classic

Taliansky, (neo)realistický režisér Roberto Rossellini, podľa môjho skromného názoru, najskôr nakrútil akýsi dejepisno-turistický titul s naprosto všelijakými neapolskými kultúrnymi pamiatkami v nasledovných podobách: múzeí, katakomb, a k tomu i prírodných úkazov, a až snáď následne potom prichádzalo do úvahy i všetko ostatné, čo by mohli kľudne predstavovať 2, akože ústredné postavy v podobe Ingrid Bergmanovej & Georgea Sandersa; nakoľko zrejme až tak nedokázal vhodným spôsobom vykryť svoj vlastný, vskutku dosť plytký scenár s prípadnými, zaujímavými dialógmi medzi postavami, ktoré sa v titule predsa v trochu menšej miere občasne vyskytovali, tak si pomerne veľmi často "vypomáhal" zrovna týmito vsuvkami, keď svoju švédsko-americko-taliansku manželku Ingrid Bergmanovú, umiestňoval hneď uprostred týchto „turistických atrakcií”, vrátane i samotných Pompejí, čo v podstate aspoňže korešpondovalo s krátkou stopážou, v opačnom prípade by boli moje konečné dojmy ešte i o čosi málo nepriaznivejšími, než teda v skutočnosti sú. • Áno, vonkoncom ani nepopieram to, že sa z mojej strany jednalo o určité sklamanie, pričom počas úvodných tituliek najprv znela sympatická pieseň:  ♪ Málem jsem se rozbrečel ♪ / ♪ ze samého štěstí. ♪ / ♪ Sním či bdím, ♪ opravdu jsem v Neapoli? ♪ atď; a práve preto som si myslel, že sa to bude niesť v podobnom duchu, no nie je to celkom tak...

V Risiho klasickom titule z roku 1962 s názvom: Predbiehanie, išlo snáď len o to, koľko motorových vozidiel vlastne „predbehne” protagonista Bruno Cortona v podaní Vittoria Gassmana, alebo povedzme tiež, koľko najlepších scenáristických replík, si napokon prisvojí vo svoj vlastný prospech, a tak sa práve preto teraz následne (o)pýtam, na čo, do psej matere, si hneď vedľa neho (na)sadla do auta Lancia Aurelia B24 Spider i ďalšia, údajne dôležitá postava zakríknutého predstaviteľa Roberta Marianiho v podaní Jeana-Louisa Trintignanta, keď by si v podstate tento výstredný charakter poradil i úplne sám? • Skrátka, pôvodný scenár bol zväčša priaznivo nakloneným len pre túto ústrednú, 187 cm vysokú postavu, až tá francúzska, o rovných sedemnásť centimetrov nižšia, pôsobila hneď oproti nemu, nielen očividným, a k tomu i prebytočným dojmom, ale zároveň i ako takým „chudobným príbuzným”, stále zatieneným jeho energickou prítomnosťou, proste, Gassman na seba neustále strhával celú pozornosť, až to začalo pôsobiť akosi trápne, a pritom zo začiatku to vyzeralo dosť nádejne, no na druhej strane si taktiež treba uvedomiť i to, že som totižto ešte nevedel, s kým budem mať čochvíľa možnosť sa naplno zoznámiť, s akým mimoriadne „hyperaktívnym jedincom”, sa vydám po vskutku kľukatých cestách, v nebezpečných zákrutách; na taliansky spôsob. • Obidvoch hereckých predstaviteľov navyše obdivujem, ale mám naprosto reálneho zdania, že sa tentoraz vedľa seba vôbec nehodili.  • Možno by som dokonca vzniesol určitú námietku v tom zmysle, že samotné AUTO, napokon „hralo” vo filme hlavný prím, kedy si aspoň vďaka tomu prídu automobiloví nadšenci  na svoje...?

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu...

Accattone (po slovensky: Žobrák), považujem za jeden z vôbec najsilnejších, a zároveň i najsmutnejších režisérskych debutov v dejinách kinematografie, a to vďaka i samotnej melancholickej, pôvodnej hudbe J.S. Bacha, ktorej emocionálny účinok dosahoval neuveriteľne možného maxima, a k tomu i podtrhoval samotné prostredie, ktoré priamo kontrastovalo s mimoriadne fantastickou kompozíciou obrazu prostredníctvom čiernobielej vizualizácie T.D. Colliho, keď som mal vskutku naprosto reálny dojem, že sa zrovna nachádzam, zväčša v beznádejnom dianí, a to spolu s titulnou postavou Vittoriom "Accattoneom" Cataldim v podaní talianskym (ne)hercom Francom Cittiom, ktorého herecký prejav sa veľmi často vyznačoval úplne autentickým vcítením sa do svojej postavy, až to miestami normálne zachádzalo do najvyššieho predstaviteľného extrému (v pozitívnom slova zmysle). • Skrátka, P.P. Pasolini, vytvoril obzvlášť hodnotný počin, v ktorom stelesnila jednu z vedľajších úloh i pôvabná talianska herečka Monica Vittiová, vidíte teraz, ako sa to parádne rýmuje; Citti/Vitti. • Nerozumiem tomu, prečo mi vlastne toto vysoko umelecké dielo, tak dlho unikalo...

