classic

„Pán prsteňov: Návrat kráľa” , do mesta kráľov, alias Gondoru, pričom sa už raz zriekol gondorského trónu, keď si radšej zvolil cestu do vyhnanstva, než byť panovníkom Minas Tirithu, kedy by ste ho, povedzme teraz, či aj predtým, vôbec (ne)spoznali v dave, kedy môže úplne kľudne a voľne prejsť okolo vás, a vy (ne)máte k tomu ani najmenšieho tušenia, že zrovna tento hraničiar a chodec v jednom, je právoplatný dedič Isildura, ktorý zároveň ale bohužiaľ má i extrémne kontroverznú minulosť, a asi aj kvôli tomu (zatiaľ) zrejme kašle na to, aby i on znovu skončil na »psí tridsiatok« , a tak sa najskôr stiahne do ulity, kde si asi žije vskutku ozaj (s)pokojnou existenciou... ? V predchádzajúcom a blížiacom sa spoločenstve, budúcich, 9. spoločníkov, sa ale udalosti začnú (o)hýbať trochu závažným spôsobom, ktoré ho pomaly «dotlačia» k tomu, aby už začal po troške prehodnocovať svoje, doterajšie, (ne)menné stanovisko, pretože nad Minas Tirithom sa pomaličky sťahujú obrovské mračná, totiž, schyľuje sa asi k najväčšej bitke ich vekov, čo najprv v Dvoch vežiach v menšom merítku okúsil sám Théoden Rohanský, a to konkrétne v bitke o Helmov žľab, čo ale nie je nič v porovnaní s tým, ako sa situácia dramaticky zmenila, keďže až v (pred)poslednom zúčtovaní, sa snáď vykryštalizuje to, nad čím tak dlho dumáme, t. j. kedy nám už konečne zmizne ten prekliaty Prsteň z dohľadu... ? Pred finálnou, Čiernou bránou, je už sotva, čo by vlastne kameňom dohodil, od svojho úspešného »reparátu« , no súčasne si treba taktiež počkať i na to, ako ešte dopadne Frodo so Samvedom, aj s Glochom v pozadí, ktorý sa už medzitým poriadne odfarbil, čo je za krám ?! Predtým všetci povinne absolvovali totálne vyčerpávajúcu BITKU o STREDOZEM, keď stáli zoči-voči Čiernokňažnému kráľovi Angmaru, to jest Pánovi nazgúlov, najväčší z deviatky v Minas Morgul, ktorý následne potom koordinoval vojská, zložené z légii Haradských z juhu, ďalej z pobrežných žoldnierov, a z loďstva korzárov, ktoré opodiaľ pláva «inkognito» , s ktorými by sa mohli celkom dobre vysporiadať, napríklad takí duchovia vrahov a zradcov, čo poviete ? No, ale títo prikývnu iba v tom prípade, ak im to prikáže až ten najviac-najvyšší... Všetko sa v podstate točí len okolo "návratu kráľa" , ktorého väčšinou považujeme za viac (ne)obyčajného človeka, než za niekoho viacej urodzenejšieho, ktorému sa síce absolútne neplánuje pokloniť taký aktuálny správca Gondoru, pán Denethor, čiže Boromirov a Faramirov tatko, ale to neznamená, že si nechá Mithrandir, prepáčte za výraz, srať na hlavu ! / Filmová trilógia Pán prsteňov počas nakrúcania (našťastie) nemala vo svojom hereckom ansámbli - žiadnu hereckú superstar, a to bolo vskutku len ku prospechu danej veci, inak trebárs, ak by pôvodne zvažovaný Sean Connery do úlohy Gandalfa Sivého / Bieleho, nakoniec tú rolu prijal, tak si osobne myslím, že by na seba (u)pútal oveľa väčšiu pozornosť, než by bolo za potrebné, čím by bol možno samotný príbeh o to následne viac ochudobneným... ? Totiž, herci, či herečky, sa stali (super)hviezdami až po premiérach, či ešte medzi nimi. Orlando Bloom na 100%. Viggo Mortensen uprednostňoval charakterné herectvo. Ale už je iba na prípadne zamyslenie sa, kto je z nich dnes vlastne ešte na tom hereckom piedestáli, alebo už má skrátka svoje najlepšie roky dávno za sebou ? Taký Eijah Wood je večný a zaškatuľkovaný Frodo, že sa tejto nálepky asi nikdy úplne len tak ľahko nezbaví, no i napriek tomu sa očividne zapísal do dejín kinematografie. Ďalej. To, že sa režisér, scenárista a producent, P. Jackson, odhodlal sfilmovať nesfilmovateľnú trilógiu na úplnom začiatku 21. storočia, bolo naprosto zásadné, lebo ináč si nedokážem predstaviť to, ako by sa k nej pristupovalo, povedzme po roku 2010, keď nastal komiksový boom, vezmite si, že ani jeho nasledujúci (predchádzajúci) Hobit, už ani zďaleka nebol to, čo The Lord of the Rings ! Jednoducho povedané: „Dva krát do tej istej rieky nevkročíš, Peter” ! Už nedávno v recenzii som spomínal, že priam najideálnejšie na sledovanie všetkých troch filmov, je IBA režisérska verzia, a za týmto dodatkom si budem neustále stáť ! Klasická má miestami rušivý charakter, to jest montáž, ktorá ale nie je samoúčelná. Lepšie nakrútiť by sa nedala, ale lepšie ju pochopiť sa dá najmä prostredníctvom tolkienových kníh, čo je tiež vhodná alternatíva, však ?

