva kazili dojem z filmu. Až v 20. minúte sa niečo vážne začne diať. Logika scén: tak domáci pán vytiahne pištoľ a trpezlivo čaká na útočníkov, ale čaká tak blízko dverí, že mu pištoľ hneď zoberú. Zomieranie v bitkách občianskej vojny USA je tu skôr humanistické ako reálne, krvavé či epické. V davových scénach je zmätok, ale nie ten želaný, ale ten, ktorý u týchto skorých filmov pripomína grotesku. Scény z diaľky (výbuchy mesta, útek ľudí v doline, na ktorých sa pozeráme z kopca) mi mojím voľným okom pripadajú nahraté asi dopredu a púšťané na plátne vtedy, keď sa natáčali scény divákovi fyzicky bližšie. V osobnejších scénach zasa chýbajú väčšie emócie pri prežívaní osudov jednotlivých postáv a tiež formálne lepšia stránka, či už práca s kamerou (na tú dobu fajn, ale keďže pozerám film v tejto dobe, musím porovnávať s najlepšími, doteraz videnými trendami). Pri zomieraní sa zobrazujú celé telá, detail na hlavu tu nie je a nepribližuje nám viac posledné chvíle umierajúcich. Prílišné romantizovanie vzťahov mužov žien mi nekorešponduje s realitou, ktorá má oveľa viac odtieňov ako len vyznávanie lásky bez toho, aby s tou ženou muž mal už vôbec nejakú skúsenosť. Vďaka Lincolnovej poslednej návšteve divadla sa dozvieme, prečo sa tak ujalo šacovanie bezpečnostnou službou. David Wark Griffith tu zobrazujúc príbeh zo storočia pred natočením filmu divákovi pozerajúcemu ho storočie po jeho vzniku možno nevedomky, možno naschvál podsúva dôležitosť Ku Klux Klanu. Niežeby mu divák fandil, ale vzhľadom na to, ako sa v tomto filme dejú len nudné zdvorilostné scény a nie tak zákerne vyzerajúce intrigy, ho už veľmi túžobne očakáva a keď príde, dočká sa najlepšej tretiny filmu, ktorú si užije obsahovo (režisér určil, komu fandiť). A našťastie dostáva zaujímavejší a napínavejší dej ako je zvyšok filmu. Zradca černochov sa vo filme volá Lynch. Žeby nejaké podprahové presviedčanie? Ťažko povedať, čím režisér presvedčil tých černochov, čo tu účinkovali, aby tu hrali, keď sa tu obhajuje Lost Cause pomocou fikcie. Ako morálni černosi sú tu zobrazení práve tí, ktorí slúžia bielym. Každopádne tu nie je žiadna rasa zobrazená ako bezchybná a zároveň len morálna, čím sa trochu štiepi dojem propagandy. V dnešnom svete, kde je škandálom urážka, možno rasistická, viac ako tvrdá hra súperov (aj rozrazenie hlavy + napadnutie hráčov po zápase) kvôli pýche známejšieho klubu nad menej známym (Glasgow vs. Slavia 2021) je možno aj myšlienkovo osviežujúce si pozrieť takýto film, ktorý síce viac obhajuje bielych, a síce narobil asi viac škody ako úžitku, ale nedá sa považovať za vyslovene rasistický. Keď sa niekto pýta, prečo Ku Klux Klan ešte existuje, nuž preto, lebo všetci robíme chyby a sme si v tom rovnocenní. Jazykové okienko: carpetbagger.

Tvorcovia od začiatku epizódy ohromujú animáciu mesta. Ukazujú aj Zekeho minulosť, ktorá prešla v záujme jeho presvedčenia jedným ťažkým rozhodnutím. Za logický lapsus považujem vážne debaty o tajných plánoch na verejnosti kričiac bez toho, žeby ich Marley jednotky nesledovali. V histórii si ľudia dávali veľký pozor na sprisahania, ale tu, kdeže, tvorcovia predsa potrebujú nejako urýchliť dej a vysvetliť pohnútky jedného z hrdinov. Bohužiaľ táto cesta do minulosti s výrazným logickým lapsusom navodzuje pocit, že so šťastím sa dá všetko a druhá strana sú len hlupáci, keď si také veci nevšímajú. Úplnými hlupákmi však nie sú, to by o výsledku vojny bolo rozhodnuté už dávno. Napriek tomu sa tieto veci medzi sebou logicky bijú a nemali by spolu existovať v seriáli, kde na takúto udalosť výrazne nadviažu ďalšie, ktoré chcú navodiť dej príbehu bez logických dier. Cením, že prvý raz pri premene Titana to schytali aj kone (prvýkrát to bolo zobrazené). Levi ani Zeke nesklamali.