Francúzsky námornícky protagonista Roland Fériaud sa po príchode do Barcelony cíti byť ako totálne „omráčeným”, a to zdôrazňujem úplne doslova, prosím pekne; asi sa mu tak strašne zapáčili miestne, kultúrne pamiatky, že pomaly ani nenachádzal dostatok vhodných slov, ktorými by v podstate vyjadril samú chválu na zrovna toto konkrétne prostredie, na ktoré určite len tak rýchlo nezabudne...? • Ďalší mimoriadny thrillerový titul, v ktorom tento excelentný predstaviteľ v podaní Lina Ventury, naprosto famóznym spôsobom stelesnil „nechápajúcu postavu”, ktorej sa postupne začali diať tak extrémne podivuhodné situácie, že tomu spočiatku vôbec ani ne(po)rozumel, čo všetko sa vlastne okolo neho neustále deje, a síce si po čase predsa trochu pospájal jednotlivé súvislosti dohromady, ale či to napokon bude stačiť, je napokon viac, než len otázne. Skrátka, každou uplynutou scénou, som sa i ja cítil naprosto rovnako skľučujúco, ako i ústredná postava, pohybujúca sa nad nekonečnou priepasťou, do ktorej teda už nie je príliš ťažké spadnúť... • Samozrejme, že som Rolandovi držal všetky palce na rukách, vrátane i na nohách, no musím súčasne podotknúť, že scenáristi vo mne pomerne veľmi často vyvolávali pocit neistoty, čo tiež podtrhovala i svedomitá réžia pod taktovkou Jacquesa Deraya, ktorá mi vskutku priamo navodila určitú situáciu, ktorá sa následne čoraz viacej vymykala spod kontroly, až to hraničilo s obrátením doterajšieho spôsobu života kompletne naruby. • A samotná bodka za celým, predchádzajúcim dianím, ma nakoniec "prinútila" pridať i poslednú, piatu *, čo si Motýľ na pleci, podľa môjho názoru rozhodne zaslúži.

Ktosi naprosto sofistikovaným a k tomu i rafinovaným spôsobom likviduje vysokopostavených, súdnych úradníkov, čo je vskutku ako priam „stvorený prípad” pre renomovaného policajného inšpektora Rogasa, ktorý práve prichádza na talianske územie sa popasovať s mimoriadne zložitými prípadmi, ktoré nielenže poriadne preveria jeho momentálne, psychologické rozpoloženie, ale zároveň i celkové pracovné nasadenie, kam až nakoniec môže vlastne zájsť? • Už otváracia sekvencia nastavila latku hodne vysoko, vrátane snáď i tej záverečnej, keď som normálne (z)ostal ako obarený vriacou vodou, tá bola ešte oveľa údernejšou, ako som si mohol sprvoti i sám (do)myslieť, pričom niekde medzitým zvyčajne prevažovala depresívna atmosféra, a to nie iba kvôli samotnej účasti Maxa von Sydowa v jednej z vedľajších, no o to viac dôležitejších úloh. • Totižto, asi najviac si to „odskákal” predstaviteľ Rogasa, čiže charizmatický francúzsky herec Lino Ventura, od ktorého sa v podstate vynikajúca kamera Pasqualinoa De Santisa, podporená vkusnými filtrami, vďaka čomu mimochodom vynikalo i dané prostredie, takmer vôbec neodlepila, čo len neustále podtrhovalo jeho ústrednú postavu, nachádzajúcu sa v ozaj nezávideniahodných situáciách, viď prichádzajúce dianie, ktoré prinášalo jednu lepšiu scénu od druhej, až sa mi z toho miestami zatočila trochu hlava. • Skrátka, názov titulu, neostal absolútne nič dlžným svojej povesti, to jest ctihodné ("významné") mŕtvoly ("sudcovia"). Apropo, všimol som si, že režisér išiel na danú vec dosť "obkročmo", inými slovami zápletku často ozvláštňoval o „pridané hodnoty”, čím divákovi občas naznačil viacej, než bolo teda v skutočnosti potrebné, jednoducho doplnené i o to, že filmu určite ne(po)chýbala určitá predvídateľnosť, čo by sa nemalo proste stávať. Inak sa jednalo o pozoruhodný, znepokojivý thriller, pri ktorom mi tuhla krv v žilách.

