ancientone

Prvá otázka, ktorú Shortbus zvláda (nechcene) položiť je: "Nakoľko má ešte zmysel snažiť sa byť vo filme kontroverzným, šokujúcim, otvoreným, nekonvenčným a hocijakým iným "nevšedným" štýlom zaujímavý?" A druhou otázkou je zvládnutie vyobrazenia emócií pomocou explicitných sexuálnych scén. ........... V prvom prípade sa odpoveď drhne v záporne. Najlepšie tento jav vyjadril (na režisérovu smolu až priveľmi) sebareflexívny komentár vrchného transvestitu v scéne hromadného sexu: "Je to ako v 60-tych rokoch, akurát plné beznádeje." Scény, ktorými film chce byť výrazný a disponovať provokatívnym charakterom sú vlastne len opakovaným vyváraním už známych ingrediencií (napr. scény hromadného sexu - a oveľa pôsobivejšie- sa objavili napr. už v Antonioniho dobovému "hippie komentáru" Zabriskie Point ), čoho následok je vlažnosť hneď pri koreni. Vsadenie na danú kartu sa teda nevypláca, snímka ostáva v obyčajnej rovine povrchne explicitného snaženia sa o prezentáciu seba samej ako niečo cennejšie, než čím v skutočnosti je. O to horšie, že sa jedná o vabank. Jednoduchšie vyjadrené - snobsky zmýšľajúce porno. Áno, film je otvorený, ale jeho dvere dokorán prepúšťajú maximálne slabý vietor privievajúci trochu feromónov. .......... To následne ovplyvňuje druhú otázku - v rovine emotívnej znie Shortbus ako čistokrvný kalkul. Homosexuálny vzťah, citovo vyhasnutá domina, žena, ktorá nie ej schopná dosiahnuť orgazmus - všetci pôsobia ako neohybné figúrky s prostou motiváciou, ktorej jednosmernosť je toporne schovávaná za lacné "dumanie" nad otázkami sexuality. Tieto myšlienkové pochody sa postavám vo filme jednoducho nedajú uveriť - znejú priveľmi šablónovito a priehľadne, všetky smerujú len k ďalšej dávke "kontroverznej erotiky". .......... Shortbus sa proti svojej vôli stáva ukážkou faktu, že tváriť sa odvážne a šokujúco prostredníctvom sexu je v dnešnej dobe vlastne atavistické, pri toľkej snahe rovno disfunkčné šteklenie na znecitlivených miestach, alebo evokácia schopností, ktoré ovládal Bertolluci (elegantne a precítene - vravím o využitiu erotických scén k vykresľovaniu postáv) pred štyridsiatimi rokmi je v Mitchellovom prevedení len banálnym pornografickým drístom, ktorého slabiny sa dajú ľahko a rýchlo obnažiť. .......... Čo sa vcelku vydarilo, je počiatočné prepájanie jednotlivých postáv, ktoré spočiatku zvládajú svojou dynamikou diváka v úvode rýchlo zaujať a bez problémov vtiahnuť do centra diania, bohužiaľ, následné objavovanie sa stále viac a viac prepadá do eroticky chladnej promiskuitnej nudy. V téme dynamickosti snímky sa oplatí spomenúť aj prejazdy kamery nad insitne stvárneným New Yorkom z vtáčieho pohľadu. Samoúčelnosť týchto jázd nie je vôbec tak nežiadúca, ako ich výtvarné spracovanie. Podobné vychytávky rád využíva taktiež Gaspar Noé, akurát v jeho podaní sa im darí gradovať atmosféru celého diela, zatiaľ čo tu sa z New Yorku stáva sada zjednodušených škatúľ a sledovať túto nepodarenú výtvarnú finesu z tak úľubne animovaného lietajúceho pohľadu je smiešne, v kontraste s následne hranými scénami ostro realistickými vyvoláva špecifický druh pachute. .......... Shortbus nie je ničím objavným ani zaujímavo odvážnym. Sexualita a s ňou spojené otázky a city v ňom fungujú zle - vypočítavo a tým pádom strnulo, dosiahnutie väčších hĺbok obsahu sa rovná len režisérovej ilúzii.

