mclenin

"The world may or may not be without purpose, but is not totally without some kind of magic." Woody Allen presne v podaní v akom ho mám rád. Vycibrené texty, cit na výber hercov, skvele zvolený hudobný motív a samozrejme láska v najrozličnejších variáciách. V tomto prípade ukrytá v konflikte rozumu a citu, logicky a emócií, racionalizmu a empirizmu, pesimizmu a optimizmu a v otázke, ktorý z protipólov je skutočný a čo je len ilúzia. A nech je pravda akákoľvek, jedno viem istoiste - filmy Woodyho Allena jednoducho majú dušu.

David Fincher to dokázal opäť - do svojej filmografie pridal ďalší nadpriemerne hodnotený snímok. Tentokrát aj s reflexiou sociálnej reality, keď divákovi podsúva obrazy modernej manipulácie spoločnosti, predstavuje akúsi metaforu života ako interaktívneho divadla. Správne pochmúrny ako minuloročný "Prisoners", s pomerne nečakaným zvratom v štýle "American Beauty", a dvoma líniami rozprávania vodí pozorovateľa za nos, presne do miest kam chce, do počiatočnej neistoty, ktorá je však prekvapivo skoro rozptýlená (a teda v nej nepokračuje až do konca), a v momente, keď sa javí všetko zrejmé, mu naservíruje už spomínaný "twist", aby to celé uzavrel do jedného cyklu začiatkom na záver, resp. záverom na začiatok. Devízou filmu sú aj vsuvky čierneho humoru, ktoré miestami oživujú prepálenú stopáž, nuž a nepochybne aj ústredná dvojica v podaní R. Pike a predovšetkým B. Afflecka, ktorý si v posledných rokoch, napriek prechádzajúcej nesympatii, získava moju pozornosť.

Tretí postrádateľní sú ako postava Galga (Antonio Banderas) - veľa toho nakecá, ale nič nepovie. Oproti predchádzajúcim dvom dielom postráda ostrovtip a nadľahčenosť, proporcionálne využitie silných charakterov, no predovšetkým príbeh. Ten je len bezduchým zlepencom výbušnej akcie a vízií S.Stallona o potenciálnych sequeloch a spin-offoch. Jediné čo to zachraňuje je zopár nových tvárí, a tým nemyslím "young expendables", (ktorí sú tam síce účelovo využití, avšak úplne zbytoční), ale pánov - A. Banderas a M. Gibson. Nuž a absencia "R"-kového ratingu bola cítiť. V tomto prípade starí páni "nevytrieskali" z materiálu všetok potenciál, nalejme si čistého vína, dá sa to i lepšie ...

"Ako Dreamworks dobehol Pixar" Konkurencia v oblasti animovaných filmov je skutočne obrovská, stačí si pozrieť štatistiky a priemernú produkciu a zistíme, že ročne ich celosvetovo uzrie svetlo sveta okolo 40 - 50. Ak zúžime výber na západný mainstream a vylúčime menšie štúdiá, zostane nám základná kostra - to čo najčastejšie vidí divák v našich končinách. A spomedzi kúskov, ktoré sa v nej nachádzajú patrí "Ako vycvičiť draka 2" na vrcholné priečky. Tvorcovia totiž nešli klasickou cestou druhých dielov, kde sa pokračuje v bode, v ktorom skončil prvý diel, pričom dej ponúka len to čo už sme videli, no vo väčšom. V tomto prípade je citeľný vývoj - postáv, ktoré sú o pár rokov staršie a správajú sa odlišne, vzťahov medzi ľuďmi a drakmi a v neposlednom rade aj samotnej animácie a vizuálu. Z tohto dôvodu netrpí "komplexom druhých dielov" -snahou prekonať prvý diel preexponovaním jednotlivých prvkov, čiže kvantitou na úkor kvality. Pre mňa má našliapnuté na post jednej z najlepších sérií animákov a zostáva mi len dodať - Go, Dreamworks, go !

Bomba. Ono je to v podstate takmer identické s jednotkou, podobne ako Hangover 1 a 2, od nástupu do utajenia, cez infiltráciu do skupiny, rozdelenie do dvoch protipólov (tentoraz však v opačnom garde) až po výbušné finále, no obsahuje skutočne podarené a vtipné, často až absurdné a ironické momenty, ktoré to celé aj napriek podobnosti s prvým dielom ťahajú nahor. Je to klasická americká akčná komédia, akých sa dnes točí nespočet, avšak svojou nápaditosťou patrí určite medzi lepšie kúsky roku 2014. Hviezdičku naviac za doslova vizionársku titulkovú sekvenciu :)

Michael Bay ako zo šablóny - náznak kľúčovej udalosti na úvod - pokojný život hlavných postáv niekde na vidieku - objav transformera - konflikt s autoritou - akcia - vlajúca americká vlajka - záporák meniaci sa na "klaďasa" a karikujúci sám seba - výbuch - vtip - slow motion - výbuch - výbuch a deštrukcia - záverečné vyvrcholenie - scéna zabezpečujúca sequel - happy end - príhovor Optima Primea - chýba len Linkin Park, ktorého nahradili Imagine Dragons. Po slabej dvojke a nevýraznej trojke je to však pre mňa celkom príjemné osvieženie - zmena postáv, prostredia, pomerne ľahko zapamätateľné typy autobotov, dinoboti, umelo vytvorení decepticoni a netradičný spôsob ich transformovania, filmu prospeli a odstránili zažitý stereotyp. Škoda, že obmena prišla až v štvrtej časti. Celá séria by kľudne mohla byť vybudovaná podobným spôsobom ako seriál True detective - viacero dielov, v každom z nich iné prostredie a iné postavy, čím by sa zároveň vytvoril dojem globálnosti celého príbehu. Takto ide o mlátenie prázdnej slamy a zbytočné naťahovanie nenatiahnuteľného ...