„Polnočná obloha” , na ktorej veľmi dobre vidieť trebárs takú »Polárku« , samozrejme pokiaľ sa zrovna nachádzate v Arktíde, tak máte priam úplne najideálnejší výhľad sa ňou trošku pokochať, no ale posledný bádateľ v observatóriu Barbeau, tu neostal iba kvôli tomu, aby neustále obdivoval hviezdy na nebi, totiž má oveľa zložitejšiu úlohu, než sa vo februári, roku 2049, teda „tri týždne po udalosti” , môže zdať, to jest v blízkej budúcnosti, keď vesmírne cestovanie už natoľko pokročilo dopredu, že kdesi pri Jupiterovom mesiaci, jestvuje i akási (ďalšia) exoplanéta K-23, na ktorej je možný život, a tak sa to misia Aether rozhodne následne preskúmať, pričom nemajú ani najmenšiu páru o tom, čo sa zatiaľ behom tých dvoch rokov vlastne na Zemi stalo, čo boli naprosto odpútaní od domova, zmiznutí v diaľave desiatky miliónov kilometrov ? Zrejme pravdepodobne došlo k « nukleárnej zime » , a to konkrétne s fantasticky nepredstaviteľnou, všadeprítomnou radiáciou, že našťastie aspoň na severnom póle, je momentálne ešte stále dýchateľný vzduch, čím dostáva príležitosť, aby sa pokúsil kontaktovať spomínanú misiu astronautov, že nemá bohvieaký význam sa vracať domov. A nakoľko má jeho anténa veľmi slabučký signál, musí odísť do meteroologickej stanice u jazera Haven, kde by už mal konečne snáď trafiť klinček po hlavičke... ? A k tomu taktiež má aj: „menšie halucinácie, melancholickú náladu, flashbacky a prestrihy” . / Film režiséra, herca a producenta Georgea Clooneyho, vskutku naozaj nie je bohviečo ! Snímok, ktorý neuveriteľne strhalo publikum, aj kritika, som si musel skrátka pozrieť sám, aby som sa o tom presvedčil, kde vlastne visí celková pravda ? Obidva nezmieriteľné tábory sú blízko skutočnosti. Ja osobne som počinu prišiel na chuť, až zhruba za jeho druhou polovicou, kedy ma začal oveľa viac interesovať, pretože som si vtedy už plne uvedomil, ako nám strašne hrozí táto tzv. » filmová fikcia « ! Totiž, všetci sedíme na časovanej bombe, ktorá môže kedykoľvek explodovať, že sa ani nenazdáme, a už bude pre nás neskoro, čiže samotná predloha Lily Brooks-Dalton s názvom „Dobré ráno, polnoc” , tým pádom zdvíha varovný prst, keď nie je vôbec ďaleko vzdialená od reality ! Ak sa človek, povedzme čo by len trochu viac zamyslí, tak výpovedná hodnota bude pre neho automaticky väčšia, no zároveň musí preglgnúť i nepríliš zaujímavé spracovanie, ktoré miestami doslova bije do očí !

„Pán prsteňov: Dve veže” , z ktorých sa plánujú uskutočniť dva cielené ataky s cieľom vykynožiť celú populáciu Stredozeme, so štartom u Sauronovej bábky, Sarumana, ktorý zo svojej bašty v »Železnom pase« , zatiaľ pripravuje armádu silnejšie obrnených skurutov, čítajúcu o najmenej desať tisíc týchto účastníkov, pričom prípadná konfrontácia v Edorase, nepripadá absolútne do úvahy, a tak sa rohanský kráľ Théoden, zároveň spolu so svojim ľudom, odhodlá ubziknúť do útočiska v Helmovom žľabe, kde budú musieť čeliť na otvorenom priestranstve naprosto fanatickej a k tomu aj extra vyčerpávajúcej, nočnej bitke za doprovodu silného lejaku, ale našťastie majú ešte v zálohe i trojicu nekompromisných bojovníkov, zloženú z udatného Aragorna, z presnej mušky Legolasa a Gimliho, ktorý má skrátka zakaždým po ruke sekeru, no i napriek tomu, sa bude zrejme táto, vraj «nedobytná» pevnosť, otriasať v samých základoch ! Na východnej strane je zase kráľovstvo Gondoru, ktorí sa v podstate starajú iba sami o seba, to jest z Mordoru pre zmenu útočí na samotný Osgiliath, Sauron, ktorý je vybavený prízrakmi a lietajúcimi nazgúlmi, kedy trebárs taký kapitán Faramir, ináč Boromirov bráško, má vskutku ozaj dosť veľkú príležitosť na to, aby sa natrvalo zmocnil »Prsteňu moci« , keď by ho práve priniesol svojmu svojskému otcovi Denethorovi... ?! A niekde v strede sa nachádza Frodo so Samom i s novým schizofrenikom, t. j. « spievodcom Sméagolom » , ktorí ale majú predsa o trochu bližšie k tej druhej skupine, keďže konkrétne putujú zľava doprava, teda logicky sa blížia k naplneniu svojich ideálov, to jest k zničeniu prekliateho prsteňa, ktorý už ako veľmi dobre dávno vieme, treba vyšmariť rovno v Hore osudu, kde sú na to ohne určené... Spoločenstvo sa síce rozpadlo i rozdelilo, súčasne, ale to nemusí zákonite znamenať to, že teraz nemajú ani čo na práci, pretože každý si ide tou svojou