ScarPoul

Ťažko tomu dávať menšie hodnotenie, keďže je to film pre konkrétnu cieľovku a pre konkrétne obdobie. Osobne takéto druhy filmov nemám veľmi rád, hoci romantike sa nevyhýbam. Ale mám slabosť pre Emmu Roberts. Tá to drží na svojich malých ramenách ako nikto. Guilty pleasure, hoci sa obávam, že do ďalšej jesene na to zabudnem.

Kedysi som videl Kura na Slivkách a dostalo sa mi vizuálnej žranice. Potom som pozrel ranné filmy Terryho Gilliama a bol som unesený jeho bizarnosťou a rozprávačským talentom. No a teraz prišiel George Miller a skĺbil niečo zo Sartrapi a Terryho a pridal do toho svoj trademark nejsť v zaužívaných konvenčných rozprávačských postupoch a vytvoril toto. Úplne chápem, že sa to minulo účinku a že to ľudia považujú za nudu. Ten príbeh má ale veľmi veľa vrstiev. Dá sa čítať rôznymi spôsobmi. Je tu symbolizmus, je tu lyrickosť a rozprávkovosť, je tu romantická línia a jej dôsledky a fakt, že nakoniec o tie tri želania v zásade vôbec nejde. Ale o príbehy a ich dôležitosť a potom zase len o tie príbehy a ich dôležitosť. A vy si po dopozeraní môžete veriť čomu len chcete, ale faktom zostáva, že tie príbehy tu budú, aby boli vyrozprávané znova, len možno trošku inak. Ten film skrátka neustále skúša čím by vás ohúril alebo emočne načal. V dnešnej dobe to bol hlúpy pokus. Na takéto typy filmov už takmer neexistuje publikum. Ja som za existenciu tohto skvostu ale neuveriteľne rád. Pre mňa tam funguje všetko. A potešil aj štek Davida Collinsa z Umbilical Brothers.

Scény v realite sú nápadité, vtipné a bez zbytočných kecov aj podarené. Problém nastáva návštevou nového sveta. Tvorcovia sa snažia vysvetliť jeho pravidlá a robia to ťažkopádne. Svet, ako taký pochopíme, ale bohužiaľ tu nezostáva veľa priestoru pre postavy a ich pocity. Jediný, komu ako tak rozumieme je hlavná hrdinka. Pre mňa sa jedná o ďalšiu z premárnených príležitostí, pretože nápad je to miliónový. Nie je to vyslovene zlé, len to nedosahuje na svoj skutočný potenciál. Ale aj napriek tomu sú tu veci na ktorých sa dá úprimne zasmiať a aj byť trošku dojatý. Jednohubka na upršaný večer. Ale mohlo z toho byť druhé Inside out.

Veľmi príjemné dobrodružstvo, ktoré vlastne padá len na tom, že ústredný lev je digitálny. Trošku mi chýbajú filmy ako The Edge, kde boli nebezpečné zvieratká skutočné a herci tak ani nemuseli predstierať strach. Kormákur je ale zručný režisér. Naplno využíva prostredie a necháva svojich dvoch ťahúňov (Elba a Copley) aby adekvátne reagovali na každú jednu nepríjemnú situáciu čo ich stretne. Rousselot sa pokúša o jednozáberovky a hoci nie sú úplne čisté, vťahujú do deja znamenite. Je to síce prehliadka klišé daného žánru ale je to spravené dobre a poctivo. Možno trošku zamrzí že skutočné nebezpečenstvo predstavuje len démonický lev a nie aj iné zvieratá, takže to od určitého momentu trošku pokulháva na logike. Ale mimo to sa jedná o výbornú chuťovku, ktorá si vôbec nerobí hanbu. Finálny stret je dokonca záživný. Za mňa spokojnosť.

Nemôžem dať viac, ani keby som chcel. Naozaj nemôžem. Toto je skrátka zlý film. Pozliepaný z nefunkčných vtipov a zápletky, ktorá mala obrovský potenciál a pritom zostala naplno nevyužitá. Thor je v prvom rade mýtus. Ako mýtus k nemu treba pristupovať. A má tu záblesky tejto snahy. O to viac zamrzí ten trápny vtipný bordel, ktorý tomu neustále podkopáva nohy. Úvaha nad smrteľnosťou, božstvom, večnosťou sa nekoná. Sú to len kulisy k tomu, aby si postavy mohli povedať mám ťa rád. Už aj ten Morbius bol o kúsok lepší, lebo sa aspoň na nič nehral. Tu sa to snaží byť všetkým a nie je to ničím. GoG na začiatku nevyužitý a to isté sa dá povedať o každej jednej postavy až na Balea. Ale aj on je len kulisou bez výraznejšieho presahu. Či už sa jedná o staré známe postavy, alebo aj o tie nové, vzťahy a emócie sú nulové. Marvel je na úpadku. A každý ďalší film a seriál je len toho dôkazom. Veľké mená točia zlé filmy a ľudia im to stále žerú? Dokedy?

