ScarPoul

Je to pastva pre oči. Do poslednej bodky je tu splnené všetko čo prezentoval trailer. Ako fanúšik prvého dielu som na tento film slastne čakal nejaký ten rok. A po zhliadnutí som mal v sebe neskutočnú spokojnosť. Tron je po vizuálnej stránke dokonalý. Nemá tak prepracovaný vesmír ako má Avatar - ale aj keď nie je prepracovanejší, je dokonalejší. A každá jedná scéna, ktorá umožní divákovi sa pozerať, na utópiu a neónové žiarenie z lietadiel, motoriek a oblekov je epické. Korinski hraje na istotu. Neexperimentuje s príbehom, ani zo štruktúrou sveta. Len posúva jeho vyjadrenie omnoho ďalej ako to bolo možné v prípade prvého dielu. Postavy nemusia byť hlboké, o nich to nie je. Takže aj keď sú emócie trocha nevyvážené, stále musíme mať na vedomí že je to Tron. Nie sci - fi romanca alá Avatar. Jeff Bridges vo svojej dvojroli nesklamal. Flynn má až Obi - Wanovský nádych a jeho alter ego Klu je dokonalé Evil Twin. Garrett Hedlund je skvelou voľbou, pretože okrem sympatického prvku, ktorý priniesol do filmu, sa v určitom smere aj podobá na Bridgesa - v rovnakej miere ako sa malý Sam podobá na toho dospelejšieho. Tieto detaily ma krásne potešili, pretože umocňujú mýtus Trona a jeho dopad na diváka. Pre tých, ktorý očakávajú normálny sci - fi film to bude troška sklamanie. Toto je skôr vizuálna pecka založená na jednom Kulte. A Soundtrack patrí k tomu najkrajšiemu a najlepšiemu spojeniu inštrumentálnej a elektronickej hudby vôbec.

Parádna oddychovka. Thomas Robinson ako malý Sebastián bol absolútne perfektný - hlavne vtedy keď mu do toho sekundoval Jason Bateman, ktorému táto rola po dlhom čase naozaj sadla a v ktorej pôsobil neskutočne prirodzene. Dokonca aj Jennifer Aniston mala svoje svetlé momenty. Celý film je postavený na celkom vtipnej zápletke, ktorá môže pôsobiť prvoplánovo, ale osobne si myslím že tak nepôsobila. Dvojica režisérov z neskutočným jemnocitom porozprávali príbeh, ktorý je emotívne komplikovaný, príbehovo nenáročný, pritom nestráca nič zo svojej komiky a pred koncom je krásne dojímavý. Koniec v štýle amerických komédií a happyendovského pravidla troška rúca uveriteľnosť príbehu, ale zase na druhú stranu, inak by sme to ani nechceli. Veľmi som si tú hodinku aj pol užil a rozhodne sa jedná o film, ktorý aj keď nikdy nebude mať status najlepšej komédie, bude mať v mojej zbierke čestné miesto.

Snaha o vytvorenie mytológie akosi nevyšla. A jediný dôvod toho všetkého je ten, že sa to hralo na niečo, čo sme tam nemohli nájsť. Tú efektnosť, ktorú nám sľuboval trailer a aj popisok, tu jednoducho nikto z účastnených nemohol priniesť. Netvrdím že sa nesnažili, ale celé to snaženie pôsobilo hlúpo. Hlavne preto, lebo väčšina vecí sme mohli vidieť vo filmoch, ktoré pôvodne s tými nápadmi prišli. Aj keď myšlienka na ktorej je postavený film je zaujímavá, ale dalo sa z nej vyťažiť podstatne viac. Film leží na pleciach Paula Bettanyho, ktorý má asi najviac svetlých momentov. Každopádne to chcelo viacej atmosféry a viacej premyslené postavy. To v prvom rade. Nikdy nie je dobré spraviť hlavných hrdinov z looserov, ktorý neprejdú žiadnou zmenou počas celého filmu, a ktorý ani nie sú sympatický. Herectvo Dennisa Quaida je bohužiaľ v rovnakých troskách ako to Cageovo a snahou pôsobiť drsne a hororovo vyznieva celý film smiešne. Nelogickosti - aj keď ich tam bolo dosť - som nejako odpustil. Aj keď, keby sa režisér snažil, mohlo by to vypáliť omnoho lepšie, keby tie nelogickosti odstránil . Dopozerať sa to dalo. Ale v mozgu mám taký mdlý pocit z premárnenej hodiny a pol.

