classic

„Mnoho kriku pre nič” , je ináč komediálna hra od autora "Williama Shakespeara" , ktorú si Joss Whedon spracoval na čiernobiely materiál, pričom najprv som sa musel pekne zorientovať, čo sa týka množstva týchto, naozaj pestrofarebných postáv, trebárs "Donovia" Pedro a John, ďalej lepšie som si určite (za)pamätal « ústredný pár » Beatrice s Benedickom, čiže oveľa vhodnejšie dve béčka, než povedzme, Leonato, guvernér Messiny alebo ešte Dogberry, strážnik nočnej hliadky, že Claudio, gróf z Florencie a Héró, je ďalší párik, na ktorý sa usporadúvajú samé intrigy, t. j. od tohoto zlomového momentu, spočívajúceho v nepodarenom, svadobnom obrade, to začalo byť o moc zaujímavejšie, pretože dovtedy som bol iba zmätený, ale potom už ani nie, kedy som sa čoraz viac dostával do potrebnej, duševnej rovnováhy, čakajúc, ako sa to vlastne celé nakoniec skončí, čo už asi ani nikoho neprekvapí, že šťastlivo... ? / Lámal som si hlavu, odkiaľ mi je vskutku známy Borachio... ? Keď následne poviem Lucius, syn Lucilly a synovec Commodusa, tak už vari je to všetkým úplne jasné, pretože ostatný herecký ansámbel, mi bol väčšinu času neznámy, aj keď som ich možno kdesi zazrel... ? Vidieť sa to síce celkom oplatí, no súčasne pre shakespearovských fanúšikov - asi automatika, a pre tých druhých - len akási (ne)povinná nutnosť ?!

„Frances Ha” _ lladay, tak vôbec znie plné priezvisko, ktoré si naša postava skrátila kvôli tomu, aby jej vyšlo na poštovú schránku trvalého bydliska... ĎALŠÍ TEXT OBSAHUJE INFORMÁCIU, KTORÁ PREZRADZUJE KĽÚČOVÚ ČASŤ DEJA, TAK VÁS POPROSÍM O PRESKOČENIE JEDNEJ VETY (Aletoužsomvpodstateúplnenasamomkoncikedyužkonečnebývavo vlastnomkvartýrezároveňmástabilnúprácučižeodterazmôžebyťpoprávevysmiata), POKRAČUJTE HNEĎ ODTIAĽTO: , no ale predtým bývala všelijako, nadivoko, trebárs nejako takto: spoločne s najlepšou kamarátkou Sophie v prenajatom byte, kde sa delili fifty-fifty o platenie nájmu, cez dvojicu kamarátov Leva s Benjim, kde jej ani nestačil príjem tanečnice, ktorou sa momentálne živí, až po krátky návrat k rodičom, kde to má grátis, veď predsa by ju snáď nechceli ošklbať, a to ani nehovoriac o bývaniu na intráku, kde to tiež nie je bohviečo ? A poznáme to vari všetci, čo sa chceme niekde v živote zaradiť, t. j. osamostatniť sa, čiže už nebyť tak viazaní na rodičov, nájsť si k tomu vlastné (nájomné alebo si zobrať hypotéku na 30 rokov ?) bývanie, popritom je samozrejme najideálnejšie mať stabilnú robotu (načas výplatu ?), a potom to už ide všetko akosi hľadko ? Ani Frances nemá na ružiach ustlané, väčšinu času ani poriadne nevie, kam sa bude neskôr uberať ? Musí sa popasovať s nepriazňou osudu, to jej nezazlievam, no realita býva o moc krutejšia, čo vo filme nikdy neuvidím, nedajbože, aby sa z nej stala bezdomovkyňa ! Na to má spoľahlivých priateľov, ktorí jej skrátka vždy pomôžu. Halladay je zvyčajne pozitívne nastavená, neupadá do zbytočných depresií, namiesto toho rieši svoju budúcnosť, pričom vďaka vynikajúcej Gerwig a Baumbachovej réžii + pozoruhodnému, čiernobielemu rukopisu, pôsobí snímok nadmieru oveľa autentickejšie, než sa vôbec zo začiatku zdá, a tak aspoň na (ne)celých 90 minút zabudneme na svoje starosti... ? Súčasne sa jedná o danú filmovú inšpiráciu, vďaka ktorej by sme sa nemali v živote nikdy vzdávať, práve naopak, že možno Frances Halladay nás tým pádom sama inšpiruje... ? Strašne podnetná vec vo veľa ohľadoch, najmä v civilnom scenári...

