classic

Jedine snáď len francúzsky, herecký komik Bourvil, mohol zvládnuť poňať svoj charakter presne takýmto nadštandardným štýlom, i keď zase na strane druhej, takto podobne napísaných charakterov bolo v Mockyho, bizarnejšom titule: Veľké strašenie, v podstate ešte i čosi viac; skrátka, ja som ústredného protagonistu predovšetkým vnímal, ako hlavného lídra, bez ktorého by sa ostatný ansámbel v zložení »najrôznejších figúr«, podľa mňa vôbec nezaobišiel, aj keď povedzme boli rovnako sami o sebe interesantnými, keď dokonca každý z nich sa vyznačoval špecifickou povahovou vlastnosťou, dostal svoj herecký priestor sa naplno predviesť, a tak i napriek väčšiemu množstvu postáv, sa tento titul stával pre mňa naprosto prehľadným, ale možno predsa i s určitými výhradami... • Ako už bolo z predchádzajúcich riadkov zatiaľ spomenuté, tak v malom francúzskom mestečku Barges, sa vskutku zišlo naozaj neúrekom účinkujúcich; vrátane i práve prichádzajúceho, parížskeho inšpektora Simona Triqueta v podaní famózneho Bourvila, ktorý by teda očividne mal byť na stope: „Mužovi, ktorý (mu) utiekol spod gilotíny,” inými slovami sa tiež jedná o akéhosi »zmrznutého opilca«, vyznačujúceho sa plešinou, ale súčasne vari i tým, že neznáša prívarok, a ktorý sa mimochodom volá: Mickey Benediktín. Tento zločinecký týpek je totižto akýmsi »falšovateľom bankoviek«, pôvodne odsúdeným na smrť, a momentálne teraz ukrývajúcim sa pravdepodobne na tomto konkrétnom mieste...? • Čiže, úvodná línia udalostí, najprv pozostávala iba z „kocúra;  údajne chytajúceho myšiaka Mickeyho.” • Následne sa hlavná zápletka pomaličky rozširovala i o ďalšiu podzápletku, ak to mám takto správne pomenovať; čo by mohol predstavovať potenciálny príchod desivého „Bargešáááka”, kedy znalí diváci veľmi dobre tušia, čo má tým recenzent vlastne na mysli (a ani zvlášť nechce asi bližšie konkretizovať, lebo by tým vyzradil viac, ako je prípustné); ó áno, začínalo sa to medzi sebou akosi všetko prelínať, jedno zapadalo do druhého, až sa to úplne stočilo do »anarchistickej detektívky«, jednak okorenenej poriadnym, čiernym humorom, ale zároveň by som pochválil i samotnú formu spracovania, a tak sa dá povedať, že tentoraz forma a obsah, boli krásne vyváženými. • Presne tak, sadlo mi to, ako priam uliate, jednoducho: Nefalšovaná radosť z umenia (francúzskej) kinematografie, čo by mal kultúrny divák vedieť i patrične (d)oceniť, však? PS: Menšie nedostatky vidím v už spomínaných: postavách a rozčlenenému scenáru, kedy miestami „niekedy menej, znamená viac,” t.j. zúžiť okruh vystupujúcich, sústrediť sa najmä na úvod, čo bolo akosi z režisérovej strany trochu zanedbávané, až pomaly odsunuté na vedľajšiu koľaj.

