ancientone

Stačí sa pozrieť na arzenál postáv Hammer Filmu a pripísať si na zoznam aj Rasputina, ktorý v ich filmovom spracovaní bez kdejakých nezrovnalostí korektne zapadá pomedzi vlkodlakov, upírov a inú hororovú háveď z daného obdobia 60-tych rokov. Snímka z dielne Hammer filmu sa pri spracovaní príbehu Rasputina pevne drží svojich konvencií a zvykov, čo sa dá označiť za očakávaný jav, z toho následne vyplýva, že všetky negatíva filmu možno pokladať za maximálne predvídateľné, tým pádom sa im berie aj nárok na podráždenie diváka, alebo vyvolanie väčšieho rozčarovania ......... RASPUTIN – THE MAD MONK vytvára obraz čisto na báze senzácie. Tému a kľúčovú postavu zachytáva veľmi zjednodušene, polopatisticky a nerobí si starosti s drobnokresbou, hlbšou charakteristikou postáv alebo zložitosťou narácie, vystačí si s jednoduchým zachytením postavy Rasputina len ako ďalšej postavičky, vhodnej na postrašenie/pobavenie diváka bez hlbšieho zmyslu, významu alebo oboznámenia. Povrchným zachytením len toho „najdôležitejšieho“, čiže alkoholizmu, záletníctva, liečiteľských schopností a manipulácie s cárskou rodinou pred sebou nemáme portrét, ale len jednoduchý skreslený náčrt na jednoduché pobavenie sa v prvoplánovej rovine. Očakávane sa skresľujúco narába s dávkou mýtizovania a patetickosti – film sa správa ako cirkusová atrakcia. Myslím, že dané body tu spomenuté sa nedajú priveľmi kritizovať, skôr len sumarizovať, nakoľko ich kritika by znela len ako nedostatočné oboznámenie , alebo prvé stretnutie sa s produkciou Hammer Films. ......... Rasputin je len a len snímka obsahujúca ich typický rukopis, jasná polarizácia dobra a zla, démonická hlavná postava jasne v popredí apod., ktorý sa k spracovanej téme nehodí . ......... Táto typická práca (v tomto prípade fušerstvo) sa precízne obaľuje do rutinného HF vizuálu prepchatého rekvizitami, vytvárajúceho slabý nádych historického dojmu. Všetko sú to zas a znova len bežné atribúty HF. Nánosy povrchnej mystickosti a lacnej dramatickosti postupne gradujú v prepálenom závere. Rasputin je len ďalším jednoduchým strašiakom, sníka celkovo je umelým (a povrchovo vyumelkovaným) rozprávaním v insitnom jazyku ako z detskej rozprávkovej knihy. ......... RASPUTIN: THE MAD MONK si môže podať ruku s BONEY M. Ra-ra Rasputin...

...alebo dôvod k legalizácii vraždy

Alexandre Aja svoj talent veľkolepo demonštroval už pri svojom autorskom HAUTE TENSION a razantnom remaku HILLS HAVE EYES, pri Pirani sa tým pádom môže vyskytnúť domnienka, či sa Aja nedostal do pozície veľkej ryby v malom rybníku (nakoľko si berie na paškál primitívne jednoduchú hmotu na spracovanie). ......... Ale kdeže. Aja schytil materiál veľmi prakticky, ohybne, skrátka flexibilne a s preukázaním úprimnej lásky k Spielbergovým JAWS alebo Jacksonovým prvotným gore-úletom. Nenáročný Obsah naprataný do veľmi rozumnej stopáže maximálne zhusťuje na napĺňa technicky umným remeslom, všadeprítomnú prostosť dochucuje dynamickosťou, pôsobivým strihom a živou kamerou obľubujúcou efektné ponory pod vodu, obraz dosahuje vysokú úroveň organickosti. Obsah s dostatkom zdravej sýtosti a skvelej vyváženosti nahrádza originalitu alebo snahu o „niečo viac“. Ide o náhradu vskutku plnohodnotnú. Film rýchlo nadobúda priamočiare rysy skvelej cynickej zábavy bez problémov s konzistentnosťou. Taká spokojná vyvražďovačka. ......... Nečakane šťavnaté splatterové „rošambó“ – bez nadnesenosti. PIRANHA 3D sa môže pýšiť krásnou gradáciou, smeruje priamo a razantne k dychtivo očakávanej transformácii idylického letného teen-gýču do delirických gore-orgií, bez čo i len chvíľkovej straty tempa alebo zbytočných zastávok. Nič viac než precízne predvedený priamy úder overených ingrediencií, v správnej chvíli so správnym apetítom. ......... Správny typ na náruživé letné zabavenie sa, šikovne spracovaný, za horúca naservírovaný, zábavný a riadne exhibicionistický.