„Dievča kráča v noci samo doma” , ale nielen medzi týmito štyrmi stenami sa zdržiava, ale najmä sa rado po nociach túla, že čím väčšia tma býva, tým súčasne sa intenzívnejšie do svojej "profesie" ponára, pričom prakticky ani vôbec nezáleží, kde sa pri vykonávaní svojho diela zrovna nachádza, či je v exteriéri alebo v interiéri, jej ľudským obetiam, je to úplne jedno, keďže si ani poriadne nestihnú uvedomiť, ako rýchlo ich životná energia z nich v podstate vypŕcha. Ono je totiž akousi spravodlivou bytosťou (vampírkou) na skateboarde, ktorá sa snaží ešte o to, aby „Skazenému mestu” , už tak zhumpľovanému, (na)vrátila akýsi, snáď zašlý lesk, že tým pádom ho postupne zbavuje od prebytočných existencií, čiže o pár indivíduí automaticky menej, ale súčasne si teraz povedzme, čo v takom prípade, keď sa teoreticky do niekoho zamiluje, nechá potom týchto aktivít, kedy bežný stereotyp už zavesí definitívne na klinec, alebo vari bude stále smädná, bažiaca po ľudskej krvi... ? A ozaj, čo na to títo: Arash, narkoman Hossein, pasák Saeed, prostitútka Atti, princezná Shaydah, vskutku naozaj široká paleta rôznorodých postáv, keď dokonca s jednou z nich sa celkom zblíži, niektoré zamorduje a takmer všetko uvidí na vlastné oči i kocúr, ktorý si z toho absolútne nič nerobí. / A Girl Walks Home Alone at Night = "Prvý iránsko-vampírsky western" ? Myslím, že na tom niečo skrátka musí byť ! Iránska, už v Spojenom kráľovstve, narodená režisérka Ana Lily Amirpour za asistencie iránskych (naturalizovaných) hercov, nakrúca v americkom prostredí, v kalifornskej púšti, čiernobielu bizarnosť, ako vyšitú z najneuveriteľnejších snov, aké si sotva dokážeme sami (vy)snívať, kde postavy rozprávajú perzským jazykom. Ak vám poprípade nerobí problém sledovanie mierne abnormálneho filmu, tak ste určite na správnom mieste, minimálne mu dať šancu si zaslúži, pretože toto sa nevidí každý deň.

„Modrá sojka” je extra nízkorozpočtový (lacný nemusí ihneď znamenať biedny) film, režiséra Alexa Lehmanna, ktorý je súčasne i kameramanom, tohto 80 minútového, čiernobieleho, komorného počinu, kde stačila účasť iba dvoch hercov, t. j. Mark Duplass sa zároveň postaral aj o scenár, ale povedal by som, že si so Sarah Paulson často (vy)pomáhali neustálou improvizáciou, čím zrejme pôsobili o trochu autentickejšie... Sledujem približne jeden deň, počas ktorého sa úplnou náhodou stretli dve postavy Jima a Amandy, ktorí sa jednak extrémne dlho nevideli (cca 20 rokov +), pričom sa postupne dozvedám zlomové informácie, a to konkrétne také, že mali medzi sebou oveľa bližší vzťah, než si vôbec myslím, čiže i napriek takejto dlhej odluke, si majú stále čo povedať, a tak aj postupne náruživo činia, až sa tým pádom dostávam do miernej, intelektuálnej nudy, ale zasa zhruba posledných 20 minút, je vskutku najzaujímavejších, pretože na povrch vyplávalo čosi, čo ich inak už roky rokúce trápilo, najmä to vidieť na Jimovi, že sa z toho ešte poriadne nespamätal. Ak si to aj, dajme tomu ani nepozriete, v podstate ani o nič prelomové neprídete, ale vďaka prítomnosti citovanej Sarah Paulson, má význam si snímok nakoniec pozrieť, ale moc od toho pre istotu nečakajte...