Zvláštne. Tvrdím o sebe, že mám rád zvláštne a nápadité filmy (akými tie od P. Almodóvra určite sú) ale zároveň ma jeho kinematografia nikdy nedokázala očariť, nie to pohltiť. Všetka tá farbitosť, náruživosť, excesívnosť a "emotívnosť" mi príde ako jedna veľká rošáda, karneval osobnosti, do ktorého nedokážem preniknúť. Atáme je výrazný a s ničím iným nepomýliteľný Almodóvar, ktorého ja nedokážem stráviť.

smiešne a nepotrebné

Vzhľadom k súčasnému premieľaniu témy Holokaustu a zločinov spáchaných počas vojny Nemcami vo všetkých možných médiách, ktorých následkom pre prevarenosť a statickosť vzťahujúca sa k danému tematickému celku, sa môže divák stretnúť (rovnako, ako aj ja) s predsudkom, že "na čo ešte točia ďalší film o tom istom". Pritom Lore je médium s presne opačným charakterom, úspešne nabúravajúcim spomenutú monotónnosť, "obnosenosť" vojnovej tematiky. ......... Princíp rozprávania pripomína Klimovo Idi i smotri alebo československú post-apokalyptickú drámu J. Schmidta - Konec srpna v hotelu Ozon. Jedná sa o vyobrazenie putovania naprieč zdevastovanou krajnou, kde je viac než len viditeľný absolútny spoločenský rozklad, strata hodnôt, či, presnejšie povedané, ich úplná deštrukcia, a mohutná atmosféra dezilúzie. Hlavnou postavou odkázanou na brodenie sa mizériu tento krát nie je žiaden "nepriateľ Ríše" ale jej ideoví "odkojenci", v prvom rade titulná Lore, čím dostáva koncept originálnejší a tým pádom aj údernejší rozmer. ......... Lorin prerod osobnosti je zachytený v nápaditom a vynaliezavom scenári, spájajúcom konštrukciu post-apokalyptického filmu s históriou vyobrazenou v subjektívnej, a naďalej autentickej rovine, prístup ostáva šetrný a skvelo vyvážený, okľukou sa vyhýba prebytočnej emotívnej (patetickej) vypjaosti. ........... Kamerou A. Arkapawa sa podarilo vytvoriť nielen autentický, ale aj naozaj ťaživý dojem blízkosti pocomou kamery držiacej sa "pri tele" postáv, obzvlášť pri ich tvárach. Silne realistický výraz dotvára tiež jej hranie sa detailami, či bravúrne sugestívne snímane krajiny. Zvolením daného prístupu a farebnosti, použitím filtrov, autentická surovosť obrazu presahuje do poetickej roviny, štylistika snímky sa môže pochváliť naozaj originálnym prístupom, ktorý perfektne zvláda kumuláciu myšlienok a ideí. V spojení s celkovou lakonickosťou snímky, ktorá sa nezahrabáva do zbytočne popisných replík , alebo expresívnych prejavov svojich cieľov. taktiež nevkladá zbytočne obsiahle hudobné vložky, vytvára Lore ducha impresionistického diela, vyjadrujúceho sa elegantne, s nápaditými metaforami, bez straty naliehavosti, ktorá interpretuje "ohrané pesničky" chytľavo a osobitne.

