ScarPoul

Nemôžem dať vyššie. Hoci akčné scény to má slušné a v poslednej tretine funguje aj humor. Lenže mám pocit, že toto bolo len účelovo vytvorené čudo, ktorého hlavnou devízou bolo natočiť známych hercov v pekných lokáciách. Charaktery sú nulové. Ich vývin smiešny. A motivácie ako vycucané z prstu nejakého primitívneho a nenápaditého scenáristu. Veci ako čierny otec, strach z gelata, alebo neustále odchádzanie a vracanie sa, začne byť po nejakom čase známkou nie len zlého vkusu, ale aj scenáristickej bezradnosti. Pričom keby si dali trošku námahy a snažili sa to hrať na ten buddy film s reálnym záporákom a trochou realistickosti mohlo by sa jednať o chuťovku. Toto je len výplach so známymi menami, pri ktorých zamrzí, že tu vôbec sú. Bayova spolupráca s Reynoldsom fungovala v mnohých veciach o dve triedy lepšie. Toto boli 2 hodiny zabitého času.

Frankieho pád. Špinavé, surové a minimalistické. S presne nastavenými hercami a s veľmi umne predstaveným svetom. Svet narkomanov, dealerov a iných pochybných existencií s vlastnými pravidlami a s vlastnými zákonmi. Pusher je film v ktorom sa stále niečo deje. Emócie a pocity sa u postáv menia zo sekundy na sekundu. Záleží dosť na tom, aký deal dostanú a či tým pre seba niečo získajú.  Refn ešte bez tej vizuálnej vypiplanosti, ale už s citom pre atmosféru. Veľké pozitívum, že to nezostarlo. A Kim Bodnia v hlavnej úlohe veľmi presvedčivý. Za mňa spokojnosť.

Všetko to, čo som už napísal predtým. Drží si to úroveň. Stále to vie ponúknuť úsmevné a milé príbehy a hlavne sa na to dobre pozerá. Či už hudba, nenásilný humor alebo pekne zmotivované emócie, čo vždy zarezonujú. Možno to tak vnímam sám, ale vôbec mi to nevadí. Celú túto sériu som dal za deň, pretože ma to skrátka bavilo pozerať. A to jedlo vyzeralo úchvatne. Dúfam, že budú ešte pokračovať. Rád by som sa do tej uličky a do toho podniku ešte vrátil. 2.séria - 100%

Objektívne je to stále na 4*. Ale takú príjemnú a pokojnú sériu ako je Midnight Diner som už dlho nevidel.  Je tu miesto na humor, na bizarné príbehy a aj na skutočné emócie. Každá jedna postava vo filme má svoj príbeh a každá ho túži povedať. Tá zmes jednoduchosti a snahy nájsť emočnú stabilitu je hnacím motorom každej z postáv. Bistro poskytuje útočisko. Na načerpanie sily. A na stieranie rozdielov medzi generáciami, gendrami, úchylkami...atď. Mikropríbehy s veľkým srdcom. Pre mňa fungujúce, ako spomienková jazda do mojich vlastných pocitov a myšlienok. Funkčné. Pekné. Zábavné. Mám tie postavy naozaj úprimne rád.

Tri príbehy spojené do celovečerného filmu. Jedná zápletka stratenej urny nesúca sa ako leitmotiv pominuteľnosti celým filmom. A na to je napojených niekoľko epizodiek zo života súčasnej Japonskej spoločnosti. Polnočné bistro je príjemným miestom na premýšľanie, spoznávanie samého seba a tiež ponúka priestor na ochutnanie vyberaných pochúťok. Tieto návštevy sa mi neuveriteľne páčia. Každý pozná každého. Všetky uličky, úsmevy a gestá sú známe a plné pochopenia. V tom filme sa zase až tak veľa vecí nedeje. Pričom ale pôsobí komplexne a pomáha nám pochopiť mentalitu a zmýšľanie Japoncov ako takých. A je jedno, či sa jedná o mužov, ženy, yakuzu, predavačov alebo tých starších v priamom strete s tou mladšou generáciou. Druhý príbeh bol pre mňa vrcholom celého filmu. A určite sa do Polnočného bistra hodlám vrátiť. Po dni a dopozeraní seriálu zvyšujem. Celé toto univerzum spolu krásne koexistuje. Pre mňa to funguje v rámci všetkého.

Asi najväčšia Soderberghova devíza je, že dokáže prilákať veľké mená na nezaujímavé a všedné námety. Nechápem ako sa mu to darí, ale doba, kedy robil originálne filmy je preč. Občas sa mu podarí niečo s potenciálom, ale pre mňa tie filmy vyšumia do prázdna príliš rýchlo. Let them all talk je presne takým filmom. Nesympatické postavy v krásnom prostredí výletnej lode, kedy riešia svoje malicherné myšlienky a pocity, ale zároveň si svojim správaním vytvárajú stenu cez ktorú sa, ako divák, nemám možnosť dostať. Postavy sú chladné, nezáživné a tých pár momentov, kedy tam prebleskne náznak emócie, sa väčšinou odohrávajú keď sú postavy ticho. Čo kupodivu nie je až tak často. Dávam slabé tri, lebo sa to aj napriek dĺžke nepozeralo zle. Kameru to malo dobrú, rovnako aj hudbu. A Wiestová značne všetkých herecky prevyšovala. Na konci ale zostáva zase raz otázka. Pre koho ten Soderbergh tie filmy vlastne točí?