...To, čo prosím pekne väčšinou predvádzali, prípadne vyvádzali; dvaja ústrední, talianski protagonisti: Domenico Rocchetti & Umberto Gavazza v podaní 2. vizionárskych predstaviteľov: Vittoria Gassmana & Uga Tognazziho, tak presne tomu sa bezprostredne snáď hovorí len: „Herecký koncert - par excellence.” • Totižto, práveže stelesnili dvoch mládencov, resp. začínajúcich zmagorených, fanatických členov: Národnej fašistickej strany Benita "Duceho" Mussoliniho, so štandardnými rovnošatami v podobe „čiernych košieľ”, ako hlavným znakom pomaly sa blížiaceho skazeného impéria, ktoré ako skupina postupne nadobudla priam astronomických výšin (vedľa podobne rozpínajúceho sa nacizmu). • Vari by som ešte i podotkol, že už medzitým trochu zmieňované charaktery, boli predtým iba rádovými vojakmi; tentoraz z naprosto rovnakého, tretieho práporu, druhej roty a štvrtej čaty, čiže ich výhoda spočívala v tom, že sa poznali, i keď sa povedzme tentokrát znovu stretávajú, ale za úplne iných okolností s akousi zo začiatku pomerne dosť zvláštnou reakciou... • Po menších, predchádzajúcich sklamaniach v podobách Risiho, konkrétne z môjho uhla pohľadu; "priemerných" titulov: Il sorpasso a Profumo di donna, kde si mimochodom rovnako zahral i môj veľký obľúbenec "Il mattatore", si konečne tento taliansky režisér výrazným spôsobom vylepšil svoje renomé, a pritom už mám v hľadáčiku i jeho ďalšie tituly, ktoré by mohli dokonca i predčiť moje celkové očakávania, kedy je možno napokon len otázkou času, že bude patriť medzi mojich obdivovaných tvorcov, aj keď nemusí hneď figurovať v TOP 10. • Popri hereckých prejavov, ma taktiež mimoriadne oslovila i celková „neverbálna komunikácia”; na mysli nemám nič iné, ako mimiku & gestá zo strany Domenica Rocchettiho, vrátane poňatia celkového scenára, ktorý sa vyznačoval najmä tým, že si vôbec nekládol servítku pred ústa; skrátka, zrejme si dovolil ešte viac, než bola pôvodne stanovená norma, ktorú prevyšoval. • Váhal som za maximálny počet *, ale od svojho konania som musel následne upustiť, proste mi to nedovoľovalo svedomie, i keď film ako celok, podľa mňa, nábeh na to určite má...!

Francúzsky, kreatívny tvorca: Jean Yanne (predtým by ma však ani nenapadlo, že by mohol zastávať až toľko funkcií súčasne), sprvoti vytvoril snáď nielen mimoriadne extravagantný, muzikálový titul, ale zároveň postupne i o trochu predsa viacej umiernenejší, hudobný titul, za to ale so záverečným, šokujúcim rozuzlením, a k tomu i s politickým presahom v rámci celku, a tak zrovna teraz presne neviem, či chcel viac dosiahnuť celkovú štylizáciu v podobe Rocky Horror Picture Show z prvej časti, pretože celkovou formou sa podľa môjho názoru najskôr štylizoval do zvrátenej obscénnosti tohto druhu, taktiež i s podobným dátumom premiér obidvoch titulov; alebo sa skoršie zamerať len na vskutku hodne zaujímavú, bohužiaľ v tomto prípade iba „vedľajšiu postavu”, hudobného skladateľa: Jeana-Sebastiena Blocha, ktorý zrejme očividne predstavoval: iného, voľakedy i reálne žijúceho Génia: Johanna Sebastiana Bacha, pričom toto moje tvrdenie by mohla nakoniec potvrdzovať i zhoda mena filmovej manželky J-S Blocha: Anna-Magdaléna, čo zase kontrastovalo s tou druhou časťou... • Skrátka; o čosi intenzívnejšie ma oslovila až 2/2 titulu, priam najideálnejšie: strhujúca sekvencia v podaní Roberta Hirscha a jeho orchestru + s celým svojim obsahom, vrátane i samotného príchodu..., veď viete koho; čiže medzitým už spomínaného komponistu, keď si súbežne tiež myslím, že zo strany J. Yanneho, sa nejednalo o práve najšťastnejšie riešenie, keď takto interesantnú postavu; buď (u)zamykal v priestore, alebo často odkláňal do úzadia, a tak sa tým pádom jednalo o naprosto nevyužitý potenciál z hľadiska vývoja takto rozčleneného charakteru, pritom ani s výpravou (exteriérovými zábermi) to v podstate nebolo ani o nič lepšie, ak teda aspoň nepočítam tie interiérové scény, počas muzikálových skúšok, keď sa vo vyzývavých pózach a v pestrofarebných (aj "oceľových") kostýmoch, nacvičovali jednotlivé vystúpenia, tak vtedy sa väčšinou títo vystupujúci, mimochodom, zakaždým iba prekonávali, čo sa týkalo celkovej, samoúčelnej výstrednosti, kedy sa predstaviteľ hlavnej úlohy: Clément Mastard, nielenže koľkokrát správal, ako taký „bastard”, a už vôbec sa nehodil do pozície Bobba Fosseho & Busbyho Berkeleyho. • Tento Francúz mi proste nie je príliš sympatickým.