„Čo čakáte že nájdete?“ „Na to mám len jedinú odpoveď – to zistím, keď to nájdeme.“......... Takáto banálna „paktovačka“ lacného sci-fi a umelého hororu musí pohnúť úplne každým srdcom alebo žalúdkom. Mimozemšťania odfláknutejší než v Invaders from Mars, cintorín s pomiešanými židovskými a kresťanskými náhrobnými kameňmi nad ktorým sa preháňajú lietajúce taniere a ich posádka oživujúca pozemské mŕtvoly, nesmierne detinské kulisy a úbohé herecké výkony... Ojedinele naivné, nenáročné a prisprosté, pozliepané, lacno povrchné, milé, zlaté a nakoniec rozkošné dielo vypľuté sladkou úpadkovosťou. ........ Opovážlivosť okupuje vo Woodovej „čudohre“ veľmi dôležitý post, pretože TOTO si nedovolí hocikto. Počin, ku ktorému dochádza najskôr následkom nedostatku sebakritickosti a uvedomelosti. Film provokujúci k expresívnym verdiktom a vyhláseniam tak, že v súvislosti s ním nikdy nevyznejú nijak prežrato alebo preexponovane – sám film si ich také priam vyžaduje, nemožno sa k nemu postaviť inak, než nadnesene, hyperbolizovane a hlavne s nadhľadom. ......... Svojrázne deformovaná (ne)estetika filmu ponúka obrazy rovnako ojedinelé, ako aj dementné, nízkorozpočtový triumf praktizovaného (a naozaj fungujúceho) oxymoronu, o ktorom je ťažké povedať, či je viac drzý, smiešny alebo len priblblý. Každopádne, pri aplikovaní každej jednej z troch alternatív, v sebe nachádza dostatok síl na vzmohnutie sa k prvoplánovej „spoločenskej kritike“, čo vyčnieva v celkovom, plytkom, kontexte filmu najviac šialene. ......... Je zaujímavé, že Plan 9 from outer space vzhľadom k svojej častej nezáživnosti vyvolá všelijaké reakcie, okrem pocitu sterilnosti či nudnosti - Je to obdivuhodne braková záležitosť, zakladajúca si na svojej vlastnej nekvalite a triviálnosti, logická medzera doslova prikrášlená toľkými negatívami až sa z nich stáva absurdná, (nie na škodu) povrchná a netaktne pôsobivá zábava ......... Plan 9 from outer space atakuje diváka podobne ako nadšené sledovanie písomného prejavu analfabeta – trápna, otrasná a taktiež (pre časť divákov) riadne humorná príležitosť k anormálnemu zážitku, či rovno pôžitku. Russ Meyer, John Waters, H.G. Lewis a ešte pred nimi stojí meno Ed Wood Jr.