cestičkou... Hobitov, Merryho a Pippina, prichýlili enti, Gandalf sa vydal na pomoc za Eomérom, čiže väčšinou nebolo o ňom ani chýru, ba ani slychu, maximálne tak, aby sme ho čakali na „piatom dni za úsvitu” , čo bolo inak totálne kľúčovým poznatkom, a ostatných som medzitým už spomínal. A namiesto elfky Arwen Undómiel, dostala tentokrát o čosi viacej priestoru nová postava Éowyn, alias Théodenova neter. A Gríma Červivec, je kapitolou samou o sebe, a to podliak už na prvý pohľad. A úplne najviac miesta majú už citovaní: „Aragorn, Legolas a Gimli” . Bitku možno vyhrali, ale vojna nie je vôbec rozhodnutá, totiž až v Minas Tirith sa to všetko konečne vykryštalizuje. / Sequel sa nesie v inom, než v temnom a morbídnom ponímaní, ako bolo tomu v origináli. Je oveľa viacej: „Sebavedomejším, ambicióznejším, výpravnejším a pompéznejším” , i keď sa v žiadnom prípade snáď nikdy nezabúda na naozaj masívne sekvencie, viď asi 45 minútová bitka o Helmov žľab. Podľa mňa je úplne zásadnou inováciou príchod »digitálneho Golluma« , a to s predobrazom britského herca Andyho Serkisa, ktorého preniesli pomocou počítačovej technológie "Motion Capture" , kedy mu taktiež vtisol i svoj nezameniteľný hlas, mimiku a gestikuláciu, čo je vo finálovom obraze niečo priam fascinujúce a neuveriteľné ! A bez jeho priamej účasti, by sa sotva jednalo o taký úspech, aký filmová trilógia potom dosiahla ! Pár poznámok ku kino, strihovej verzii. Možnosť vídať niekoľko montážnych chybičiek na kráse, ktoré sú ale spôsobené zrovna tým, že v režisérskom zostrihu scéna pokračuje presne tak, ako má, pričom v pôvodnej to miestami bije do očí, čiže asi by som predovšetkým odporučil tú, dlhšiu alternatívu, keďže ponúka oveľa väčší význam, aj keď pri nich, povedzme strávite o moc viacej času, tak mi nakoniec verte, že sa to mimoriadne oplatí ! Až vtedy si to užijete všetkými desiatimi !

„Čierne dno Ma Raineyovej” , je jednou zo 4. piesní, ktorú má v jednom dni naskúšať i nahrať, zároveň, päť-členná skupina, zložená zo štyroch muzikantov a jednej speváčky, »Matky Blues« , pričom zrovna trumpetista asi najviac zo všetkých « vystrkuje rožky » , pretože zrejme očividne chce niečo viac dokázať, než, povedzme títo ostatní, ale nič momentálne nenasvedčuje tomu, že tento deň bude prebiehať v naprosto pokojnom a harmonickom duchu, keďže ostrejšie výmeny názorov medzi členmi akosi iba pribúdajú, a to ani nehovoriac o tom, aké nemilé prekvapenia sa na nich neskôr práve chystajú, kedy to nie je extra nič príjemné, čo si to vlastne ten "nevyspytateľný" Levee Green potom pre kolegov na záver prichystal... ? Dá sa podotknúť, že si ho neustále len doberajú, ale to určite ešte nemusí byť hlavný dôvod na to, aby sa rozhodol podniknúť takýto tragický čin, že medzitým to zatiaľ dosť iskrí s Dussie Mae v zákulisí, ktorá tíško sleduje muzikantské dianie, alebo niektorí tiež okorenia atmosféru svojimi niekdajšími príbehmi, odkazujúcimi k dejinám Afroameričanov v Spojených štátov amerických, keď stopercentne vtedy nemali na ružiach ustlané, skôr naopak ! Naprieky robí najmä extrémne tvrdohlavá Ma Rainey, okolo ktorej sa to v podstate celé točí, ktorá si súčasne diktuje i svoje vlastné podmienky. / Snímok je spracovaný podľa divadelnej hry Augusta Wilsona, čo je na ňom i výrazne vidieť, pretože sa takmer vôbec nepohneme z nahrávacieho štúdia, kde je ináč dej i najviac situovaný. Táto skutočnosť mi ani neprekážala, keďže som sa predovšetkým sústreďoval na mimoriadny herecký výkon Chadwicka Bosemana, to jest, nebol absolútne žiadny čas na zaznamenanie akejkoľvek nudy, ktorá sa našťastie nikdy nedostavila, lebo ani nemala kedy, lebo týchto (ne)príjemných 90 minút, mi vskutku ubehli jedným rázom, ako voda, že som sa ani nenazdal, a už prišli záverečné titulky, tak ma snímok pohltil ! Zručne mu sekundovala Viola Davis, ktorá ale na seba pútala príliš veľkú pozornosť, ale i napriek tomu ju svojim bravúrnym herectvom pomerne rýchlo uzemnil citovaný Boseman, ktorý by mal minimálne obdržať posmrtnú nomináciu na Oscara, ak nie rovno i »zlatého plešivca« ? Za svoj strhujúci výkon, by si ho isto zaslúžil, i keď mu to môže byť teraz už jedno ! Zvyšný ansámbel by som taktiež pochválil, najmä pianistu Toleda, ktorému prepožičal tvár Glynn Turman. Jeden z tých lepších, filmových úžasov, tohto absurdného roku !

