ancientone

Prečo by mal byť film s vojnovou tematikou čisto dávkou mizérie? Prečo by mal byť film s vojnovou tematikou len o bolestnej reflexii marazmu? Prečo by mal byť historickým balíkom alebo kritikou? A prečo by mal byť film s vojnovou tematikou o vojne? Wheatleyho film Field in England svojím prístupom k téme nápadne pripomína Jodorowskeho westernovú snímku El Topo, ktorá si robí zo žánrového zradenia takisto len povrchový plásť, do istej miery plásť mierne mystifikačný, a vo svojom vnútri rozohráva úplne inú, svojskú a ráznu hru s divákom, naratívom a témou samotnou. ......... Snímka postráda pevnú dejovú štruktúru a mení sa na sériu epizód, ktoré zachytávajú družinu vojakov s farárom na ceste naprieč "krajnou nikoho", pričom hĺbkovo sleduje ich psychedelicko rozpad, podaním balansujúci medzi cynickou groteskou a deprimujúcimi sekvenciami, nahustenými atmosférou snúbiacou des a psychedéliu do jedného flexibilného celku. ......... V neposlednom rade, Wheatleyho "ansámbel" funguje aj ako posmech mierený do radov vojnového filmu. A triafa sa. Majú to na svedomí práve bohato dávkované pasáže, kde sa tragické či vážne scény spontánne dostávajú do úplne roviny absurdného čierno-čierneho humoru, myslím, že netreba považovať za prekvapivé, že filmár z Veľkej Británie sa v nich približuje práve "pythonovskému" zabávaniu, alebo scény, kde sa robí "z hovna niečo" (nepochybujem, že Wheatley vykonal jedno z najpoetickejších nasnímaní "cesty na veľkú potrebu"). ........ Primárnou devízou Poľa je samozrejme formálna stránka. Aj tou film pripomína už spoemunté Jodorowskeho westernové podobenstvo, no bez tak mimoriadnej dávky surreálna v narábaní s kompozíciou objektov a dialógov. Field in England strieda nádherne snímanú krajinu s blízkymi zábermi do tvárí postáv, na to hádže kilogramy halucinofénnej práce s kamerou, ktorá je samozrejme vďačným prostriedkom klimaxu a v neposlednom rade vie efektne vkopomovať, zo začiatku mnohokrát dosť neočakávané, makrozábery. .........Negatíva filmu sa objavujú v občasnej režisérovej neschopnosti určiť si kde-tu nejakú určitú hranicu, pri ktorej sa zastaviť. Avšak jedná sa o výtku minimálnu, čisto kozmetickú - nesmeruje k relevantným častiam, ale len k pár nepodareným vtipom v dialógoch postáv a podobným maličkostiam.......... O Field in England možno oprávnene hovoriť ako o snímke mimoriadne hustej, bohatej najmä po stránke štylistickej a výrazne kontroverznej. Táto "cesta rozkladu" naprieč krajinou (v základnej téme sa snímka môže podobať na Herzogov vizionársksky boom Aguirre, der Zorn Gottes, avšak poetika aj jazyk oboch filmov sa pohybuje niekde inde) vo forme "tripu" Je bujarou hrou s nábehom ku kultovému charakteru (bez rizika zneužitia tohoto termínu), ktorá naplní a (ne)príjemne dezorientuje skôr skupinku než skupinu divákov a spoľahlivo prefiltruje kinosálu.

