MikO_NR_1909

V čase prehlbovania akejkoľvek formy internej komunikácie skrz sociálne siete príde takáto senzitívna romantická komédia ako skutočný balzam na dušu. Výborne napísané, herci sú zanietení a Lubitsch čoby srdcom Európan vie vytvoriť relevantnú atmosféru prostredia európskej meštiackej štvrti a pri svojej adaptačnej spôsobilosti na americkú tradíciu nemá žiadne problémy raziť suverénnu rutinu bez toho, aby sa zásadným spôsobom dostal do sporu s producentmi.

Nechám si čas na rozmyslenie. Akirov meditatívny ponor ma v jeho takto pokročilej časti kariéry ničím neprekvapuje, i keď stále mi hlavou prechádza rozpor kvalitatívnym rozsahom výpovede a objemom skutočných poetických podnetov na zamyslenie, ktoré by so mnou lyricky pohli (mohli by sme tam zarátať variáciu malieb Van Gogha a podaktoré vychádzky parkom). Preto by som jeho auru nechal na čas nedotknutú a vrátil sa k nej, kedy budem spôsobilejší doceniť podstatu bytia jeho zložitej osobnosti, hoci tie posolstvá sú absolútne čisté nevinnosťou, naivitou a perfekcionistické údelom jeho činnosti, ktorú v dospievaní zveľaďoval a bral si z nej inšpirácie.

Vypäto vygradovaný dokument s výbornými dramatickými momentmi, informáciami z prvej ruky a chladným vyhodnocovaním Barbieho (ala Altmanových) aktivít. Trochu ma zamrzelo, že retrogradná osnova sa prieč 50-rokmi začne prílišne koncentrovať na nacistickú kartu a rozlezená zodpovednosť za osud bolívijského chaosu ostane visieť v zapadnutom prachu. Oceňujem motív a spôsob odrozprávania, ktorý sa ťažko v učebniciach dejepisu dozviete (ešte v takejto interaktívnej forme), ale chýba tomu vnútornejší impulz a vzťahové prepieranie, ktoré sa minutážou značne zúži na jednu osobu (na to, aká zložitá problematika krajnej pravice v krajine dosluhovala).

Fascinuje ma svet diplomacie a všetky podrobnosti, ktorými sprostredkováva svoju nečitateľnú a inak mnohotvárnu reč. Schlöndorff sa ako idealistický básnik snaží naviesť univerzálne posolstvá z Gélyho hry do krajností človeka, ktorého sužujú nevyhnutné ostychy vlastného svedomia. Alebo skôr smer z ideologického komfortu a hnevu do diskomfortu, ktorý zasahuje priamo von Choltitza a jeho rodinu. Je to samozrejme pritiahnuté za vlasy, z čisto objektívnych pohnútok zvažujem nižšie hodnotenie ale téma a posolstvá ma zasahujú kedykoľvek, kedy do podobných existenciálnych vôd (našťastie ako divák) aspoň z pohodlia obývačky nahliadnem.

Silverado predstavuje opantaný návrat idylickej formy, ktorá výrazne scvrkáva napätosť a dáky ten tradičný svet starého západu na jasne zrozumiteľnú synergiu hrdinstva, nadhľadu a satisfakčného vyústenia, že nejde ho v kontexte žánrových dejín ignorovať. Príbeh je mimoriadne štýlový, výborne natočený jak v rámci dynamického prevedenia akcie, tak vizuálnou textúrou. Avšak Kasdan neuniesol hranicu znesiteľnosti, kedy som mu jednou hemisférou toleroval vedomú laxnosť charakterizácie mikrosveta, v ktorom sa dej Silverada odohráva, tak akýmkoľvek nepredvídateľným momentom, ktorý by si zaslúžil zmienku. A škoda tých naivných zvratov, nadhľad za ich hranicu, (nech je akokoľvek vynaliezavý) prosto nesiaha.

Wong má schopnosť opulentne narábať s poetickou tragikou tak, že je v rukách druhých skrátka nereprodukovateľný a nedá sa napodobniť. Záver to opäť raz potvrdil. Ale to narábanie s polocelkami, polodetailmi a vnucovanie štýlu, ktorým zarezonoval v iných žánroch, do kúskov od majstrov bojových umení moc nepatrí a nie je jeho mentálnou krvnou skupinou. Hlavne, ak koncept vo svojej dešifrovateľnosti hrozne pokulháva v rozprávacej forme a nedokáže divákovi adekvátne sprostredkovať zážitkový potenciál, ktorý je prakticky nevyčerpateľný. Ale to, aké trendy nadobúdajú akčné historizmy z ďalekého východu v podobe novodobých Jidaigeki alebo transponovaných bijákov z Martial Arts, tak sa Veľmajster drží v okrajovej rovine a z času načas upúta originálnymi momentmi. Ale sú na seba naviazané moc plasticky a nesprotredkujú tie spirituálne osobitosti, ktorými sú čínske mytológie opradené hlbokou fascináciou a nepochopením.

