ScarPoul

Táto sociálna dráma ktorá vypovedá o hľadaní niečoho čo mladému človeku chýba je podaná pomalým, snovým spôsobom, ktorý prvý krát začína využívať tie prvky, pohyby kamery a snímania, dažďové sekvencie, ktoré sa stanú tak typickými pre budúcu tvorbu Kar - Wai Wonga. Days of Being Wild rozpráva o parte ľudí, ktorý nemajú toho až tak veľa spoločného a ich vzájomné pocity nikdy neschádzajú do hĺbky aj napriek tomu že filmu dominuje smútok a bolesť. Nedá sa to vyslovene považovať za chybu, pretože aj keď postavy nie sú tak silne vykreslené ako v prípade Wongovej prvotiny As tears Go by, spôsob akým je zobrazené ich konanie a spôsob akým sa ich túžby menia v rámci kamery, ktorá využíva filtre ako pocity, dostanete ako divák, presnú dávku smútku, ktorý váš nerozplače, ale sa bude s vami celý film niesť. A vytvorenie tohto spoločníka v rámci filmu je naozaj ojedinelé. Vo filme sa objavujú prvý z dvorných Wongových hercov, ktorý len dokazujú aký skvelý čuch a cit má Wong ako režisér pre postavy, ktoré konajú viacej v interéroch aby sa umocnila ich stiesnenosť, alebo exteriéroch, kde sa aj tak necítia slobodný, a pritom ich dokáže viesť tak ,aby aj keď nerobí sociálnu sondu do ich duší, zanechali svojim pôsobením na plátne silný, úprimný dojem. Tu už záleží len a len na vás či máte radi nezvyčajné pomalé filmy, alebo si zvolíte radšej niečo akčnejšie a menej poetické.

Film, ktorý je znova a úplne zbytočne scénaristicky nedotiahnutý. Tie výrazne škrty a úpravy sa pripísali aj na finálnej verzií filmu, v ktorej nie úplne všetko pôsobí tak ako by na diváka pôsobiť malo. Niektoré veci sú zbytočne skrátené a tieto silené prestrihy z jednej scény na druhú majú za následok, že aj napriek tomu že film pôsobí atmosfericky úchvatne, sú tam pasáže, ktoré sú jednoducho slabšie. Emotívna rovina príbehu v tomto smere nahradila tú akčnú. Vzťah medzi Ronom a Hermionov bol neskutočne krásne zahraný aj z filmovaný. Obávam sa že cit pre túto ústrednú dvojicu bolo presne to, čo podkopalo nohy akcií, ktorá sa tam v tomto prípade ako keby nehodila a aj vzťahu medzi Harrym a Ginny, ktorý pôsobil niekedy až nechcene smiešne. Yates ale dokázal z filmu vyťažiť čo sa dalo. Vypomáha si viac ako v predchádzajúcom diely, ale tvrdiť že film vo vás nezanechá žiadny dojem by bolo hlúpe. Zanechá aj keď nebude taký silný ako v prípade piateho dielu ale ako prológ k veľkému finále ako som bral aj knihu a teraz aj film , je polovičný princ viac než dostačujúci. A ja som mu tie prešľapy schopný tolerovať dokým budú postavy stále také silné ako sú. A stále budem mať to divné šteklenie v žalúdku keď sa vo svojom vývine pohnú smerom dopredu.

Film, ktorý je čistou typickou konverzačkou. Dialógy sú doslova natrieskané v každej jednej minúte filmu a aj tak film, vďaka Fincherovej réžií ani na chvíľu nenudí. Má spád, má správny rytmus a neskutočne si pohráva z rôznymi žánrami od dokumentu, cez drámu, životopisný film až po teen komédiu a sociálnu štúdiu. Eisenberg podáva jeden z najpôsobivejších výkonov vôbec. Jeho utáraný a pritom stále pod povrchom smutný hrdina, plný inteligentných hlášok a presvedčení ma nadchol a mne osobne dokázal že na poli herectva sa nestratí. O tomto chlapíkovy ešte budeme počuť. Film je plný prevažne neznámych tvári ak teda nerátame Justina. Každý z nich sa ale svojej úlohy chopil bravúrne aj keď s tým súvisí moja jediná výtka k tomuto filmu. Nebyť nej bol by to plný počet. A to je len zachytenie udalostí bez možnosti skutočne preniknúť do hĺbky postáv. Zo žiadnou necítime, žiadnej nám nie je ľúto, ale pritom nás každá jedna svojím správaným vedie k zamysleniu. K nejakej tej myšlienke, ktorá bude v nás rezonovať aj po skončení filmu a toto sa tvorcom podarilo znamenite. Málokedy sa vidí takýto film a som presvedčený že v rukách iného režiséra by dopadol úplne príšerne. Ale Fincher akosi vie zachytiť skutočnosť tak ako ju vidí on a pritom si udržuje odstup od nejakých svojich vlastných vyjadrení. to dokázal aj v zodiakovi a aj keď zodiak neodrovnal človeka ako mal, tak svojou atmosférou a silou nevypovedaného zanechal silný dojem. A to sa mu podarilo aj teraz. plus posledný záber bol naozaj znamenite podaný.