„Vychovaný vlkmi” , je z môjho subjektívneho pohľadu - nadpriemerný, bizarnejšieho poňatia spracovaný, sci-fi seriál, a to pre trochu náročnejšie a tolerantnejšie publikum, ktorého vstupenkou by zároveň mohlo byť meno Ridleyho Scotta, čo je už snáď automatická garancia kvality, i keď už možno nie je v takej forme, ako za mlada, no i napriek tomu, má stále potenciál, t. j. režíroval prvé dve epizódy, jeho synátor Luke, potom ešte ďalšie tri, pričom už samotný štart bol podľa mňa zákonite najdôležitejší, ale ak už aj neskôr vôbec nerežíroval, prakticky mal vždy, ako výkonný producent, dohľad nad seriálom, ktorý som si jednak veľmi obľúbil, najmä po vizuálnej a fantastickej stránke, ale aj čo sa týka hereckého ansámblu, som nemal žiadnej, väčšej výhrady, každý skrátka robil presne to, čo mu (na)diktoval scenár, čiže všetci mali dostatok priestoru, niektoré vedľajšie postavy, asi aj menej, ale tie najhlavnejšie sa všetky nakoniec pekne vystriedali. Okomentoval som každú jednu epizódu z desiatich, v ktorých sú viac-menej zahrnuté komplet pocity a dojmy, a tak ako celok hodnotím vskutku nadštandardne, no súčasne podotýkam, že mnohí diváci to nemusia stráviť, čiže naozaj to nie je úplne pre každého, ako značia samotné komentáre na jednotlivé časti. Najlepšie je nedať sa nimi vonkoncom znechutiť a ovplyvniť, pretože by som inak prišiel o pozoruhodnú, seriálovú udalosť, čudného roku - 2020 !

„Vychovaný vlkmi” , desiata epizóda - Začiatok konca koniec začiatku Matky a Otca... ? V temnom lese totiž jestvuje (hlboká) jama, ktorá ukrýva nejedno to (ne)milé prekvapenie, kedy i napriek tomu sa viac-menej všetci zhodnú na tom, že v neďalekej jaskyni bude snáď úplne najideálnejší priestor pre pôrod matky-androida, keď okolo tejto udalosti sa črtajú i nemalé očakávania, trebárs Hunter toto "počatie" vníma za akýsi príchod » božského dieťaťa « , v čom ho ešte podporuje stále naivná Holly, ale zase Tempest si zároveň myslí, že im musí vari strašiť vo veži ! Súčasne Paul vypustí svoju myšku, pričom tá ide čoraz hlbšie, kde naďabuje na akési atypické, jaskynné piktogramy, ktoré ho jednak totálne pohltia, aby opäť (za)počul svoje vnútorné hlasy. Otec žiada vysvetlenie ohľadom jej tehotenstva, ako vôbec k tomu prišlo... ? A otcova neznášanlivosť tým pádom len narastá, až dosahuje samotný vrchol ! A to som ešte len zhruba za polovicou, kde na zvyšok sa môžme začať maximálne tešiť, keďže je aj náramne bizarný, áno, dochádza k citovanému « pôrodu » , ktorého priebeh sa nám asi (ne)bude e-x-t-r-a pozdávať, a to ani nehovoriac, čo nasleduje potom... / Ostáva to i naďalej otvorené, a tak už aby prišla druhá sezóna, na ktorú si zrejme ešte nejaký ten čas počkám.