Zo začiatku vyzerá Biela Vrana ako vcelku obstojné zachytenie každodenného života rodiny s členom trpiacim autizmom. Kamera celkom šikovne sa pohybujúca po stiesnenom interiéry a všetko pôsobí civilne, nie okato, štylisticky sa nejedná o výrazný, ale príjemne sa sledujúci úvod, od ktorého divák logicky čaká, že postupne vyústi do niečoho naozaj zaujímavého. .....Čo sa ďalšej kauzality deja týka, prepadá sa viac do sklamania než zaujímavého pokračovania, orientuje sa smerom emotívnej plytkosti, patetickej úsmevnosti a predstierania akejsi láskavosti a pochopenia s trochopu na oko pekného platonického stereotypu. Snímka si pochopiteľne zakladá na silnej emocionalite, čo musí byť už vopred zrejmé z hlavnej dejovej premisy, ale na túto úroveň sa nedá dostať pomocou tak zjednodušených a prvoplánových cestičiek, aké si práve Biela vrana na svoju cestu vybrala. ......... Do najsprofanovanejšieho tieňa sa dostáva, očakávaná "nosná" téma autizmu. Film si vôbec nerobí starosti s nejakým hlbším prenikaním do témy, alebo jej uchopením so zaujímavejšími motiváciami a cieľmi, z kt. by mohli vzísť zaujímavé myšlienky a otázky (podobne, ako to urobil Bård Breien vo svojom filme o telesne a inak indisponovaných ľudoch - Kunsten å tenke negativt), stačí mu evidentná radosť kamery, keď sa pred ňou zvíja daný autista, poprípade keď jeho chovanie ústi do humorných situácií. Téma film sa obmedzila na povrchné sledovanie, sem tam patetické, sem tam naopak humorné, nakoniec lacno láskavé a rado by bolo dojímavé. Vzťahy medzi postavami vyzerajú umelo a vykonštruovane, najmä prerod neznášanlivosti/ nevyrovnanosti k pochopeniu vyznieva vo filme ž smiešne utopicky. ........... Ďalší element smerujúci k degradácií je vývoj dejovej línie s priehľadnou snahou diváka emotívne zasiahnuť, čím sa znova preukazuje neúspech v prvoplánovom pokuse o "dojímavosť"" pomocou peroxidovej blondínky a zamilovaného tínedžera do ktorého lásky "nevhodne a neuvedomelo zasahuje" jeho brat autista. V spracovaní už tak dosť banálneho námetu si ruky s radosťou vymieňajú trápny humor, dosahujúci svoj vrchol v scénkach z kúpaliska, so zamilovane láskavým gýčom, samozrejme pod štítkom "empatickosť". Film sa finálne pokúša vravieť známu vetu "takto by to malo chodiť a bolo by to také krásne" a jeho slová pôsobia prehnane afektovane. Zábery ladené silno autenticky sa striedajú s patetickou idylkou, ktorá hlása konečnú presilu a nemáme pred sebou nič iné, než naivnú plochosť. Biele vrany toho nalietajú evidentne najmenej.

Každý nejako začínal. A Waters začal presne tak,ako aj skončil. Inými slovami, Mondo Trasho je ukážkou toho, že ono bolo už hneď od začiatku jasné, kto sa stane kráľom trashového filmu. .......... Vyľudnené a sivé mestské prostredie, nevýrazné a strnulé, je pôsobiskom postáv z Watersovho hektického vesmíru, plne stelesneného už v postave transvestitu s nadváhou - božksým Divine, vzdialeného bežnému divákovi a formám triezveho či dobrého vkusu, priamočiaro v prospech estetiky hnusu vo Watersových filmoch vždy tak hojne obsiahnutej a dosahujúcej nové a nové vývojové stupne. .......... V princípe sa jedná o jednoducho zbúchanú machuľu: Priamy a dynamicky zmätený sled psychopatologického vyčíňania s nezmyselnou prácou kamery, ledabolou kompozíciou obrazu a nekvalitnou, ale obsahovo bujnou, zvukovou stopou, pomocou ktorej dostáva celý neohraničený chaos ešte vyšší točivý moment. Watersovo umenie, respektíve útok naň, spočíva v sebavedomosti a excentrickosti, ktorými dielo celú dobu uvedomelo disponuje a tým si drží pevnú pozíciu a konzistentnosť. …....... Práve zvuková zložka sa vďaka vskutku šťavnatému repertoáru, od jazzu po klasiky vážnej hudby, a hustému prepleteniu celej snímky sunie najviac dopredu pred divákove oči. MONDO TRASHO plynule skĺza k tendencii pôsobiť ako chaotický videoklip, improvizácia tvorenia obrazu k hudbe náhodne púšťanej v danej chvíli. Samoúčelné orgie spôsobujú intenzívne opojenie brakovým vizuálom, zatrateniahodným a nezameniteľným zároveň. Tá miestami až detinská snaha diváka šokovať za každú cenu, nech to dá čo to dá, sa darí a jej apetít sa napĺňa. Ono to nič nehovorí - nevadí. Hlavne že sa to vie škeriť. Brutalistický kolotoč. ......... Kde inde sa dá nájsť škála excesov od Úvodnej dekapitácie sliepky, cez Foot fetiš až po Beethovenovu "Deviatu"? Vzhľadom na bizarne-absurdný ráz snímky možno začať v podobnom zmysle "filozofovať" nad prípadným posolstvom spomenutej deviatky, ako nad symbolickým číslom. Či už ako nad číslom boha, alebo naopak, v Crowleyho interpretácií číslom opačnej entity, je Waters v kolónke, do ktorej spadá, jednoznačným mentorom, ďalším vlastníkom "deviatkovej symboliky.. nebyť Eda Wooda a H.G. Lewisa, môžno ho označiť za absolútneho mentora trashového filmu.