„No hard feelings?“ Nákladiak, pivá a žiadna tvár až do začiatku tretej minúty. Nie je to veľmi kultový začiatok, skôr len rutinérsky, aby sme vedeli, do akého prostredia ideme. Drsne sa tváriaci chlapci sú mafiáni, mrkajúca žena zasa Sylvia Sidney. Gary Cooper ako The Kid svojím výkonom poteší. Vyzeral aj, že vie strieľať. Ich rande on the fair seems realistic. Frajerka chce od neho, aby si zarobil, on sa spočiatku bráni jej nápadom, keďže je dcérou mafiánskeho poskoka. V gangu jej otca sa nehrá čestne ani medzi vlastnými členmi. Kidovi farjerku obvinia a zavrú a on sa s mafiou predsa len spojí, keď ho jej stepfather spracuje. Téma nováčik v zabehnutom svete s naivným pohľadom nefunguje ani vtedy, ale aspoň prináša napínavé momenty. Parodické je ale to, že ku žene, ktorá aktívne pomáhala kryť otca pred odsúdením za vraždu, jej „frajer“ má veľmi gentlemenský prístup (na jeho škodu) a len ju zavezie domov bez toho, aby „prespal“ u nej. 30. roky a filmový pohľad na vzťahy, kde niektoré veci sú tabu a iné nie. Formálne v niektorých momentoch atmosférická, v obsahu zasa chytrá krimi, ktorá poteší napriek neúčasti krvavých scén. Veľa sa hovorí a málo strieľa, napriek tomu je obsah dobrý, škoda ja nedokončenej línie s otcom. Jazykové okienko: dough; up the river; play ball; welsh out; Johnny-on-the-spot.

„It’s very, very funny. I was afraid I was gonna die. Now I’m afraid I’m gonna live.“ Vojnová dráma o návrate fyzicky a psychicky poznačených veteránov domov. Herecky sa využilo aj 45 vojnových veteránov z nemocnice v Birminghame. Marlon Brando v úlohe hlavného hrdinu rozpráva divákom svoj príbeh od jeho postrelenia, najprv v prvej osobe, potom už nie. Ešte nemá taký zatiahnutý hlas ako napríklad v The Fugitive Kind, ale charizmu už má. Pacienti riedia drámu svojimi vtipmi, ktoré sú tak otravné, až sa nedá na nich nezasmiať. Pri porovnaní s mladším filmom na rovnakú tému Coming Home mi tu chýbalo viac kvalitných hercov (aj keď títo nie sú zlí) a lepšia zápletka. Úctyhodná téma, ale s predvídateľným dejom. Scény dostávajú divákov viac svoju silou, ako originalitou. Jazykové okienko: 10 to one; peek-a-boo; be through; out of a clear sky; behind the eight ball; wires crossed. „What’s the matter, Lieutenant? You paralyzed or something?“

„You’re not young at 30 if you’ve been on a party since you were 15.“ Xavier, also known as Snakeskin is bad boy. Zadržali ho kvôli incidentu na párty, keď dal svoju gitaru do záložne a v úvode filmu to vysvetľuje na súde. Marlon Brando ho hrá výborne, či už ide o unavený výraz alebo jeho unavený hlas, ktorý mu dodáva charizmu. V obleku vyzerá ako z neskoršieho The Godfather. Výrazne extrovertná sebadeštruktívna žena ako ďalší dôležitý charakter poteší, rovnako ako tá staršia nenaplnená. Hlavný hrdina rozpráva toľko, že Tarantino chrochtá blahom. Chýbajú tomu ale intenzívnejšie scény, lebo scény sú spočiatku melancholické, chýba im hnev, ktorý prichádza v plnej sile až neskôr. Dráma o začatí slušnejšej životnej kapitoly s dobiehaním minulosti hlavného hrdinu oplýva slušnými scénami a len jedným výrazným hereckým výkonom, ku ktorému mi chýbajú ďalšie rovnakej úrovne. „..and you can hit on him for $5 if you really need it.“ –„All we know is just the skin surface of each other.“ –„Wild things leave skins behind them.“ Jazykové okienko: doggone.

