Circumscriptor

"Hark Triton, hark! Bellow, bid our father the Sea King rise from the depths full foul in his fury! Black waves teeming with salt foam to smother this young mouth with pungent slime, to choke ye, engorging your organs til' ye turn blue and bloated with bilge and brine and can scream no more - only when he, crowned in cockle shells with slitherin' tentacle tail and steaming beard take up his fell be-finned arm, his coral-tine trident screeches banshee-like in the tempest and plunges right through yer gullet, bursting ye - a bulging bladder no more, but a blasted bloody film now and nothing for the harpies and the souls of dead sailors to peck and claw and feed upon only to be lapped up and swallowed by the infinite waters of the Dread Emperor himself - forgotten to any man, to any time, forgotten to any god or devil, forgotten even to the sea, for any stuff for part of Winslow, even any scantling of your soul is Winslow no more, but is now itself the sea! "

Kto ešte nevidel toto parádne intro do odstrihnutia sa od aktuálne umierajúcich monopolných fabrík na infláciu, tak má všetky moje odporúčania. V priebehu hodinky neskutočne krásne a zrozumiteľne vysvetlená filozofia a systematika Bitcoinu, blockchainu, ale aj centrálnych bánk a štátu. Profesionálna prácička vo všetkých ohľadoch; geniálny strih aj audio. Nesmierne sa teším z toho, že som vo svojom živote mal tú česť hromadu ľudí z filmu spoznať aj osobne a stať sa tak súčasťou sociálnej bublinky kryptoanarchistov. Už to chce iba biohackovať, počkať si na Moon a o dvesto rokov si zo zárobku kúpiť nové telo :))

Uf uf. Trošku drsné retro. Čo mi na Fritzovi vadí úplne najviac? Jednoducho to, že humor je tu založený čiste na tom, že postavy vulgárne nadávajú a správajú sa zvrhlo a dekadentne, pričom za tým nie je nič hlbšie. Na počiatku 70. rokov to bol možno práve takýto kultúrne-etický šok, ktorý divákov sám o sebe zaujal. Dnes to však nie je nič neobvyklé a tak sa tu snažím v zhluku vulgarít nájsť nejaký point, ale márne. No čo už, vzhľadom na dobu to ujde. Nájde sa tu ale plejáda vtipných momentov (napr. fízlopolicajti s mikropenismi strieľajúci cez rozbité okno kostola z revolveru, kocúrie orgie a fajčenie maŕychuany) a hudba je tu celkom slušne atmosférická a skvelo sa dopĺňa s psychedelickými vizuálmi, okolo ktorých sa celý Fritz the Cat vlastne tak trochu točí. S kontextom doby 4/5, inak by som išiel s hodnotením podstatne nižšie.

WTF!? Tieto tri písmenká absolútne vystihujú celý môj dojem počas pozerania Baróna Prášila + ďalších pár dní po jeho dopozeraní. Extrémne vytripené a vykúrené 60. roky v plnej kráse, chuti a intenzite. A to v Československu. Stačilo mi pár úvodných pseudohalucinačných haluzí a bol som v existenciálnom šoku nie len z toho, že takáto vecička si z ničoho nič vznikla v socialistickej krajine, ale ešte k tomu bola aj len tak pre srandu vysielaná v období sviatkov vo verejnoprávnej televízii. Klobúk dole pred Karlom Zemanom; niet divu, že si zrovna tento filmík vybral Terry Gilliam pre svoj remake.

Dosť dobrý, objektívny, zaujímavý a profesionálne spracovaný dokumentík. Pán Bhagwan Shree Rajneesh ma absolútne uchvátil už len preto, že som o ňom vôbec nič nepočul, až pokiaľ mi moji súdruhovia kamaráti neodporúčili tento mini seriálik. A ako tak čítam komenty, tak očividne nie som sám. Bhagwan je veľmi zaujímavý sociálny fenomén, pri ktorom je veľká škoda, že je mu venovaná iba takto maličká pozornosť. Nenapadá mi nič lepšie, než celkový dojem z diela zhrnúť slovami kolegyne Kwaichi, ktoré som si dovolil trošku štylisticky zeditovať: Tvorcovia dokumentu odviedli dobrú prácu. Zaujala ma hlavne metóda spracovania, staré historické zábery v kombinácii s retrospektívnymi monológmi zachytenými v UHD rozlíšení a chýbajúce scény doplnené o kreslené statické animácie. Spolu to vytvára pôsobivý dojem medzi minulosťou a súčasnosťou.

Tento film je asi najlepší argument proti tvrdeniu, že hodnotenia uživateľov na ČSFD (resp. ich aritmetický priemer) určujú nejakú kinematografickú kvalitu :)) Under the Skin je neskutočne artový, atmosférický, metaforický a transcendentálny nášup serotonergne halucinogénnych audiovizuálov. Aj keď je veľmi ťažké na tomto diele zhodnotiť konkrétne veci, tak sa o to aspoň pokúsim. Práca so strihom a prostredie filmu je neuveriteľne profesionálne a detailné; niečo na spôsob Tarkovského/Kubrickovej polostatickej verzie Farga. Scifičkovské mimozemské zábery sú čistý trip, rovnako ako pani Mica Levi s jej hudbou vyvolávajúcou celotelový enteogénny zážitok. A Kryštof Hádek je jednoznačne pán; jeho cameo ma preveľmi potešilo. Jediný herec, ktorý sa nechal zabiť a stiahnuť z kože mimozemšťankou v roli Scarlett Johansson v psychedelicky vyhajpovanom artovom filmíku. Každý, kto nepozerá komiksové a akčné filmy, ako každý priemerný slovenský malomeštiacky dôchodca nemajúci internet, by si mal Under the Skin pozrieť, popremýšľať a porozumieť mu. Takéto vecičky nevznikajú každý deň.