Veľa postáv robí neplechu. A tým, že ich je tam tak veľa a tiež fakt, že väčšina z nich klame, podvádza a zavádza je veľmi ťažké nájsť tú, ktorej by sme mohli veriť. Robinson chcela spraviť nevšedný snímok vchádzajúci z klasických 90. filmov aplikovaných na súčasnú spoločnosť. Čo sa jej darí. Ale ten film nemá nosnú postavu. Výborné scény plné nápadov, striedajú tie ťažkopádne a nudné. A táto nevyrovnanosť je nasiaknutá celým filmom. Riaditeľka je zbytočná postava, Sophie Turner je zbytočná postava ( plus ešte strašne nevtipná) a našli by sme ich viac. Vzťahy medzi postavami sú miestami uveriteľné, miestami vôbec. Na to o aký premyslený plán sa jednalo sú tie odpustenia rýchle a ignorujúce fakt bolesti. Čo je úsmevné, pretože ona je celý film hybným motorom všetkého. Aspoň tak je nám to prezentované. Ústredné duo je v pohode,  ale aj medzi nimi je chémia sporadická.  Poteší hudba. Poteší Maya Hawke. Poteší nápaditosť v niektorých scénach. Ale chýba mi tu bytostne úprimný moment, ktorý by mi ukázal nejakú skutočnú emóciu, ktorá by mi neprišla umelá alebo ako súčasť nejakého ďalšieho plánu. Určite je to ale lepšie ako Robinsonina prvotina.

Zaujímavý spôsob rozprávania o peripetiách Japonca v Kórei. Zaujímavé tým, že dominantným jazykom je tu angličtina a tiež tým, že sa jedná pre Honga netypický naratívny postup, hoci s ním už v minulosti trošku koketoval. Jednohubka ktorá neurazí, ale ktorá zase dopláca na koniec. Začína mi vadiť, že od určitého momentu vnímame len sen postavy, ktorý ma odzrkadľovať ideálny stav vecí, len aby sme sa v posledných minútach dostali späť do reality a do neuzatvoreného príbehu. Pozerateľné aj vďaka dĺžke. Ale Hong má na konte aj lepšie filmy.

Nebyť tej poslednej bodky bolo by to u mňa za 4*. Tentoraz mi Sang-soo Hongove postavy sadli. Či už svojimi peripetiami, ale aj prostredím v ktorom sa snažili tie svoje srdcové záležitosti riešiť. Eun-chae Jeong je očarujúca a jej snaha o nájdenie si vlastného miesta vo svete je vyslovene determinovaná mužmi, ktorý sa okolo nej obšmietajú. Naivné ženy a patetický muži. Typické Hongove postavy. Pre mňa to fungovalo v prvej polovici kvôli dažďu, ktorý dodával Soulu tú správnu atmosféru a v tej druhej polovici zase vďaka starej pevnosti v ktorej to rozprávanie o ničom pôsobilo melancholicky. Funkčné, úsmevné a v tradícií Hongových tématických šablón. Nič invenčné, ale tentoraz aspoň príjemné.

Na konci možno zbytočne motivačné, hoci v zásade aj tomu úplne rozumiem. Je taká doba a trošku motivácie nezaškodí. Ale Jo Koy je zase raz v plnej sile. Spánkové apnoe, kelímky na vyplachovanie vagín, komunikácia medzi rodičmi a pandémia. Bavil som sa veľmi. A držím palce s tou Emmy.

Nech mi nikto nehovorí, že balóny a balóniky nie sú nebezpečné. Smiali sa mi. Krútili hlavami. A tu je dôkaz, že tomu tak je!!! Nie som blázon. Predpovedal som to! Predpovedal!!!! Ale teraz vážne. Tretí film Jordana Peelea je žánrovou chuťovkou. Neustále si s divákom pohráva, len aby mu v poslednom dejstve predostrel úžasný mind fuck a na ňom rozohral akčné finále, ako zo zlého béčkového filmu. Prečo to funguje? Pretože sa to od začiatku snaží realitu zosmiešniť a zároveň znepríjemniť. Pretože sa to nesie v rovnakom duchu, ako režisérove predchádzajúce snímky a pretože je to strašne zábavné. Umelecky natočený brak. Fungovalo to dva razy pred tým. Funguje to aj tu. A pritom je za tým veľmi vizionárska a kreatívna myseľ. Ťažko s niečím porovnávať. Buď vám to sadne, alebo nie. Ale ak áno, ucítite tam tú hravosť. Tú inakosť, ktorá je v dnešných amerických filmoch tak vzácna. Dokým bude Peele režírovať, budem tie filmy pozerať. Aj napriek chybám. Aj napriek niektorým hluchým miestam, totiž vždy milo prekvapia. Nápadmi aj vkusom. Čo viac si môže znudený filmový fanúšik želať? A pozor na balóny!