„Either you leave town or tonight be on that street alone.“ Videl som 124 min. verziu. Film nezačína šťastne, ale na westerny alebo postwesterny sa nostalgická nálada hodí. Nie je však dobré ňou bez akéhokoľvek iného trochu viac adrenalínovejšieho a dramatickejšieho prvku začať film. Lepšie by ju bolo do filmu pridať až po tomto prvku. Názov tiež filmu nerobí dobre, lebo je spoilerom. Na počiatku hrdinská hudba a úvodné titulky (celkom štýlové), ako to už býva. John Ford už vtedy mal skúsenosti s farbou, no rozhodol sa pre čiernobiely obraz. James Stewart dobre hrá komunikačný prejav sebavedomého senátora. Súčasnosť príbehu je nuda, aj keď v nej vidíme správne hodnoty, tak sa v príbehu presúvame do akčnejšej minulosti. Lee Marvin je rozpoznateľný podľa hlasu, keď žiada pohoničovho ochrancu vyhodiť náboje z brokovnice. Woody Strode je pomocníkom Johna Waynea, ktorý hlavného hrdinu nájde zbitého. Vera Miles zasa hrá girfirend of John Wayne (aspoň podľa plotu na wiki), čím vzniká milostný trojuholník. Je až čudné, ako sa ľudia vedia upnúť na ideály. Narážam na náklonnosť hlavnej ženskej postavy Hallie v podaní Very Miles a jej scénu, ako hlavný hrdina zistil, že nevie čítať. Niežeby reagoval hneď vzhľadom na jeho sympatie ku nej a povedal „Naučím ťa čítať.“ Nie, tvorcovia nám predkladajú človeka, ktorý na divokom západe nemá EQ a nie je to pritom zločinec, čo znamená, že jeho prežitie je dosť fantasy. Jeho reakcia, v ktorej sa jeho herecký predstaviteľ James Stewart príliš dlho a príliš vysokým hlasom čuduje „You mean can’t read at all?“ mi príde znova dosť mimo, lebo negramotnosť mi u kuchárky 19. storočia príde ako bežná vec, kým on sa nad tým potrebuje zastaviť pár minút, čím ju emocionálne zraní. Aj toto tohto hrdinu dosť degraduje na úroveň zbytočnej postavy závislej od druhých ľudí (spoiler alert). Ešte že sa dočkáme napätej scény medzi Johnom Wayneom a Leem Marvinom, ktorý v tomto filme ponúka z hercov najlepší výkon v úlohe hlavného záporného hrdinu. Lee Van Cleef ako jeho pravá ruka síce vyzerá drsne, ale výkony z Leoneho dvoch filmov dolárovej trilógie tu nedosahuje. Napätie tu nemá dosť kvalitných scén, čo je na škodu. Na drámu tu postavy príliš málo diváka chytia za srdce, keďže si vie pozrieť lepšie a intenzívnejšie scény v iných filmoch. Tento film sa navyše priveľmi zaoberá politikou, z ktorej ukazuje len nádej v naplnenie vyšších ideálov, ktoré nevieme, či tí politici naplnili. Vo filmoch sa oplatí viac zobrazovať priamy dopad určitých akcií, lebo tie sa dajú prežiť intenzívnejšie aj cez filmové sprostredkované rozprávanie. Ale aby som ostal v žánri, odporúčam o rok mladší Hud s Paulom Newmanom v hlavnej úlohe. Tento postwestern ukazuje, ako sa má využívať nostalgia na dramatické účely a nie na to, aby diváka uspala a taktiež je dobrým príkladom toho, čo je to dráma o troch postavách. The Man Who Shot Liberty Valance je béčko, kde sa nešťastne utlmila akcia a focus obsahu sa zameriava na trochu nereálneho kladného hlavného hrdinu, ktorý síce ostatných učí právo, ale tí ostatní mu poskytujú ochranu a pomoc, keď ich potrebuje a tak do žánru western v jeho hlavnej úlohe veľmi nezapadá. „Alright, dude, this time, right between your eyes.“ –„Whiskey, quick.“ Jazykové okienko: mend fences; dog's age; sound advice; who-hit-john; talk the ears off a wooden Indian; buckboard.