„Pán prsteňov: Spoločenstvo prsteňa” , sa jednoznačne vzťahuje na ten úplne posledný, už dvadsiaty, to jest potajomky ukovaný v zemi Mordor, v zemepisných šírkach a dĺžkach, spadajúcich do ohňov Hory Osudu, a to konkrétne pod taktovkou Temného pána Saurona, ktorý si v podstate týmto »vládnucim prsteňom« naprosto podmanil všetky predchádzajúce, rozdelené v pomere: 3 pre elfov + 7 pre trpaslíkov a ešte aj 9 pre ľudí, ale potom je im to absolútne prd platné, keďže toto nepodarené « darebáčisko » si doň vložilo i svoju obzvlášť strašnú krutosť, ďalej zlobu a vôlu ovládnuť všetko živé, čo sa zrejme po tisíckach rokov, opäť prebudí k životu s úmyslom napáchať čo najväčšie škody všade po Stredozemi, a to ani nehovoriac o území, obývanom samými hobitmi s poetickým názvom Kraj, ktorý by mihnutím oka ihneď zrovnali so zemou, a asi aj kvôli tomu, vždy duchaprítomný a extra iniciatívny čarodejník Gandalf, už veľmi dobre tuší, z akej strany vlastne vietor fúka, a tak má o to oveľa väčší dôvod, aby založil, síce menšiu družinu, no o to sakramentsky viac húževnatejšiu, odhodlanú čeliť ozaj nemalým výzvam, skladajúcu sa zo štyroch hobitov, medzi ktorými si bude niesť svoje »najťažšie bremeno« práve Frodo Bublík, a to za asistencie svojho najlepšieho kamaráta Sama, ku ktorým sa onedlho pridávajú i dvaja huncúti Merry s Pippinom, ktorí našťastie čochvíľa natrafia aj na hraničiara Aragorna, inak by to s nimi vyzeralo vskutku naozaj dosť bledo, až pomaly biedne. Túto pätorku ešte posilnia i človek Boromir, elf Legolas a trpaslík Gimli, a tak summa summarum sa spája "DEVIATKA statočných", postupujúcich k baniam Moria, kde nie je núdza trebárs o takú epickú bitku s nasrdenými orkami, či s veľkým, jaskynným trolom, pričom kartami relatívne výrazne zamieša najmä Balrog, ktorý na moste vyvodí istú, konfrontačnú situáciu, ktorá na istý čas spomalí jedného z bandy, keď ostatní sú v maximálnom presvedčení, že to musel byť jeho koniec !? Zubatá okrem toho určite nepovedala záverečné slovo, keďže v lesoch Parth Galen dôjde ku stretu s obávanou armádou Uruk-haiov, vytvorenou Sauronovým spojencom, Sarumanom, extrémne motivovanou tým, aby skrátka zamordovali toho, kto nesie PRSTEŇ, ktorý by najradšej tento bohatier (vy)hodil presne tam, odkiaľ vzišiel, čo zrovna nie je tak jednoduché, ako si zo začiatku trochu naivne sám myslel ? Zatiaľ sú takmer všetci pohromade, zároveň i nažive, ale to sa s blížiacim záverom, začne trochu meniť, keď do sequelu vkročia každý inou cestou. / Čo napísať o úvodnom dieli filmovej trilógie, o ktorom bolo napísané už asi všetko, keďže za tých, skoro 20 rokov od premiéry, si našiel neuveriteľné množstvo fanúšikov, ktorí ho zrejme rozpitvávali do najmenších detailov, to jest, kľudne ma mohli predbehnúť v tom, že teraz nenapíšem asi vôbec nič nové pod slnkom ? Je mi to jedno, pretože k Pánovi prsteňov mám vrúcny vzťah snáď už odjakživa (viď najčerstvejší príspevok do denníku), odkedy som sa o ňom po prvý-krát čosi dozvedel. Ani sám pritom poriadne neviem, koľko-krát som ho vlastne za ten čas musel vidieť ? Minimálne aspoň desať, že ma ešte neomrzel, ba naopak, v