V prípade Smrti kmotričky, sa jednalo o celkom solídny, režisérsky; veľmi mladý (vo veku len 21 rokov) debut B. Bertolucciho, spracovaný „rašomónskym spôsobom”, a s hlavným bodom v podobe: vraždy prostitútky, v ktorom bolo cítiť hmatateľný rukopis P. P. Pasoliniho, kedy sa jedno prelínalo s druhým; nakoľko Bertolucii pracoval ako asistent réžie na predchádzajúcom titule: Accattone, a tak práve preto som mal dosť reálny dojem, že titul oplýval surovou, skrátka; „accattoneovskou atmosférou”, čo je v spoločnej kombinácii, vskutku naozaj veľkým lákadlom. • Na jednej strane tu máme naprosto depresívnu atmosféru, na strane druhej i zlomovú situáciu, na ktorú sa pozeráme viacerými uhlami pohľadu, miestami sa v tom divák síce trochu stráca(l), ale v podstate všetko do seba náramne dobre zapadalo, dokonca by som danú vec ozrejmil i v tom zmysle, že tentoraz súčasné postavy tak strašne klamali, až sa im z úst nekonečne prášilo; áno, presne tak, že Rašomón bol oproti tomu ešte v rámci prijateľnej normy, ak to mám doslova takto definovať? • Budúci, významný režisér, sa podľa mňa nemusel vôbec za nič hanbiť, pretože na samý úvod, nastavil latku hodne vysoko, aj keď to tak hneď nevyzerá.

Spoľahlivý tandem v podobe: režiséra M. Monicelliho & herca V. Gassmana, spoločne nazreli do vskutku „temného stredoveku”, aby povedzme divákom sprístupnili filmy o cavalieroch, ale tentoraz klasickým spôsobom poňatý "atleticizmus", totižto kompletne obrátili naruby; áno, aby sme sa s chuťou zasmiali, a tak na túto vec idú presne opačným smerom, obaleným do mimoriadneho, parodického šatu s miestami dosť surovým spracovaním, à la, trebárs niečo v podobnom duchu historického titulu: Braveheart. • Titul: L'armata Brancaleone, mal priamo k dispozícii nielen zaujímavým štýlom vytvorené, úvodné titulky so skvelými animáciami, a to konkrétne od autora Emanuelea Luzzatiho, a za doprovodu svižnej piesne: s rovnomenným názvom ako aj film; v podaní talianskeho tenoristu: Pieroa Carapellucciho, ale zároveň disponoval častými, a k tomu i naprosto grotesknými situáciami, v ktorých titulná postava Brancaleonea da Norciu v podaní Vittoria Gassmana, neváhala si zo seba (u)robiť kopec srandy na vlastný účet, čiže inými slovami povedané; skrátka, neberie sa príliš vážne, čo je mimochodom z jeho strany totálne "absolutórium", ktoré sa teda týka poňatia filmu ako celku, v ktorom kraľuje spolu s G. M. Volontéom, keď by som na záver len podotkol, že i on bol vynikajúcim. • Výborná, vtipná paródia, ktorá mi ešte ostane dlho ukotvená v pamäti.

Mimochodom, i napriek tomu, že Vittorio De Sica, je uvedený, ako prvý v obsadení (v úvodných titulkoch), nemal pred kamerou až toľko hereckého priestoru, ako zrovna Sophia Lorenová & Marcello Mastroianni, kde tentoraz zaznamenávam ich už v poradí 'tretiu', spoločnú spoluprácu (začínajúcu titulom Cuori sul mare z roku 1950), ktorá de-facto; podľa mňa až práve teraz, konečne nastavila latku hodne vysoko, čo bude s prestávkami pokračovať až do roku 1994; končiac pri "altmanovke" Prêt-à-porter, keď počas štyridsiatich-štyroch rokov, spoločne účinkovali až v rovných 14 tituloch, z čoho snáď automaticky vyplýva, že sa jednalo o naprosto ikonickú, filmovú dvojicu v dejinách kinematografie! • On stelesnil mimoriadne dôverčivého taxikára Paoloa Silvestrelliho, ktorý sa zapletie s akousi podivuhodnou skupinkou ľudí, medzi ktorými sa rovnako zrovna nachádzala i ona, hriešne zvodná: Lina Stroppianiová, ktorá sa začína pomaličky pohrávať s jeho (po)citmi. • Ďalší taliansky režisér A. Blasetti, s ktorým sa premiérovo stretávam, vytvoril nadštandardne svižnú komédiu, kde sa to len tak hemžilo samými, vtipnými dialógmi, ktoré je neuveriteľná radosť vstrebávať. A síce to finále je predsa z mojej strany trochu diskutabilnou bodkou za predchádzajúcim dianím, ale nakoľko som sa počas sledovania titulu: Peccato che sia una canaglia, sotva pozrel na hodinky (ani jediný raz!), tak opäť sa dostavuje vysoká spokojnosť, pozostávajúca najmä z ústrednej dvojice, ktorá odštartovala hviezdne duo Lorenová-Mastroianni. 