Hľa! Ďalší film, ktorý sa „Stal skoro vo vašom susedstve“. Last Horror Movie je zaujímavý už svojím jednoducho účinným názvom, obsahujúcim dávku sebavedomia a nešetriaci (čiernym) humorom, zároveň taktiež najskôr odkazujúcim na starú snímku z prvej polovice osemdesiatych rokov Last Horror Picture. So slovíčkom „Last“ sa v hororovej oblasti zavŕtanej do témy desu situovaného do bežného sveta bežných ľudí začalo operovať už pri Cravenovom „Poslednom dome naľavo“ (mohutný počet parafráz), ktorý podával výpoveď veľmi autenticky a surovo, takpovediac „bez servítky“ - presne do tejto kategórie, bez nárokov na výraznejší post, spadá aj „Posledný hororový film“.......... Autenticky sa tváriaci pohľad do života vraha, vo forme home videa, pohybujúci sa medzi explicitnými výjavmi násilia rovnako spokojne ako aj medzi jeho myšlienkovými pochodmi, ochotne predanými kamere. Last Horror Movie sa nehanbí za priame čerpanie inšpirácie zo starších snímok bez zábran skúmajúcich svet masových vrahov, napr. Henry: Portrait of serrial Killer, alebo Man Bites Dog (It happened in your neighbuorhood), tiež sa samozrejme dotýka fenoménu „snuffového“ videa, tým pádom sa z veľkej časti zakladá na klišé, ktoré sú mu hlavným inšpiračným zdrojom. Kvalitných klišé, obratne spracovaných – využitých, známych hlavne zo žánrových špičiek. Práca s nimi je dobre premyslená a zručná, nevytvárajú sa preklepy, prehmaty a z nich vyvstávajúce nepodarky, či rovno trápne utknutia sa o vlastné remeslo. Sebestačne sa sunie po tzv. zlatej strednej ceste (v ug pruhu) so zdravou dávkou kontroverznosti a známej provokatívnosti......... Nešetrí sarkazmom rovnako, ako nešetrí čerpaním z belgického Man bites dog. Práve v ňom bola vytvorená schéma rozprávania použitá v Last Horror Movie, štáb zachytávajúci širokospektrálne dni masového vraha, obsahovo obsažnejšie a vizuálne príťažlivejšie, film žije z jeho monológov, postrehov a úvah takisto (a niekedy dôležitejšie), ako z "voľnočasovej činnosti" – vrah je spontánnou cestou objektívne analyzovaný, necenzurovane predstavovaný sám sebou v celom rozsahu. Zhrnuté jednou vetou: Last Horror movie je možné brať ako polotovarový Man bites Dog zo spodnejšej časti regálu.......... Nie úplne podarený, ale vcelku úspešný pokus o paradokumentárny surový hnus, navyše veľmi sympatický – nemá vehementnú potrebu tváriť sa originálne alebo výrazne, jedná sa skôr o úctivý prídavok do beztak preplneného žánru, ktorý má potenciál nesklamať. Na pohnútky vyvolávania nejakej výnimočnej reakcie (či už sklamania, alebo nadšenia) sa nezmáha, netvári sa prehnane vážne a nafučane, v čom mu vitálne dopomáhajú humorné narážky, okrem iného smerované aj na samého seba.

Zajace. Úchvatná demonštrácia obsažnosti ticha. Sériou monotónnych výstupov nasnímaných z jediného a meneného miesta sa dostávame do pozície voyerov sledujúcich stojatý život rodiny s ľudskými telami a zajačími hlavami, obývajúcej strohý a neosobne zariadený byt, chladne unifikovanú miestnosť bez identity.......... Snímka pomaly a ticho prestupuje do viacerých obsahových a interpretačných rovín, pôsobí ako mystická satira na populárne sitcomy a zároveň sugestívne evokuje prázdnotu bežného (rodinného) života, vyobrazeného s dávkou depresívnej absurdnosti, odosobnenosti, snovo naboptnanej odcudzenosti......... Atmosféra filmu je priam kafkovská, vynára sa spomienka na Lynchov citát z obdobia debutovej snímky ERASERHEAD: „Jediný človek, ktorého by som bral ako brata, je Franz Kafka." Lynch nie že by zaujímavo balansoval na hrane absurdna a reality, on oba (proti)póly organicky spája, vytvára konzistentnú homogénnu zmes, surreálny svet parafrázujúci a simultánne zaklínajúci ten náš.......... Použité výrazové prostriedky sú introvertné, uzavreté v sebe, do seba. Dlhé statické zábery, riedky strih a jedna jediná pozícia kamery, uťahaný hudobný sprievod so sitcomovým, disonantne nasamplovaným smiechom plaziacmi sa pod pomalou, až statickou naráciou, nesúvislá niť riedkych dialógov a replík postáv poväčšinou temne nonsensového charakteru vytvára silne cyklicky tiesnivé miniuniverzum jednej izby ,akoby zvláštne povedomej miestnosti, klaustrofobickej mory, ktorú síce sledujeme z vzdialenosti, no napriek prvotnej odmeranosti sa nevyhneme jej senzibilnému pôsobeniu, presahujúcemu do hypnotických rovín.