Súhlasne potvrdzujem, že sa spolutvorcom a spoluscenáristom podarilo ošatiť hulotovský typ humoru do moderného sveta sužujúceho spravidla tie isté existenčné problémy a akcentované zhruba porovnateľné typy osobnosti zanietených pre svoj kúsoček piesku na zemi. Zdanlivá nepochopiteľnosť a odtrhnutie od všednej reality je skôr maskou, ktorá diváka zavedie do krajností a výšin, kedy bol film atraktívnou a zábavnou formou média. Poloprázdne exteriéry sú navrhnuté naprosto geniálnym, naliehavým spôsobom pre potreby nedialógových foriem rozprávania filmu. Sú zároveň aj ich vrcholom, pokiaľ prirátame nespočetnú originálnosť trikových kreácií.

Perfekcionistické úsilie Germanovho počinu je hroznou malátnosťou uťahaná antiutópia, ktorá sa v súčinnosti v predom zadeklarovaných motívoch utápa vo svojich banálnych obrazcoch zlovestnej stredovekej atmosféry a jej účinok v sebe samej. Je to úžasná virtuálna hra expresionistického symbolického významu, ale autor sa v 3 hodinovej minutáže nedokáže odlepiť od rozporcovaných filozofických úvah a bodoch, ktoré má senzuálne skvelo spracované vo svojej hlave. Preto som aj alergický na výborné myšlienky autorov ako v Passolliniho Saló, ktoré okrem kontroverznej pózy neponúka hĺbavejší diskurz do osobitnej problematiky, ale len tézovito a samoúčelne nadbieha do svojho okázalého cieľa. Za relevantnú považujem asi prvú hodinu, kedy aj mimodialógová forma pôsobila omráčujúcim dojmom plných záhad a tajností, aby sa napokon vykľula v rozťahanú, unifikovanú spleť neustále sa opakujúcich obscénnych gest.

Delikátna púť za dosahovaním maximalistickej výkonnosti a zžitím sa s jednou činnosťou, akoby bola iba ona samotná stelesnením vesmírneho a fyzického snaženia. Výborná chémia medzi ústrednou dvojkou, nie náhodou Fletcher pripomína kouča Cartera, avšak Whiplash je lepšie napísaným filmom. Množstvo objektivovej detailizácie ako prvok zhutnenej mizanscény dosahuje vysokého účinku a málokedy svojim účelným zámerom vyslovene odrádza, priam naopak. Dopĺňa políčko za políčkom ako obohacujúci spôsob kapacity širšej vnímavosti podobne ako zdanlivo nepredstaviteľná cesta úsilím za dosahovanou magickou kúzelnosťou tejto vznešenej činnosti - hraním jazzu. Whiplash je dôkazom, že i komerčne menej pokryté projekty môžu medzi nezávislosťou a plnokrvnou zážitkovosťou zohrávať vzácne rovnocennú rolu. Predstavuje vzťahový i umelecký temporytmus zložitosti, ktorého viažu ústrania a nejednotný postup pri hľadaní finálnych ciest. Ladne sa ním prevetrajú banálne poučenia životom, ale i hlbšie prieniky bez lacnejšej tézovitosti, hoci záver ho trošinku zrádza z týchto chodníčkov.

Akože kvalitný, poctivo rozvíjaný európsky art, ktorý však v trendovej rovine hrá viac na pózerskú strunu a na moc okatý chlad. Ten sa prejavuje takmer vo všetkom. Mladý muž usilujúci sa vziať si pod náruč druhú hrejivú dušu, ktorá by zdieľala jeho utrpenie. Tá sa k nemu privinie len pod záštitou zistenej vlastnej (takmer) nevyliečiteľnej choroby, pričom, pokiaľ oni dvaja stelesňujú prílišnú chladivosť a opak potrebnej emfatickosti prejavujúcej sa v každom jednom aspekte (až to pôsobí moc tendenčne), ich okolie je potom snáď až chladiarensky box. Trošku silené, dramatické kľúče Michaela Hanekeho, avšak s menšou razanciou ľudskej bezohladnosti vyplývajúcej z vygradovanej dramaturgie, a menšími, vizuálne pôsobivými scénami. Skôr tradičný drámový festivalový reprezentant než jeho hnací motor.