unikát

Ono to takto nejak vyzerá, keď niekomu cez hlavu veľkolepo prerastie všetka tá (hraná) spirituálnosť, transcendentálnosť, mystickosť a ezoterickosť. Len kto by bol povedal, že ten dotyčný bude zrovna Aronofsky? ......... Aronofsky po sérii skvelých kinematografických diel rozohráva veľkú hru, ktorá obsahuje azda všetko, hlave to metafyzickéé. Nájdete tu toho naozaj kopec, láskou začínajúc a otázkami života a smrti končiac – taká špecifická romanca – ľúbezne uplakaná dráma privedená do nesmierne precítených sfér nadzmyslovosti, obohatená paralelným príbehom – fantasy báchorkou, ktorá má za úlohu prehĺbiť tú emotívnu širokorozmernosť snímky. Asi tako nejako, ako Fontána, by to vyzeralo, kebyže Boris Vian stratí súdnosť a začne, takto indisponovaný, znova písať svoj „najjatrivejší román súčasnosti. .......... Celá symbolickosť a poetickosť Fontány je povrchná autorova hra na city, síce načínajúca rôzne (a mnohé) otázky ohľadom človeka a jeho citov, no pôsobiaca úžasne nedotiahnuto – po otvorení sa to všetko začne šmýkať a lámať na gýčovosti. Jazyk, so svojou alegorickosťou a obrazotvornosťou, tu použitý znie celkom fušersky – lacný trblietavý povrch. A predsa tak peknučký, múdry a okúzľujúci. Prospela by redukcia. Všetko sa to unesene topí (či poletuje?) vo vlnách vlastnej domýšľavosti, ktorá to podáva tak konfidentne a technicky brilantne. Fontána sa dá vlastne zhrnúť do jedného ľudového frazeologizmu: „Snaží sa nás opiť rožkom.“ ......... Fontána má stálu tendenciu tváriť sa pekne a sústavne silne a táto jej „potreba“ je sprofanovaním celého diela, od začiatku do konca. Rozprávka, čo sa tvári veľmi premúdrelo a opojne, jej mnohoobsažnosť a duchovná sila, možnosť či skôr potreba niečo veľmi dôležité a sugestívne povedať, sprostredkovať, pohlcuje samú seba a míňa sa účinku. Tvorí len na oko strašne hĺbavú, -násťročnú maškarádu mnohých prepojení, súvislostí, nadzmyslových obrazov a preexponovanej poetiky. V podstate sa dá Aronofskemu vyčítať presne to, čo vyčíta jeho hlavnému hrdinovi jeho kolegyňa - Strata odstupu.

Tak trochu ako Malevich, akurát zábavnejší. Áno - Malevich s grindcorovou príchuťou.

Akoby to chcelo povedať: Všetky obavy sú márne.

Na úvod dám do pozornosti, že postoj a prístup niektorých užívateľov csfd je na zaplakanie, čoho dôkazom (a filtrom) je práve profil tohto filmu. Je predsa blbosť separovať literatúru a film (tieto tendencie možno vyhľadať práve tu, v komentároch podaktorých užívateľov) – oni totižto patria k sebe, sú so sebou úzko späté a toho dôkazom môže by aj táto snímka, adaptácia prózy K. Vonneguta. ......... Preniesť dielo s obsahom a štruktúrou, akú majú práve Raňajky šampiónov, je jednoznačne veľké sústo. Adaptovať niečo také nie je dobrý, ale veľmi zaujímavý nápad a hutná výzva. Mohlo to dopadnúť všeliako, škála je široká – od úplného fiaska až po úžasný zážitok, rozoberajúci originálnym štýlom základné filozofické otázky. Pri kontakte s finálnym produktom práce možno skonštatovať, že práca sa vydarila, film sa nachádza niekde pri strede, bližšie k druhej, kladnej polovici škály. .......... Filmové spracovanie v eliptickom prístupe šikovne a s rozumom podáva Vonnegutovu prózu, základné motívy prenáša do audiovizuálnej podoby sviežo a účinne, z množstva vychytávok, detailov a kreatívnych maličkostí zostáva len výťah, našťastie dostatočne hustý, súmerný. Veľmi pekný je jasný presah charakteru obsahu do obrazu – šikmé uhly kamery, ostré farby, tragikomická cesta K. Trouta po zdevastovanom prostredí zrazu preseknutá záberom zo streštenej reklamy D. Hoovera, alebo skvelo nakrútené (nasnímané) prvé stretnutie s Waynom Hooblerom, taktiež s krásnou plynulosťou vsunuté ilustrácie z knihy pôsobia slušný divácky pôžitok, hlavne pre čitateľov, absolventov prózy. Skvelo podfarbená hra s, oproti predlohe, viac do popredia posunutou a elipsovito stuženou dejovou líniou. Expresívny trip, ktorý si užívajú najmä herci v stvárňovaní svojich "pošahaných" úlohách, často krát nie sú mimicky nič dlžný Messerschmidtovým bustám . Opozitnú stránku vytvára záver. Tu sa mohlo ubrať zo sentimentálnosti a patetickosti, s ktorou sa zbytočne ambuluje na úkor pôsobivosti záverečných, zbytočne prefarbených, minút, čo stíha mierne narušiť finálny dojem . ........ Vonnegutovej „ujetosti“ bolo učinené zadosť. V rámci možností obmedzení, avšak kde sa poskytol priestor na rozlet, tam bol aj plnohodnotne využitý, vyplnený. ......... Jednu vec majú Raňajky šampiónov v oboch formách spoločnú – tú streštenosť pevne držanú ((bez zadržania) v rozumne flexibilnej forme. Nehrozí žiadny rozpad , roztrieštenie celku a následný rozpad celého dojmu (jedine jeho čiastočné narušenia), celok sa ohýba a tvaruje, neustále pritom naberá zaujímavé tvary, aj keď nie až tak zaujímavé a unikátne, ako tie knižné. V istom zmysle sú Vonnegutove knihy ako oblaky – unesene ich sledujete, plynú, postupne nadobúdajú rôzne tvary a formy, každý si v nich môže nájsť niečo svoje, napriek uneseniu zachytávajú odrazy bežného života spoločnosti – dá sa v nich skvelo odpútať a sledovať veci s nadhľadom. Unikátna kniha obstojne prenesená na plátno. Svieže, menej uletené, viac pri zemi sa držiaci výstrelok.