Jednoducho ma to dostalo. Z kníh o Harrym Potterovi mám najradšej práve piaty a tretí diel a hovoriť že jeho filmové adaptácie nedopadli podľa mojich predstáv by bolo klamstvo. Nikdy som ešte z kina neodchádzal tak spokojný ako v prípade týchto dvoch dielov. Yates si hravo pohral zo všetkým s čím sa normálne vo filmoch Harryho Pottera nehrá. Vnútorné monológy, prechody cez novinové články, roztrasená kamera! plus zmena scénaristu, ktorý nechal vo filme všetko podstatné, takže aj napriek dvojhodinovej stopáži- čo z filmu robí najkratší diel série - pôsobí film komplexne, štýlovo a dynamicky. Bez zbytočnej scény, alebo scény na vyše. Toto bol problém trebárs takého Newella a jeho Ohnivého pohára. Herci sú takmer bezchybný. Ich rebélia ma nabudila a dojala a presne toto som očakával v každom jednom filme o Harry Potterovi. Piaty diel je tou povestnou lastovičkou, ktorého predzvesťou bola výnimočne a originálne spravená trojka, ktorá obsahuje najviac podstatných vecí z knihy a pritom sa uberá samostatným smerom. Tým filmovým. Skvelá hudba, skvelé finále a aj keď mi chýba nejakých tých 20 minút k absolútnemu a stopercentnému hodnoteniu, je to rozhodne jediný diel o Harrym Potterovi, ktorý po prvý krát pôsobí natoľko reálne, že aj tie nereálnosti, ktoré sa v ňom nachádzajú, nebijú tak do očí ako inokedy. Obávam sa že už v mysli žijem svetom Harryho Pottera.. A o tom to predsa je.

Hi five, Low five, down low.... too slow!! neskutočne šťavnatá jednohubka, ktorá je zábavnejšia ako obidva madagascarové filmy dokopy

Veľmi pekný film z dojímavým koncom, ktorého trefne podfarbuje pomalá až melancholická hudba Toma Waitsa

Myslieť si že skrátiť takú hrubú knihu ako je Harry Potter 4 do dva a pol hodinového filmu je jednoducho bláznovstvo. Ale aj tak sa o to tvorcovia pokúsili. Možno preto, lebo keby rozdelili film na dve časti akosi by stratil to čaro, ktoré do tej chvíle mal. Vec sa má tak, že ten, ktorý knihu nečítal, sa bude strácať viacej ako je potrebné. Tí ktorý knihu čítali, si užijú pár naozaj skvelých scén - finále s Fiennesom je naozaj skvelo natočené - ale ako keby im po celý čas unikalo niečo podstatné. To že hlavný predstavitelia prehrávajú z každým dielom menej a menej, nemusím hovoriť. Newell zase vsadil na typický situačný humor, ktorý mu v niektorých momentoch vyšiel naozaj znamenite. Postavy sa začínajú ponárať do skutočných charakterov a film má svoje emotívne stránky, ktoré sú ale bohužiaľ v tomto diely niečené bombastickosťou a faktom že to všetko má mať len dve hodiny. Pre prerod hlavných hrdinov je tento rok podstatný. Priateľstvá sa spevňujú. A skutočná hrozba sa znova vracia. Po tomto diely už nič nebude ako predtým. Vedia to postavy a vieme to aj my. Film rozhodne zabaví, ale má svoje hluché miesta. Záleží len a len na tom nakoľko ste ochotný ich akceptovať.