Čierne auto natupírovaného a neohrozeného "hezouna", rútiace sa sebavedomo púšťou v čase narúžovelého západu slnka. Pod tým až vtieravo zapamätateľná a jednoduchá basová linka, prikrášlená pekne idealizovaným prológom. Lacnučký hrdina, repliky akoby robené priamo pre hlúpych, vyjadrovanie hooriaceho auta pohybujúce sa v dvoch roinách - skvelý stroj a človek blb...zo seriálu sa dajú vyťahovať donekončna rôzne elementy, a hneď na to ho ešte citovať. Exemplárna ukážka prípadu, v ktorom sa všetka trápnosť a gýčovosť mení na druh nezabudnuteľného štýlu. a Pri zlátaninách tohoto druhu sa človek skôr zvláštne zamiluje, než dovracia.

Keď ono to je tak rozkošne dementné. A nevídane opozerané.

Z pokusu o naturalizmus vzišla len nadmerná dávka odfláknutosti. Ďakujem, dobre sa vydáva za hlbokú sondu do sociálnej situácie na Slovensku, reflexiu života bežných ľudí, preniknutie do medziľudských vzťahov, dezilúzie a beznádeje každodenného života. Áno, to všetko film naozaj obsahuje a ponúka miernou vrchovatou, no s narábať s danou, bohato obsiahnutou, témou sa mu nedarí. ......... Celá táto hraná sonda s kusom dokumentárneho charakteru predstavuje dávku scénok a obrazov, nabúchaných na jednu veľkú kopu postrádajúcu rozvahu, sebakritickosť a odstup od svojho diela. Film, ktorý sa medziľudské slabé stránky snaží nielen reflektovať, ale aj kritizovať a pritom zabúda na svoje vlastné negatíva, a tých je taktiež viac než dosť. To je tunajšie najsilnejšie prepojenie medzi filmom a realitou - film je taký istý ako téma, ktorú si berie na paškál, stáva sa z neho len jej ďalší prítok - ďalší zlý kúsok s prívlastkom SR. ......... Narácia sa znižuje na úroveň obrazného kecania o ničom v neustále negatívnom slede udalostí, zbúchaných na seba/cez seba dosť chaoticky - tvorcom ide vehementne, stoj čo stoj, o čistú ukážku čistej mizérie s bolestným nádychom realistickej facky. Pritom zabúdajú, alebo len ignorujú, potrebu istej hierarchie, premyslenosti v zmysle "ako to urobiť, aby sa to nemíňalo účinku". Tým pádom je výsledok len ukoktaným výkladom všetkého, čo mali tvorcovia na mysli, ale zabudli o tom viac popremýšľať. ......... Všetky dosupné materiály o filme masírujú hlavu diváka s "kritickým komentárom". Tento komentár je sprostredkovaný cez postavy, no cesta je to väčšinou kostrbatá a nešikovná. Autentický charakter sa nedá poprieť, ručná kamera si svoju prácu vykonáva s úspechom, no zráža ju už spomenutá preexponovanosť obsahu, ostávajúca aj tak len v povrchnej rovine - snímka je nadmieru dlhá a nevypĺňa svoj obsah, len ho naničhodne rozťahuje do vyslovene nepotrebných rozmerov. V porovnaní s napr. tohtoročným Mojím psom Killerom M. Fornayovej, taktiež sociálno-kkritickým filmom s lepšie vymedzeným polom pôsobenia, vyzerá Ďakujem Dobre ako neliečený diabetik. ......... Ďakujem, dobre chce zachytiť strašne veľa, najlepšie všetko a popritom neunesie ani sám seba. Nedokončená šnúra pesimistického tárania a ťahania sa cez ústavy a disfunkčné rodiny, priveľa naťahovaná, čím sa na veľa miestach trhá.