Hovorenie o Tarantinovi po tarantinovsky? - Ale prosím vás...Len Pokus o hranie sa na Tarantina. Dlhá šnúra kecov o postmodernistickom bôžikovi, prinášajúca iba staré známe fakty o kope odkazov a intertextualít v jeho filmoch. Je zábavné o tom kecať len tak v súkromí, presným opakom je spraviť z toho podklad pre film, aj keď len krátkometrážny. .........Postavy, presnejšie definované monológ postavy, skúšajúci byť tarantinovský. Prostredie je blízke tarantinovskému. Celý duch snímky sa snaží dosiahnuť na úroveň autora, okolo ktorého tvorby sa to tu celé točí a nevie zastať. Nakoniec to znie smiešne, ako nepodarená detská hra a nepotrebná sumarizácia starého známeho, s vloženými sprievodom prehrávania konkrétnych scén, ktorou si chce niekto dokázať, že "vie nakrútiť film podobne, ako Tarantino." .........Najvačší problém snímky: režisér si nevie určiť dávnu únosnosti, namiesto toho sa púšťa do siahodlhej "výpravnej fanúškovskej ukecanosti" do sveta filmu, pritom pláva vo vzduchoprázdne, zároveň akoby krčil čelo a sunul dopredu bradu - tváril sa ako "magor z videopožičovne". Zoberte si kameru, sadnite si do krčmy s kamarátom "filmovým maníkom" (alebo sa vie aspoň tváriť ako on), dajte mu papier so na oko spontánnymi kecami a spravíte to isté. Možno aj zábavnejšie. Tarantino's Mind je ukážka šablónovitej nenápaditosti ........ To je všetko, nechcem skončiť ako herec v ďalšom diely tohoto "edukačného a zábavného výtvoru.

Sprej na vlasy s celkom širokým dostrekom. Od povrchnosti mládeže, cez davové psychózy až po xenofóbny postoj Američanov k černochom sa vyžíva v paródovaní spoločenskej, najmä tínedžerskej obmedzenosti, povrchnosti, módy alebo potreby „mať idol“ vo veľkom natupírovanom a vyumelkovanom štýle. ......... Waters ide z extrému do extrému, no nie sú to extrémy tak brutalistické, ako napríklad v jeho tvorcovskej vlajkovej lodi PINK FLAMINGOS. HAIRSPRAY si pobral dávku mierumilovej uštipačnosti, neatakuje diváka šialenými dávkami strešteného hnusu, len ho podpichuje doťahovaním situácií do obsahom aj štýlom prejedených, absurdných sfér vo všetkých rovinách a tryskaním „bablgamového“ ľúbezného gýču. ......... HAIRSPRAY je kolekciou prehnaných obrazov, pretekajúcich lakom, bohatým hudobným podfarbením, natupírovanosťou, karikovanou mládežou a obmedzenými spoločenskými postojmi bežných Američanov. Veľká uštipačná celebrácia - bujará, hýrivá, prepchatá s množstvom pozlátka s účelom výsmechu. Škoda, že obrazom „osloví“ viac než naráciou samotnou. V početných tanečných častiach ide filmu čisto o obraz, o mastnú prezentáciu štýlu, čo vedie diváka k miernej otupenosti, otráveniu stálym umelým na-nana, ktoré tým pádom prestáva znieť intenzívnym humorom, kauzálne stráca na sile – stáva sa nadbytočným. Opakovaný prísun tanečných scén síce nie je úplne na zahodenie, vytvára obraz prázdnoty a obmedzenosti ducha mládeže, avšak stáva sa pritom sám prázdnym, ku koncu otravným. ......... Spôsob dávkovania nad mieru je samozrejme očakávaný „watersovksý“ postup, akurát v tomto konkrétnom prípade sa nevyhne tendencii k miernemu „lezeniu na nervy“, nakoľko pasáže dostávajú bezobsažný charakter, dookola premieľajú len vyčačkaný povrch bez výraznejšieho prístupu k veci, ktorý by zaručoval stálu dávku chytľavej zvrátenosti úzko spojenej s estetikou hnusu. Tá tu nadobúda celkom zmravnenú cukrárenskú podobu. ......... Je to dobré, drží si to základnú úroveň značky „J. Waters“, ako paródia mládeže a jej symptómov (a samozrejme tiež ako paródia všetkých Pomád a Horúčok sobotnajších nocí) to funguje, no chýbajú tomu výraznejšie scenáristické výrony, posúvajúce dielo vyššie . Ukážkou toho budiž samotná postava kultovej (resp. kultového) Divine, ktorej rola tento krát príťažlivo neodpudzuje, ale len úsmevne baví, čo vystihuje charakter snímky. ......... K téme remaku len veľmi stručne – nechápem, aký má zmysel recyklovať túto snímku a posúvať ju v „inovovanej“ forme novej vrstve divákov už len kvôli konzekventnej neprítomnosti archetypálnych esencií režisérovho rukopisu, akou je napríklad Divine (aj keď Watersov idol ostáva v backgrounde za vysmiatím primárneho „teen idolu“.). ......... Ostáva len skonštatovať, že Waters viac zahviezdil v roli „negrofóbneho“ psychiatra s fantasmagorickými pomôckami a vyšinutými replikami, než filmom samotným. HAIRSPRAY je dobrý, no v širšom kontexte autorovej staršej tvorby pôsobí stlmene.

