saladín.

Pozrime sa aka zaujimava variacia na psycho. Tak to holt dopada ked ma niekto drobne sexualne problemy a navyse sa nie a nie zbavit manzelky, z toho by jeden fakt zcvokol. A (zasvatenci pozor) uhladeny frajirek Stephen Forsyth so sekacikom musel byt pre Mary Harron priamou inspiracou na zvizualnenie P. Batemana z ineho psycha - stycnych bodov tu je.

Cokolvek sa snazi tento film povedat, nehovori to dobre ani zretelne. A to co k nemu ponukol na vysvetlenie sam reziser v nom nie je (ako niekto spravne poznamenal o filmovych a literarnych postavach vieme len tolko, kolko sa nam o nich povie v ramci diela, nie mimo neho), ergo je to zly thriller (ci psychopasca, ako chcete) - alebo skor pohrebisko lajdacky nedotiahnutych reziserskych napadov. Co je skoda pretoze mnohe su zaujimave, napriklad psychoduel v strednej casti ktory zacina dostavat grady presne v okamihu nez sa to zvrhne. Nevsedny pripad vytvoru v nedotiahnutosti a rozhodenosti natolko vagneho, ze provokuje viac nez si zasluzi.

Z toho co malo byt povodne (z)beznym dokumentom sa stal fascinujuci zaznam jedneho pribehu (sami tvorcovia priznavaju ze mali prosto stastie byt v pravy cas na pravom mieste). Odmenou tym ktori maju oci a este nieco citia je zazitok, akych sa v dnesnom umelom svete zufalo nedostava (otupenym kritikom mozno zdoraznit ze to nie je samotny fakt "slzopudne opusteneho mladata", ale to co sa zacne diat potom - kto prehliada fakt ze sme tu svedkami niecoho vynimocneho co zaroven vrha nove svetlo na mnohe vzite axiomy o poznanom svete ma moje uprimne polutovanie). Samozrejme ak nevnimate pust len ako hromadu piesku a tvory, ktore v nej ziju - zamerne nerozlisujem ludi a tie ostatne - len ako pozadie ci pohyblive objekty. Na zamyslenie je i zachytena neznost a harmonia v kontraste s nastupujucou Nemesis v podobe satelitnej anteny. A pobavi zistenie ze tavy sice nemaju hudobny sluch, ale su zato schopne si pobrukovat melodiu.

Tak toto je ten spratkov masterpiece? Pri troche snahy sa tu da nejaky message i najst (metafora totality, intelektualske prizdisracstvi, ten najbanalnejsi a zaroven najodpornejsi druh zrady akych sa denne deju stovky), ovsem pretrpiet kvoli tomu dve hodiny pornografie zla a emocneho znasilnenia (pri poslednom sa na jazyk derie i trefnejsia kombinacia vyrazov ktoru vsak jemny eter neznesie) je trochu nerovny obchod. Rozhodnym kladom je chladne efektna forma, vo svojej oprostenosti zvlastne pritazliva. Za vsetkymi tymi obludne, vzdy akoby par presnymi dotykmi umyselne prekrutenymi charaktermi ktorych jedinym zmyslom existencie sa javi robit zlo hlavnej hrdinke navyse citit temne spodne prudy dabelskeho profesorskeho chechotu ktore sa dostanu k povrchu najviac pri a pred zaverecnym cistenim sceny. Trier ako akademik s ukazovatkom zabodnutym do jednoduchosti zla? Ee. Tomuto stylu humoru neholdujem (rad prezivam vlastne emocie, nie tie presne nadavkovane pokusnej mysi), menej je niekedy (skoro vzdy) viac a pouzitu metodu povazujem v jej manipulativnosti za vysoko neferovu (a nemozem si pomoct vidim v tom i nieco z pubertalnych radikalne literarnych vyronov). Ale je fakt ze som uz videl aj horsie zverstva.