O tom, aké je najstrašideľnejšie to, čo nevidíme, o čom sú nám poskytnuté len náznaky a obrysy a naša myseľ, presnejšie fantázia si obraz dotvorí sama sa popísalo nehorázne veľa, napr. samotný majster hororovej literatúry, H.P. Lovecraft, tento fakt veľmi rád zachytával v texte svojim častým "slovami neopísateľné". ......... A v tom spočíva báza aj funkcia celého Berberian Sound Studia. Obraz síce ostáva naďalej bohatou pastvou pre oči, prísun podmanivých obrazov oveľa prevyšuje kdejaký súčasný "čistý horor", pritom si postačí bez zobrazovania explicitných orgií alebo priamočiarych bizarností, jeho najdesivejšou charakterovou stránkou je klaustrofobický ráz - celý film sa odohráva v uzavretých tesných priestoroch, kde je svetlo vyslovene syntetickou záležitosťou a kopy zeleniny tvoria spoľahlivo makabrózny ekvivalent hororových rekvizít. ......... Ďalej sa už do popredia sunie zvuková stopa, využitá so sympatickou dávkou jak desivosti, tak čierneho humoru. je to v podstate film, ktorého jadro vychádza z iného filmu, ktorý divák pozná len z fragmentov jeho zvukovej stopy a spomenutých poznámok o jednotlivých scénach jasne narážajúcich na Argentovu SUSPIRIU a iné snímky z radov talianskeho giallo filmu, ba čo viac, niektoré z "hviezd" danej filmovej odnože prispeli do Berberian S. Studia nahratím svojho ikonického kriku - ozveny (zlatých) rokov sedemdesiatych. ......... Práve mystérium talianskeho subžánru giallo sa časom prediera do snímky samotnej, film vstupuje do filmu - Berberian sound studio sa stáva zaujímavou poctou a invenčnou hrou so subžánrom zároveň. Zachytáva klasické overené postupy filmárskeho umenia ale nepôsobí ako klišé, keďže ich ohýba do formy svojho zaujímavého kľúčového nápadu. Sledujete prienik filmu do filmu, zaujímavú viac plánovú hru a zároveň sugestívnu žánrovku, vychutnávajúcu si jej klasické fragmenty precízneho remesla , vychádzajúcu niekde z útrob psychiky - kľúčový je neurčitok. Snímka sa utápa v neistote, nepodáva divákovi veľa informácii, a rozpitej dejovej línii, ktorá sa s radosťou stráca a ponecháva miesto čistému psychologickému prenikaniu hlboko pod kožu. Vytvára vskutku husté mystérium, aj keď s deficitom redšieho scenáru. Stáva sa, že s naťahovaním plôch vznikajú hluché miesta, kam nedočahuje atmosféra a inak mimoridna sugestívnosť, ktorou je dielo vo väčšine prípadov signifikantné.