Ono je to veľmi zvláštny seriál vzhľadom na to, čo je súčasnou spoločnosťou považované za in. V zásade je to len o tom, že sa niektorí ľudia, čo navštívia polnočné bistro snažia vyriešiť svoje problémy. A kupodivu sa im to vždy podarí ( hoci nie vždy tak, ako by chceli). Konverzačka, ktorá ukazuje nuansy súčasnej japonskej spoločnosti v celej ich kráse. Do čoho rátam aj tú naivitu, ale aj česť a rodinnú súdržnosť. Páčilo sa mi, ako tam varený pečený štamgasti komentovali udalosti dejúce sa okolo nich. Ako keby sme boli niekde na dedine a vôbec nie v zapadnutej uličke na Shinjuku. Do toho Japonská folková hudba, niekoľko úsmevných, až televíznych scén( návšteva ducha matky), a niekoľko záberov na Japonskú kuchyňu. A hlavne na jedlá, ktoré sú ľahké na prípravu aj doma. Prapodivne uspokojivé. Z odstupom času musím dať plný počet. Mne sa tá ulička, tá reštaurácia a všetky postavičky čo do nej zavítajú skrátka páči. 1.séria 100%. Všetko to, čo som už napísal predtým. Drží si to úroveň. Stále to vie ponúknuť úsmevné a milé príbehy a hlavne sa na to dobre pozerá. Či už hudba, nenásilný humor alebo pekne zmotivované emócie, čo vždy zarezonujú. Možno to tak vnímam sám, ale vôbec mi to nevadí. Celú túto sériu som dal za deň, pretože ma to skrátka bavilo pozerať. A to jedlo vyzeralo úchvatne. Dúfam, že budú ešte pokračovať. Rád by som sa do tej uličky a do toho podniku ešte vrátil. 2.séria - 100%

Ono je to veľmi zvláštny seriál vzhľadom na to, čo je súčasnou spoločnosťou považované za in. V zásade je to len o tom, že sa niektorí ľudia, čo navštívia polnočné bistro snažia vyriešiť svoje problémy. A kupodivu sa im to vždy podarí ( hoci nie vždy tak, ako by chceli). Konverzačka, ktorá ukazuje nuansy súčasnej japonskej spoločnosti v celej ich kráse. Do čoho rátam aj tú naivitu, ale aj česť a rodinnú súdržnosť. Páčilo sa mi, ako tam varený pečený štamgasti komentovali udalosti dejúce sa okolo nich. Ako keby sme boli niekde na dedine a vôbec nie v zapadnutej uličke na Shinjuku. Do toho Japonská folková hudba, niekoľko úsmevných, až televíznych scén( návšteva ducha matky), a niekoľko záberov na Japonskú kuchyňu. A hlavne na jedlá, ktoré sú ľahké na prípravu aj doma. Prapodivne uspokojivé. Z odstupom času musím dať plný počet. Mne sa tá ulička, tá reštaurácia a všetky postavičky čo do nej zavítajú skrátka páči. 1.séria 100%

Ten film má výbornú výpravu, strih a hudbu. Tieto zložky sami o sebe dodávajú celému príbehu atmosféru žieravého dobrodružstva, aké zažívali kolonizátori v neznámom prostredí. Možno zamrzí, že charaktery ( pevne zadefinované a vo svojej podstate aj zaujímavé) nekorešpondujú medzi sebou tak, aby z toho režisér vytiahol aj nejakú silnejšiu emóciu. Toto by bola asi jediná výhrada. Inak taká starosvetská variácia na mýtus o ochrancoch Afriky, ktorý sa neboja hrýzť, trhať a napádať ľudí bez štipky strachu. Veta: "Takto sa normálne levy nesprávajú", na zadefinovanie situácie úplne stačí. Nesie si to v sebe mystifikáciu a režisér s ňou veľmi umne pracuje. Príbeh nepôsobí hlúpo, nepôsobí kŕčovito a hlavne ukazuje, že kedysi sa veľké scény zaobišli bez digitálu. Všetko je tu krásne nastrihané a dodáva to všetkým tým naháňačkám a zakrádaniu sa porastom fragmenty napätia. Ten film som mal ako decko rád. Teraz po dlhom čase vo mne stále niečím rezonuje. Goldsmithov soundtrack je v tomto ohľade bezchybný.

Film, ktorý neskutočne dobre pracuje s atmosférou. Tie zábery z vtáčej perspektívy na betónovú džungľu v sprievode Glassovej hudby sú zimomriavkové a efektné. Candyman je skvelou ukážkou spracovania Urban Legend. Prvá polovica je len akási šuškanda, kedy spolu s hrdinkou skúmame mýtus o ktorom máme svoje pochybnosti. Až v druhej polovici sa naplno ukážu všetky aspekty tejto prapodivnej legendy a postavy sú odrazu vhodné do kolotoča udalostí, aké nie sú schopné zastaviť. Má to logické kauzality a nebojí sa to ísť aj do riadnych krvavostí. Zároveň je to citlivé a ku koncu aj zvláštne uspokojivé. Myslím, že si tú Bakerovú poviedku vyhľadám. Nechýbalo málo k dokonalosti. Veľmi podarená chuťovka ukazujúca, že kedysi sa to dalo robiť dobre aj bez hlúpeho digitálu.