"The story is not quite as you were told" A vskutku sa táto filmová podoba odlišuje od verzie známej nám zo zbierok bratov Grimmovcov, nezameriava sa primárne na postavu Ruženky - Aurory, ale rozširuje rámec celého príbehu "za oponu" a snaží sa ukázať čo predchádzalo osudovej kliatbe aj s následnou dohrou v závere. To je na jednej strane výhodou, pretože sa tak nevyčerpáva už notoricky známy dej rozprávky a ako tak udržuje záujem diváka, na druhej strane nevýhodou, keďže si vytvára vlastnú cestu jeho prerozprávania a konieckoncov tak môže vyznieť neprirodzene v porovnaní s predlohou. Obsahuje však dva povšimnutiahodné elementy - 1. spojenie hrdina - zloduch v jednej osobe, 2. podobne ako vo "Frozen" búra stereotyp o pravej láske ako o láske medzi mužom a ženou. Súčasný trend modernizácie a komercionalizácie rozprávkových klasík na filmovom plátne v tomto prípade úplne nevyšiel, z daného námetu sa určite dalo vyťažiť viac. Plusom je však hlavná postava, v rámci ktorej pôsobila Angelina vierohodne a sympaticky.

Vezmite dômyselnosť "Na hromnice o den více", akčný prvok "Source code", megalomanskú výbušnosť "Transformers", obsaďte Toma Cruisa, zahaľte to do sci-fi vizuálu v štýle "Oblivion", označte nálepkou "blockbuster" a na svete je mladšia verzia "Vojny svetov" - Edge of Tomorrow. Kasový trhák, ktorý viac ako svojim lookom prekvapil zaujímavým poňatím hry s časom, pričom svojou štylizáciou skutočne pripomína systém počítačových hier - pomalý postup vpred a učenie sa na vlastných chybách. Námet, okrem toho, že je nosným pilierom, je však aj klzkou a šikmou plošinou. Pokiaľ tvorca kĺza po povrchu je zdanlivo všetko v poriadku, akonáhle by chcel ísť do hĺbky hrozí riziko, že sa zamotá do vlastnej siete na úkor logiky a zrozumiteľnosti príbehu. Našťastie je Edge of Tomorrow prvý prípad, hoci záver na mňa pôsobil veľmi samoúčelne, t.j. "musí sa to skončiť podľa istej šablóny bez ohľadu na fakt, ako si to vysvetlia diváci, to už nie je podstatné." Plusom tohto snímku je určite priamočiarosť a rýchly rozbeh bez zbytočného naťahovania, skutočnosť, že sa neberie vážne a obsahuje aj vtipné momenty, vizuálne je bezchybný. Akusticky by si zaslúžil zapamätateľnejšiu stopu (príklad Oblivion - M83). P.S. - Emily Blunt to ako "full metal b..ch" neskutočne sadlo

Čitateľná a predvídateľná komédia (?), alebo skôr rodinný film, s typickým Sandlerovským humorom - miestami vtipné, miestami trápne a klišoidné, oproti niektorým predchádzajúcim snímkom slabšie, no stále pozerateľné. V tomto prípade si navyše film pre seba ukradol šialenec (v dobrom zmysle slova) Terry Crews. 2,5*

26 vyšetrovacích dní = 26 častí, 2 série, 1 prípad a 1 otázka - "Who killed Rosie Larsen?" To je základná rovnica, ktorá je vyšperkovaná do dokonalého krimi-thriller seriálu natočeného podľa severskej predlohy Forbrydelsen, odohrávajúca sa v pochmúrne vykreslenom meste Seattle. Na rozdiel od populárnych kriminálnych seriálov dneška spočívajúcich v kŕmení lačného publika dennodenne novými a často neoriginálnymi a opakujúcimi sa prípadmi (CSI xy, NCIS), tvorí hlavnú kostru celého diania prípad jediný, ktorý hoci sa spočiatku javí jednoduchý a priamočiary má konieckoncov oveľa širšie kontúry politického i osobného charakteru. Zatiaľ čo prvá séria sa venuje predovšetkým objasneniu hlavnej neznámej z vyššie uvedenej rovnice, má rýchlejší spád a je dynamickejšia, druhá séria je mierne spomaľovaná bližším mapovaním života hlavných postáv. Vôbec jej to však neškodí, kompenzuje to vyššou emotívnosťou - práve posledná epizóda pre mňa predstavuje jeden z vrcholov seriálových vyústení deja a záverečných odhalení a vyslúžila pre seriál hviezdičku naviac. Za zmienku stojí podarený soundtrack, obsadenie na čele s detektívnou dvojicou a perfektne budovaný dej, kde divák skutočne až do samého záveru netuší, kto je onen páchateľ. (Pre mňa lepšie ako mladší brat True detective).