najnovšom obrazovom a zvukovom sprístupnení, sa jedná o naprosto nový, emocionálny zážitok, ktorý počin posúva do úplne iného rozmeru tak, ako nikdy predtým. Ktorá verzia filmu je k sledovaniu tou najvhodnejšou ? Osobne sa viac prikláňam k rozšírenej, ako ku kino, lebo je zákonite rozsiahlejšia a vycibrenejšia, prepracovanejšia a pôsobivejšia, i keď akurát píšem recenziu k pôvodnej verzii, poznám obe. Pridávam zopár postrehov: Začal by som nikým menším, ako anglickým spisovateľom - Johnom Ronaldom Reuelom Tolkienom, ktorý napísal výpravný trojdielny román The Lord of the Rings v druhej polovici 20. storočia. Nesfilmovateľnú knižnú trilógiu chcel filmovo spracovať rodák z Nového Zélandu, Peťo Jackson, ktorý sa doposiaľ preslávil najmä, ako tvorca krvavých hororov, či i zaujímavými Nebeskými stvoreniami s mladou winsletkou, ale aj tak bol pre mnohých zvolený, ako: „nevhodný a nevkusný” , namietali Spielberg s Lucasom. Nakoniec si určí obrí rozpočet, na ktorý prikývne iba produkčná spoločnosť - New Line Cinema, so zakladateľmi Robertom Shayeom a Michaelom Lynneom. Ďalšia požiadavka bude splnená, že sa štáb kompletne presunie do odľahlej krajiny v oceánii, kde taktiež sídli i „firmička” Weta Workshop, ktorá bude pre vývoj tohto kinematografického, monumentálneho míľniku, extrémne podstatná, a počas nasledujúcich pokračovaní bude iba napredovať, až zatieni i samotné Industrial Light & Magic. Triky, čiže vizuálne efekty sú predovšetkým časovo náročné na ich vytvorenie, sú aj drahé, ale s ich prípadnou absenciou, by v žiadnom prípade nemohla fungovať vízia, vizionára Petra Jacksona, ktorý má Pána prsteňov v malíčku, pozná ho naspamäť, pričom si nedokážem absolútne predstaviť, že by filmovú trilógiu nakrútil niekto úplne iný ?! Castingoví režiséri Victoria Burrows, Amy Hubbard, John Hubbard a iní, navrhli obsadiť pomerne neznámych britských, amerických, austrálskych hercov, čo len podtrhuje celkovú atmosféru. Za kameru sa postaví excelentný Andrew Lesnie, majstrovskú hudbu skomponuje fenomenálny Howard Shore, výpravu a dekorácie obstarajú Grant Major, Dan Hennah, Alan Lee, ansámbel poobliekajú kostýmoví návrhari Ngila Dickson s Dickom Taylorom, ktorý má na starosti aj efekty, zase komparzisti si napríklad vyskúšajú, aké je to byť znetvorení na nepoznanie v perfektných maskách OHYZDOV ? Z množstva nakrútených metrov filmu, montážnik John Gilbert zostrihá nie úplne konečnú podobu snímku, ktorý bude k dispozícii aj v rozšírenej edícii, ktorá sa stala oveľa lepšou. Toto je tak scenáristicky ťažké, náročné, že zo slova vytvoriť ucelený obraz, nie je nič jednoduché, a to predovšetkým v tomto ponímaní. Od samého začiatku sa postupne zoznamujete s postavami, ktoré prichádzajú postupne, nie naraz, čiže vytvárate si k nim daný vzťah, spoznávate ich, a povedzme, hrdinský Aragorn, príde až po hodine v režisérskej verzii, alebo Legolas až po 90. minútach, no i napriek kvantum hercov sa nikdy nestrácate v deji, máte v ňom perfektný prehľad, aj keď sa tu toho poteraz veľmi veľa udialo, stále sa je na čo pozerať. Vyčerpávajúca recenzia, ktorú je už najvyšší čas ukončiť !