Woody Allen zoberie človeka - celkom normálneho - takého čo túži po láske, má nejaké sny, pohybuje sa v nejakom prostredí, má určité sociálne zázemie, potreby, koníčky, klady a zápory a rozoberie ho do najmenších detailov. Pridá k nemu ďalšieho a ďalšieho a takto to pokračuje dovtedy, dokým nevznikne okruh ľudí, natoľko zaujímavých, natoľko skutočných, aby mohli vytvoriť príbeh. A potom začne ten príbeh rozprávať. Ďalší film o vzťahoch z pera umeleckého gurmána zo zmyslom pre detail, pre stavbu príbehu a pre vtipné, melancholické, často krát smutné, ale po všetkých stránkach pravdivé dialógy. Poznáš muža svojich snov, je jednoduchý film. Aj tak ale pôsobí komplexne. Postavičky sú vtipné, plahočia sa na pokraji tragédie a komédia - ako vlastne skoro každý - a rozprávajú normálny príbeh o snoch a túžbach. Herci fungujú dokonale ako typy bizarných postáv a každý z nich to hraje bezchybne. Komornejšie? Iste. Hnané viacej do drámy? Samozrejme. Ale vôbec to nestráca svoje čaro a Allenov talent, ktorý vždy presne vie na aké miesto treba pritlačiť a ktoré treba nechať voľne plynúť aby si finálny obraz dotvoril samotný divák. Preto máme Woodyho radi.

Nemyslím si že je to zlý film. Vlastne si myslím, že je v mnoha smeroch úchvatný. Nebudem sa pozastavovať nad účasťou Zacka Snydera, pretože si myslím, že je to človek, ktorý dokáže efektne vyrozprávať príbeh a kľudne aj ten animovaný. Jediná moja pripomienka smeruje k postavám. Ani z polovice nie sú domyslené, ani z polovice nepôsobia tak, že by sme sa s nimi mohli stotožniť. V tomto smere by bolo naozaj lepšie nechať ich mlčať a zvoliť si len jeden hlas ako rozprávača a spraviť taký animovaný dokument. Ale to je len moja pripomienka. Ide totiž o to, že vytvoriť emócie na vtáčej tvári je veľmi ťažké. To je jeden z dôvodov prečo Happy Feet skončil ako síce krásne natočený príbeh ale ktorému niečo chýbalo. A to emócie. A to že sa ich tam snažili vopchať nasilu, vôbec filmu nepomohlo, lebo pôsobil neuveriteľne. A to isté sa deje aj tu. Ale predsa ma film nadchol viacej ako stepujúci tučniaci. Dôvod je jednoduchý. Toto pôsobí epickejšie. Všetko od animácie - ktorú som naozaj ešte nikdy nevidel tak dokonalú - tak dokonalú že my v niektorým momentoch vyrazila dych - po hudbu, a detailnosť, je premyslené a pôsobí dojmom, že to tak má byť. Že to tam patrí a že je to neoddeliteľnou súčasťou sovieho sveta. Boje sú efektné, prepracované a nestrácate sa v nich. Je z toho cítiť závan dobrodužstva a to sa mi páči. Škoda len tých postáv. Bolo by to na plný počet a jednalo by sa o jeden z najlepších animákov vôbec. Takto to zostáva na filme - ako vycvičiť draka.

Akta X chcem uveriť je rozhodne skvelá kriminálka z trochou tajomna. Atmosféru dotvára všade padajúci sneh a samozrejme dvojica hlavných hrdinov, ktorých kultový status doslova srší z plátna. Osobne nemám voči tomu nejaké výhrady, preto som si príbeh užil, aj som sa pri ňom zabavil a aj som hlavným hrdinom držal palce aby sa to všetko končilo happyendom. Pretože predsa len, kvôli všetkým sračkám, ktorými si prešli si to predsa len zaslúžia. nie? Ale sériu Aktou X som nikdy nesledoval( hodlám to ale v dohľadnej dobe napraviť) takže pokojne súhlasím, že tento diel je len natiahnutá priemerná epizóda s minimom tajomna, ale z pôsobivou atmosférou. Ja som ale osobne sklamaný nebol. Myslím si že vo filme fungovalo všetko tak ako malo. Rovnako si myslím, že pre tých, ktorý sa vo svete X - files nejako nevyznajú, slúži tento film - rovnako ako prvý filmový príbeh - ako taký dráždič, ktorý nás v konečnom dôsledku nejako prinúti siahnuť po seriály. A v tomto smere funguje perfektne. Vedľajšie postavy rovnako dôležité ako hlavné - čo sa cení. A osobne si myslím, že ako rozlúčenie z hrdinami aj so sériou to nemohlo dopadnúť lepšie.

Velmi príjemný animák, ktorý si pohráva z definíciou zla veľmi zaujímavým spôsobom. Hlavne preto, lebo hlavný zloduch je vlastne sympatický hrdina z dobrým srdcom a ten skutočný zloduch je adolescentný dement. Takmer rakúsky prízvuk Steve Carella neskutočne pobaví ak teda pozeráme film v pôvodnom znení. Ostatný nezaháľajú. Segel, Brand dokonca aj Cosgrove perfektne nahovorili svoje animované alter egá. Film, ktorý neobsahuje nejaký obrovský vtip, ale kupodivu je zložený z tých menších, ktoré sú raz lepšie a inokedy priemerné. Ale ľahkosť ostatných prvkov to akosi vyvažuje. Hlavne čo sa týka finále. Osobne som bol ale najviac potešení a najviac som sa zabával na malých žltých pomocníkoch. Ktorý dosahujú pre mňa rovnaký status ako Scrat z doby ľadovej alebo tučniaci z Madagaskaru. Film, ktorý si myslím užijú aj dospelý a ktorý zase z radosťou objavuje to čaro detstva, ktoré máme každý v sebe. Čo je potešujúce, lebo je to jeden z mála animákov, ktorým to vyšlo.