Rigorózna všehochuť. UNDERGROUND je niť kusturicovského príbehu prepletená pomedzi autentické historické udalosti krajiny, ktorá najviac vyskakuje a prekvitá v častiach, kde historické udalosti hrajú akýsi background pre veľkú príbehovú hru, ponúkajúcu široké spektrum nálad a znení. Naopak, film sa zadrháva v častiach s dôrazom na historické udalosti, vytiahnuté do popredia, obzvlášť autentické zábery udalostí (nacisti v Srbsku, Titova smrť) znejú v súvislosti s kusturicovským jazykom trochu nesúrodo, priveľmi kontrastne (tento spôsob zobrazenia sa oveľa viac hodí skôr k autorovi ako je Klimov) taktiež tvoria menšinovú časť filmu. Veľký koncert pojednávajúci o národe a nielen o ňom. .......... Obrovský príbeh prezentovaný bujnými obrazmi sa prevleká občas rezko, občas zasa opozitne, tragicky, cez udalosti štátu, v ktorom sa „stále niečo deje“ – aura filmu je ako symbol aury krajiny, respektíve jej národa. Živelne strieda humor s tragikou, oslavu s masakrom, šťastie so smútkom, všetko podáva bohato, intenzívne a tvorivo s naozajstnou emotívnu silou v objemnom príbehu, v ktorého strede stoja dve mužské postavy predierajúce sa hlavnými životnými esenciami filmu, čiže láskou a vojnou. .......... Najokúzľujúcejšie sú práve chvíle až po okraj naplnené režisérovou náruživosťou – hlučná dychovka, bujaré oslavy a absurdne (čierno)humorné situácie, kde opice lezú do tanku, tancuje sa po stoloch a okolo tankových hlavíc, z vojny sa stáva len stav konzervovaný v pivnici alebo udalosť zinscenovaná pred kamerami (práve túto časť beriem ako rezkú sebairóniu z režisérovej strany). Postavy aj divák sa ľahko nechávajú unášať náladami a túžbami. Ale UNDERGROUND nie je zďaleka len o tom, jeho záber je oveľa širší, má v istom zmysle národniarsky charakter a Kusturicovo zachytenie národa je zaujímavé, originálne a v prvom rade svojské, tunajší rukopis autora je nazameniteľný. Zvláda celú širokú obrovskú škálu v drvivej väčšine s prehľadom. Práve monštruózna rozľahlosť jeho myšlienkového rozletu, početnosť nosných pilierov, je to, čo by som filmu vytkol. ......... Kusturica snímkou komplexne zachytil veľké množstvo tém , s precíznosťou a umom, to áno. Avšak v istom bode začína jeho práca prekypovať, prerastať do rozmerov bezmála obrovských, simultánne aj naďalej technicky perfektných, stáva sa z nej síce bravúrna, no ťažko v celej šírke plne zachytiteľná a stráviteľná masa silného príbehu s kúskami histórie, ktorú by bolo dobré trochu okresať, ukrátiť o časť jej nepretržitého rastu. ......... Spomenuté prerastanie a prekypovanie sa ukazuje obzvlášť v preťaženom závere, kde sa na krátkej časovej ploche stretneme s niečím ako krátkou sumarizáciou všetkého, čo vo filme bolo zobrazené – pevné stmelenie elementov zdanlivo nemohúcich existovať a fungovať takto po kope sa nakoniec mierne, v rovine extenzívnej, vymyká z rúk.

keď to sledujem, je to ako keby som pratal invektívy sám do seba - je to naozaj ojedinele príjemný pocit.