„Žolík” a Arthur Fleck je v podstate jeden a úplne ten istý človek, pričom najprv sa zoznamujem s (pouličným) klaunom, a tiež i začínajúcim stand-up komikom, ktorý to neskôr dotiahne až do populárnej talk show Murrayho Franklina, ale už nie s takým aplauzom, ako si možno myslíme, že taktiež súčasne ide aj o mentálne chorého introverta, žijúceho v spoločnej domácnosti s matkou Penny v Gotham City, či aj jeho povestné a absolútne nekontrolovateľné výbuchy smiechu, naberajú čoraz viac na obrátkach, čím sa už pomaličky presúvam k jeho alter egu "Vtipkára" , z ktorého sa neskôr stáva šialený nihilista a anarchista, a pritom k tomu nepotrebuje ani svojich odvekých, úhlavných nepriateľov... ! Prvotný impulz možno bádať už z úvodnej sekvencie pred Kennyho hudobninami, keď ho v uličke brutálne napadol gang delikventov, čo si ešte ani tak moc nechce pripustiť, pripisuje to skôr len k akejsi "nehode" , ale až s príchodom kolegu Randalla, ktorý mu ponúkol zbraň na obranu, sa udalosti začnú radikálne meniť k horšiemu, t. j. scéna z nemocnice je "predskokanom" scény z metra, kedy mám tu česť čochvíľa spoznať JOKERA, ale v počiatočnej fáze, ktorú onedlho (vy)brúsi do maximálnej dokonalosti. Ľudia začínajú umierať, Arthur/Šibal, navštevuje malého Brucea Waynea, ktorý ho ešte nemôže nijako ohroziť, ale jeho otec Thomas, už áno, keď mu povie bolestivú pravdu do očí, a vtedy už nebude mať žiadne zábrany, de-facto je mu všetko jedno ! Chaos v uliciach plných odpadkov a krýs, prepuká, samí šašovia sa zgrupujú, a Joker len prekvitá. / Phillips a Phoenix. Prvý pán bol predovšetkým komediálnym režisérom, nepríliš zaujímavých počinov, typu Vo štvorici po opici a druhý pán je vynikajúci herec, už z čias Gladiátora, priaznivec „Stanislavského metódy” , že Joaquina zároveň považujem za jedného z najlepších, súčasných hercov. A teraz ich následne skúste spojiť dohromady. Čo z tejto kombinácie napokon vzíde ? Film ako celok + réžia nakoniec (ne)obstoja proti hercovi v hlavnej úlohe, ktorý si doslova ukradol celý film iba sám pre seba, a to je asi jeho najväčší handicap ? Protagonista jednak nielenže nemá vôbec žiadneho antagonistu, ale ani nejestvuje žiadna, vedľajšia postava s trochu väčším zaujatím, a síce sa tu niektorí pravidelne vyskytujú, trebárs herci: Bobby De Niro, Zazie Beetz a Frances Conroy, čo je vskutku len nepatrné, a tak je vari nad slnko jasné, že je to najviac postavené IBA na Joaquinovi Phoenixovi, na ktorom je Sherova kamera neustále nalepená, že si nemá ani kedy čas vydýchnuť ! Jeho "reč tela" , čiže mimické prejavy a gestá, nemajú asi v dejinách kinematografie obdobu a nízka fyzická váha, to len podtrhuje, že divák bude veľmi prekvapený, čo bol herec ochotný podniknúť kvôli filmovej postave... , no i napriek tomu sa určite (ne)jedná o akýsi mimoriadny a majstrovský počin, vzoru Taxikára - Martyho Scorseseho, ku ktorému ho všetci prirovnávajú. Veľká spokojnosť stále panuje, ale zase nadšenosť - ani nie.

„Jeden svet nestačí” je ozaj veľmi príjemne prekvapenie, čo sa týka ďalšieho, moderného, filmového spracovania Jamesa Bonda podľa námetu Iana Fleminga. Za ten čas sa tento hrdina stihol vyprofilovať nielen, ako extra zdatný lyžiar, že také Malinô Brdo by bolo pre neho sotva malým kopčekom, totiž, on sa len zameriava presne na také svahy, z ktorých máva jednak maximálny úžitok, kedy má v pätách odhodlaných lyžiarov-protivníkov so samými ručnými zbraňami, no zároveň, čím je v podstate toto kopčisko strmejšie a spádovejšie, tým je celkovo akčnejšie, dynamickejšie a lepšie, ale aj, ako skúsený šofér, čo najideálnejšie úplne vidieť v úvodnej a pred titulkovej, dlhšej a vskutku majstrovskej, brilantnej sekvencii s daným teroristickým útokom, (na)smerovaným na londýnsku centrálu MI6, z čoho sa následne vykryštalizovala i pozoruhodná naháňačka na člnoch po rieke Temži, ktorá je tak strhujúco zrežírovaná, až mi doslova pravidelne vyrážala dych, pričom som si asi najviac obľúbil scény vrtuľníkov Eurocopter AS-355F1 Ecureuil II, vybavené piatimi, pod sebou zavesenými obrími pílami, určenými k odstraňovaniu stromov na trase budúceho ropovodu, keď tentokrát nebudú zarezávať v robote, ale budú chcieť rezať, čiže vážne ublížiť niektorým postavám, medzi ktorými už skrátka nesmie chýbať ani náš (ne)ohrozený agent 007. A z tohto všetkého sa dá ináč extrémne veľa vyťažiť, čoho si je režisér Michael Apted aj značne a dobre vedomý, kedy sa stihol aj "adaptovať" do pocitov divákov, ktorí musia byť z hotového výsledku priam nadšení !? Síce je to patrične hollywoodsky-prehnané, ale zase sa nedá povedať-nereálne. Realistickosť neuveriteľne každým záberom iba prekvitala, čomu tiež dopomáhala aj výborná, panoramatická kamera Adriana Biddlea. Obsadenie bolo naprosto kľúčové, ktoré prinieslo nejeden milý úžas a povestný zvrat, keď do Sophie Marceau som sa asi platonicky zamiloval, že väčšieho, hereckého priestoru sa dočkali i Judi Dench a Denise Richards, ktorá vôbec nie je až tak zlá, ako avizovala „zlatá malina” ! Možno Robert Carlyle nebol dostatočne využitý, akoby si de-facto zaslúžil, ale i na tej malej ploche, sa vyznamenal. Budúci "Hagrid" z Harryho Pottera, pozoruhodná, vedľajšia postava, a to ani nehovoriac o "Q" , kedy Desmond Llewelyn definitívne končí... Minule som Pierceho trochu (s)kritizoval, a to viac sa teraz pochlapil, pričom pôsobil dosť chladnokrvne. Nadštandardné uchopenie, ktoré si ma získalo.