Komorny thriller z najlepsej klasickej (némlich Hitchovej) skoly a zaujimave rozjimanie na temy nahody, osudu a nedohliadnutelnosti rozhodnuti v neistom svete, v ktorom sme len putnici. Je pravda ze scenar je trochu neisty a Byrneovo deus ex machina i odstranenie su proste berlicky z ktorych citit jemnu bezradnost, avsak zaverecne stretnutie dvoch dusi patri k jednym z najsilnejsich vobec: jedna na konci, s nevyslovnym smutkom, siahajuca po ASPON JEDNOM spravnom rozhodnuti za svetlom, druha, v ktorej JE svetlo, pred rozletom. Občas sa v hladani seba najdeme, a vonku caka svet.

Najprv som si pustil po xty krat 7 samuraju, a potom na principe nahodnej volby toto. A ten kontrast bol, jemne povedane, zretelny. Uznavam ze je to nefer ale uznajte aj vy: Prakticky vsetko sa deje a posuva velmi neinvencne cez staticke rozhlasove dialogy a podobu filmu to sprudka nadobudne az pri zaverecnom brutalnom masakri na snehu. Ten sokuje sice najma necakanostou vzhladom na predchadzajuci dej, ale treba uznat i remeselne perfektne podanou upornostou az do poslednej kvapky energie. Zato s polhodinu vopred nie signalizovanym, ale priam do mrte rozoberanym koncom a do neba volajucimi nelogicnostami celku (ak vam to pride zaujimave kvoli tomu ze sa v tych menach a vztahoch nevyznate mala mnemotechnicka pomocka: staci si zapamatat prvu slabiku a pribliznu dlzku mena), zrejme aby scenarista mohol na zaver vitazoslavne zvolati "šeik-spír"!

Ako zvycajne sa vzopriem vseobecnemu kanonu a poviem ze ide po vsetkych strankach o Pakulovsky solidnu thrilleroidnu zalezitost na ktorej mozno vyzdvihnut realizmus, cit pre detail a - svete div sa - v subeznostiach zivy a v drobnostiach prekvapivo mimo klise manevrujuci scenar, co sa vsetko stalo za posledne desatrocie v masovej produkcii uzkoprofilovym tovarom: Diky za kazdy slusny thriller. Akurat Ford mi svojimi sterilnymi rolami skautikov uz silne lezie na nervy. Uskrtte ho niekto uz konecne tou satkou.

Divoke, predivne. V jednom okamihu skraja padaju presne a usecne hlasky ake na francuzskom filme milujeme, v druhom sa rozdava pribliznost a teatralnost galore. A ten tobogan trva viac nez chvilu - tu eraticka akcia, tu partnerska sarada a prezivanie, az sa to napokon ustali na plus minus o udernost sa snaziacej drame. Chyba vacsie zdisciplinovanie, tvrdsia ruka vystavby, vedel by som si predstavit i lepsiu pracu so svetlom, kamerou, vystavbou sceny (pasaz obradu v kostole po tom priam revala...a nedostala). Frenetickost (plati i pre nevidanu frekvenciu penisov a pohlavi) nerovna sa udernost. A netusim preco ale komplet vsetci mi v tomto filme pripadali ako uporne prehravajuci gymnazisti. Popri ostatnom asi tie efektne kostymceky a priame ostre svetlo ako na skolskej besiedke.

Dve prazdnoty: jedna ako katalyzator a lakmusovy papierik druhej. Dva rozne druhy prazdnoty: jedna banalna a sucasna, druha matozne sa pitvoriaca po duchoch minulosti, upiri mladeho mäska, toho Adonisa, z ktoreho sa stal toyboy a tym prostriedok ultimativneho zhnusenia. Prostredie je idealne fotogenickym kontrapunktom, ta stara velkolepost v ktorej hloda sol a cervotoc. Len taktak nie prilis papierove, obcas nebezpecne blizko poze. Zaujimava nedokonalost na vzdy vdacne temy dekadencie ci kriesenia nemrtvych & upadku.

Teror sexu cize v Russellovom podani maniakalna fraska. Zlejte jedneho precomingoutoveho homosexuala, jedneho bisexuala, jednu straight, jednu lesbu, potraste a vlozte na dve hodiny do viktorianskych rekvizit. Serve frenzied, idealne v genialne debilnom duchovnom prostredi neskorych 60tok. Cheers.