Ikedar

Šablónovitý scenár s nesympatickým antihrdinom vsádza na život meniaci vzťah kvázi kriminálnika (akože obeť nespravodlivej spoločnosti) a jeho dcéry. Nápad sa nezhmotňuje, emócie sa nedostavujú. Tomuto chlapíkovi môžeme bohužiaľ len ťažko držať palce.

Veľmi bezpečne a opatrne nakrútený dokument bez väčšej hĺbky a najmä s trestuhodne zamlčovanými skutočnosťami. Človek má vo finále viac otázok ako odpovedí.

Peniaze nerobia dobrý film. A nerobia ani dobrý seriál. Vie to Filip Renč, vie to Lída Baarová a dnes to už vie aj Peter Bebjak. Prvý diel nového seriálu Slovania máme za sebou a čo možno z neho vyčítať? Najmä to, že netreba dúfať v lepšie zajtrajšky. Môže to znieť pesimisticky, no väčšinou platí, že dobrý film alebo seriál poznáte už po prvých pár minútach. Možno to vyznie zjednodušene a povrchne, no ani dej, ani scenár, ani obsah, nič z tohto vo finále nepredpovedá a nezaručuje kvalitné dielo, tak výrazne, ako to robí práve štýl. Štýl, úprimný a zručný, alebo inak povedané, forma, filmárske remeslo, vízia, nech to nazveme akokoľvek, Slovania ho nemajú. Naopak, Slovania spadajú do bebjakovských odvarov niečoho, čo by možno vo svojich dielach režisér rád videl, no čo sa mu opakovane nedarí pretaviť do autentickej podoby.

Toto musí byť nejaká pračka na peniaze, inak mi to hlava neberie.

Hraný Aladin má na rozdiel od rozprávky Kráska a zviera podobný problém ako Dumbo. Nedrží sa vierohodne originálneho materiálu a pri každom špekulovaní, odbočovaní a využívaní CGI trikov, triešti príbeh do neucelenej mozaiky. Režisér Guy Ritchie je špecifický tvorca, ktorý sa vo svojich dielach len ťažko ubráni svojmu rukopisu. A síce je vidieť, že sa v prípade Aladina miernil, jeho štýl sa do príbehu vo finále predsa len dostane. Pri sledovaní filmu ma potom neraz napadlo ako sa niekedy u pripravovaných projektov nahrádza režisér kvôli rozdielnym kreatívnym názorom. Aladin je nešťastný príklad toho, keď si vo vedení povedia, že to s režisérom risknú. Viac na: http://artyfilmbook.sk/aladin-recenzia-zbytocne-snahy-menit-originalny-pribeh/

Bait je jeden z tých odvážnejších filmov, autorských, artových aj nekompromisných. Film je čiernobiely, má zrnitý obraz pripomínajúci vizuál počiatku minulého storočia, má rozlíšenie 4:3 a je nakrútený na 16mm film. Navyše pri nakrúcaní nemali filmári možnosť nahrávať zvuk, takže všetky ruchy aj hlasy boli pridané až v postprodukcii. A je to nielen počuť, ale aj vidieť. Bait je jeden z tých filmov, ktoré sú aj z tohto formálneho hľadiska pre bežného diváka možno neprístupnejšie. Ale na druhá stranu môžeme hovoriť o návrate k ozajstnému filmárskemu remeslu starých majstrov. Najmä potom tých z oblasti ruského formalizmu. Možno aj preto si film ovenčený Baftou odnáša z významných festivalov toľko pozitívnych ohlasov. Viac v recenzii na http://artyfilmbook.sk/bait-recenzia-odvazne-artove-dielo-pripomina-stare-klasiky-europskeho-filmu/

Zdá sa akoby si obaja režiséri rozdelili film na dve polky. Neviem, kto robil, ktorú (v mojej fantasy teórii), ale viem, že druhá polovica ma oslovila oveľa viac. Respektíve posledná tretina. Chápem, že ak točíte opäť raz origin príbeh, nechcete ho urobiť šablónovito, podľa predchádzajúceho materiálu. Potom, ale nechápem, prečo je všetko ostatné tak strašne nevýrazné, mdlé a bez nápadu. A to platí najmä pre akčné scény. Nikto sa s nimi nemal chuť nejako vyhrať. Respektíve až do veľkého finále, ktoré ma tak trocha opilo rohlíkom a ja som na počudovanie vychádzal z kina nejako zvláštne spokojný. Veľké plus za Bena Mendelsohna, Samuela L. Jacksona a najmä toho kocúra. Dosť to celé potiahli, čo sa vlastne môže zdať vzhľadom k hlavnej predstaviteľke ako negatívum. Ale aspoň som sa zasmial.

What We do in the Shadows sa vracia vo forme televízneho seriálu a drží si rovnaké, ak nie ešte vyššie kvality rovnomenného filmu z roku 2014. Zásluhu na tom má bez pochyby aj prítomnosť originálnych tvorcov. Taika Waititi a Jemaine Clement naviazali na ich úspešný fiktívny dokument (z angl. mockumentary) o trojici upírov. Nahradili hercov, postavili sa za kameru, zmenili lokáciu z Nového Zélandu do New Yorku, pridali nové postavy a ešte viac známych situácií, ktoré vzdávajú poctu klasickému upírskemu žánru. Výsledkom je potom opäť raz podarený komický pohľad do strastiplného života dnešného upíra. Viac na: http://artyfilmbook.sk/what-we-do-in-the-shadows-recenzia-upirom-to-ide-v-seriali-rovnako-dobre/

Film je vo svojom základe veľmi dojímavý a vo finále chytí za srdce. Poetika filmu síce ostáva ukotvená v symbolickom vyobrazení vzťahu človeka a zvieraťa, aj napriek tomu sa však divák dočká aj tradične surových väzenských situácií. Vážnosť diela odľahčuje režisérka len jemne, a to veľmi dobre zvoleným soundtrackom. Informácie, ktoré divák dostáva na začiatok a na koniec filmu sú potom taktiež veľmi zaujímavým dodatkom, ktorý pridáva na celkovom dojme. Silné finále potom aj zatvrdenejšieho diváka emočne odzbrojí, a to aj reálnymi fotografiami, ktoré filmu dodávajú na autenticite. viac v recenzii na: http://artyfilmbook.sk/the-mustang-recenzia-krotenie-divokych-koni-vaznami-ma-dojemnu-symboliku/

Eli je nový horor od Netflixu, o ktorom sa hovorí viac než by sa patrilo. Dôvodom je najmä výrazný zvrat v deji, ktorý je absolútne neočakávaný a nemyslím to vôbec v dobrom slova zmysle. Naopak, zdá sa akoby sa filmári rozhodli zmeniť smer celkom na poslednú chvíľu. Akoby zistili že ich film nedáva zmysel, a preto sa rozhodli urobiť z negatíva pozitívum tým, že nezmyselnosť nafúknu do šialených rozmerov. Bohužiaľ, ani tento celkom vymyslený, no možno stále skutočný úmysel, (kto vie) sa vôbec nezdaril. Eli nedáva absolútne žiadny zmysel. Viac v recenzii na: http://artyfilmbook.sk/eli-recenzia-od-tohto-hororu-zmysel-necakajte/