Godard vytvoril jednoduchý film. Nepotreboval na to kvantum strihov ako v prípade na konci z dychom, ktorý bol experiment značne úspešný. Vystačil si z príbehu napísaným Albertom Moraviom a kamerou, ktorá všetko vidí, všetko zaberá - je jedno či prostredie, postavy, alebo to čo postavy cítia. Tento emocionálne vyhrotený film je po všetkých stránkach prepracovaný. Dopomáha mu aj atmosféra, ktorá vychádza z rôznych prostredí v ktorých sa postavy pohybujú. Dom - ako pararela k osobnému životu - štúdio - ako niečo umelé, plné názorov a predsudkov - kino - miesto, kde sa medzi ľudmi spojenie vytvára alebo ruší a potom Capri - krásne miesto, plné skrytých emócií a predsudkov. Za každou krásou sa skrýva totiž niečo nepekné. Bardot je nielenže vnímavým a obstojným protipólom dokonalej Piccoliho postavy, rozhodne si z jej prejavu zapamätáme viacej ako dokonalé telo a chutnú riťku, ale dokážeme v nej rozpoznať aj niektoré súčasné ženy a dievčatá. Jack Palance ako obvykle viacej slizký ako by sa patrilo a Fritz Lang - je starou školou, odmietajúcou sa prispôsobiť novým zásadám, pretože tie staré ho nikdy nesklamali. Film ma vtiahol a nepustil. Nechal ma študovať pohnútky pohŕdania, aj úspechu. Nechal ma vytvoriť si svoj vlastný morálny názor. Jean - Luc Godard vytvoril dokumentárnu citovú štúdiu vzťahu a jeho dopadu na osobný a kariérny život. Príbeh, ktorý je aktuálny aj dnes. A ktorý je rozhodne veľmi pôsobivo natočený.

Mačeta je chuťovka na jedno použitie, ale rozhodne tá najlahodnejšia chuťovka v dosahu. Je tu krv, krásne dievčatá, celkom sympatický hrdina a kopec naozaj samoúčelných hlášok, ktoré ale zaručene pobavia. Film absolútne nefunguje po logickej stránke. Sú to len pospájané útržky rôznych scén, ktorých základom je imigrácia a boj proti Amerike. Posledná scéna kde na skákajúcich autách mexičania útočia na američanov je naozaj nezabudnuteľná. Snaha o vytvorenie nejakého hlbšieho vesmíru, alebo nezabudnuteľných postáv sa nekoná. Iste Mačeta je silák a má už teraz nejaký kultový status, ale pozerať sa, alebo sa nebodaj tešiť na nejaké jeho ďalšie pokračovanie by ma asi nebavilo. Už len preto, lebo je to tá istá omáčka, zase len trocha efektnejšia. Bez nejakých silnejších asociácií. Príbeh je v tomto smere smerodajný - a určuje chovanie postáv a vyvíja sa príbeh a nie postavy, čo mne osobne trocha vadí, pretože tak konanie postáv , často krát vyznieva hlúpo. Vzájomne sa ich konanie neguje a sú tam, len preto aby mačeta nebol sám. Ako vravím slušný film. Zabavíte sa. Ale viac krát by vám toho mohlo vadiť viacej, než by ste si priali.

Lenže teraz vážne. Čo ste od toho čakali? Naozaj ste čakali to čo ste aj dostali? Pretože ja osobne stále neviem rozdýchať ten pocit, čo sa mi usadil v tele a ktorý kričí a zároveň pradie spokojnosťou. To že Aronofsky nie je žiadne béčko na filmovom poli, všetci dávno vieme. Raz za čas nám to dokáže svojimi filmami a tým filmom je vždy veľmi ťažké niečo vytknúť, pretože - povedzme si to rovno - Aronofsky vie ako príbeh podať. A to čo spravil s filmom o ktorom si väčšina - a netvrďte mi že nie - myslela že to bude film o balete a o typickom súperení dvoch tanečníčok, je neskutočné. Filmom vás jednoducho vtiahne do sveta, nedá vám vydýchnuť, vzbudí vo vás jeden pocit, nepríjemný pocit, začnete sa cítiť stiesnene a neisto, stále neviete čo sa vlastne deje - hrá s vami nejakú úchylnú hru a vy ju chcete hrať, lebo všetko to čo vaše oko vidí a čo vaše uši počujú a čo vaša hlava spracúva je dokonalé vo všetkých smeroch! a keď vás konečne film pustí a spustia sa záverečné titulky - viete že na tento film nezabudnete. A to že nás týmto príbehom sprevádza Natalie Portman považujem za neskutočnú česť, pretože podáva jeden z najlepších výkonov vo svojej kariére a mne nezostáva nič iné len tlieskať. Po všetkých stránkach dokonalý film.