„Opúšťať Las Vegas” , alebo ako sa v »Meste hriechu« hľadali dvaja stroskotanci, až sa tým pádom našli, pričom protagonistu Bena Sandersona spoznávam najprv v Los Angeles, ako potenciálneho, hollywoodskeho scenáristu, ktorý ale má jeden zásadný problém, a to konkrétne zrovna taký, vyplývajúci z toho, že extrémne nadmieru holduje alkoholu, čo priam najideálnejšie vidieť už v samotnej, úvodnej sekvencii z obchodu, v ktorom nakúpil požehnané množstvo samých «butiliek» , kedy sa následne ponúkajú iba dve možnosti: „Buď si robí svoje vlastné zásoby, ktoré vydržia aspoň na rok(y), alebo sa skrátka chystá skoncovať so životom, to jest prepiť sa na druhý svet” ? Podľa toho, ako sa správa, že takmer všetky svoje veci popálil, to najpravdepodobnejšie vyzerá asi len na tú druhú alternatívu ? Z práce ho prepustili, na oplátku dostal odstupné, ktoré ale (ne)postačuje na to, aby mohol nasávať úplne každý deň, a tak k tomu ešte predá hodinky i auto, a to som už s ním vo Vegas v plnom prúde, kde stretáva uhrančivú prostitútku Seru, ktorá taktiež »serie« na svoju vlastnú existenciu, i keď nepije, ako dúha, vôbec sa nenachádza v priaznivej situácii, pretože pri vykonávaní « najstaršieho remesla » , nikdy nedokáže(te) poriadne odhadnúť, na koho vlastne natrafí(te) ? Jestvuje akási šanca, že by sa predsa mohol vymaniť z »vlastných sračiek« , ale to už od nej vonkoncom nezáleží, totiž na Bena nemá naprosto žiadny vplyv, i keď žijú v spoločnej domácnosti ? Deň za dňom plynie, ako voda, keď sa čoraz brutálnejšie prepadáva do svojej deštruktívnej závislosti... V podstate je to dobrák od kosti, ktorý by ani muche neublížil, len to s ním ide strašne z kopca. Čochvíľa sa napokon dozviem, ako sa to skončí, či príde (typický) "HAPPY END" alebo sa upije k smrti ?! / Ospravedlňujem sa za niektoré ostrejšie výrazy, ktoré som použil v komentári, ale nedokážem si pomôcť, keďže snímok bol tak neuveriteľne sugestívny a surový, že si jednoducho myslím, že sa k tomu určite hodia. Absolútne si nekládol servítky pred ústa. Zhliadol som asi jeden z najpresvedčivejších stvárnení totálneho »OPILCA-JEDINCA« v histórii kinematografie, a ani sa vôbec nečudujem tomu, že sa Figgisovho počinu neuchopilo žiadne hollywoodske štúdio, pretože by to zrejme bolo pre nich veľmi ťažké sústo, lebo to, čo predviedol Nicolas Cage v hlavnej úlohe, prakticky nemá žiadnej obdoby ! 90. roky boli jeho silnou doménou, kedy som ho považoval za Pána Herca, teraz sa už iba stal karikatúrou samého seba, ktorá ale dokáže možno občas prekvapiť ? To sú nestráviteľné filmy, v ktorých sa momentálne vyskytuje. Zručne mu sekundovala nádherná Elisabeth Shue, ktorá taktiež čelila veľkej výzve svojej postavy, s ktorou sa popasovala viac, než obstojne. Mimoriadne nebezpečný počin, ktorý patrí pod zámok, ale zároveň by ho mali povinne vidieť úplne všetci, ktorí koketujú s ideami Bena Sandersona.

„Mandalorian” , druhá sezóna s ôsmimi epizódami, sa vskutku celkom vydarila, a to i napriek tomu, že sa nejaký čas niesla v stereotypnom a jednotvárnom, začarovanom kruhu, čo sa kdesi až v strede našťastie prelomilo, zlepšilo a vylepšilo celkové hodnotenie a dojmy. Prvá, s názvom Maršal, bola naprosto unikátnou, inak odkazujúcou svojim spracovaním na Herbertovu DUNU, kedy som si zároveň i viac-menej myslel, že to už nič viac nemôže tak ľahko prekonať, pričom som sa väčšinou nemýlil, kedy sa nasledujúce (niektoré) časti presne poňali už iba na tie »misijné« , a to s konkrétnymi úlohami pre nášho protagonistu Mandoa, ktorý si vybudoval oveľa bližší vzťah ku Groguovi, než bolo tomu doposiaľ... Povedal by som, že predchádzajúca, siedma, bola sama o sebe viac strhujúcejšou, než posledná, finálová, ktorá už bola vypiplanou, a z časti aj samoúčelnou, akýmsi „esom v rukáve” z pozície tvorcov, ktorí si zrejme to najlepšie nechávali až na samý koniec ? Vyslovene si skalní fanúšikovia isto prídu na svoje, za ktorého sa osobne asi nepovažujem. Zrejme úplne najviac som ocenil prepracovanú, vizuálnu stránku a s pridanými, vizuálnymi efektmi, bez ktorých by sa to nemohlo asi zaobísť !? Je to na nich priam postavené, a tak jestvuje minimálna šanca, že nakoniec, áno. Tretia séria by v podstate ani vonkoncom nemusela prísť, no stopercentne prídu ďalšie, ktoré bude chcieť Disney vyžmýkať, pokým to bude možné ?