Muž sa má dostať do mysle ženy v kóme a navrátiť jej vedomie. Namiesto toho sa postupne zapletá do jej sexuálnych túžob a fantázií. Slovami distribučných textov – metafora na prepájanie mysli a technológií, túžbe po spojení sa. Litovská snímka Aurora na prvý pohľad ponúka veľmi zaujímavý obsah, spájajúci sci-fi a romancu podobným spôsobom ako Eternal sunshine of spotless mind - románik odohrávajúci sa v mysliach protagonistov (Aurora sa snaží tváriť vážnejšie a pochmúrnejšie, jej priority sa pohybujú o kúsok inde, preto obe snímky nebudem v nasledujúcom texte zbytočne zrovnávať ), ktorý môže na prvý pohľad (dojem) vyzerať ako veľmi príťažlivé uchopenie témy rozpadu vzťahov..................... Aké je teda pochmúrne preniknutie do vášní ženy, túžby po spojení sa v stave kómy a následných rozpadov? – povrchné. Aurora sa celé dve dve hodiny sledovania dvojice (výborne hrajúcich) hlavných aktérov kĺže na syntetickom povrchu sna pretekajúceho pátosom a scénami ako odpozeranými od Triera alebo (skľudneného) G. Noého, dofarbuje sa nevýraznou hudobnou zložkou, film sa vyžíva v gradácii preexponovaných romanticko- snových scén plastového charakteru, ktoré ostro narážajú na pasáže z laboratória a bdelého sveta, postrádajúce akúkoľvek atmosféru alebo zaujímavosť obsahu či formy. Obe zložky navzájom reagujú disonantne, zbytočne pritláčajú na hranici kontrastu medzi citom a rozumom...................... Snímka ako celok dopláca na svoju nedotiahnutosť, a ak dotiahnutou byť začne - pohne sa do zaujímavých scén, tak divák zistí, že „toto už niekde videl“- korešponduje s už vyššie spomenutým (napr.) Trierom....................... Na tému sexu vo filme vyobrazenom a pomerne bohato obsiahnutom – režisérka sa snaží scény opäť zaujímavo zabaliť a podať sugestívnym štýlom, úspešne využíva interiéry a kameru, menej vydarené sú ostatné faktory, scény znova dopadajú umelo, často krát vyslovene samoúčelne (čo platí hlavne v spojitosti s explicitnými bizarnosťami), tak ako celý konflikt medzi rozumom a citom vo filme bohato obsiahnutý. Naozaj štýlové korčuľovanie sa po hladine.................... Aurora si veľa zakladá na vizuálnej stránke, čo najpôsobivejšom vyobrazení fikcie, jej snaha uspieva v psychedelických obrazcoch a architektonických kreáciách, inak sa pohybuje niekde na prvej polke cesty k úspešnému dosiahnutiu svojho hlbokého cieľa. Pôsobivosť fikcie vedie až do prehnaných úrovní stvárnenia, najnegatívnejšie sa prejavuje v zbytočnom miešaní sexuality a násilia. ...................... Snímke ide perfektne držanie diváka v neistote, v ambivalentných dojmoch počas sledovania. Vznikol guláš chladnej sci-fi mechaniky a farebne rozpitej erotomechanickej romancie, tváriacej sa vyspelejšie, než v skutočnosti je. Aurora znie v podobe finálneho produktu, napriek na prvý pohľad zaujímavému námetu, nepotrebne, prvoplánovo.

Kultivovaný Wong rozprávajúci tichý milostný príbeh situovaný do 60-tych rokov, plný izolácie a komunikačnej bariéry s obdivuhodným citom a jeho špecifickým zmyslom pre vizuálne spracovanie. Oproti predchádzajúcim snímkam (Chungking express, Fallen Angels,...) sa v In the mood of love presúva z oblasti psychedélie do impresívnych odtieňov, uzatvára sa do introvertnej komornosti, znižuje tempo a pôsobí v skratke viacej distingvovane, s veľmi poetickým obrazom lásky. Komunikácia s divákom ostáva viacej odmeraná, posilňuje vytváranie dojmu izolácie, ktorý podfarbuje celú snímku, nevyskytujú sa tu monológy, osobné výpovede, postáv smerované priamo k divákovi, kamera sa zakrýva a pomaly prechádza spoza mreží, okien, záclona a rôznych clôn, Wongova štylistika nepôsobí tak expresívne, krikľavo ako v predchádzajúcich dielach, zbavuje sa neónu a jázd labyrintom nočného mesta v ktorom sa náhodne prepletajú osudy postáv, In the mood of love sa chová dospelejšie a koncentrovanejšie. Disponuje veľkým citovým potenciálom dávkovaným striedmo po perfektne odmeraných dávkach, symbiotizujúcich s obrazovou čistotou. Jednotlivé zložky filmu sa vzájomne do detailu dopĺňajú a pomáhajú si vo vzájomnej sugestívnosti, ktorej výsledkom je nádherne koncentrovaný celok, puntičkársky kolorit, kde má každý jeden odtieň svoje pevné, hierarchicky dané miesto, nenápadný a v konečnom dôsledku o to pôsobivejší. Problém komunikácie a oddelenia je vykresľovaný krasopisnou podpovrchovou drobnokresbou, celok pôsobí subtílne a nenápadne, funguje ako perfekcionistický hĺbkový náhľad (nechcem použiť priamy termín „pohľad“) do problematických medziľudských vzťahov s impresionistickým citom a trpezlivosťou.