„Very short on discipline.“ London, 1944. Major hraný Leem Marvinom opäť v postave chlapáckeho chlapa so zásadami na príkaz vyberá 12 odsúdených vojakov a ide s nimi na smelú misiu do tyla nepriateľa. V Johnovi Cassavatesovi vidno hajzla, čo by ženy znásilnil a bodol od chrbta. Tu som spokojný. George Kennedy tu nehrá zločinca, rozumného vojaka dodržiavajúceho príkazy však hrá dobre. Donald Sutherland tu jednoznačne vyzerá ako mladé ucho a je zločincom, ktorý vyzerá ako psychopat, ale dajú sa z neho robiť žarty. Charles Bronson vyzerá aj ako zločinec čestne a spoľahlivo. Teddy Savalas ako čistý hajzel. Robert Ryan je tu do počtu. Príbeh prechádza klasickými klišé, ktoré sa dajú dobre využiť, ak sú tvorcovia zruční. Ideme cez budovanie rešpektu (nejako mi tam chýba krv a kamera v drsnej scéne uhla nabok), rozprávanie sa s jednotlivými členmi samostatne a ich motivovanie, výcvik, jednota a akcia. Čo je ale problémom? Žiadny osobný prístup mimo fungovania jednotky tu nie je. Hrdinom nie je dopriaty žiadny čas navyše si diváka získať, ani ich nerozvíja žiadny iný rozmer okrem ich reagovania v akcii. Logický lapsus: prečo nikto z infiltrovaných nevie poriadne po nemecky? Wladislav vie len málo. Béčko, ktorého téme emočný rozmer pridal až Tarantino v Inglorious Basterds.. „I’m not very interested in embroidery, only results.“ –„Look you littel bastard, either you march or I’ll beat your brains out.“ „If you do, you dont know Victor Franko.“ –„The only way to stop him was to shoot him. Anohow, he had it coming.“ „Yeah. But you only made one mistake, huh? Guard. You let somebody see you do it.“ –„It’s all right. The gentleman from the South made some kind of inquiries about the dining arrangements. He and his colleagues are discussing the place card settings.“ „Slipped on a bar of soap, huh?“ –„Now, which one of you guys would like to stick this in the major?“ „Well, major, if it’s gonna help the war effort...“ –„I’m going to say a word, and you come back at me as fast as you can with whatever comes to your mind. For instance, if I were to say „hapiness,“ you might say „children.“ „I wouldn’t say that.“ -„They’re very pretty, colonel. Very pretty. But can they fight?“ „Yes, sir.“ „I hope youre right. Where are you from, son?“ „Madison City, Missouri, sir.“ „Never heard of it.“ –„I owe you an apalogy, colonel. I always thought that you were a cold, unimaginative, tightlipped officer. But you’re really quite emotional, aren’t you?“ –„Major Reisman‘s compliments, sir.“ Jazykové okienko: cracker; Kraut; on the double; dog tag; 4F.

„You must be stark staring mad.“ Počujeme 2 výstrely a vidíme Leeho Marvina v hlavnej úlohe Walkera. Tak ako v remakeu s Gibsonom, aj tu je hlavný hrdina rozprávačom príbehu. Tu na flashback dlho nečakáme. Akcia roztáčajúca dej tu dopadá inak, ako v remakeu, kde viac baví. Pri zrade nie viac ako 2 výstrely logicky škrípe viac ako v remakeu. Ku tomu sa pridáva preplávanie vzdialenosti medzi Alcatrazom a San Franscisom s dvoma ranami v tele. Tempo rozprávania zas kazí nostalgické spomínanie na prvé stretnutie dvojice, ktoré je tu tak v krátkosti zhrnuté, že ani nemuselo byť. Ponúka však herecký drunk výraz Marvina, pričom za podobný dostal v jednom westerne aj Oscara. Muž vystupujúci ako policajt na Walkera rovno vybalí, že chce organizáciu, čím pôsobí menej dramaticky, ako dvojica crooked cops v remakeu. Femme fatale je tu výrazne slabšia ako Kara Deborah Unger v remakeu. Boorman prekvapí záberom tieňov na všetkých výrazných častiach tváre Leeho Marvina, akoby sa hral s kontrastom pri čiernobielych filmoch, tento je však farebný. Boorman využíva dramatický dojem. Napríklad Walkerove kroky sa rozliehajú aj v scénach, v ktorých nefiguruje, ale sú zobrazené s prestrihom v rovnakom čase, ako kráča. Dojem obsahu vylepšuje až vypočúvanie Stagmana, ktoré je zábavné a zároveň napínavé. Potešia aj Walkerove fyzické súboje, ale v dnešnej dobe a možno aj na tú svoju sú prekonané. Keď už nie je čo nepoznané z minulosti divákovi povedať, tvorcovia využívajú flashbacky na vyjadrenie emocionálneho rozpoloženia hlavného hrdinu a prekladajú nimi scény súčasnosti, v ktorých hľadajú podobnosť. Až tak veľmi to nefunguje, ani to veľmi nie je treba. Film, ktorý je síce dobre natočený, ale zostarol a prekonal ho jeho remake/reboot podstatne väčšou mierou akcie aj zábavy. „Hey. What‘s my last name?“ „What’s my first name?“ Jazykové okienko: point-blank.