Dosť atypickým, neštandardným spôsobom spracovaný, biografický titul s rovnomenným (anti)hrdinom, ktorý mi zrejme nesadol zrovna tak, ako som v to spočiatku pevne dúfal, že taliansky režisér Francesco Rosi, mi následne sprostredkuje akýsi reálny predobraz „talianskeho Robina Hooda”, no namiesto toho som dostal najskôr len akúsi pestrú zmes všetkého, čo si vskutku v kinematografickom svete dokážem predstaviť. • Skrátka, ako napovedá i názov tohto počinu, tak Salvatore Giuliano, mal byť vari automaticky v samotnom popredí naprieč celým týmto popretkávaným dianím, a to snáď i napriek tomu, že bol najprv mŕtvym, mimochodom i Občan Kane, začínal navlas podobným úmrtím ústredného protagonistu, pričom vzápätí sa v retrospektívnych záberoch postupne poskladala jeho spletitá, príbehová mozaika so vzostupmi i s pádmi, a tak som si preto myslel, že sa bude pokračovať v obdobnom duchu (nie, doslova!), nakoľko i práve recenzovaný film, rovnako disponoval dvomi časovými rovinami: styčný bod úmrtia titulnej postavy, ďalej čo tomu všetko predchádzalo a čo sa vlastne dialo potom. • Zdá sa mi, že tentoraz bola forma oveľa viacej zaujímavejšou, to jest jednoducho, a k tomu i s absolútnym náskokom zvíťazila nad krkolomným, komplikovaným obsahom, v ktorom som sa síce trochu už pomaličky systematicky strácal, ale dokonca i napriek určitým ťažkostiam z môjho uhla pohľadu, som si dokázal utvoriť potrebný úsudok, pospájať si zainteresované strany, aj keď samozrejme, že sa v tejto veci predsa nemôžem vonkoncom porovnávať s domácimi Talianmi, ktorí vedia o tejto problematike v podstate viac, ako ja, a to máte úplne to isté, ako keby sa pozerali prostredníctvom filmovej optiky, na nášho ľudového hrdinu, Jánošíka, a to konkrétne s identickým, ťažkým spracovaním, v ktorom by sa určite sami strácali. • Minimálne aspoňže pochválim dokumentárne ladenú kompozíciu obrazu pod taktovkou Gianniho Di Venanzoa, vďaka čomu má divák autentický pocit, ako keby by sa akurátne nachádzal v „bode epicentra”, čo nie je vôbec málo, ale či to napokon vystačí v celkovom ponímaní ako celku, tak na to si už divácke obecenstvo musí odpovedať samo. Mne to vystačilo aspoň tak na polovicu, a pritom som mal sprvoti vysoké očakávania.

Asi by som si skoršie radšej vypočul ♫ Electric Light Orchestra ♫, než teda zrovna týchto mimoriadne anarchistických, deštruktívnych a bláznivých muzikantov z Felliniho Skúšky orchestra, čím ma režisér mimochodom čoraz viac utvrdzuje práve iba v tom, že najlepšie obdobie z jeho tvorivej strany, pochádza ešte z rannej fázy jeho tvorby, a to konkrétne od vzniku naprosto prelomového titulu v podobe Darmošľapov až po i samotnú premiéru 8½, pričom hneď nasledujúci titul Giulietta degli spiriti, je určite stále v rámci normy, no za to tie nasledujúce sú z môjho hľadiska dosť diskutabilnými, zväčša priemernými príspevkami, ktoré sa vôbec nehodia k predchádzajúcim kvalitám tohto slávneho Režiséra, a tak snáď jestvuje len jedna možná odpoveď, týkajúca sa najmä akejsi „totálnej vyčerpanosti scenárov, tesne visiacich nad režisérovými dielami”, nakoľko už z nich ani zďaleka nemám takú číru radosť, ako tomu bolo predtým. • Síce si ich vždy rád ("premiérovo") pozriem, ale pocity nad nimi sú väčšinou rozpačité, a veď počítajte odteraz so mnou: Medzi rokmi 1972-1987, nakrútil Federico až 8 počinov, z ktorých som iba jednému udelil 80%, a zase inému sotva 40%!, a všetkým ostatným zhodne po šesťdesiat percent, čo vskutku nie je bohvieakou vizitkou, však? • Teraz sa avšak vrátim až takmer na samý začiatok, a to na rannú fázu felliniovských, jednoznačne najlepších vízií: Počas 12 rokov, t.j. od roku 1953 až po rok 1965, vytvoril 7 snímkov, z ktorých som ani jednému neudelil „priemernú známku”, pritom až trom z nich som udelil maximálne hodnotenie, a tak to ostatné si dokážete kľudne i sami domyslieť, to v podstate už hovorí samo za seba. • Na záver sa predsa len opýtam: „Reč je o unikátnom autorovi naprieč celou históriou kinematografie, ktorý si ale naďalej neudržal tak extrémne vysokú úroveň, ako tomu bolo predovšetkým zo začiatku, keď vedľa už zabehnutej scenáristiky, začal rovnako i sám režírovať svoje vlastné scenáre, kedy vytváral jedno lepšie dielo, než to druhé, až sa tým pádom úplne vyčerpal, a tým stratil potenciál pokračovať v tom, čím sa ihneď na úvod zviditeľnil.” • FEDERICA i napriek určitým výhradám, neustále uznávam, no mám taký zvláštny pocit, že je tak trošičku máličko nadhodnoteným? Vďaka prvým piatim titulom, ktoré si obzvlášť cením, ho stále považujem za jedného z najlepších režisérov všetkých čias, a to hneď v tesnej blízkosti KUROSAWU & BERGMANA.