Nebyť vopred, aspoň okrajovo, oboznámený s menom a dielom A. Jodorowskeho a pustiť si El Topa s očakávaním zážitku z výnimočného medzi bežnou westernovou produkciou by muselo byť bolestivé. V dobrom prípade vyústenia prekvapivé, úchvatné. Dielo nepochybne výnimočné a zároveň stojace samo, nie osamelé, skôr sebestačné, vymykajúce sa žánrovým mantinelom, z ktorých si robí akurát povrchový tenký kabátik................... Jodorovsky ponúka symbolickú púť, cestu človeka za spásou, hľadanie vykúpenia, spravodlivosti a boha, alebo autobiografickú šifru režiséra osobne (s prihliadnutím na obsadenie sa na post hlavnej postavy) možno alegóriu Krista, či niečo ďalšie, úplne iné, iba dobre fungujúci efekt je taktiež jednou z početných alternatív výkladu diela. Snímka rozpráva príbehy prostredníctvom obrazov sýtych na detaily a (nielen) náboženskú symboliku, často pripomenie tvorbu surrealistov (najmä) R. Magritta – kombinácie bežných objektov do nie bežných zátiší, zhlukov, či S. Dalího, napríklad pri vyobrazeniach spúšte po krvi preliatí pripomína tiež sériu obrazov P. Brueghela tematizujúcu 7 smrteľných hriechov, alebo H. Boscha počas dovolenky na divokom západe, Jodorovskeho vízie tancujú religiózne bizarný time-warp na hranici surreálna v rytme rôznorodej hudobnej zložky........................ Silnou stránkou je nevypočítateľnosť príbehu. Jazyk autora je v striedmom tempe zašifrovaný, ponúkajúci možnosť viacerých interpretácií, a ťažko zrozumiteľný, neustále vynáranie ďalších a ďalších symbolov, ponúka sa taktiež možnosť hlásajúca – všetko je to len pre efekt, iba umné poskladanie jednotlivých nápadov do zložitej a súdržnej konštrukcie podobenstva v žánrovom obalení. Ak, je toto správnou možnosťou, efekt sa podaril na výbornú, obzvlášť čo sa týka už spomenutej vizuálnej stránke búrajúcej hranice a smerujúcej až ku kultovosti . Zrozumiteľnosť dostáva miesto dobrého adepta na bod do vášnivej diskusie. V konečnom dôsledku, subjektívna interpretácia má vlohy na bytie atraktívnejšou než potenciálna „správna interpretácia“ El Topa........................ Výrazným motívom prestupujúcim naprieč celým dielom je rozklad a smrť – každá vražda je nasnímaná v štýle estetického excesu, kopa mŕtvych králikov, ukrižovaná koza, horda mrzákov utekajúca k „svetlu“, kde ich čaká poprava, obskúrnosťou vyplnená obrazotvornosť hrá prím, morbidita je jedinou explicitne sa vyjadrujúcou zložkou vo filme (tým pádom tiež najvýraznejšou), zároveň ďalším elementom pritakávajúcim mystickej, vo finálne kruto pesimistickej aure El Topa. Obsahovo ťažko determinovateľné, obrazovo úchvatné, v oboch smeroch excentrické. „Ikony sa nemaľujú. Ikony sa píšu.“ ....................... A Jodorovsky veru vie.

Film blúdiaci sám sebe, točiaci sa stále dokola po osi ohratej už v polovici stopáže. Dejová línia Samotárov svižne začína, ale postupne sa jej životaschopnosť vytráca a divákovi ostáva len rozťahaný a rozmazaný sled scén zo života v meste, farbisto vykresľujúceho osudy dvoch párov so zasiahnutím ďalších okrajových existencií, s deficitom potrebnej konzistentnosti - elementu, ktorý by dokázal udržať film po kope, zabránil by jeho postupnému rozpadu, či skôr roztopeniu. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že snímka postupne začínala len donekonečna parafrázovať samú seba a s nešťastným úspechom pochovala svoj začiatočný sľubný, dostatočne lákavý výraz spočiatku svižne humornej tváre. Slepá ulička, kĺžuca sa po filmársky okázalom povrchu, prepadajúca obsahovej anorexii, ktorej nakoniec aj podľahne.