Strašne sympatický, vrchný strážmajster Antonio Carotenuto v podaní naprosto vynikajúcim predstaviteľom Vittoriom De Sicom, následne prichádza do pokrokovej obce "Sagliena", aby tu povedzme dohliadal najmä na určitý (ne)poriadok medzi miestnymi obyvateľkami, ale najskôr to teda vyzerá iba tak, že myslí na úplne iné veci, aj keď zase zrovna neignoruje ani tie, naopak, „podstatné”; skrátka, nie je si vôbec ťažké domyslieť, čo sa mu vlastne neustále ženie hlavou, čo by v podstate mohla priamo zodpovedať i miestna "La Bersagliera" v podaní talianskej samice Giny Lollobrigidy, a s niekoľkými málo carabiniermi extra naviac... • Taliansky režisér Luigi Comencini, s ktorým sa mimochodom stretávam po prvýkrát, a dúfam, že nie naposledy, vskutku nakrútil mimoriadne sympatickú, situačno-romantickú konverzačku, ale snáď predovšetkým »komerčný« titul, ktorý prilákal do kín množstvo divákov, a ani sa netreba tomu príliš čudovať, keď s vysokou pravdepodobnosťou ich všetkých do kinosál prilákala samotná "lollobrigidka", z ktorej som normálne opäť ostal celý namäkko, totižto, nielenže mala absolútne krásnu figúru (vnady a boky), ale zároveň tiež disponovala pozoruhodným, hereckým talentom, ako v tom čase i veľa iných, talianskych herečiek. • Apropo, a De Sica bol rovnako nadštandardným pred kamerou, ako aj hneď za ňou.

Ak som teda napokon správne napočítal, tak Horkú ryžu postupne zozbieralo rovných 7 až 9 scenáristov, a pritom hotový výsledok ešte dokonca predčil i moje celkové očakávania... • Napríklad, na vyzývavý tanec Boogie-woogie v podaní talianskej herečky Silvany Manganovej, len tak určite rýchlo nezabudnem, pričom toho je v podstate ešte oveľa viac, čo ma oslovilo na tomto, vskutku naprosto geniálnom, neorealistickom, De Santisovom počine, v ktorom jednu z prvých úloh vytvoril i začínajúci herec Vittorio Gassman, ktorý tu už bol predsa „dávno” pred samotným Marcellom, však? • Začnem so sexy "mangankou", ktorá mi mimochodom mimoriadne pripomínala svoju švédsko-americkú kolegyňu Ingrid Bergmanovú, alebo režisér pôvodne hľadal do titulnej úlohy niekoho na spôsob „Rity Hayworthovej”, ku ktorej má ústredná predstaviteľka podľa mňa tiež veľmi blízko. • Scenáristi sa predovšetkým asi najviac zamerali na prostredie: ryžových plantáží, do ktorých následne umiestnili i množstvo nasledujúcich „zberačiek ryže”, a vlastne to okorenili všetkým ostatným, čo s tým skrátka priamo súvisí, t.j. samozrejme, že musia i niekde (po)bývať, čo je ďalším, pozitívnym článkom filmu ako celku, ktorý rovnako nadštandardným uchopením rozšírili i o ďalšiu podzápletku v podobe postáv: seržanta a zlodeja, a či by to snáď nakoniec (vy)stačilo iba v tom prostom význame: sa prizerať na tieto krásne ženy počas pracovného nasadenia? Samo o sebe, rozhodne, áno, ale nakoľko sa už v úvodných záberoch vykryštalizovala daná situácia, jednoducho povedané, sa rozdali karty, a tak tým pádom už len ostáva sa vynadívať, ako s nimi hráčky/hráči naložia, aké tromfy skrývajú v rukávoch, čo je identicky pozoruhodná záležitosť. • Jeden z najlepších talianskych titulov všetkých čias, aké som mal možnosť vidieť, za čo mu patrí všetká česť; keď zrovna toto „majstrovské dielo”, je tak extrémne návykovou vecou, že tomu normálne ani nechápem!

