saladín.

Godard si s divakom zavtipkoval a predlozil mu avantgardnu skladacku s mottom "vystrihni si dokument o stounoch kterak nahravaji jednu zo svojich zasadnych veci". Problem je v tom ze vystrihnut tu treba tonu uplnych s*aciek (musim si zvyknut na to pre mna neobvykle slovo) ktore podmazavaju a tym znehodnocuju casto i samotne zabery zo studia. Historka o tom ze Godard chcel po uvedeni inzultovat (producenta) Quarriera ktory si dovolil pripojit na zaver konecnej podoby filmu vyslednu verziu skladby a tym dat veci ktora by inak bola cistym pseudoideologickym vyplachom Zmysel doklada ze Godard bol k...t vzdy.__________ Treba uznat ze pouzita pomaly plavajuca kamera bez strihu ktora by bola v pripade standardneho dokumentu vysoko atypicka vytvara zvlastny kontrast so zaujatim hudobnikov i nezaujatostou okolitych cumilov, dotyka sa vecnosti._________ Mimochodom: je to ten isty Ian Quarrier ktory si strihol inak orientovaneho (chrum) upira v Polanskeho Plese upirov.

Ako vzdy u Polanskeho brilantne zrezirovana tentoraz poucena vztahova zalezitost z ktorej plynie niekolko trpkych ponauceni, v najvseobecnejsej rovine ze to nesmie byt postavene len na sexe a prilis nerovne pretoze ak sa pritom jeden nahodou zalaskuje nie je pekne uz nic (z toho co predvadza postava Emmanuelle Seigner by jeden vyliezol z koze). Nezdal sa mi len ten koniec (mienene dvojnasobny uplny koniec, v jednom prepjate a v druhom idylizujuce, dla mojho nazoru by boli idealne nadhladovym zakoncenim ironicke scenky, Coyoteho hlasky a uzasne blby vyraz toho pseudoaristokrata zo Sherwoodu na lodnej New Year Party)._________Nie zle ale do najvyssich piedestalov tomu nieco chyba: snad ta smrtelna vaznost v kombinacii s istou jednostrannostou, nesedel mi casting, trochu papierove i v zmysle vypoziciek millerovskych motivov.

Dosti silena zalezitost chvilami chutiaca ako skripanie po skle. Nadherna expozicia - Kafka (ustraseny uradnicek v existencnom strese) meets Psycho (silne nevyrovnane rodinne vztahy) meets Brazil (vizia firemnej kultury) - vskutku zaujme, ale casom to upada do bezfarebnosti a nenapaditosti, akoby mal autor zabrany ist vytycenou ciernohumorne burtonovsko-gilliamovskou cestou all the way (mimochodom toho poodla mali spravne zozrat a divakovi sa mali ukazat vysledne kostricky, a v spravnej rozpravke koncia pakty tohto druhu inak, a duplom ked sa tu ignoruje i elementarna spravodlivost v zmysle "partak je partak i kdyz krysa")._____Z opacnych nenaplnenych moznosti mozno prihodit i tuto variantu: Willard prevezme firmu, ozeni sa s kolegynou ktora mu nadbieha, krysiemu narodu natrvalo prenajme ako vyraz vdaky dom+E and they lived happily everafter (?)

Tak trochu ina nostalgia strati v druhej casti nadhlad v nesikovne zachytenom boji o vlastnu integritu (vo svete ktory je tradicne indiferentny k tomu ci ideme na doraz alebo nerobime vobec nic), ako celok potom prilis ploche and doesnt do justice to the environment. Z bohatierskej prvej polovice (late 60s & Warholova Factory) s kadenciou šílených hlášok prebijajucou i jine skvosty by Chytilova bud chrochtala blahom alebo sa zacala este viac kabonit z toho ze to ide i vtipne. "Polib si prdel" "Jo je to vazne skvelej nazev to teda je...ale ta hra byla hrozne sprosta" -"jo vypadalo to jako provokace" - "a ze jste policajtka" "Jo to sem - mam tu prukaz"---

Po zasahu z kratkych filmov schladenie. Namiesto presnosti silny pocit umelosti a filmarsky vzate zo zleho konca (odpustte cynizmus): no tak trpi no a co, nechat celu nevdacnu pracu na hercovi je reziserske zverstvo, divakovi (mne) by dala nepomerne viac co len jedina vystizna scena medzi nou a nim PREDTYM. Dtto tzv. katarzia, z odvratenych emocii sa casto navonok prefiltruje len banalita. A motiv odpustenia nevery sa odprezentuje len tak per se, ver alebo never, pretoze na to o hlavnej postave vieme prilis malo - napriek jej neustalej pritomnosti na obrazovke. Malo presvedciveho.