“The worst mistake that you can make is to think you're alive when really you're asleep in life's waiting room...” Ak niekto povie, že Waking Life je iba pseudofilozofická uspávacia prehliadka nezmyselných dialógov na pozadí snového sveta, tak by som si dovolil povedať, že sa šeredne mýli. Mimo to, že je tento filmík audiovizuálne dokonalý, tak všetky jeho obsahové prvky sú neuveriteľne obohacujúce, symbolické a krásne. Dialógy, ktoré tu odznejú, nie sú ničím plytkým, naozaj dávajú zmysel a nielenže potešujú chúťky priemerného elitno-fajnšmekrovského diváka, ale sú aj veľmi poučné. Doposiaľ jediné (a veľmi kultúrne podceňované) dielo svojho druhu s ohromným posolstvom.

"Koyaanisqatsi" means: "chaotic life"/"crazy life"/"life out of balance"/"a state of life that calls for another way of living" - "Near the day of Purification, there will be cobwebs spun back and forth in the sky." Prednedávnom som napísal, že Samsara je mindfulness na filmovom plátne. Ak som teda hovoril pravdu, tak Koyaanisqatsi je potom niekoľkokrát vyhajpovaný, čistý, rýdzy a umytý mindfulness šmrncnutý štedrou porciou artového transcendentna. Oproti Samsare je skrátka o triedu vyššie a dovolil by som si povedať, že je dokonca jednou z tých najlepších vecí, aké svetová kinematografia za celú dobu svojej existencie vyprodukovala. Audiovizuálne je to poriadny trip a ak zoberieme do úvahy, že sa jedná o takmer 40-ročný artefakt, tak nad technickým spracovaním väčšiny scén zostáva rozum stáť; v prípade, že samozrejme opomenieme hypnózu z geniálnej hudby veľmajstra Philipa Glassa a majstrovskú prácu so strihom a načasovaním. Vyobrazenie našich evolučných syndrómov a záchytných bodov civilizácie je tu taktiež aj po toľkej dobe veľmi aktuálne. A ako bonus chcem spomenúť, že Koyaanisqatsi sa netvári ako nejaká dôležitá a moralizujúca civilizačná odysea. Tento film proste a jednoducho zachytáva Zem takú, aká je a konečný verdikt zostáva iba na divákovi, ktorý si z toho všetkého môže odniesť čo len uzná za vhodné.

Neviem, či niekedy v histórii kinematografie mal nejaký film výstižnejší názov, než je práve Naked Lunch. Je to dielo, na ktoré sa skrátka nikdy nezabúda. Nemá žiaden dej, príbeh a ani žiaden bod, ktorý by mohol zmätený divák aspoň trochu uchopiť a nájsť si vďaka nemu cestu von z tohto skľučujúceho a chaotického víru audiovizuálneho šialenstva. Ak by som mal charakterizovať lyrickosť/epickosť tohto diela, tak by som povedal asi iba toľko, že sa tu všetok slovami popísateľný obsah iba nejak groteskne zhlukuje, exponenciálne plynie a pohlcuje vás. Je to krásna, rýdza a umytá, totálne zvrátená a geniálne psychopatická zvrhlosť od Cronenberga v jeho najlepšej forme. Úprimne a bez hanby sa priznávam, že som tomuto filmíku neporozumel a popravde si ani nemyslím, že sa mu porozumieť dá. Ale bolo mi neskutočnou cťou a potešením vidieť ho.

Takže, ako sa k tomuto tu vyjadriť? Uznávam, Night on Earth je v mnohých ohľadoch klasická jarmuschovina plná úžasných trippy atmosférických prešupov. Svedčí o tom už len úvodné intro s doprovodom bizarne lahodnej muzičky Toma Waitsa. Dalo by sa povedať, že zhruba prvá polovica filmu ma veľmi bavila a vyzerala presne tak, ako by som si ju mohol predstavovať po zhliadnutí novších Jarmuschovych filmov. Avšak, približne v momente, kedy prišiel na scénu Roberto Benigni, sa sebavedomý kreatívny Jarmusch zmenil na tak trochu začínajúceho nováčika, ktorý ešte stále cíti potrebu pritiahnuť si k sebe davy komerčných establishmentových divákov takými prvkami, ktorými by ich mohol ohúriť (napríklad extrémne teatrálnu a násilne vtipnú smrť "biskupa" si naozaj mohli odpustiť). Nuž, je to proste a jednoducho začínajúci Jarmusch, ale na druhej strane si dovolím poznamenať, že jeho potenciál je značne viditeľný.