„Sociálna dilema” , t. j. spoločenská (ťažká) voľba, alebo čo s vami v podstate (na)robia sociálne siete... ? Trebárs takých - digitálnych (virtuálnych) zombíkov, ktorí si už bez povestných » lajkov « nedokážu vôbec predstaviť život, a to ani nehovoriac o každodenných "selfíčkach" , kedy sa títo handicapovaní jedinci fotia vari aj pri vykonávaní svojej dennodennej (s)potreby, ktorú potom zavesia na sieť, aby to mali s kým zdieľať, čo najlepšie priam vystihuje naratívna časť, v ktorej je stanovená postava určitý čas B-E-Z svojho mobilu, na ktorom je ináč extrémne závislý, alebo taktiež, že ani pri tej večeri nemajú žiadneho pokoja, keďže neustále "čumia" do tých všelijakých smartfónov, a vtedy sa už jedná o pokročilý stupeň vážnej choroby, zvanej Nomofóbia ! Ďalšia postava pri tejto príležitosti nevydrží tento holý fakt, a tak doslova rozmláti nádobu, kde boli uložené tieto výdobytky modernej techniky, ktorá podľa toho nám oveľa viac škodí, než prospieva. V dokumente sa postupne vyjadrujú a vystriedajú ľudia, ktorí predtým pracovali vo vysokých funkciách spoločností, ako Facebook, Twitter a podobne, že tentokrát všade iba rozprávajú, ako to všetkým užívateľom vlastne nadmieru škodí byť ustavične online, čo mi príde, ako farizejské a pokrytecké, naraz, veď predsa túto (ne)bezpečnú bublinu pomáhali sami vytvárať ! Nakoniec mám dosť rozporuplné reakcie z obidvoch strán !

„Čakanie na barbarov” sa konkrétne skladá zo štyroch častí (ročných období), ktoré by som následne pretavil do viet asi takýmto štýlom: » V lete prichádza do pohraničnej provincie (policajný) plukovník Joll, ktorú má zrovna na starosti správca-úradník v jednej osobe, vo veľkom presvedčení, že údajne (ne)ďaleké, kočovné kmene, začínajú čoraz viac vystrkovať rožky, na základe čoho sa rozhodne podniknúť výpravu, aby z nich doslova vymlátil dušu, a keď sa už vracajú naspäť, tak majú so sebou tiež aj niekoľkých zajatcov, medzi ktorými je trebárs i jedno dievča, ktoré čochvíľa oslepne... Zima už ale pomaly klope na dvere, a tak sa richtár zbližuje s týmto postihnutým dievčaťom, ktoré si berie pod svoje ochranné krídla, pričom zase na jar by ju pre istotu radšej (na)vrátil tam, odkiaľ vlastne prišla, t. j. späť ku svojej rodine, čo je inak mylne považované za spolčovanie sa s odporcami, kvôli čomu je i patrične potrestaný a ponížený, zároveň, kedy má tu česť byť pre zmenu zaujímavým dôstojník Mandel, ktorý si toto dianie i náležite vychutnáva ! Vo vnútri sa to celé intenzívne vyostruje, že na jeseň sa nepriateľ poctivo pripravil, že akonáhle dorazí, kto bude na neho ešte čakať, alebo, povedzte mi teraz, kto sú v skutočnosti tými b a r b a r m i ? « / Veľmi pomalý, kvalitne obsadený, výborným kameramanom zosnímaný, pomerne presvedčivo zrežírovaný, miestami vskutku krutý a trýznivý, dvojhodinový film, ktorý vari hravo "utečie ako voda" , že tých úvodzoviek sa báť vôbec nemusíte ? Ale divák musí byť najprv a v prvom rade oveľa viac trpezlivejším, lebo si to tento počin skrátka neustále vyžaduje, za čo vás napokon dostatočne odmení, teda, aspoň mňa - určite, áno, aj keď to nakoniec nie je o málo vyššie hodnotenie, neľutujem toho, že som videl týchto barbarov.