„Kráľovnin gambit” u mňa osobne určite nevyvolá žiadnu »šachovú hystériu« , pretože si ani vonkoncom neplánujem zakúpenie šachovej súpravy, i keď absolútne nepopieram to, že mohol trebárs kľudne (pozitívne) ovplyvniť kvantum iných divákov, ktorých v podstate (na)motivoval práve k tomu, aby si to potom, povedzme i na vlastnej koži vyskúšali, keď niekoho to chytilo viac, iného zase menej, pričom, podľa môjho vlastného úsudku, vskutku naozaj neviem, či protagonistkou, to jest hlavnou postavou, Elizabeth "Beth" Harmon, by som sa nakoniec mal inšpirovať... ? Na jednej strane je už od útleho veku vychýrenou šachistkou, zároveň i sirotou, smerujúcou rovno do sirotinca, kde sa po prvý krát zoznamuje so šachovnicou u pána Shaibela, kedy ani nikoho extra zvlášť nezaujíma, že sa neustále kamsi vytráca, čím jej len umožňujú samotné zlepšovanie sa vo svojom (amatérskom) koníčku, ktorý časom prejde až k profesionálnym súťažiam, dokonca uskutočnenými v Paríži, či až v totalitnej Moskve ! To je všetko iba fajn. No, treba sa zamyslieť najmä nad tým, ako sa k tomu vlastne dopracovala... ? Čo bolo toho spúšťačom, vďaka čomu mala priam fantastické, samé troj-rozmerné predstavy (halucinácie), odohrávajúce sa na stropoch, kde si v 3D zobrazeniach prehrávala všetky svoje ťahy, čím iba napredovala so svojimi nájazdami na bránky, a to s chirurgicky presnými zásahmi, ktoré brankári málokedy a včas úspešne (za)chytili. Totiž, táto inštitúcia, t. j. Sirotinec svoje siroty naučil k užívaniu akýchsi, zelených (trankvilizérových) piluliek, čím u nej / u nich vypestovali závislosť, ktorej sa počas svojej kariéry nikdy nezbavila, ak nepočítam samotný koniec-finále v Rusku, pred ktorým ich spláchla do záchodu, a tak sa teraz následne pýtam, dosiahla by svojho úspechu aj bez týchto drogových „stimulantov” ? Môžem to považovať za doping ? Očividne by bez ich požitia pociťovala, typické, „abstinenčné príznaky” , kedy by sa tak nedokázala sústrediť na hru, ako keď ich požila ? Osobne som o tom presvedčený, že by asi sotva mohla atakovať Harryho Beltika, či Bennyho Wattsa. Ináč, tieto tabletky, ktoré si tak Beth veľmi obľúbila, sa dajú prirovnať k Chlórdiazepoxidu („Librium"), čo je sedatívny a hypnotický liek triedy benzodiazepínov. Asi toľko k našej, uhrančivej postavičke, do ktorej je inak táto miniséria Netflixu, až extrémne príliš zahľadená, kedy vedľajšie postavy sú popri nej iba takými, „šedými myškami” . Ja by som sa ňou, ba ani jej prehnanými, alkoholovými oparmi, nenechal v žiadnom prípade iniciovať, i keď fyzicky ma neuveriteľne priťahovala. Myslím si, že ma zrovna v tomto prípade viacej oslovila forma, než obsah, ktorý okrem majstrovských, šachových zápasov, nemal bohviečo zaujímavé ponúknuť, pričom tu jasne a naprosto zvíťazila unikátna práca kameramana Stevena Meizlera, než herecký výkon mladej herečky Anyi Taylor-Joy, ktorý je nastavený väčšinou na úplne rovnakej úrovni. Harry Melling už dávno nie je tým zákerným "Dudleyom Dursleyom" a Thomas Brodie-Sangster vyzerá na menej, ako 16 rokov, kedy mu nepomôžu ani jeho fúzy ! Pochválil by som ešte minimálne skvostnú, retro výpravu, kostýmy a hudbu. Scott Frank mi naservíroval rozporuplný seriál s nespochybniteľnými (technickými) kvalitami, a to konkrétne od začiatku až po samý koniec, že nič viac a nič menej si napokon z neho neodnášam !

„Amonit” vznikol na dvojakom princípe, a to zrejme asi takto: »Totiž, najprv existovali v ozaj pradávnych časoch živočíchy, ktoré obývali šíre moria, keď po ich následnom vyhynutí, sa ich vápenatá schránka uchovala vďaka uviaznutiu v bahne, ktoré časom preniklo i do najmenších dutín škrupiny a premenilo sa po dlhých rokoch v kameň... Vznikla fosília amonita (živého tvora), z ktorej je dobre viditeľná i jeho stavba, ktorú môžete obdivovať v rezoch amonitov rôznych veľkostí od niekoľko málo až po desiatky centimetrov«. Toľko k samotnému názvu filmu, aby sme skrátka už dopredu trochu vedeli, o čom je reč, ale zároveň i dopĺňam, že nielen sa budem samými "šutrami" prehrabávať, ale aj láska asi kvitne v každom veku, keď na pohlaví extra nezáleží, alebo snáď predsa áno ? A práve takýmto skamenelinám sa taktiež venuje i samouk paleontologička, Mary Anning, ktorá v 40. rokoch, 19 storočia, na juhoanglickom pobreží Lyme Regis, vykopáva tieto amonity, ktoré potom