Masovka s presahom: jemne zachytena exkurzia do doby vyznacujucej sa rádom, pozvolnostou prajucou rozjimaniu a hudbe, zmyslom pre povinnost v spolocenskom sukoli, vierou v boha a vierou v objavy. Vitajte v Baroku. Paradoxne najmenej zaujimave su povinne bojovky, zato sa popri hudobnych vlozkach jemne intonuje spytovanie zmyslu seba a mojej roly ("nazvi po mne nieco pichlave a zatate") a mne blizke pred-darwinizmy. Galapagy vedia i hrat, a v tom nezne civilnom zaujme sa zrkadli i Weirov dobry vkus. Now, music (let's get acoustic).____________ Tip na spravnu atmosferu: Geminiani - Cello Sonatas.

Stylovy nocny thriller ktory v ramci zanroveho bontonu poslednych rokov priebezne nadhadzuje na efekt a vyplnenie casu vobec nie nezaujimave myslienkove mcguffiny (bozi nadhlad s naslednou vymenou roli, predpeklie velkomesta - ano, potom i fyzicke, na jemne apokalypticke sceny v šere ducduc-klubu by sa nemalo zabudnut), aby to nasledne zahral na bezpecnu istotu mainstreamu. Cruisovi sa to chvilami takmer dalo verit, v kompaktnosti nic nechyba, ale nema ani co nadchnut. Snad len chvilka poezie (ano, dnes je nedela): vlci vo velkomeste, ale tak nejak bez zapojenia. Este kusok a mohlo to byt fakt zaujimave.

K antidokonalosti chybalo uz len aby si Duvall strihol vsetky roly. I tie v sukniach. S fuzikmi. A panove, to by byl teprv thriller. Pardon horor.

"Let's Get Decadent!" Lahodna zmeska mystifikacie, vaznych tem a totalne offbeat ujetostí. No ktory mily maly indie filmik o veciach poslednych, zivote, vesmire a vobec obsahuje praveho Elvisa, nepraveho Kennedyho (they dyed me!), zarucene pravu a fashion-friendly mumiu ktora nam zdarma poskytne uvodnu lekciu staroegypštiny, vysavanie dusi originalnym sposobom a telesnym otvorom, miniserial starring dvoch funebrakov (jeden sa mimochodom typove i motorikou neuveritelne podoba na jedneho mojho znameho-vysokoskolskeho pedagoga), sestricku pre vysoko pokrocilych, kopu dalsich popkulturnych zverstiev a k tomu jasne znamky geniality? (cela sekvencia s bozkavanim prstena obratom pristala v mojej absolutnej topke) No ktory?! Vidite, iba jeden. A k tomu jemne kukucie presahy ze totiz "it's not over till' its over" a ze dostojnost nemusi byt nepriamo umerna veku a udelu chovancov nielen odkladista dochodcov. Nadherny smutok pod vtipnou polevou, nadherna perla na dne programovych rozvrhov a prijemny sprievodca emocnym lozenim po stene. A jeden z najkrajsich soundtrackov. Frajersky film.

Oziveny agentsky anachronizmus a Bondovky/Delonovky priblizene dobe v podobe pubertaka ktory utecie s kockou a ma drobne problemy nielen s maternalnymi autoritami. Chvilami som mal dojem ze film sponzorovali vyrobcovia optickych pomocok pretoze iny zmysel polovice zaberov epilepticky roztrasenych (nikdy sa neda predvidat ktory, zrejme vrhy mincou) a frenetickeho strihu znacky "dojet a predjet Tony Scotta" ako nahananie zakaznikov na poruchy zraku mi unikol. Aha: zeby zakryt ze okrem vcelku zaujimaveho invencne-reflexivneho prezivania vcelku o nic nejde? Matty: Bond kedysi davno mal mozog, ale zobral si ho so sebou Moore. Prisiel Dalton a co nevidi: I.O.U. Fakt.