Film ktorý svojou ľahkosťou, nevtieravým humorom a dojímavou romantickou líniou chytí za srdce a rozosmeje aj po vyše 70 rokoch. Myslím si, že len Charlie Chaplin, dokázal byť natoľko nadčasový, že sa mu stále darí dojímať tým najkrajším spôsobom. Svetlá veľkomesta sú jeho triumfom na poli zvukového filmu, ktorý nestratil nič zo svojej nemej dokonalosti. Ťažko sa mi hľadajú slová, pretože v tomto filme má akosi všetko svoje miesto a zmysel a Chaplin to skvelo využíva vo svoj prospech. Jeho postava tuláka bola už veľakrát dojímavá ale tu jeho snaha vybojovať dobrú vec a zároveň nepriazeň osudu, ktorá mu neustále podhadzuje polená pod nohy, z neho robia tragického hrdinu, ktorý aj napriek tomu, že veci berie z nadhľadom, je práve uveriteľný vďaka svojmu (ne)šťastiu. Postava slepej kvetinárky Virgínie Cherrill je dokonalá. Ich finálne vzájomné stretnutie ma dojalo neuveriteľným spôsobom. Ak by som mal povedať, ktorý Chaplinov film na zasiahol najviac bude to práve tento. Svetlá veľkomesta sú epickým dielom z najväčšou dušou akú som mal pri filme možnosť vidieť.

Harry Potter a väzeň z Azkabanu patrí rozhodne k vrcholom série a rovnako aj k vrcholom žánru. Osobne sa u mňa jedná o najobľúbenejšiu knižnú predlohu a z prvej trojice o najoriginálnejšie spracovanie komplexného sveta J.K. Rowlingovej. Cuarón vytvoril nezabudnuteľnú atmosféru, ktorá je prítomná v každom jednom zábere filmu. Okolie hradu je nádherné a zároveň bezútešné. Williamsova hudba nikdy nebola dokonalejšou a čo sa týka hercov tak tý sa vyšplhali na priveľmi vysokú úroveň. Vo filme je badať, že svojími postavami žijú. Ani jedno zbytočné zaváhanie. Opomenúc tieto zložky - film nás neustále drží v napätí a hlavne nepoľavuje, vďaka čomu jednoducho nedokáže nudiť. Predstavuje nám nové - dôležité postavy. Začína sa zaoberať vzťahmy medzi postavami spôsobom ako to prvé dva filmy nedovoľovali a hlavne nám ukazuje jedno z najkrajších a najdlhších finále v Harry Potterovi - ak teda rátame aj vyhrotenie príbehu pred cestovaním v čase a následne aj po ňom. To že film obsahuje jednu z najdokonalejších scén vo fantazy - let na Hrdozobcovi, len dokazuje silu tohto filmu, ktorý je paradoxne z pomedzi všetkých nakrútených najkratší. Rozhodne som si tento film užil. Svojou úprimnosťou a výraznou obrazotvornosťou ohuruje aj 6 rokov po svojom vzniku.

Druhý diel série o mladom čarodejníkovy je vyspelejší ako jeho predchodca a hlavne sa honosí temnejšou atmosférou, vďaka ktorej sa druhá polovica filmu stala naozaj guilty pleasure zážitkom, pre všetkých milovníkov príbehu Harryho Pottera. Chris Columbus je podstatne uvoľnenejší, pretože sa tu objavuje náznak niečoho čo sa nebojím označiť ako jeho štýl. Nálety kamery z diaľky na detail, sa akosi stal pre dvojku typickými. Postavy konečne dostávajú hlbší rozmer a na konci filmu sa skutočne derú do popredia emócie, ktoré nepôsobia umelo, alebo silene, ako v prípade jednotky. Herci sú istejší vo svojich úlohách a niektorý si to dokonca užívajú. Lockhart Kennetha Branagha je naozaj nezabudnuteľná postava. Williamsová hudba je kupodivu hravejšia a príjemnejšia ako tá zvláštna pochmúrna hudba z prvého dielu a celé prostredie školy pôsobí priestranejšie a epickejšie. Craig si dal teraz záležať a vďaka nemu si scény v tajomnej komnate alebo na dievčenských záchodoch na treťom poschodí po tej vizuálnej stránke naozaj užívam. Nebyť prvej polovice, ktorej jednoduchá náväznosť sa priveľmi podobala na nejednoznačný prvý diel, bol by to plný počet. Takto je to obstojná predzvesť toho, čo nás neskoršie u Pottera bude dostávať do kolien. Temného a pritom neskutočne emotívne krásneho príbehu o dobre v každom z nás.