predáva do britského múzea, alebo zazobaným zberateľom. Vedie naprosto rutinný spôsob života, do ktorého tiež zasvätila i svoju matku Molly. Všetko sa zmení až jedného dňa, keď turista-obdivovateľ, raz zaklope na dvere obchodu... Volá sa Roderick Murchison a nie je vôbec sám. Prišiel spolu s melancholickou manželkou Charlottou, ktorú tu na nejaké obdobie ponechá, aby sa po ňu neskôr, povedzme, vrátil... ? Ona si pravdepodobne prežila istú tragédiu, vďaka čomu stratila chuť do života ! Mária má dvojitú, domácu úlohu: „Hobby a starostlivosť o ňu” . Po istom časovom úseku, sa Charlotte konečne postaví na nohy a vzchopí sa, čo je začiatkom intenzívne vzrušujúceho a vášnivého, citového vzťahu medzi dvomi ženami... / Kate Winslet síce už dlhší čas považujem za akosi herecky nevyrovnanú, ale i napriek tomu svojej, reálne jestvujúcej postave Márii Anningovej, s absolútnym a majstrovským prehľadom, dokázala vtisnúť neuveriteľný punc silného a odvážneho h. výkonu rovnako, ako mladá a nádejná Saoirse Ronan. Obidve herečky stáli pred vskutku naozaj veľmi ťažkou výzvou, ktorú ale chytili za všetky pačesy, a s obsahom dosť šteklivých scén, ktoré sa automaticky vryjú do pamäte. V opačnom prípade, by som to asi sotva predýchal, to by som nikdy nezvládol. Svojím zovretím sa to podobá na francúzsky snímok " Portrét dievčaťa v plameňoch" , no ten ma tak zvlášť neinteresoval, ako Leeho počin, ktorý si asi svoj vlastný scenár upravil podľa svojho gusta, ale budiž. Vynikajúca, ručná kamera Stéphanea Fontainea robí samotný počin až doslova fyzicky (ne)prístupným, ako by ste sa priamo s postavami preniesli v čase, a tak výprava a zvuk, majú svoje právolplatné miesta vedľa „Muža s kinoaparátom” . Na záver, keď asi najviac so mnou lomcovala emocionálna hudba tandemu Bertelmann / O'Halloran, ktorá za doprovodu dvoch bravúrnych, hereckých výkonoch, vytvára naprosto ucelený obraz z danej doby, v priam ideálnom (filmovom) prevedení, kedy sa mi predstavuje jeden z úžasných príbehov, na aký sa nezabúda.

„Nechajte ich všetkých hovoriť” , nech sa pekne dosýta vyrozprávajú, čo im vlastne hrdlo ráči, pretože budú mať na to dostatok priestoru, alebo na jeseň roku 2019 sa tiež schyľuje i k transatlantickej plavbe medzi New Yorkom a Southamptonom, a to špecificky na luxusnej osobnej dopravnej lodi Queen Mary II. Totiž, spisovateľka Alice Hughes sa bojí lietania, ako čert kríža, a tak namiesto toho jej vybaví agentka Karen iný druh prepravy, počas ktorej aspoň znovu nadviaže staré kontakty s dvomi kamarátkami, to jest, so Susan, nachádzajúcej sa zrovna v Seattli a s Robertou, ktorá je momentálne v Dallase, kde sa taktiež venuje i predaju dámskych podprseniek, tým pádom babská jazda môže veselo začať, a či ani nie... ? Veď sa predsa nevideli dlhých 30 rokov, v podstate si budú mať určite čo povedať, však ? Garde bude mať na starosti Tyler z Clevelandu, alias spisovateľkin synovec, ktorý sa na "parníku" platonicky zamiluje práve do našej obchodnej zástupkyne, ktorá ale cestuje »inkognito«. A vôbec nemusíte mať žiadne obavy, že popritom znovu narazíme na ľadovec, či ešte predtým nebodaj zažijeme i velikánsku romancu na lodi, a la "Jack a Rose" , to ani zďaleka nehrozí, keďže Tyler sa stáva Kareniným špiónom, aby sa pokúsil zistiť, o čom bude pojednávať jej ďalšia kniha, či sa podobá na už napísaný román Ty navždy / Ty nikdy (teraz pripravovaný sequel ?). Účel cesty loďou je ináč naprosto prostý. Pozvala si ich z toho prozaického dôvodu, aby ju sprevádzali jednak na hrob akejsi inej spisovateľky Blodwyn Pugh v Cardiffe, ale najmä si ísť po Footlingovu cenu, ktorú skrátka odovzdávajú spisovatelia-spisovateľom... PS: „Minimálne 80 % času som s nimi strávil na vode a zvyšných asi 20 % na súši, keď sa ani nedá úplne povedať, že by som počas toho mával akúsi ponorkovú chorobu, že väčšinou tam stále bolo čo robiť, kedy som navštevoval planetárium, alebo sa jednoducho s nimi o čomkoľvek porozprával pri večeri, k tomu sme stretávali "kopec" zaujímavých ľudí, no nebyť spomínanej Karen, jednalo by sa najskôr len o danú povinnosť, no minimálne samotná Mary stopercentne stála za to, a síce záverečná, smutná udalosť, bola vskutku strašne nepríjemná, až depresívna, no i napriek tomu treba pokračovať v živote ďalej, aj keď dôjde k takejto, obzvlášť veľkej strate” .