Vskutku dosť šialený titul, naplnený množstvom všelijakých, surrealistických výjavov, ako pomaly z tých úplne najbizarnejších príspevkov od Davida Lyncha, a ako keby priamo napísanými samotným Charlieom Kaufmanom, z čoho mi následne vychádza La Citta delle donne, alebo ak ešte zároveň chcete, tak podľa mňa vari vôbec ten „najzbytočnejší film” počas celej kariéry tohto, inak naprosto výnimočného autora, pričom jestvuje i potenciálna možnosť, že by bol niekedy prekonaným iným titulom, ktorý som doposiaľ nevidel? • Ak by sa dajme tomu u filmového strihača Ruggeroa Mastroianniho, mimochodom sa jednalo o Marcellovho brata, vystrihlo aspoň nejakých 30-45 minút, a k tomu by sa tiež kompletne vyhodilo i niekoľko zbytočných pasáží, tak vtedy by som pevne uveril tomu, že výsledok by bol minimálne o celý stupeň priaznivejším, než teda zrovna v tomto natiahnutom prípade, ktorý sa bohužiaľ zaobalil do nie práve najlichotivejšieho výsledku, ktorý o to viac zamrzí, že sa v ňom objavil i Ma(e)stroianni, ktorý si tentoraz nevybral najlepšiu chvíľku, rovnako ako i jeho mentor v podaní FEDERICA Felliniho. • Tomuto titulu som sa mal radšej širokým oblúkom vyhnúť, keďže by som vonkoncom o nič svetoborného ani tak neprišiel!

Edecco a voi...., je tentoraz špeciálnou vianočnou reláciou, uvádzajúcou pod patronátom talianskej televízie, účinkujúcich, ktorí imitujú "slávne osobnosti", medzi ktorými sa taktiež zrovna nachádzajú i Amelia Bonettová a Pippo Botticella, napodobňujúci naprosto legendárny, tanečný tandem v podobe Ginger Rogersovej & Freda Astaira, z čoho následne vznikol i názov tohto felliniovského projektu s titulom Ginger e Fred, situovaného do roku môjho narodenia. • Talianskymi obmenami na tento vskutku známy, hollywoodsky párik z 30. rokov, sú tentokrát Giulietta Masinová a Marcello Ma(e)stroianni, ktorí síce podali dosť zaujímavé, herecké prejavy, no oproti množstvu ďalších vystupujúcich, sa mi tak trochu predsa zdalo, že boli mierne odsunutými len na vedľajšiu koľaj, a tak „niekedy menej znamená viac”, čím mám práve teraz na mysli najmä to, že namiesto mnohých „štatistov”, objavujúcich sa pred kamerami v podaní dvoch hlavných kameramanov Tonina Delli Colliho a Ennioa Guarnieriho, sa mal FEDERICO Fellini, predovšetkým najviac zamerať iba na Giuliettu, ktorá mimochodom ešte „vrtieť bokmi” vôbec nezabudla, aj keď samozrejme to už dávno nie je to, čo to bolo v mojich obľúbených Cabiriiných nociach, spred takmer 30 rokov, pánečku, tak na to spomínam neustále, a automaticky tiež i na Marcella, ktorému stále nechýbala potrebná charizma, tak vtedy by som snímke určite udelil o minimálne jeden stupeň vyššiu známku! • I napriek určitým výhradám, sa to vidieť oplatí, keďže každý, nový film s Mastroiannim, je pre mňa zakaždým veľká UDALOSŤ, i keď nie vždy je hotový výsledok podľa mojich predstáv.