Zrovna títo sympatickí snúbenci sa skladali z Giovanniho & Liliany, keď práve jeho v Miláne až natoľko povýšili, že tým pádom sa odchádza slniť, vlastne som chcel teraz povedať, že predovšetkým snáď len zvárať, a to až na ďalekú, južnú stranu Sicílie, čo v podstate predstavuje vzdialenosť v podobe takmer 1500 kilometrov, ktorá oddeľuje týchto dvoch „zamilovaných ľudí” od seba, a tak sa následne odteraz opýtam, či ich to napokon predsa mimoriadne posilní, alebo poriadne oslabí, skrátka, láska pomaličky vyprchá? • Z predchádzajúcich filmových skúseností, čo sa teda konkrétne týka samotnej tvorby talianskeho režiséra Ermanna Olmiho, medziiným už dosť dobre viem, že bol obzvlášť „pozoruhodným pozorovateľom”, ktorý vskutku dokázal naprosto nevšednou optikou, to jest prostredníctvom kamerového obrazu, zachytiť úplne bežnú realitu (ne)obyčajného človeka; a to buď prichádzajúceho na pracovný pohovor, ako v titule Il posto, či povedzme bežne žijúceho v dedinskom prostredí, ako v nadchádzajúcom titule L'albero degli zoccoli, čo je mimochodom opäť podobný koncept i v tomto; priam skvelom ponímaní. • Tentoraz "pretláčal do popredia" najmä protagonistu Giovanniho v podaní Carla Cabriniho, ktorého pôsobivou čiernobielou kamerou, a k tomu i za prispenia zaujímavej montáže, nielenže zachytával v pracovnom nasadení, ale súčasne i počas celkom obyčajných činností, keď trebárs nemusel hrdlačiť v robote v pekelných horúčavách... • Samozrejme, že nebudem spoilerovať, čomu sa venoval vtedy, keď nemusel ísť na autobus do práce, a to sú vari tie najlepšie scény, ktorými disponoval tento málo známy film, netrvajúci ani hodinu a pol, ba čo len niečo nad hodinou a štvrť! • Milí užívatelia, pozrite si týchto Snúbencov, a potom si rád prečítam vaše milé recenzie..., lebo si to táto milá záležitosť rozhodne zaslúži...

Otvorený marxista, ateista a básnik Pier Paulo Pasolini, vskutku vytvoril dosť pozoruhodný, historicko-dobový titul zo života reálnej postavy v podobe Ježiša "Rebela" Nazaretského, a to konkrétne podľa jedného zo štyroch evanjelií, Matúšovo, či povedzme, že je celkovo spracovaný neorealistickým štýlom a so španieskym študentom Enriqueom Irazoquiaom v titulnej úlohe; venovaný pamiatke drahého a neformálneho pápeža Jána XXIII., ktorý som po vizuálnej a scénografickej stránke, síce dokázal plne (d)oceniť, za to mi ale akosi príliš nesadol predstaviteľ hlavnej úlohy, čo sa v podstate so mnou vlieklo až po to „konečné rozuzlenie”, skrátka, chýbala mu určitá charizma, keďže z môjho uhla pohľadu zväčša pôsobil naprosto obyčajným, strnulým dojmom, ktorý vôbec nekorešpondoval s mojimi celkovými predstavami a nádejami, aké by som vlastne mal prechovávať voči až takto extrémne ústrednej postave kresťanstva, ktoré som mimochodom do tohto predstaviteľa spočiatku vkladal. • Možno to teraz vyznie mimoriadne paradoxne, ale ak sa dajme tomu dokážem počas trvania celého diania, väčšinou nesústrediť iba na nezáživného protagonistu, nemyslím tým „(u)zatvárať pred ním svoj zrak”, tak zrovna vtedy si myslím, že snímka: Il Vangelo secondo Matteo, funguje, alebo inými slovami povedané; proste »šľape na plné obrátky« , a to najmä vďaka už spomínanej: autentickej, čiernobielej kompozícii obrazu v podaní Tonina Delliho Colliho, ďalej i zaujímavej výpravy pohľadom Luigiho Scaccianocea, a samozrejme za nasledujúcich prispení v podobách: dobových kostýmov, adaptovanej hudby i pomerne kvalitnej a presnej strihovej skladby, tak v tom prípade sa jednoznačne jedná o „vysoko oceňovaný film.”